Rómske listy 3/2015

Ilustračná fotografia: Kristína Magdolenová

Na jekhfar somas rakinďi andre diskusi-ja-vakeriben palo’da so del o sikhľarďipen le Romenge. Butedera daja, dada mištes dža-nen kaj o sikhľarďipen hin kovča-kleja ko feder dživipen lengere čhavorenge. Diťhol oda avri sar varesavi fraza – phenel čak va-šo’da kaj pes te pehnel, numa hi oda baro čačipen. Či ke kada agor sam savore jekhe-tane mištes zaučharde, bo džans kaj ho oda čačipen. E bibacht, problemos pes sikavel andre odi vrama-ideos, kana kampel kada sikhľavipen te prečhivel andro dživipen, praksoste te rakinel. Palo nalačho čhavo-rengero phiriben andre sikhľarďi-školete thaj oda kaj nane len kamiben anfrelate te phirkerel sar kampel, kaj pes vareso odoj te sikhľon, pes garuven butedera dikhibena.

Eršejno dikhiben si oda kaj pes o daja, dada vesegtinen, den pes te šunel, kaj an-dro sikhľarde pes kerel bari diskriminacija,

rasizmus pre lengere čhavore. O gadžikane čhavore džanen te avel igen rosne, u te dži-vel sako jekh ďives sikhľarďate-školate šika-nimen zaučharibnaha, vaj te kana pes mejk ke kada zathovel korkoro sikhľardo-učitelis varesave phučavibneskerenca pro Roma... Kada čačo nakerel sikhľarďatar – školatar šukar than, kaj o čhavoro kamel te phirel. Maškar savore vakeribena save šunďom beršenca le romendar, sar somas lenca, mange andro šero zabešla zorales kajso jekh, kana e sikhľarďi-učitelka „višťicinďa“ avri cirďa kanendar le romane čhavores u pajk peske prejkalo jakha savore čhavo-renge gela te thovel o vasta, lavenca: kaj te nakhandav... Kana pal kada vakerahas, terne muršes, savo odi vrama imar kerelas buťi zahraňičate, zaučharelas andro jakha mejk te akana bari ladž...

Vakrebina pal’oda, so pes kerel andro

sikhľarde le romane čhavorenge, savore ola bilačhipena, džungale lava, rosňipena, pes vakeren mujenca u ačhen igen džide the akor, sar imar pregejla oleske but berša. The te varekana pes odi situacija imar čila čerinďa, visarďa pro lačhiben, bo vareko oda afka namukľa, the te pes imar kada akana nakrrel... Andre goďi manušenge ačhel akada rosňipen sar vareso so na-dochudľa peskero agor, u kada dikhiben pre sikhľarďi-škola peha cirden pal peste, vaj ispiden peha kajso dikhiben pre si-khľarďi-škola thaj lengere aver genereaciji.

Numa dujto dikhiben pre kada si taj ajso, u nane ajse frima, kajse dikhibena, kana ko’da kaj o čhavoro naphirel mištes andre sikhľarďi-školate, rakinen ke kada peskere vasta e daj o dat. Jojn korkore phe-nen kaj lengere čhavorenege pes nakampel

Gen dural pro ľil 2

Le rajeske sikhľardeske-učiteliske kamibnaha...

3Rómske listy2015

Rómske listy 3 / 20152

Prevažná väčšina rodičov si uvedomuje, že vzdelanie je kľúč k budúcnosti. Vyzerá to ako fráza, ale je to tak. Potiaľto by sme asi všetci mohli byť spokojní. Problém nasta-ne vo chvíli, keď je vzdelanie treba previesť do praxe. Za zlou dochádzkou detí do škôl a reálnym nezáujmom o vzdelanie je via-cero príčin.

V prvom rade sa rodičia sťažujú v mno-hých prípadoch na rasizmus na školách. Deti vedia byť veľmi kruté a prežívať šika-novanie v škole každý deň bez toho, aby učiteľ zasiahol, resp. ak sa do toho zapojí aj samotný učiteľ rôznymi odkazmi na cigá-nov… to naozaj nerobí zo školy miesto, kam sa dieťa chce vracať. Medzi príbehmi, ktoré som si za roky pôsobenia medzi Rómami vypočula, mi utkvel v pamäti ten, keď uči-teľka „vyšticovala“ chlapca a potom si de-monštratívne pred celou triedou išla umyť ruky s komentárom: aby som nesmrdela… Keď sme o tom hovorili, mladý muž, ktorý v tom čase už pracoval v zahraničí, mal ešte stále hanbu v očiach…

Príbehy o tom, čo sa deje v škole róm-skym deťom, všetky tie urážky a poníže-nia, sa nesú ústnym podaním a zostávajú živé aj po rokoch. Aj vtedy, keď sa situácia na škole zmenila, keď niekto zasiahol, keď jednoducho už sa tieto veci nedejú… V pamäti ľudí zostávajú ako neukončená krivda s dopadom na vzťah ku škole na celé generácie.

Ale máme aj prípady, a nie je ich málo, keď za zlou dochádzkou dieťaťa, je rodič. Častokrát sú to rodičia, ktorí tvrdia, že ich deťom vzdelanie netreba. Hlavne keď kon-čia základnú školu prichádzajú s tvrdením, že už majú školu za sebou a ďalšie vzde-lanie je Rómom zbytočné. Aj tak si prácu nenájdu a čítať a písať už vedia. Nejde o to, žeby v niečom nemali pravdu, ale pohľad z druhej strany je ten, že si ju nenájdu, keď nebudú mať aspoň učňovské vzdelanie. Mnohí z vás poznáte prípady, keď dieťa ide na úrad práce po skončení základnej školy namiesto toho, aby sedelo v lavici a učilo sa.

V oboch prípadoch ide o zlyhanie. Raz

o zlyhanie učiteľa, ktorý dostal dôveru spoločnosti, že bude vychovávať bez ohľa-du na rasu, sociálne zázemie… jednodu-cho všetky deti a bude sa ku nim správať s rešpektom, v druhom o zlyhanie rodičov, o ktorých sa hovorí, že svoje deti milujú…

Sú aj iné prípady samozrejme – nedo-statok financií, aby dieťa mohlo dochádzať do školy, vzdialenosť osady od školy. Toto všetko je už dnes pri troške snahy riešiteľ-né s pomocou rôznych donorov, dotačných programov. Len o nich zase treba vedieť.

Aj preto dávame veľký priestor informá-ciám o školách, kde sú učitelia priateľmi a podporovateľmi detí. Dnes prinášame informácie o programe Teach for Slovakia. V jeho rámci prichádzajú do škôl v róm-skych osadách pôsobiť učitelia, ktorí deti majú radi, ktorí im dajú nielen vedomosti, ale aj lásku. Pretože v škole ich čaká ten najlepší učiteľ na svete. Želáme všetkým deťom, aby sa ich prirodzená túžba milovať svojho učiteľa mohla naplniť!

(kam)

Pánovi učiteľovi s láskou…

Agoripen genipnaske khataro ľil 1te sikhľol, soske? Kampel čak kaj te do-resen oda so parančojinel o hakajos savo phenel hoj mušines te doresel agor sikhľa-vipnaskeribanske andre bejzutňi-zakladno sikhľarďi, vakeren pajk kaj o sikhľavipen hin imar palalende u aver sikhľavipen le romenge imar nakampel. Bo thafka na’ra-khena buťi u te genel te irinel imar džanen. Nadžal palo’da kaj len nane andre vareso čačo, numa dikhiben ola dujto seratar hi ajso, kaj buťi na’rakhena te len naela, te imar na učeder sikhlarďipen, akor te dochu-den varesavi učňovka. Butedera tumendar prindžaren ajso vareso, kana džal o čhavo-ro pro buťakero urados, kana doresľa agor la bejzutno-zakladno sikhľarďake, numa feder elas leske mejk te bešel andre maš-karutňi sikhľarďi u sikhľolas pes.

Andre so duj kala dikhibena erzinas va-resavo bibachtaľipen, nalačhiben. Jekhfar les kerel o sikhľardo-učitelis, savo chunďa

paťaviben aver manušendar, hoj kerela peskeri buťi lačhes u baruvela avri čha-vorestar lačhe manušes, bijo oda sar savi nacija, rasa, vaj sar savo socijalno than les zaučharel khere... Kaj kerela kada savore čhavorenca u rakinela pes ke lende rešpek-toha, paťivales, u oda dujto dikhiben sika-vel bibachtaľipen savo keren o daja, dada, pal save pes zorales vakerel, sar jojn bares kamen peskere čhavoren...

Čačo hi kaj prindžaras thaj mejk aver dikhibena – kana nane love pro’da hoj o čhavoro te phirel andre sikhlarďi-ško-late, vaj oda kana o taboris hi ihgen dur khatare sikhľarďi. Numa imar andre kadi vrama-ideos pes kada savoro šaj varesar učharel pro federipen, te pes čepo kamel, lovenca save pes šaj dochuden khataro varesave donora, programi, save love pre kada den. Čak kampel pal akada te džanel.

Thaj te vašo’da rakinas kajso than an-dro kada ušagos informacijenge-džaňib-

nenge pal’o sikhľarde-školi andre save kajse rosňipena na’rakhena. Andre save keren buťi sikhľarde-učiteli save hine ko čhavore thaj amala u šegitinen-ažutinen lenge sar džanen ko sikhľavipen. Šaj andre lende arakhen kada lačhariben te akor, te lengere daja, dada, len ko sikhľavipen „na ispiden, na traden len kale dromeha“. Ada-ďives tumenge anas informacii-goďaveri-pena palo programos savo pes vičinel „Te sikhľol pes vaše Slovačiko themi“ Teach for Slovakia. Andre kada programos hin ma-nuša – sikhľarde save aven andro sikhľar-de-školi save hine romane taborende, hi jon ajse manuša, save kamen jilestar romane čhavoren, save len čak nasikhavena numa sikavena lenge thaj peskero kamiben ke lende. Mangas zorales jilestar savore čha-vorenege, kaj pes lenge kajso vareso jekh ďiveseste te ačhel tiž, kaj jilestar te kamen peskere sikhľardes-učitelis, u joj len!

(kam)

Rómske listy • Adresa redakcie: MECEM, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: [email protected] • telefón: +421905975585 • web: www.mecem.sk • Redakčná rada: Ladislav Richter (predseda), Jozef Ravasz, Stella Hanzelová, Jolana Saltiel, Gabriela Radičová, Martina Slobodníková-Balogová • editor: Kristína Magdolenová • Grafika: Ľudmila Macáková • sadzba: Pro libris • tlač: Beki Design • Vydavateľ: MECEM, o. z. • sídlo vydavateľa: Južná trieda 53, 040 01 Košice • iČO vydavateľa: 31 310 397 • Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • issN: 1339-7702 • Projekt je realizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci programu Kultúra národnostných menšín 2015 • Ročník vydávania: 2. ročník • Periodicita vydávania: v roku 2015 vychádza 10 čísel • Náklad: 3 000 kusov • Dátum vydania: 20. 9. 2015 • NEPREDAJNÉ.

Rómske listy 3 / 2015 3

Ian Hancock je americký vedec, pôvodom Róm. Korene má v Maďarsku, žil a študo-val vo Veľkej Británii a pôsobí v Amerike. Je to jazykovedec, historik, ktorý veľa času venoval štúdiu histórie Rómov. Vo svojej knihe, My, rómsky národ, ktorá vyšla aj na Slovensku, napísal: …ľudia nevedia, kto naozaj sme, a my nie sme v stave im to povedať…

História Rómov je zvláštna kapitola histórie sveta. Asi netreba vysvetľovať prečo. Rómovia si svoju históriu nepísali. Mali oveľa väčšie problémy – bolo treba prežiť zo dňa na deň, a tak sa informácie o tom, kto Rómovia sú, stratili.

Až po dlhých rokoch, na konci 18. sto-

ročia prišli učenci, ktorí začali tieto de-jiny spätne tvoriť. Dá sa povedať, že ich akoby postavili odznova. Napísali ich tak, ako boli písané dejiny všetkých národov. Hľadali v archívoch a záznamoch. Je ale treba spomenúť, že v záznamoch nie sú vždy uvádzaní Rómovia.

Pre kočujúcich ľudí alebo pre tie sku-pinky, ktoré žili na okraji spoločnosti, sa používali rôzne označenia, preto – dnes to mnohí historici pripomínajú – neboli to všetko Rómovia. Nakoniec sa však stalo to, že všetky záznamy o týchto skupinkách boli pripísané Rómom. Zo všetkých his-tória „urobila“ Rómov. Napriek tomu, že nerozprávali rómsky, že nemali s Rómami

nič spoločné. V histórii sa to občas stáva.Poznať dnes dejiny Rómov je možné len

z oficiálnych, často nepresných záznamov. Či to Rómom viac pomohlo či poškodilo, aj o tom sa vedú v odborných kruhoch de-baty. Aj preto je dôležité, aby sa mnohé kapitoly rómskych dejín znova otvárali a odznova dopĺňali, rekonštruovali.

V našich novinách venujeme prílohu Amen o Roma práve histórii a kultúre. Tento rok sa sústreďujeme na históriu ho-lokaustu a na rôzne zaujímavosti z histórie rómskeho národa. Veríme, že si ich radi prečítate. Lebo len tým sa Rómovia stali národom, že bola napísaná ich história. Redakcia

my, Rómsky NáROD…

NA ARChíVNEJ FOtOGRAFii JE PRAVDEPODOBNE VyStÚPENiE RóMSKyCh huDOBNíKOV POčAS VEĽKÉhO KONCERtu,

KTORý V ROKu 1928 V KOŠIcIAcH ORgANIZOVAL SPOLOK LAVuTARIS. POZNáTE NIEKOHO Z NIcH? Fotografia: Archív MEcEM

A M E N O R O M A

SME RÓMOVIA


◆ slovo holokaust pochádza z gréčtiny a zna-mená úplné spálenie alebo zápalnú obeť,◆ porajmos v rómčine znamená požieranie,◆ porajmos českých a moravských Rómov sa začal 7. marca 1943, keď na Masnej uli-ci v Brne zhromaždili 999 rómskych detí, žien a mužov. Potom ich naložili do vagónov a po niekoľkých dňoch bez jedla a pitia ich vyložili pred bránami Osvienčimu. Odtiaľ ich poslali do tzv. cigánskeho tábora. Hoci bol projektovaný pre 300 ľudí, tiesnilo sa ich tam až 1 200,◆ na rozdiel od židovských rodín Rómom povolili bývať spolu. Nemali väzenské uni-formy, ale na šatách mali prišitý veľký čierny trojuholník. Ten mal označovať asociálov. Na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (z nemeckého Zigeuner – cigán),◆ na Rómoch podobne ako na Židoch sa vy-konalo veľa „vedeckých“ pokusov. Do rúk doktora Mengeleho sa dostali aj rómske dvojčatá. Mengele si dokonca urobil galériu portrétov rómskych väzňov. Maľovala ich Židovka Dina gottliebová. Ich výraz a tvar lebky mu vraj poskytovali „dôkazy“, že te-órie o rasovej menejcennosti majú opodstat-nenie,◆ o osude najprv len nemeckých Rómov roz-hodli už norimberské zákony z roku 1935. Rómov a rómskych miešancov v nich ozna-čili za menejcenných. „Lepšou“ kategóriou boli Rómovia žijúci v manželstve s ríšskymi občanmi. Tí dostali šancu prežiť, nie však prežívať ďalej vo svojich deťoch. Nariadili totiž ich sterilizáciu,◆ na jeseň 1942 šéf SS Heinrich Himmler konštatoval, že „je najvyšší čas, aby aso-ciálne elementy boli zničené prácou“,◆ Rómovia v Česku žili v tzv. pracovných tá-boroch. Boli dva – v Letoch pri Písku a Ho-doníne pri Kunštáte. Tam ich poslala ešte československá vláda v roku 1939, niekoľko dní pred vyhlásením protektorátu,◆ po transporte z Brna ich nasledovalo ešte niekoľko. V máji a auguste odišli Rómo-via z Letov a Hodonína. celkovo do plynu poslali z Čiech a Moravy osem rómskych transportov. Bolo v nich spolu asi 5 500 ľudí. Domov sa ich vrátilo 500. Často sa vracali do nepriateľského prostredia a naďalej boli terčami útokov,◆ na mieste letského tábora, ktorý bol pred-izbou do Osvienčimu, stála dlhé roky veľko-výkrmňa ošípaných. Až v roku 1995 sa česká Pokračovanie str. 21

V I E T E , Ž E …

Samotné štúdium pôvodu Rómov má svoje korene v 18. storočí, kedy maďarský študent teológie Stefan Vályi porovnal ja-zyk Rómov z okolia Komárna s jazykom indických študentov. Informáciu o ziste-nej zhode zverejnil v roku 1763. V rokoch 1775 – 1776 Samuel Augustini ab Hortis publikoval sériu článkov, v ktorých usúdil, že Rómovia pochádzajú z juhozápadnej Indie.

Základy romistiky položili potom filo-lógovia, ktorí porovnávali rómčinu s in-dickými jazykmi. Hoci v priebehu výsku-mu a štúdií pôvodu Rómov dochádzalo k rôznym posunom a nezrovnalostiam, téza o indickom pôvode Rómov je dodnes najviac rozšírená a uznávaná. Najdôleži-tejším vodítkom pri výskume a dokazo-vaní indického pôvodu Rómov sa dodnes ukazuje práve rómčina. Na jej vývine od-borníci sledujú v akom období, v ktorých častiach sveta sa predkovia Rómov pohy-bovali. Objavená podobnosť s hindštinou opakovane vedie bádateľov k záverom, že pôvod Rómov je v Indii.

Spoločný etnický pôvod Rómov báda-telia odvodzujú aj od spoločného pomeno-vania na označenie príslušníkov skupiny – v európskej rómčine Róm, v arménskej Lom a v sýrskej a perzskej rómčine Dom. V sanskrte je to označenie Dom/dum. Zmienky o Dómoch nachádzame v pí-somných dokumentoch už v 6. st. n. l., keď označujú človeka nižšej kasty, ktorý sa živil spevom a hudbou (sanskrt), kastu kočovných hudobníkov (sindhština), slu-žobníctvo (lahdčina), potulní hudobníci (pandžábčina), hnedý človek z nižšej kasy (pahárština). Všetky tieto označenia sú si príbuzné a vypovedajú o nízkom spoločen-skom postavení etnika.

S týmito tvrdeniami však nesúhlasia Ian Hancock ani Milena Hübschmanno-vá. Hancock uvádza, že Rómovia by mohli mať predkov Rádžputovcov. Etnická sku-pina Bandžarov, ktorí sú ich potomkami, sa k Rómom otvorene hlási. Hancock tvrdí, že existujú paralely medzi rádžpu-tovskom a rómskou kultúrou. Mnohé as-pekty rómskej kultúry pripomínajú podľa niektorých vedcov skôr prejavy vyššej ako nižšej kasty, tiež dokazujú, že nešlo pô-vodne o kočovné skupiny, ale o usadené skupiny, ktoré boli ku kočovaniu donútené

okolnosťami, keď museli opustiť svoju vlasť v dôsledku konfliktu s islamom. Anglický vedec Ronald Lee to dokazuje aj lingvis-tickým výskumom. Podľa neho slová kher (dom), vudar (dvere), balo (ošípaná), khax-ni (kura), raj (majiteľ pôdy, pán) pochádza-jú z pôvodných indických výrazov, zatiaľ čo slová v rómčine typické pre kočovanie – stan, voz, býk – dokonca aj cesta, nie sú indického pôvodu. Označenie Róm, ktoré väčšina bádateľov vysvetľuje cez dómsky pôvod Róm (Rrom), spochybňuje a dáva mu iný etymologický základ – napr. starý árijský výraz ráma (manžel), ktorý sa za-choval aj v samotnej rómčine.

Podľa Hübschmannovej je slovo kasta portugalského pôvodu. Vo všetkých no-voindických jazykoch sa používa ozna-čenie džátí, ktoré pochádza zo sanskrtu. Výraz vyjadruje príbuzenskú pospolitosť, ktorá dlhodobo vykonáva jednu profesiu resp. viacero príbuzných profesií. Tvrdí, že kasty sú na sebe závislé ekonomic-ky a súčasne je medzi nimi istý stupeň sociálneho dištancu. Hranice medzi kas-tami sú neprestupné. Človek sa do kasty narodí, tu má svoje miesto a tu sa naučí aj pravidlá sociálnej neprestupnosti.

Hübschamnnová považuje teóriu o tom, že Rómovia pochádzajú z vyšších kást, ktorú prezentuje Hancock, za vysoko nepravdepodobnú, keďže títo museli ovlá-dať veľmi náročné a zložité texty a rôzne postupy pri obradoch a tieto boli strážené pred nepovolanými. Hübschamnnová sa preto prikláňa skôr k názoru, že Rómovia patrili do viacerých kást, nielen najnižších.

Pátranie po minulosti Rómov vedie často k snahe označiť za Rómov všetky skupiny, ktoré podľa záznamov majú cha-rakteristické znaky etnika (kočovníctvo, živenie sa hudbou ap.). Niektorí bádate-lia však tvrdia, že veľa Rómov pôsobilo aj v perzskej armáde, neskôr kolonizovali Sýriu až nakoniec veľký počet Zottov bol odvlečený v roku 855 na územia kresťanov. Označenie Zott však nemusí nevyhnutne znamenať označenie Rómov, môže to v princípe byť aj označenie ľudí pôvodom z Indie. Táto chyba, t. j. označovanie rôz-nych skupín obyvateľstva, ktoré sa živili kočovným spôsobom života, za Rómov, sa v historických záznamoch často opakuje. Pokračovanie str. 21

Čriepky z histórie Rómov

AMEN O ROMA


Sedím na terase reštaurácie v Kežmarku a popíjam kávu. Námestie je poloprázd-ne, len pri mestskom úrade skupinka ľudí stavia pódium. Pri vedľajšom stole partia dôchodcov diskutuje o záhradkách a o po-časí. „To čo tam stavajú? Bude dajaký program,“ zvrtne reč po chvíľke jeden z nich. „Ta furt sa tu dačo robí. Akurát že je tu dajak bars veľa cigánov,“ zahlási druhý. To už reaguje na skupinky róm-skych detí, ktoré so svojimi učiteľmi pri-chádzajú k pódiu.

Na lavičkách oproti sedia zatiaľ po-skromne straší Rómovia. Sú to napospol rodičia detí, ktoré budú o chvíľku vystu-povať. usmievavá mamička mi na otázku, ktoré dieťa je vaše, ukazuje na kučeravé-ho chlapčeka, ktorý pred chvíľkou sedel v škole v triede pre Batmanov. Vidieť na nej, ako veľmi sa teší. Možno je to prvýkrát

v živote, čo uvidí svojho syna stáť na javis-ku a verejne pred všetkými ľuďmi vystupo-vať. A aby nebol hladný, ešte mu doniesla nejakú sladkosť…

Ako povedala neskôr v rozhovore Ja-nette Motlová, koordinátorka a súčasne moderátorka programu, nebolo cieľom vy-stúpiť. cieľom bolo ukázať deťom, že aj ony môžu zažiť pocit úspechu. A bolo to vidieť. To najdôležitejšie fluidum na námestí bolo medzi rodičmi a deťmi.

Dôchodcovia z terasy ešte chvíľku hun-drali a potom s pocitom, že všetko sa robí len pre Rómov, odišli. Nevypočuli si, že tieto deti aj počas prázdnin chodili do ško-ly, že sa všeličo naučili, že sa tešili. Že sa so školou jednoducho skamarátili. Že ich učitelia sa stali ich najlepšími priateľmi.

učitelia boli účastníci program Teach for Slovakia. Mladí ľudia, ktorí necha-

li školu, kariéru a na dva roky sa upísali tomu, že budú učiť v rómskych osadách deti, ktoré potrebujú dobrých učiteľov. Mnohí z nich sú pritom absolventmi na-šich i zahraničných vysokých škôl. Za-čiatkom septembra t. r. nastúpil do škôl už druhý ročník a učiteľov v programe sú viac ako dve desiatky. Všetci prešli výbe-rom v súčasnosti intenzívne pracujú s deť-mi základných škôl v regiónoch s nižšou životnou úrovňou, napríklad v Plaveckom Štvrtku, Huncovciach, Nálepkove, Veľkej Ide, Stráňach pod Tatrami.

Čo vedie mladých ľudí k tomu, aby po skončení vysokej školy nepokračovali v ka-riére, ale odišli do rómskych osád a strá-vili tam dva roky? O tom, čo si môžeme navzájom odovzdať, čo nás spája, o tom je dnešná príloha Las andro vast.

Kristína Magdolenová

keď je uČiteľ tVOj NAjlePší kAmARátFotografia: Teach for SlovakiaZáVEREčNÉ VyStÚPENiE DEtí Z lEtNEJ šKOly V KEžMARKu.

L A S A N D R O V A S T

DO VLASTNýcH RúK


Janette Motlová pôsobí v Teach for Slovakia ako komunitný koordinátor pre prácu s komunitami. Ak hovoríme komunitami, nemyslíme len komunity etnické, ale komunitu ako triedu, komunitu ako školu, komunitu ako ľudí v rámci sociálnych väzieb, vzťahov…

Ako vnímate projekt teach for slo-vakia?

Najskôr som si naozaj myslela, že to je bláznovstvo, že sa nám to u nás nepodarí. Myslela som si, že Slováci ako národ nie sme ešte zrelí na to, aby takýto program bol spustený a bol v takej kvalite, v akej by mal byť. Príjemne som prekvapená a som rada, že tento môj počiatočný skepticiz-mus bol vyvrátený. Napriek tomu, že sa program rozbiehal rýchlo, mali sme re-latívne málo problémov. Očakávali sme možno trochu väčšie zásahy zvonku, možno viac externých faktorov, ktoré by nám ovplyvňovali kvalitu programu. Na-koniec sa tak nestalo a tešíme sa. Trošku sme však smutní, že tento rok sme mali možnosť vybrať menej ľudí. Nie preto, že by neboli na to zdroje, skôr naopak. Ale mladí ľudia neboli pripravení tak, aby boli schopní zvládnuť náročné úlohy, ktoré sú na nich kladené. Zo všetkých prihlášok sme v tomto roku mohli vybrať iba desať ľudí. Tí teraz (v čase konania rozhovoru, t. j. v mesiacoch júl a prvá polovica augusta – poznámka red.) prechádzajú šesťtýždňo-vou prípravou, ktorú nazývame Basecamp Teach for Slovakia.

Čo potrebuje mladý človek vedieť, aby mohol byť učiteľom teach for slovakia?

V prvom rade musí byť lídrom. Člove-kom, ktorý si uvedomuje svoje ciele, ktorý si dokáže svoje ciele stanoviť, ktorý dokáže vnímať rôzne drobné nuansy toho, čo sa deje v danom prostredí, ako zmena fun-guje. To, o čo nám vlastne ide, je dlhodobá zmena vzdelávania v krajine. Samotné uči-teľovanie sú len prvé dva roky, ktoré mladí ľudia v škole odžijú. Potom je to už dlho-dobá práca. Znamená to, že buď na škole zostanú ako učitelia ďalej pôsobiť, alebo naopak, nájdu tam niečo, čo by chceli ďalej

rozvíjať. Teda počas týchto dvoch rokov si ako keby oťukajú problémy a povedia si: „Tak toto chcem teraz riešiť a tomu sa chcem venovať.“ A to, čo potrebujú, tak to je vytrvalosť, je to odhodlanosť, schop-nosť bojovať aj s veternými mlynmi, držať sa, nepúšťať sa svojej misie, prevziať zod-povednosť, byť profesionálom v tom, čo robia… A veľmi dôležitá je tímová práca a viera v úspech. To je neskutočne dôležité.

Väčšina z nich nemá z predchádzajú-ceho obdobia skúsenosti s Rómami. je to výhoda alebo nevýhoda?

Do určitej miery je to výhoda a do urči-tej miery nevýhoda. Je fajn, ak prídu ľudia, ktorí nemajú žiadne skúsenosti, pretože my im tieto skúsenosti môžeme sprostred-kovať, môžeme vytvoriť obraz toho, čo je práca v komunite, o čom je práca s Róma-mi v súčasnosti, na akej je úrovni, aké sú tam problémy, potreby. Ak už má nabraté nejaké skúsenosti, tak mu môžu byť vý-hodou, ale na druhej strane to môže byť aj silná frustrácia, pretože náš doterajší systém nie je pripravený na to, aby riešil komplexne celé vzdelávanie. Teda: nie len tá parciálna časť, že „ja budem iba učiť a keď budem dobrým učiteľom, tak všetko ostatné sa podarí,“ pretože naši učitelia sú tí, ktorí pôsobia v triede, sú tí, ktorí pôso-bia v komunite, sú tí, ktorí pôsobia v celej obci a majú urobiť za dva roky takú zmenu, ktorá je prierezová, kontinuálna a zapája celé prostredie, kde ten človek pôsobí.

Ako týchto mladých ľudí prijíma ko-munita? Aké máte skúsenosti z prvého roka pôsobenia?

Rómovia boli prekvapení. Prekvapení spôsobom, akým mladí ľudia prišli do ko-munity, boli prekvapení tým, akí ústretoví boli mladí ľudia k nim a boli prekvapení tou pokorou, ktorá z tých mladých ľudí išla, pretože si uvedomovali, že „idem medzi ľudí, bez ktorých pomoci a podpory svoju vlastnú misiu nedokážem naplniť“. Na druhej strane, boli prekvapení aj mla-dí ľudia, keď prišli do komunity, pretože častokrát sa stretali s diametrálne roz-dielnym obrazom, než bol ten, ktorý mali z vypočutých, nie odžitých skúseností.

Boli prekvapení tým, ako ich ľudia pozý-vali do svojich domov, bytov, akí boli príve-tiví, ako im rozprávali o svojom živote a to je neskutočne cenné, pretože to sa máloke-dy stáva. Vždy prichádzajú ľudia s tým, že ako vás ideme naučiť. Títo mladí ľudia tam prichádzajú s tým, že: „Prosíme, pomôž-te nám naplniť našu víziu“. A myslím, že Rómovia si to cenia a vážia si to, že niekto k nim príde ako partner, nie ako človek, ktorý si v tej direktívnej rovine hovorí, že takto by to malo byť.

to znamená, že vznikajú dosť pevné väzby a zmeny v komunite…

To, čo je výnimočné je to, že ide o program, nie projekt. To je asi tá najdô-ležitejšia vec. Je to program, ktorý zatiaľ nemá konca a veríme, že ani nebude mať konca… a že koniec príde v roku 2050, keď naozaj vzdelávanie bude nastavené tak, že sociálny rozdiel nemôže byť prekážkou k tomu, aby dieťa malo vzdelanie, na aké má predpoklady. Dôležitým elementom je to, že ľuďom, ktorí vchádzajú do progra-mu, bez toho, aby to vedeli, zmení celý ich život. Prichádzajú s tým, že: „Tak dobre, dva roky budem učiť“, ale už po prvom roku je jasné, že ani jeden z nich nechce z danej problematiky odísť, že sa jej chce venovať, ale možno práve z pozície politi-ky, z pozície verejnej správy, možno z po-zície tej, že si založí vlastnú školu a veci, ktoré odchytil a čo má pocit, že nefungujú, tak tam skúsi inak prepracovať.

Skúsenosti zo zahraničia sú silné. Ne-dávno sme aj s mladými mali možnosť stretnúť sa s riaditeľom strednej školy v Londýne, ktorý prešiel práve prvým roč-níkom programu Teach First, teda jedným z programov v sieti Teach for All. Založil si vlastnú školu, ktorá sa za šesť rokov doká-zala vypracovať na piatu najlepšiu stred-nú školu v Anglicku. Pritom tam má deti, ktoré tvoria 1 % najchudobnejších detí v Londýne. A tiež je tam 80 % moslimskej komunity. Má tam žiakov od Pakistan-cov, cez Maročanov, až po Palestíncov… množstvo národov a dokázal fungovať. Ale vzdelávací systém musel upraviť. chodia do školy aj v sobotu, pracujú od rána od

Ho vo r í m e s ko m u n i t n o u ko o r d i n á t o r ko u Te a c h fo r S l o v a k i a Ja n e t t e Mo t l o vo u

MOTLOVá: cHcEME VyPROVOKOVAť tRVAlÉ ZMENy…

LAS ANDRO VAST


pol ôsmej do večera do pol siedmej. Je tam veľmi dobre dotiahnutá myšlienka celo-denného výchovného systému, prakticky overená a myslím, že sa máme čo učiť…

Nerozmýšľali ste nad tým, že niekto-ré skúsenosti z teach for slovakia by možno bolo dobre prezentovať aj tým klasickým, štandardným učiteľom, aby ich začali využívať? Aké máte skúsenos-ti zo spolupráce s učiteľmi, ktorí sú na školách, kde pôsobia vaši učitelia?

Sú dva typy učiteľov. Jedni sú tí, ktorí aj trošku vnútorne cítia, že asi to je tá cesta. A ak nie sú úplne skostnatení, tak sú tomu naklonení a fandia, pomáhajú a vlastne zapájajú sa aj do ďalších projektov, ktoré máme. Ale potom sú učitelia, ktorí sú na-hnevaní z toho, že oni sa museli päť rokov učiť, päť rokov študovať a títo mladí sú tam šesť týždňov a o šesť týždňov idú učiť… Tak to je taký, myslím, že z ich strany, celkom dôležitý argument. Ale neznamená to, že tí mladí sa nechcú učiť a nemajú nejaké dobré know-how, ktoré by mohli posunúť. Snažíme sa počas toho roka a pol, ktorý je za nami, byť na dôležitých konferenciách, podieľať sa aj na legislatíve, upraviť niekto-ré nástroje. To, čo zatiaľ sa nám darí robiť, je, že lámeme biznismenov, otvárame ne-ziskový aj ziskový sektor a snažíme sa tam

vytvárať mosty a poukázať na to, že práve to je tá oblasť pre podnikateľov, že ak chcú dobrých zamestnancov, dobrých ľudí, tak majú investovať práve do tohto programu. Vzdelanie môžu totiž deti získať aj tam, kde sa možno nepredpokladá úspech, ale ten úspech tam je. Ak sú tam ľudia dobre pripravení a otvorení… a to naozaj neho-voríme len preto, že si to myslíme, ale že to aj dokazujú výsledky v praxi.

Pôsobíte zatiaľ na základných ško-lách. Aká je budúcnosť učiteľov teach for slovakia na stredných školách?

V prvom rade nám teraz bráni legisla-tíva. Napríklad nemôžeme mať učiteľov na prvom stupni, pretože ak nemajú pe-dagogické vzdelanie, tak si to nemôžeme dovoliť. Zákon to nedovoľuje. Takže my máme teraz možnosť pôsobiť ešte v nul-tom ročníku, možno niektoré predmety učiť v treťom, štvrtom a potom na dru-hom stupni. ťažko môžeme teraz začať uvažovať o strednej škole. Nemáme pod-chytené základné vzdelanie, a potom na stredoškolské vzdelávanie sa nám nedo-stanú deti, o ktorých si myslíme, že majú potenciál. Takže začať základnou školou – to je vízia. A keď budeme mať pocit, že tá kritická zmena prebieha, tak potom môže-me uvažovať o stredných školách.

Prečo ste si vybrali kežmarok pre letnú školu?

Pre ľudí. Pre nadšencov, ktorí nám fandia. Preto, že sme našli školu, ktorá je veľmi podobná tým školám, kam naši ľudia pôjdu účiť. Aby to nebola škola na vysokej úrovni, ktorá má krásne veľké priestory, ktoré sa dajú využívať, ktorá je ani neviem ako vybavená, a potom naši mladí ľudia prídu do reality a zrazu sú prekvapení, znechutení a frustrovaní, že ako tam majú učiť. už na letnej škole si skúšajú všetky techniky učenia a tvorbu hodiny a strávia kvantá hodín učebnými plánmi, ktoré pri-pravujú a ktoré majú mentorované, preto sme si zvolili školu v Kežmarku, pretože tá škola má čaro, má esprit, má dušu. Oni nasávajú nielen z toho, že učia deti, ale nasávajú aj z tých priestorov a učia sa pracovať s ľuďmi a učia sa pracovať s nie-kým, alebo učia sa byť súčasťou nejakej komunity, do ktorej prichádzajú… A to sa nám teraz stalo. Prišli do komunity ško-ly, kde je nejaká zborovňa, kde sú nejakí ľudia, kde je nejaký personál a museli sa naučiť vychádzať s nimi a nalomiť aj tých ľudí. Takže preto sme hľadali takú školu. A Anna Jurgovianová sa rozhodla, že do toho pôjde, hoci vedela, že z toho nie sú žiadne peniaze a že je to len veľa práce.

Fotografia: Teach for SlovakiaVyuČOVANIE V LETNEJ ŠKOLE V KEŽMARKu.

DO VLASTNýcH RúK


Arnold Kiss, učiteľ, Turňa nad Bodvou.

Vy ste odkiaľ?Pochádzam z Levíc.Aké máte skúsenosti s rómskou ko-

munitou?Skúsenosti s rómskou komunitou zatiaľ

ešte nemám, jedine to, že som mal občas rómskych spolužiakov alebo niekedy som na projektoch spolupracoval s rómskymi deťmi a študentmi. Ale žiadne iné skúse-nosti z komunít nemám.

Čo ste vyštudovali a kde ste pôsobili pred rozhodnutím prísť do teach for slovakia?

Študoval som na Bratislavskej medzi-národnej škole liberálnych štúdií a popri tom som tri roky učil jazyky v jazykovej škole, potom som študoval v Belgicku eu-rópske štúdiá a popri tomto všetkom som bol aktívny v študentských organizáciách a angažoval som sa v študentskom živote.

takže sú to aj skúseností s aktiviz-mom z minulosti, ktoré vás priviedli do tohto programu?

už od mladého veku si uvedomujem, že školstvo je neskutočne významná téma. Najmä školstvo na Slovensku je kľúčovou témou a môže napomôcť tomu, aby sa na Slovensku začal dávať väčší priestor roz-voju ľudí a občianskej spoločnosti.

Čo očakávate od svojej účasti v tomto programe? Viete už, kde budete pôso-biť?

Budem učiť angličtinu, nemčinu a in-formatiku na Základnej škole v Turni nad Bodvou. Moje očakávania od Teach for Slovakia sú jednoznačne, keďže sa chys-tám aj neskôr pracovať v školstve, chcem počas týchto dvoch rokov nadobudnúť tú najdôležitejšiu prax z terénu, v naozaj ná-ročných podmienok, aby som potom, keď budem pracovať v školstve mohol povedať: áno, mám prax. A keď mám prax, tak som aj pripravený.

Čo vám dal pobyt v kežmarku?Hneď na začiatku neskutočne dôležitú

skúsenosť. Hoci sme dostali nejaké trénin-gy, ako pracovať s týmito deťmi, boli sme viac-menej hodení do vody. Zároveň ma naučil dôležitým veciam, čo sa týka ma-nažmentu triedy a manažmentu rozlič-ných postojov a prístupov detí v triedach. A okrem toho, máme tu vynikajúcu tímovú spoluprácu medzi kolegami, takže to bola pre mňa druhá taká najdôležitejšia vec.

Čo také zaujímavé ste tu zažili, čo by ste odovzdali ostatným ľuďom, ktorí majú nejaké predsudky voči Rómom?

Do tej práce sa ide ťažko bez predsud-kov. Človek, keď vidí, v akých podmien-kach tie deti žijú, povie si, že s týmto sa nič nedá spraviť, bude to neskutočne ná-ročné. Potom prídu deti do školy a pokiaľ im človek vyjadrí rešpekt a pokiaľ zároveň ako učiteľ očakáva istú mieru rešpektu aj od nich a naučíme sa spolupracovať, tak tie deti pracujú rovnako dobre ako ktokoľ-

vek iný. Často si poviem: „Aha, tak toto decko, napriek tomu, že vyrastá v takých podmienkach, v akých vyrastá, je oveľa šikovnejšie než ja, keď som mal dvanásť rokov alebo to, že maká na sebe a číta, tak už je teraz vzdelanejšie než ja v tom veku,“ a pritom ja som vyrastal v normálnych podmienkach.

Zažili ste nejaký prejav veľkej úcty?Keď sme mali s deťmi triednickú hodinu

a hodnotili sme sa navzájom, každý si na seba nalepil papier a ostatní mali naň napí-sať o svojich pocitoch k tejto osobe. Písali si medzi sebou veľmi pekné veci a väčši-nou sme sa zabávali. Potom sme ich aj my, učitelia, požiadali nech napíšu aj o svojich pocitoch k nám. Hárky sme mali na chrbte, takže sme na ne nevideli. Potom, keď som si prečítal, čo mi tam deti napísali, bol som dojatý až k slzám. Za tieto dva týždne sme si vybudovali silný vzťah. Deti oceňovali to, aký skvelý tím tvoríme, oceňovali to, že aj keď som prísny, tak som dobrý učiteľ. Bola to jedna z najkrajších vecí, ktoré som tu zažil. A ešte jedna vec: veľmi dobre na nich pôsobí spev. Alebo keď sa im človek otvorí, tak sú veľmi zvedavé a vedia to ako deti oceniť krásnym spôsobom.

takže, keď chcete byť úspešný medzi Rómami, musíte vedieť spievať?

Spievať, tancovať, pekne sa s nimi roz-právať, kresliť, vlastne takmer čokoľvek, čo je blízke ich kultúre a čo majú oni zažité Takže určite áno.

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

714

Ich príchod ma prekvapil ale i potešil. K

eď som prišla k ich stolu, pozreli na m

ňa s úsmevom

a N

atália sa mi prihovorila prvá.

„Ahoj, ty si E

rika, však? Ján Kozák je náš ocino. V

ieme, že tu pracuješ a chceli sm

e sa s tebou zoznám

iť. Ja som N

atália a toto je Rom

an,“ vychrlila s úsmevom

.R

oman vyzeral hanblivo, ale stále sa usm

ieval. Nebolo tam

veľa ľudí a tak som m

ala čas si k nim

prisadnúť. Začali sm

e sa rozprávať a odvtedy začali za mnou chodiť častejšie. H

lavne Rom

an s jeho priateľm

i, pretože Natália študovala cez týždeň m

imo dom

ova. Ako sa m

i neskôr zdôverila, trápilo ju, keď prišla dom

ov z internátu a doma nebolo nikoho. C

hýbalo jej teplo domova, nem

al jej kto navariť, m

ama dom

a nebývala a otec sa snažil tráviť voľné chvíle so mnou. C

hápala som

ju a zároveň obdivovala, ako sa s láskou dokáže napriek všetkému starať o svojho otca. U

pratala dom

, dokonca sa snažila aj navariť, oprala a vyžehlila mu košele a popri tom

sa sama chystala

v nedeľu na internát.R

oman bol štíhly m

ladík, mal tm

avé oči a bucľaté líca. V m

nohom sa podobal na otca a všim

la som

si, že ho považoval za svoj veľký vzor. Bol bláznivý a veselý. M

edzi nimi bolo vždy pevné

puto, aké býva medzi najlepším

i priateľmi. N

ebol to bežný vzťah, aký býva medzi rodičom

a jeho dieťaťom

. Nikdy som

nepočula Jana, že by mu niečo zakazoval, alebo ho za niečo karhal. O

d m

ala ho zaúčal v garáži a mala som

dojem, ako keby sa s kľúčom

v ruke už narodil. A je pravda,

že i ja som si R

omana obľúbila najviac. Vtedy i potom

. Medzi nam

i vzniklo hlboké priateľstvo. Jeho najstaršiu dcéru B

eátu som ešte nepoznala.

Začali sm

e konečne verejne chodiť medzi ľudí v našom

meste. B

olo zvláštne sa držať za ruky, pretože sm

e cítili upreté pohľady ľudí na každom kroku. N

ie každý to zobral normálne a dokonca si

pamätám

, ako sme si raz večer šli sadnúť na kávu do kaviarne a vo vedľajšom

boxe sedela skupinka ľudí. Ján sa s niekým

pozdravil a zrazu som započula, ako m

už od vedľa povedal:„Jano, Jano čo to robíš? A

ch jaj.“ V tom

hlase som cítila iróniu, pohŕdanie a sklam

anie. Po-hŕdanie nad tým

, že sa zaplietol s cigánkou a začal si žiť svoj život. Na to sa však otočil a povedal

mu niečo v tom

zmysle, že sa m

á starať o seba. Neustále sm

e narážali na problémy v okolí, čo sa

dalo predpokladať, pretože naozaj v tej dobe takéto vzťahy boli skôr rarita. V jeho práci si z neho

uťahovali, ale snažili sa to brať z tej lepšej stránky, poznali nás oboch. Okrem

jeho majstra.

Raz si ho zavolal k sebe a snažil sa m

u dohovárať ohľadne nášho vzťahu. Nezabudol dodať, že

som „len cigánka“ a vraj zbytočne robí hanbu celej svojej rodine, nech sa spam

ätá. Posledná kvapka bola, keď sa ho spýtal, či je cigánka horúca viac m

edzi nohami ako biela. Jano m

u vte-dy vynadal a viac si s ním

nemal čo povedať. A

ž vtedy si majster uvedom

il, že prestrelil. Svoju prácu si naďalej robil poctivo, ale už nikdy nebol jeho vzťah s m

ajstrom taký, ako kedysi. Stratil

k majstrovi úctu. Z

menilo sa to, až po nejakej dobe, keď m

ajster odišiel na dôchodok a videl, že náš život je usporiadaný, bez hádok. Po pár rokoch, keď sa objavil u nás dom

a pred garážou, zdravil m

a zďaleka, no ja som m

ala k nemu už odstup. N

ikdy sa neviem zm

ieriť s tým, ak niekto

niekoho súdi ešte predtým, ako ho spozná. Č

i už jeho, alebo jeho život. Pretože je len na nás ako ho prežijem

e. Súdiť môže len jeden...

Bolo načase začať postupne niečo m

eniť na svojom živote. R

ozhodla som sa, že si nájdem

inú prácu. C

hcela som sa osam

ostatniť od rodičov, aby sme m

ali súkromie. Á

no, mal síce dom

, ale ne-m

ala som v pláne sa odsťahovať k nem

u, bolo mi úplne jedno či m

á perníkovú chalúpku alebo vilu.

Napokon sa m

i podarilo zohnať prácu v obci Turá Lúka pri našom m

este ako predavačka v drogérii. M

ajiteľ mi ponúkal sotva polovicu, čo som

kedysi zarobila vo fabrike. Rodičia m

a m

edzitým napokon prehovorili, aby som

sa vrátila domov a ani dlho nem

useli.„D

obre teda... vrátim sa, ale nechcem

aby ste mi rozkazovali, ako m

ám žiť.“ Takto som

re-agovala na m

oju rezignáciu. Smiešne, keď si teraz na to spom

eniem. Pretože rodič bude vždy

len rodič a dieťa bude stále len dieťa. Čakať, aby rodičia rešpektovali do posledného zrnka jeho

súkromie, je nem

ožné v dvojizbovom byte, kde zostal ešte o sedem

rokov mladší brat. Starší brat

bol v tej dobe už vojak z povolania a študoval na vysokej škole. Dom

ov teda chodil cez víkendy. D

nes majú takm

er všetky deti detskú izbu. Ja som spávala ako dieťa na chodbe, kde sm

e mali

urobený kútik, starší brat v obývačke a vždy som m

u závidela. A m

ladší brat s rodičmi v spálni

na gauči pri manželských posteliach. Takto to kedysi bolo vo viacerých dom

ácnostiach. Tak... konečne sa m

i ušla tá obývačka.

Čiernobiela láska...

V novej práci sa m

i páčilo. Všetko voňalo od parfumov, práškov na pranie, šam

pónov a saponátov. Tovaru nebolo veľa, ale na takú m

alú obec to stačilo. Ale chýbali m

i ľudia. Za celý deň prišlo sotva

pár ľudí. Vedľa boli potraviny a z druhej strany miestne pohostinstvo.

Majiteľom

bol muž, ktorý m

al okolo štyridsiatky, atraktívny. Jeho manželka bola pekná a príjem

-ná žena. A

le jeho slabou stránkou bol termín výplaty. Stalo sa, že niekedy m

i musel dať výplatu aj

na dvakrát, čo ma naozaj veľm

i štvalo. Po nejakej dobe sa rozhodol drogériu zatvoriť. Chvíľu som

pracovala ešte v jeho potravinách. A

ni tie však neboli nejako ziskové a tiež ich zatvoril. Napokon

mi ponúkol prácu v pohostinstve. N

ebola som z toho veľm

i nadšená, pretože dievča, ktoré nikdy nerobilo m

edzi mužm

i a ešte tomu v pohostinstve, si vedelo sotva predstaviť takúto prácu a m

yslela som

si, že to nezvládnem. A

le ak by som odm

ietla, znamenalo by to, znovu si hľadať novú prácu.

Práve v tom období som

sa rozhodla, že si prefarbím vlasy na blond. M

ala som chuť spraviť

niečo bláznivé. Veľmi sa m

i páčili blond vlasy, len som si m

ylne myslela, že táto super blond farba,

bude na mne vyzerať presne tak, ako na bielej žene. Vyzeralo to všelijako, ale rozhodne nie, ako

blondínka. Vlasy som

mala zničené, pretože na prvý krát nikdy nechytí blond farba na čierne

vlasy. Keď som

po rokoch objavila fotku, kde mám

vlasy vo farbe cirokovej kefy a dokonca to tak i vyzeralo, spálila som

ju, aby mi nezišlo niečo podobné ešte v budúcnosti spáchať.

„Takto si vyzerala? Bože, to čo ti zišlo na um

?“ smiala sa priateľka, keď sm

e si pozerali staré fotky ešte predtým

, ako som ju zničila.

„No, chcela som

vedieť, aké to je byť blondínkou. Neboj sa... nikdy by som

už nič podobné nevyviedla,“ zasm

iala som sa.

Ak vidím

nejakú Róm

ku, ktorá ma prefarbené vlasy na blond, neviem

sa zbaviť dojmu, že to

nie je jediný dôvod, pre ktorý si takto farbí vlasy. Jednoducho ako keby chcela splynúť s davom,

možno aby nebolo na nej príliš vidieť, že je R

ómka. A

pritom si neuvedom

í, že práve tým, že

a mám

e exotické črty sme výnim

očné a iné.D

nes používam už len prírodné odtiene vo farbe horkej čokolády. H

orká čokoláda... to je m

oja farba.

V novej práci som

spoznala aj môjho budúceho m

anžela. Áno, v pohostinstve. N

ebola to klasická začm

udená krčma, ale skôr niečo na spôsob drevenej koliby. Prostredie bolo pekné a chodilo tam

Pokračovanie v ďalšom

čísle.

Na letnú školu sa vám prihlásilo 200 detí, nakoniec ste mohli zobrať len 80. Očakávali ste takýto záujem?

Minulý rok sme horko-ťažko nazbierali asi 70 až 80 nerómskych detí. Všetko to boli deti z vyššej sociálnej vrstvy, ktoré nepotrebovali letnú školu. Tento rok sme si povedali, že sa musíme dostať do pros-tredia, kde naši učitelia pôjdu učiť. A tak sme začali oslovovať deti, išli sme po loka-litách, kde pôsobia naši súčasní učitelia, a myslím, že prihlášky sú zrkadlom toho, akí sú, pretože najviac sme ich mali vždy od učiteľov, ktorí sú v Teach for Slovakia a deti s nimi chceli stráviť aj leto.

takže celkom pekný výsledok na za-čiatok…

Rozbieha sa to dobre. Myslím, že aj ten-to tréning, tento tábor je oveľa lepší než bol minuloročný, lebo tam sme začínali, tam sme si to skúšali, teraz už vieme lepšie nastaviť, čo ľudia potrebujú. A myslím si, že tendencia zlepšovať sa, je určite dôležitá a vnímame to ako súčasť procesu. Ak chce-me, aby sa začalo prostredie meniť, tak sa musíme meniť my a teraz sme dokázali, že zmeny vieme vyprovokovať, ale vieme ich aj ustáť sami u seba, takže sa zatiaľ tešíme z toho, ale s takou tou pokorou na duši a so správnym strachom, ktorý je treba mať pri nových veciach.

s akým pocitom odchádzate z kež-marku a z celého tohto pobytu? Čo vám osobne dal kežmarok?

chuť pracovať, chuť vrátiť svetu to, čo som dostala. Mám taký pocit, že troškou prispievam aj ja. Ale najviac mi zostali v pamäti slová starého otca, ktorý tam pri-šiel na prezentáciu kvôli svojmu vnukovi a keď som sa ho pýtala, čo si myslí, k čomu mu letná škola pomohla, tak povedal, že ešte nikdy nevidel svojho vnuka chodiť zo školy tak šťastného ako teraz a mal slzy v očiach. A to je pre mňa neskutočná spätná väzba. Spomienka, ktorá zosta-ne vo vnútri a potom mi dáva motiváciu a energiu bojovať aj s veternými mlynmi, keď nám hádžu polená pod nohy len pre-to, lebo tam príde niekto mladý a nadšený a plný energie a schopný fúkať vietor na všetky strany…

Do tejto práce sa ide ťažko bez predsudkovpr e d S Tav uJ e Me uČ i T e ľ a z proJ e k T u T e ac H f or Sl ova k i a

LAS ANDRO VAST

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

714

Ich príchod ma prekvapil ale i potešil. K

eď som prišla k ich stolu, pozreli na m

ňa s úsmevom

a N

atália sa mi prihovorila prvá.

„Ahoj, ty si E

rika, však? Ján Kozák je náš ocino. V

ieme, že tu pracuješ a chceli sm

e sa s tebou zoznám

iť. Ja som N

atália a toto je Rom

an,“ vychrlila s úsmevom

.R

oman vyzeral hanblivo, ale stále sa usm

ieval. Nebolo tam

veľa ľudí a tak som m

ala čas si k nim

prisadnúť. Začali sm

e sa rozprávať a odvtedy začali za mnou chodiť častejšie. H

lavne Rom

an s jeho priateľm

i, pretože Natália študovala cez týždeň m

imo dom

ova. Ako sa m

i neskôr zdôverila, trápilo ju, keď prišla dom

ov z internátu a doma nebolo nikoho. C

hýbalo jej teplo domova, nem

al jej kto navariť, m

ama dom

a nebývala a otec sa snažil tráviť voľné chvíle so mnou. C

hápala som

ju a zároveň obdivovala, ako sa s láskou dokáže napriek všetkému starať o svojho otca. U

pratala dom

, dokonca sa snažila aj navariť, oprala a vyžehlila mu košele a popri tom

sa sama chystala

v nedeľu na internát.R

oman bol štíhly m

ladík, mal tm

avé oči a bucľaté líca. V m

nohom sa podobal na otca a všim

la som

si, že ho považoval za svoj veľký vzor. Bol bláznivý a veselý. M

edzi nimi bolo vždy pevné

puto, aké býva medzi najlepším

i priateľmi. N

ebol to bežný vzťah, aký býva medzi rodičom

a jeho dieťaťom

. Nikdy som

nepočula Jana, že by mu niečo zakazoval, alebo ho za niečo karhal. O

d m

ala ho zaúčal v garáži a mala som

dojem, ako keby sa s kľúčom

v ruke už narodil. A je pravda,

že i ja som si R

omana obľúbila najviac. Vtedy i potom

. Medzi nam

i vzniklo hlboké priateľstvo. Jeho najstaršiu dcéru B

eátu som ešte nepoznala.

Začali sm

e konečne verejne chodiť medzi ľudí v našom

meste. B

olo zvláštne sa držať za ruky, pretože sm

e cítili upreté pohľady ľudí na každom kroku. N

ie každý to zobral normálne a dokonca si

pamätám

, ako sme si raz večer šli sadnúť na kávu do kaviarne a vo vedľajšom

boxe sedela skupinka ľudí. Ján sa s niekým

pozdravil a zrazu som započula, ako m

už od vedľa povedal:„Jano, Jano čo to robíš? A

ch jaj.“ V tom

hlase som cítila iróniu, pohŕdanie a sklam

anie. Po-hŕdanie nad tým

, že sa zaplietol s cigánkou a začal si žiť svoj život. Na to sa však otočil a povedal

mu niečo v tom

zmysle, že sa m

á starať o seba. Neustále sm

e narážali na problémy v okolí, čo sa

dalo predpokladať, pretože naozaj v tej dobe takéto vzťahy boli skôr rarita. V jeho práci si z neho

uťahovali, ale snažili sa to brať z tej lepšej stránky, poznali nás oboch. Okrem

jeho majstra.

Raz si ho zavolal k sebe a snažil sa m

u dohovárať ohľadne nášho vzťahu. Nezabudol dodať, že

som „len cigánka“ a vraj zbytočne robí hanbu celej svojej rodine, nech sa spam

ätá. Posledná kvapka bola, keď sa ho spýtal, či je cigánka horúca viac m

edzi nohami ako biela. Jano m

u vte-dy vynadal a viac si s ním

nemal čo povedať. A

ž vtedy si majster uvedom

il, že prestrelil. Svoju prácu si naďalej robil poctivo, ale už nikdy nebol jeho vzťah s m

ajstrom taký, ako kedysi. Stratil

k majstrovi úctu. Z

menilo sa to, až po nejakej dobe, keď m

ajster odišiel na dôchodok a videl, že náš život je usporiadaný, bez hádok. Po pár rokoch, keď sa objavil u nás dom

a pred garážou, zdravil m

a zďaleka, no ja som m

ala k nemu už odstup. N

ikdy sa neviem zm

ieriť s tým, ak niekto

niekoho súdi ešte predtým, ako ho spozná. Č

i už jeho, alebo jeho život. Pretože je len na nás ako ho prežijem

e. Súdiť môže len jeden...

Bolo načase začať postupne niečo m

eniť na svojom živote. R

ozhodla som sa, že si nájdem

inú prácu. C

hcela som sa osam

ostatniť od rodičov, aby sme m

ali súkromie. Á

no, mal síce dom

, ale ne-m

ala som v pláne sa odsťahovať k nem

u, bolo mi úplne jedno či m

á perníkovú chalúpku alebo vilu.

Napokon sa m

i podarilo zohnať prácu v obci Turá Lúka pri našom m

este ako predavačka v drogérii. M

ajiteľ mi ponúkal sotva polovicu, čo som

kedysi zarobila vo fabrike. Rodičia m

a m

edzitým napokon prehovorili, aby som

sa vrátila domov a ani dlho nem

useli.„D

obre teda... vrátim sa, ale nechcem

aby ste mi rozkazovali, ako m

ám žiť.“ Takto som

re-agovala na m

oju rezignáciu. Smiešne, keď si teraz na to spom

eniem. Pretože rodič bude vždy

len rodič a dieťa bude stále len dieťa. Čakať, aby rodičia rešpektovali do posledného zrnka jeho

súkromie, je nem

ožné v dvojizbovom byte, kde zostal ešte o sedem

rokov mladší brat. Starší brat

bol v tej dobe už vojak z povolania a študoval na vysokej škole. Dom

ov teda chodil cez víkendy. D

nes majú takm

er všetky deti detskú izbu. Ja som spávala ako dieťa na chodbe, kde sm

e mali

urobený kútik, starší brat v obývačke a vždy som m

u závidela. A m

ladší brat s rodičmi v spálni

na gauči pri manželských posteliach. Takto to kedysi bolo vo viacerých dom

ácnostiach. Tak... konečne sa m

i ušla tá obývačka.

Čiernobiela láska...

V novej práci sa m

i páčilo. Všetko voňalo od parfumov, práškov na pranie, šam

pónov a saponátov. Tovaru nebolo veľa, ale na takú m

alú obec to stačilo. Ale chýbali m

i ľudia. Za celý deň prišlo sotva

pár ľudí. Vedľa boli potraviny a z druhej strany miestne pohostinstvo.

Majiteľom

bol muž, ktorý m

al okolo štyridsiatky, atraktívny. Jeho manželka bola pekná a príjem

-ná žena. A

le jeho slabou stránkou bol termín výplaty. Stalo sa, že niekedy m

i musel dať výplatu aj

na dvakrát, čo ma naozaj veľm

i štvalo. Po nejakej dobe sa rozhodol drogériu zatvoriť. Chvíľu som

pracovala ešte v jeho potravinách. A

ni tie však neboli nejako ziskové a tiež ich zatvoril. Napokon

mi ponúkol prácu v pohostinstve. N

ebola som z toho veľm

i nadšená, pretože dievča, ktoré nikdy nerobilo m

edzi mužm

i a ešte tomu v pohostinstve, si vedelo sotva predstaviť takúto prácu a m

yslela som

si, že to nezvládnem. A

le ak by som odm

ietla, znamenalo by to, znovu si hľadať novú prácu.

Práve v tom období som

sa rozhodla, že si prefarbím vlasy na blond. M

ala som chuť spraviť

niečo bláznivé. Veľmi sa m

i páčili blond vlasy, len som si m

ylne myslela, že táto super blond farba,

bude na mne vyzerať presne tak, ako na bielej žene. Vyzeralo to všelijako, ale rozhodne nie, ako

blondínka. Vlasy som

mala zničené, pretože na prvý krát nikdy nechytí blond farba na čierne

vlasy. Keď som

po rokoch objavila fotku, kde mám

vlasy vo farbe cirokovej kefy a dokonca to tak i vyzeralo, spálila som

ju, aby mi nezišlo niečo podobné ešte v budúcnosti spáchať.

„Takto si vyzerala? Bože, to čo ti zišlo na um

?“ smiala sa priateľka, keď sm

e si pozerali staré fotky ešte predtým

, ako som ju zničila.

„No, chcela som

vedieť, aké to je byť blondínkou. Neboj sa... nikdy by som

už nič podobné nevyviedla,“ zasm

iala som sa.

Ak vidím

nejakú Róm

ku, ktorá ma prefarbené vlasy na blond, neviem

sa zbaviť dojmu, že to

nie je jediný dôvod, pre ktorý si takto farbí vlasy. Jednoducho ako keby chcela splynúť s davom,

možno aby nebolo na nej príliš vidieť, že je R

ómka. A

pritom si neuvedom

í, že práve tým, že

a mám

e exotické črty sme výnim

očné a iné.D

nes používam už len prírodné odtiene vo farbe horkej čokolády. H

orká čokoláda... to je m

oja farba.

V novej práci som

spoznala aj môjho budúceho m

anžela. Áno, v pohostinstve. N

ebola to klasická začm

udená krčma, ale skôr niečo na spôsob drevenej koliby. Prostredie bolo pekné a chodilo tam

Pokračovanie v ďalšom

čísle.

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

138

naoz

aj ve

ľa ľu

dí. P

ravi

deln

e sa t

am za

stav

ili m

uži z

mie

stne

ho d

ružs

tva n

a piv

o, či

čapo

vanú

kof

olu,

ta

kže

som

ich

už p

ozna

la n

aoza

j dob

re. N

ikdy

sa v

šak

nest

alo,

aby

so m

nou

flirt

oval

i a m

ala

som

do

jem

, že

v nic

h bu

dím

dôv

eru

a ak

ýsi p

riro

dzen

ý re

špek

t. A

ja so

m si

ich

váži

la ti

ež. M

ôj b

udúc

i m

anže

l pra

cova

l na

druž

stve

a ta

k sa

tam

z ča

su n

a ča

s obj

avil

i on.

Bol

o ok

olo

obed

a a

riad

ne h

orúc

o. C

hlap

i sa

priš

li os

viež

iť. J

ana

som

poz

nala

len

z vi

deni

a.

Bol

to s

ympa

tický

muž

, pri

emer

nej p

osta

vy. N

a se

be v

ždy

káro

vanú

koš

eľu,

s v

ykas

aným

i ru-

kávm

i a v

rifli

ach.

Vla

sy d

lhši

e, m

iern

e pr

ešed

iven

é, tm

avé

fúzi

ky a

oči

vžd

y ve

selé

. Vte

dy m

al

štyr

idsa

ťšty

ri ro

kov

a ja

o d

vads

aťdv

a m

enej

. Čo

som

si v

šim

la n

a za

čiat

ku, b

oli j

eho

ruky

, veľ

ké

a si

lné.

Nik

dy m

a vš

ak n

epri

ťaho

vali

muž

i sta

rší o

do m

ňa. A

ni to

mut

o so

m n

even

oval

a zv

lášt

nu

pozo

rnos

ť. N

a m

ňa p

ôsob

il ak

o čl

ovek

, kto

rého

si k

oleg

ovia

nao

zaj v

ážia

pre

jeho

sch

opno

sti

a po

vahu

. Pri

ateľ

ský,

ves

elý

s ve

ľkou

cha

rizm

ou, k

torá

z n

eho

vyža

rova

la. T

akto

by

ho v

tedy

de

finov

ala.

Raz

tam

zos

tal s

kol

egom

cez

obe

dňaj

šiu

pres

távk

u o

nieč

o dl

hšie

.„A

pre

vás

pre

stáv

ka n

esko

nčila

?“ u

smia

la s

om s

a na

nic

h a

zobr

ala

som

prá

zdne

poh

áre

zo

stol

a. S

amoz

rejm

e so

m to

nem

ysle

la z

le, s

kôr s

om si

z ni

ch u

ťaho

vala

. Utr

úsili

pár

slov

a p

obra

li sa

o p

ár m

inút

do

prác

e. O

nec

elý t

ýžde

ň m

i jeh

o ko

lega

pri

šiel

zves

tova

ť inf

orm

ácie

, čo

sa vl

astn

e ná

sled

ne u

dial

o po

ich

odch

ode

zo „V

čelín

a.“

Tak

tom

u m

iest

u ľu

dia

hovo

rili.

„Čo

si s

tým

Koz

ákom

por

obila

? Ve

ď už

sem

ani

cho

diť n

echc

e. V

raj s

i ho

vyho

dila

a je

ho v

raj

nikt

o ne

bude

vyh

adzo

vať.“

Vyc

eril

zuby

a za

čal s

a hl

asito

smia

ť.Vô

bec

som

net

ušila

o k

om v

raví

a u

ž vô

bec

som

si n

evši

mla

, či t

u ni

ekto

bol

, ale

bo n

ebol

hoc

i aj

týžd

eň. Č

o vt

edy

naoz

aj p

oved

al, z

neh

o vy

liezl

o, a

ž ke

ď sm

e sp

olu

už c

hodi

li.„N

o...

vted

y so

m p

oved

al n

iečo

iné,

“ us

mia

l sa

popo

d fú

zy.

„Čo

si p

oved

al?“

„Ale

nič

,“ u

škrn

ul sa

a n

echc

el to

už

spom

ínať

.„T

ak to

teda

nie

! Pek

ne m

i pov

edz,

čo

si v

tedy

pov

edal

,“ n

edal

a so

m s

a a

snaž

ila s

om s

a to

z n

eho

vytia

hnuť

.„Ž

e mňa

žiad

na ci

gánk

a ne

bude

odn

ikia

ľ vyh

adzo

vať,“

poz

rel s

a na

mňa

s ob

avou

, ako

bud

em

reag

ovať

. Od

údiv

u so

m v

tedy

zab

udla

zat

vori

ť aj ú

sta.

Chv

íľu z

osta

lo ti

cho

a ja

som

pre

mýš

ľala

. Vi

díte

, ten

rozd

iel?

Moh

ol p

okoj

ne p

oved

ať, ž

e ho

nikt

o ne

bude

vyha

dzov

ať, a

le zr

ejm

e mal

pot

rebu

m

a os

lovi

ť tak

, ako

keb

y to

mal

o zn

amen

ať p

re m

ňa p

oníž

enie

. Nev

adí m

i, ak

nás

nie

kto

ozna

čí

,že

sme

Cig

áni,

napo

kon

to a

j sm

e. S

kôr m

i vad

í to,

v a

kej s

úvis

lost

i nás

s tý

m b

ieli

spáj

ajú.

Sm

e sn

áď n

iečo

men

ej o

d ni

ch? P

rem

ýšľa

m, č

o by

pov

edal

, ak

by so

m b

ola

Číň

anka

. Zre

jme b

y pov

edal

ši

kmoo

ká. A

ak b

y som

bol

a če

rnoš

ka, m

ožno

by p

oved

al, ž

e ho

nebu

de vy

hadz

ovať

žiad

ny n

eger

. Je

to n

aoza

j pot

rebn

é? K

lam

ala

by s

om, k

eby

som

pov

edal

a, ž

e sa

ma

to n

edot

klo.

.. A

le a

k so

m

doká

zala

to, ž

e zm

enil

pohľ

ad n

a ná

s Róm

ov, t

ak so

m n

a to

hrd

á. B

ez sl

ova

som

pod

išla

k n

emu,

ob

jala

ho

a po

bozk

ala.

Ale

kon

ala

som

, ako

sa n

a ci

gánk

u pa

trí:

„Tak

vid

íš a

tera

z ti

je c

igán

ka d

obrá

, čo

gádž

o?“

Na

to s

me

sa z

ačal

i už

obaj

a sm

iať,

ale

ja

s poc

itom

výh

ry.

Vie

te, s

ú sl

ová

a m

omen

ty, k

toré

sa

vám

usa

dia

v hl

ave

a bu

dete

si i

ch p

amät

ať c

elý

živo

t, na

prie

k to

mu,

že

sa n

espá

jajú

s po

cito

m šť

astia

.

Po tý

ždni

sa

obja

vil v

o „V

čelín

e“ i

on a

ja s

om s

a m

u os

prav

edln

ila, ž

e so

m to

tak

nem

ysle

la.

Teda

nie

dos

lova

a v

ážne

. Pod

ali s

me

si r

uky

a za

čali

sme

sa s

polu

via

c ro

zprá

vať.

Zis

tili s

me,

že

si m

áme

čo p

oved

ať, a

j nap

riek

vek

ovém

u ro

zdie

lu. S

amoz

rejm

e ka

ždém

u st

arši

emu

muž

ovi

licho

tí, a

k vy

zerá

v o

čiac

h m

lade

j žab

ky a

ko n

ajza

ujím

avej

ší m

už n

a sv

ete.

A ja

z n

eho

cítil

a, ž

e

„Prá

ve sa

rozv

ádza

m. S

o že

nou

spol

u už

než

ijem

e a

ona

býva

u sv

ojho

pri

ateľ

a. Ž

iado

sť je

už

na sú

de a

čak

áme,

ked

y ná

s zav

olaj

ú. B

udú

nás s

pája

ť už

len

deti.

“„K

oľko

mát

e de

tí?“

„Tri

. Dve

dcé

ry a

jedn

ého

syna

. Naj

star

šia

je v

ydat

á a

má

dieť

a a

druh

á m

á pr

iate

ľa. S

yn b

ýva

so m

nou.

Beá

ta je

tak

star

á ak

o E

rika

, Nat

ália

má

šest

násť

a R

oman

dev

ätná

sť.

Situ

ácia

mi p

ripo

mín

ala

výsl

uch

v det

ektív

ke, c

hýba

la u

ž len

tá la

mpa

, kto

rá b

y m

u sv

ietil

a do

tv

áre,

ale

chc

eli v

edie

ť čo

najv

iac,

čo

bolo

poc

hopi

teľn

é v d

anej

situ

ácii.

Zda

lo sa

mi,

že k

eď sa

už

aspo

ň ni

ečo

o ňo

m a

jeho

rodi

ne d

ozve

deli,

bol

i spo

kojn

ejší

.B

olo

nača

se, a

by so

m n

iečo

pov

edal

a.„T

ak či

tak,

nem

ieni

m sa

Jána

vzda

ť, so

m d

ospe

lá a

mám

svoj

rozu

m. B

uď to

zobe

riet

e ako

to je

, al

ebo

odíd

em z

dom

u.“

Tiet

o ve

ty z

o m

ňa v

yhŕk

li, a

ni n

evie

m a

ko. R

isko

vala

som

, že

sa b

udú

na

mňa

hne

vať,

ako

som

reag

oval

a. B

ola

som

nao

zaj v

eľm

i tvr

dohl

avá

a vž

dy so

m si

ved

ela

pove

dať

svoj

náz

or. V

tedy

sa

mi z

dalo

, že

bolo

spr

ávne

im to

takt

o na

serv

írov

ať, a

le d

nes.

.. s

odst

upom

ča

su s

i mys

lím, ž

e so

m je

dnal

a pr

chko

. Jed

nodu

cho

som

sa

bála

, že

nám

bud

ú v

našo

m v

zťah

u br

ániť

a ne

povo

lia. N

ečak

ala

som

totiž

záz

rak,

mys

lela

som

si, ž

e to

to le

n ta

k ľa

hko

nepr

ehltn

ú.

Moj

i prí

sni r

odič

ia, k

torí

sa sn

ažili

, aby

ich

dcér

a vi

edla

sluš

ný ro

dinn

ý ži

vot p

o bo

ku m

ladš

ieho

m

uža

a na

jlepš

ie R

óma,

mal

a as

poň

dve,

tri d

eti a

žila

pod

ľa n

ich,

ako

sa p

atrí

. Ale

ten

zázr

ak sa

na

ozaj

stal

. Mož

no p

reto

, leb

o so

m si

to ta

k ve

ľmi ž

elal

a. M

oji r

odič

ia n

apok

on re

špek

tova

li m

oje

rozh

odnu

tie a

pom

aly

sa s

tým

vyr

ovná

vali.

Neč

akal

a so

m to

a ve

ľmi m

a pr

ekva

pili.

Dod

nes s

om

im v

ďačn

á, ž

e m

i dal

i slo

bodu

v m

ojom

rozh

odnu

tí a

rešp

ekto

vali

môj

náz

or, b

ez o

hľad

u na

to,

že n

eved

eli,

ako

to d

opad

ne. V

pub

erte

som

si s

nim

i veľ

mi n

eroz

umel

a, a

ko v

eľa

detí

v tom

vek

u.

Nes

kôr v

dos

pelo

sti s

a m

edzi

nam

i vzť

ahy

dali

akos

i do

pori

adku

, ale

nik

dy sm

e si

s m

amou

ne-

sadl

i ako

dve

kam

arát

ky, n

ikdy

sa m

a ne

spýt

ala,

či m

a ni

ečo

tráp

i a či

je v

šetk

o v p

oria

dku.

Nie

čo

nám

v n

ašej

kom

unik

ácii

vždy

chý

balo

. Záv

idel

a so

m k

amar

átka

m, k

toré

mal

i pri

ateľ

ské

vzťa

hy

so sv

ojim

i mat

kam

i. Ja

som

taký

vzť

ah s

mam

ou v

pub

erte

nik

dy n

emal

a. N

ieke

dy tá

pub

erta

so

mno

u ri

adne

lom

cova

la, a

le n

eved

eli s

me

si v

tom

to o

bdob

í k se

be n

ájsť

ces

tu. O

to v

iac

som

si

rozu

mel

a s o

tcom

. Neb

ol n

a m

ňa ta

ký p

rísn

y a

mal

a so

m k

nem

u vž

dy b

ližši

e. A

ž v te

n ve

čer s

om

ich

zača

la v

ním

ať ro

vnak

o. M

ama

sa u

káza

la, a

ko c

hápa

júca

mat

ka, k

torá

nec

hce

stra

tiť s

voju

dc

éru

a ja

som

ju v

tedy

zač

ala

kone

čne

cháp

ať.

Keď

som

Jána

odp

revá

dzal

a k

autu

, bol

a so

m šť

astn

á a

spok

ojná

. Už s

me

sa n

emus

eli s

chov

á-va

ť, ab

y ná

s ni

ekto

nev

idel

a n

emus

ela

som

tajiť

pre

d ro

dičm

i s k

ým s

a sc

hádz

am. C

ítila

som

sa

blaž

ená

a od

spok

ojno

sti s

om p

riam

pri

adla

. Tot

o bo

lo o

d m

ojic

h ro

dičo

v ve

ľké

gest

o.„V

idíš

a ty

si sa

tak

bála

,“ st

íska

l mi r

uku

pri a

ute

a ob

jal m

a.„T

o ne

bol s

trac

h, te

da d

obre

... m

ožno

troš

ka á

no, a

le s

kôr

som

sa

bála

, že

nebu

dú s

úhla

siť

a ja

by

som

sa n

apok

on m

usel

a ni

ekam

pre

sťah

ovať

a že

sa n

ebud

ú so

mno

u ro

zprá

vať d

o ko

nca

živo

ta.“

Oba

ja s

me

mal

i šťa

stný

úsm

ev n

a pe

rách

a n

aše

bozk

y sa

sta

li už

ver

ejné

. Poc

ítila

som

oh

rom

nú ú

ľavu

a zr

ejm

e ni

kdy

som

sa ta

k do

bre

nevy

spal

a, a

ko v

tú n

oc. T

ešila

som

sa n

a ka

ždý

deň.

Nes

trat

ila so

m lá

sku

a an

i rod

ičov

.

Jedn

ého

dňa

priš

li za

mno

u do

prá

ce je

ho d

céra

Nat

ália

a sy

n R

oman

. Kon

ečne

som

mal

a m

ož-

nosť

ich

spoz

nať.

Prir

odze

ne so

m m

ala

zo st

retn

utia

oba

vy, n

eved

ela

som

ako

to v

šetk

o zo

berú

.„S

ú ra

di, ž

e ni

ekoh

o m

ám, n

eboj

sa.

.. za

žil s

om s

i toh

o na

ozaj

dos

ť a z

aslú

žim

si u

ž ko

nečn

e i j

a lá

sku,

“ vž

dy m

i vra

vel.

Ale

nik

dy m

i nep

oved

al v

iac,

ako

bol

o tr

eba.

Až

po č

ase

som

sa

do-

zved

ela

celú

pra

vdu.

..


ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

138

naoz

aj ve

ľa ľu

dí. P

ravi

deln

e sa t

am za

stav

ili m

uži z

mie

stne

ho d

ružs

tva n

a piv

o, či

čapo

vanú

kof

olu,

ta

kže

som

ich

už p

ozna

la n

aoza

j dob

re. N

ikdy

sa v

šak

nest

alo,

aby

so m

nou

flirt

oval

i a m

ala

som

do

jem

, že

v nic

h bu

dím

dôv

eru

a ak

ýsi p

riro

dzen

ý re

špek

t. A

ja so

m si

ich

váži

la ti

ež. M

ôj b

udúc

i m

anže

l pra

cova

l na

druž

stve

a ta

k sa

tam

z ča

su n

a ča

s obj

avil

i on.

Bol

o ok

olo

obed

a a

riad

ne h

orúc

o. C

hlap

i sa

priš

li os

viež

iť. J

ana

som

poz

nala

len

z vi

deni

a.

Bol

to s

ympa

tický

muž

, pri

emer

nej p

osta

vy. N

a se

be v

ždy

káro

vanú

koš

eľu,

s v

ykas

aným

i ru-

kávm

i a v

rifli

ach.

Vla

sy d

lhši

e, m

iern

e pr

ešed

iven

é, tm

avé

fúzi

ky a

oči

vžd

y ve

selé

. Vte

dy m

al

štyr

idsa

ťšty

ri ro

kov

a ja

o d

vads

aťdv

a m

enej

. Čo

som

si v

šim

la n

a za

čiat

ku, b

oli j

eho

ruky

, veľ

ké

a si

lné.

Nik

dy m

a vš

ak n

epri

ťaho

vali

muž

i sta

rší o

do m

ňa. A

ni to

mut

o so

m n

even

oval

a zv

lášt

nu

pozo

rnos

ť. N

a m

ňa p

ôsob

il ak

o čl

ovek

, kto

rého

si k

oleg

ovia

nao

zaj v

ážia

pre

jeho

sch

opno

sti

a po

vahu

. Pri

ateľ

ský,

ves

elý

s ve

ľkou

cha

rizm

ou, k

torá

z n

eho

vyža

rova

la. T

akto

by

ho v

tedy

de

finov

ala.

Raz

tam

zos

tal s

kol

egom

cez

obe

dňaj

šiu

pres

távk

u o

nieč

o dl

hšie

.„A

pre

vás

pre

stáv

ka n

esko

nčila

?“ u

smia

la s

om s

a na

nic

h a

zobr

ala

som

prá

zdne

poh

áre

zo

stol

a. S

amoz

rejm

e so

m to

nem

ysle

la z

le, s

kôr s

om si

z ni

ch u

ťaho

vala

. Utr

úsili

pár

slov

a p

obra

li sa

o p

ár m

inút

do

prác

e. O

nec

elý t

ýžde

ň m

i jeh

o ko

lega

pri

šiel

zves

tova

ť inf

orm

ácie

, čo

sa vl

astn

e ná

sled

ne u

dial

o po

ich

odch

ode

zo „V

čelín

a.“

Tak

tom

u m

iest

u ľu

dia

hovo

rili.

„Čo

si s

tým

Koz

ákom

por

obila

? Ve

ď už

sem

ani

cho

diť n

echc

e. V

raj s

i ho

vyho

dila

a je

ho v

raj

nikt

o ne

bude

vyh

adzo

vať.“

Vyc

eril

zuby

a za

čal s

a hl

asito

smia

ť.Vô

bec

som

net

ušila

o k

om v

raví

a u

ž vô

bec

som

si n

evši

mla

, či t

u ni

ekto

bol

, ale

bo n

ebol

hoc

i aj

týžd

eň. Č

o vt

edy

naoz

aj p

oved

al, z

neh

o vy

liezl

o, a

ž ke

ď sm

e sp

olu

už c

hodi

li.„N

o...

vted

y so

m p

oved

al n

iečo

iné,

“ us

mia

l sa

popo

d fú

zy.

„Čo

si p

oved

al?“

„Ale

nič

,“ u

škrn

ul sa

a n

echc

el to

už

spom

ínať

.„T

ak to

teda

nie

! Pek

ne m

i pov

edz,

čo

si v

tedy

pov

edal

,“ n

edal

a so

m s

a a

snaž

ila s

om s

a to

z n

eho

vytia

hnuť

.„Ž

e mňa

žiad

na ci

gánk

a ne

bude

odn

ikia

ľ vyh

adzo

vať,“

poz

rel s

a na

mňa

s ob

avou

, ako

bud

em

reag

ovať

. Od

údiv

u so

m v

tedy

zab

udla

zat

vori

ť aj ú

sta.

Chv

íľu z

osta

lo ti

cho

a ja

som

pre

mýš

ľala

. Vi

díte

, ten

rozd

iel?

Moh

ol p

okoj

ne p

oved

ať, ž

e ho

nikt

o ne

bude

vyha

dzov

ať, a

le zr

ejm

e mal

pot

rebu

m

a os

lovi

ť tak

, ako

keb

y to

mal

o zn

amen

ať p

re m

ňa p

oníž

enie

. Nev

adí m

i, ak

nás

nie

kto

ozna

čí

,že

sme

Cig

áni,

napo

kon

to a

j sm

e. S

kôr m

i vad

í to,

v a

kej s

úvis

lost

i nás

s tý

m b

ieli

spáj

ajú.

Sm

e sn

áď n

iečo

men

ej o

d ni

ch? P

rem

ýšľa

m, č

o by

pov

edal

, ak

by so

m b

ola

Číň

anka

. Zre

jme b

y pov

edal

ši

kmoo

ká. A

ak b

y som

bol

a če

rnoš

ka, m

ožno

by p

oved

al, ž

e ho

nebu

de vy

hadz

ovať

žiad

ny n

eger

. Je

to n

aoza

j pot

rebn

é? K

lam

ala

by s

om, k

eby

som

pov

edal

a, ž

e sa

ma

to n

edot

klo.

.. A

le a

k so

m

doká

zala

to, ž

e zm

enil

pohľ

ad n

a ná

s Róm

ov, t

ak so

m n

a to

hrd

á. B

ez sl

ova

som

pod

išla

k n

emu,

ob

jala

ho

a po

bozk

ala.

Ale

kon

ala

som

, ako

sa n

a ci

gánk

u pa

trí:

„Tak

vid

íš a

tera

z ti

je c

igán

ka d

obrá

, čo

gádž

o?“

Na

to s

me

sa z

ačal

i už

obaj

a sm

iať,

ale

ja

s poc

itom

výh

ry.

Vie

te, s

ú sl

ová

a m

omen

ty, k

toré

sa

vám

usa

dia

v hl

ave

a bu

dete

si i

ch p

amät

ať c

elý

živo

t, na

prie

k to

mu,

že

sa n

espá

jajú

s po

cito

m šť

astia

.

Po tý

ždni

sa

obja

vil v

o „V

čelín

e“ i

on a

ja s

om s

a m

u os

prav

edln

ila, ž

e so

m to

tak

nem

ysle

la.

Teda

nie

dos

lova

a v

ážne

. Pod

ali s

me

si r

uky

a za

čali

sme

sa s

polu

via

c ro

zprá

vať.

Zis

tili s

me,

že

si m

áme

čo p

oved

ať, a

j nap

riek

vek

ovém

u ro

zdie

lu. S

amoz

rejm

e ka

ždém

u st

arši

emu

muž

ovi

licho

tí, a

k vy

zerá

v o

čiac

h m

lade

j žab

ky a

ko n

ajza

ujím

avej

ší m

už n

a sv

ete.

A ja

z n

eho

cítil

a, ž

e

„Prá

ve sa

rozv

ádza

m. S

o že

nou

spol

u už

než

ijem

e a

ona

býva

u sv

ojho

pri

ateľ

a. Ž

iado

sť je

už

na sú

de a

čak

áme,

ked

y ná

s zav

olaj

ú. B

udú

nás s

pája

ť už

len

deti.

“„K

oľko

mát

e de

tí?“

„Tri

. Dve

dcé

ry a

jedn

ého

syna

. Naj

star

šia

je v

ydat

á a

má

dieť

a a

druh

á m

á pr

iate

ľa. S

yn b

ýva

so m

nou.

Beá

ta je

tak

star

á ak

o E

rika

, Nat

ália

má

šest

násť

a R

oman

dev

ätná

sť.

Situ

ácia

mi p

ripo

mín

ala

výsl

uch

v det

ektív

ke, c

hýba

la u

ž len

tá la

mpa

, kto

rá b

y m

u sv

ietil

a do

tv

áre,

ale

chc

eli v

edie

ť čo

najv

iac,

čo

bolo

poc

hopi

teľn

é v d

anej

situ

ácii.

Zda

lo sa

mi,

že k

eď sa

už

aspo

ň ni

ečo

o ňo

m a

jeho

rodi

ne d

ozve

deli,

bol

i spo

kojn

ejší

.B

olo

nača

se, a

by so

m n

iečo

pov

edal

a.„T

ak či

tak,

nem

ieni

m sa

Jána

vzda

ť, so

m d

ospe

lá a

mám

svoj

rozu

m. B

uď to

zobe

riet

e ako

to je

, al

ebo

odíd

em z

dom

u.“

Tiet

o ve

ty z

o m

ňa v

yhŕk

li, a

ni n

evie

m a

ko. R

isko

vala

som

, že

sa b

udú

na

mňa

hne

vať,

ako

som

reag

oval

a. B

ola

som

nao

zaj v

eľm

i tvr

dohl

avá

a vž

dy so

m si

ved

ela

pove

dať

svoj

náz

or. V

tedy

sa

mi z

dalo

, že

bolo

spr

ávne

im to

takt

o na

serv

írov

ať, a

le d

nes.

.. s

odst

upom

ča

su s

i mys

lím, ž

e so

m je

dnal

a pr

chko

. Jed

nodu

cho

som

sa

bála

, že

nám

bud

ú v

našo

m v

zťah

u br

ániť

a ne

povo

lia. N

ečak

ala

som

totiž

záz

rak,

mys

lela

som

si, ž

e to

to le

n ta

k ľa

hko

nepr

ehltn

ú.

Moj

i prí

sni r

odič

ia, k

torí

sa sn

ažili

, aby

ich

dcér

a vi

edla

sluš

ný ro

dinn

ý ži

vot p

o bo

ku m

ladš

ieho

m

uža

a na

jlepš

ie R

óma,

mal

a as

poň

dve,

tri d

eti a

žila

pod

ľa n

ich,

ako

sa p

atrí

. Ale

ten

zázr

ak sa

na

ozaj

stal

. Mož

no p

reto

, leb

o so

m si

to ta

k ve

ľmi ž

elal

a. M

oji r

odič

ia n

apok

on re

špek

tova

li m

oje

rozh

odnu

tie a

pom

aly

sa s

tým

vyr

ovná

vali.

Neč

akal

a so

m to

a ve

ľmi m

a pr

ekva

pili.

Dod

nes s

om

im v

ďačn

á, ž

e m

i dal

i slo

bodu

v m

ojom

rozh

odnu

tí a

rešp

ekto

vali

môj

náz

or, b

ez o

hľad

u na

to,

že n

eved

eli,

ako

to d

opad

ne. V

pub

erte

som

si s

nim

i veľ

mi n

eroz

umel

a, a

ko v

eľa

detí

v tom

vek

u.

Nes

kôr v

dos

pelo

sti s

a m

edzi

nam

i vzť

ahy

dali

akos

i do

pori

adku

, ale

nik

dy sm

e si

s m

amou

ne-

sadl

i ako

dve

kam

arát

ky, n

ikdy

sa m

a ne

spýt

ala,

či m

a ni

ečo

tráp

i a či

je v

šetk

o v p

oria

dku.

Nie

čo

nám

v n

ašej

kom

unik

ácii

vždy

chý

balo

. Záv

idel

a so

m k

amar

átka

m, k

toré

mal

i pri

ateľ

ské

vzťa

hy

so sv

ojim

i mat

kam

i. Ja

som

taký

vzť

ah s

mam

ou v

pub

erte

nik

dy n

emal

a. N

ieke

dy tá

pub

erta

so

mno

u ri

adne

lom

cova

la, a

le n

eved

eli s

me

si v

tom

to o

bdob

í k se

be n

ájsť

ces

tu. O

to v

iac

som

si

rozu

mel

a s o

tcom

. Neb

ol n

a m

ňa ta

ký p

rísn

y a

mal

a so

m k

nem

u vž

dy b

ližši

e. A

ž v te

n ve

čer s

om

ich

zača

la v

ním

ať ro

vnak

o. M

ama

sa u

káza

la, a

ko c

hápa

júca

mat

ka, k

torá

nec

hce

stra

tiť s

voju

dc

éru

a ja

som

ju v

tedy

zač

ala

kone

čne

cháp

ať.

Keď

som

Jána

odp

revá

dzal

a k

autu

, bol

a so

m šť

astn

á a

spok

ojná

. Už s

me

sa n

emus

eli s

chov

á-va

ť, ab

y ná

s ni

ekto

nev

idel

a n

emus

ela

som

tajiť

pre

d ro

dičm

i s k

ým s

a sc

hádz

am. C

ítila

som

sa

blaž

ená

a od

spok

ojno

sti s

om p

riam

pri

adla

. Tot

o bo

lo o

d m

ojic

h ro

dičo

v ve

ľké

gest

o.„V

idíš

a ty

si sa

tak

bála

,“ st

íska

l mi r

uku

pri a

ute

a ob

jal m

a.„T

o ne

bol s

trac

h, te

da d

obre

... m

ožno

troš

ka á

no, a

le s

kôr

som

sa

bála

, že

nebu

dú s

úhla

siť

a ja

by

som

sa n

apok

on m

usel

a ni

ekam

pre

sťah

ovať

a že

sa n

ebud

ú so

mno

u ro

zprá

vať d

o ko

nca

živo

ta.“

Oba

ja s

me

mal

i šťa

stný

úsm

ev n

a pe

rách

a n

aše

bozk

y sa

sta

li už

ver

ejné

. Poc

ítila

som

oh

rom

nú ú

ľavu

a zr

ejm

e ni

kdy

som

sa ta

k do

bre

nevy

spal

a, a

ko v

tú n

oc. T

ešila

som

sa n

a ka

ždý

deň.

Nes

trat

ila so

m lá

sku

a an

i rod

ičov

.

Jedn

ého

dňa

priš

li za

mno

u do

prá

ce je

ho d

céra

Nat

ália

a sy

n R

oman

. Kon

ečne

som

mal

a m

ož-

nosť

ich

spoz

nať.

Prir

odze

ne so

m m

ala

zo st

retn

utia

oba

vy, n

eved

ela

som

ako

to v

šetk

o zo

berú

.„S

ú ra

di, ž

e ni

ekoh

o m

ám, n

eboj

sa.

.. za

žil s

om s

i toh

o na

ozaj

dos

ť a z

aslú

žim

si u

ž ko

nečn

e i j

a lá

sku,

“ vž

dy m

i vra

vel.

Ale

nik

dy m

i nep

oved

al v

iac,

ako

bol

o tr

eba.

Až

po č

ase

som

sa

do-

zved

ela

celú

pra

vdu.

..

PAMätátE SA NA áBElA A BáBElA, StRážCOV ROZPRáVKOVÉhO lESA, KtORí V šKRiAtKOVSKýCh uNiFORMáCh

cHODILI PO LESE A KONTROLOVALI, ABy SA ŽIADNA ROZPRáVKOVá POSTAVA NEZATúLALA? AK SI PAMäTáTE, TAK

ASi ViEtE, žE V NAšEJ POPlEtENEJ ROZPRáVKE SA NiEčO StAlO. NiEčO StRAšNÉ! ROZPRáVKy SA POPliEtli.

A PREčO SA POPliEtli? PREtO, lEBO NiEKtORÉ ROZPRáVKOVÉ POStAVy ChCEli Byť MODERNÉ. VERu, AlE

tAKá MODERNá ROZPRáVKA, tO JE NiEčO ÚPlNE iNÉ AKO tO, čO VáM čítAJÚ DOMA OCKO A MAMičKA A čO VáM

ROZPRáVAJú V ŠKôLKE ČI ŠKOLE uČITEľKy A uČITELIA…

VERu, KEď SA DRAK ZBLáZNI DO TELEFONOVANIA A ČERVENá ČIAPOČKA SI POSIELA ESEMESKy S VLKOM, TO uŽ Má

Byť AKá ROZPRáVKA?

A úPLNE NAJČuDNEJŠIE NA cELEJ ROZPRáVKE JE, ŽE HLAVNá VíLA, KTORá Má NA STAROSTI cELý LES, SA VOLá

VíLA KRASuLIENKA 524 MíNuS 126. Z TOHO PREDSA MuSí BOLIEť HLAVA! A AJ BOLí. A TO DOKONcA NATOľKO, ŽE

NáŠ MALý áBEL A BáBEL PRIŠLI NIELEN O REČ, ALE uPADLI úPLNE DO MDLôB. A ČO SA TERAZ STANE V TEJTO

POPLETENEJ ROZPRáVKE?

POZRITE SI NA NASLEDuJúcIcH STRANácH!

MilÉ DEti,

cHROBáČIK

K I R M O R O


Asi si, milé deti, pamätáte, čo sa stalo v Rozprávkovom lese číslo 328. Ktosi ale-bo čosi poplietlo nielen cestičky našich rozprávkových hrdinov, ale stalo sa ešte čosi horšie. Oni sa zmenili! Snehulienka už nechcela stále variť pre sedem trpaslí-kov a upratovať ich rozhádzané ponožky… Veru, viete, čo to je upratať 7 párov – teda 7 x 2 ponožiek denne? Veď toľko dieťa ani prstov na ruke nemá…

Alebo hlúpy Jano! On si nechce vziať za manželku princeznú, lebo je rozmazna-ná a ide si len tak podnikať! Ide si otvoriť obchod s mobilmi. To je čudo-judo, veru! Ktosi neznámy doniesol do nášho rozpráv-kového lesa mobily a zrazu chcú byť všetky postavičky moderné a odmietajú robiť to, čo robili veľa-veľa rokov. Čo robili už vte-dy, keď sa narodili naše mamky a ockovi, a keď sa narodili ich mamky a ockovia, a keď sa narodili mamky a ockovia našich babiek a dedkov a tak ďalej. No, jednodu-cho, strašne dávno…

A my pokračujeme:Keď ábel a Bábel upadli do mdlôb, lúka

stíchla. Rozprávkové postavičky z mno-hých rozprávok, ktoré poznáte, sa zrazu zastavili. Veru, čo teraz majú robiť? Ktosi chcel poskytovať ábelovi a Bábelovi prvú pomoc, ale všetci ostatní zrazu vyťahovali telefóny a fotili si omdletého ábela a Bá-bela a všetku tú trmu-vrmu, čo nastala. Hotový blázinec.

DRuHá POPLETENá ROZPRáVKA

A keď si to nafotili, začali posielať foto-grafie na sociálne siete. Veru, ťažko to aj vysloviť, nieto ešte vedieť, čo to je…

A ábel a Bábel boli stále omdletí.Zrazu sa rozhrnula húština a vynoril

sa z nej chlapček, kučeravý, s úsmevom od ucha k uchu.

„Ahojte,“ pozdravil rozprávkové by-tosti.

„Ahoj,“ odpovedali niektorí, ktorí už mali všetko nafotené a trošku sa už nudili.

KIRMORO


„Môžem si ťa vyfotiť?“ spýtala sa Čer-vená Čiapočka.

„A to už načo?“ pýtal sa chlapček za-čudovanie.

„A kto si ty?“ zvedavo sa na ňu zahľa-del.

„No dovoľ,“ urazila sa. „Kto si ty, že nepoznáš Červenú Čiapočku?“

„Červenú Čiapočku poznám,“ hovorí chlapček. „Ale teba nepoznám…“

„Ja som Červená Čiapočka,“ opakuje namrzene. To je teda vec, čo je toto za dieťa, keď nepozná úplne základnú roz-právkovú postavičku. Veď kto nepozná Červenú Čiapočku, akoby ani nikdy nebol dieťaťom.

„Kde si vyrástol? To ti doma nečítali rozprávkové knižky? Ani v škôlke?“ dupe nôžkou Čiapočka.

„Doma mi mamka rozpráva iné roz-právky ako je Červená Čiapočka,“ hovorí chlapček, ale v škôlke som počul o diev-čatku, čo nieslo babke lesom jesť a zjedol ju zlý vlk. Ale ty to nemôžeš byť, lebo ty si rozmaznaná frfľaňa, ktorá nešla s košíkom ku babke a hrá sa stále s telefónom a vôbec ju nič iné nezaujíma…“ povedal chlapec dospelácky.

„A vôbec,“ dodal, „nevidíte, že vaši ka-

maráti omdleli?“ obrátil sa na ábela a Bá-bela. Spoza opaska vybral fľašku s vodou a oboch pokropil.

Zrazu obaja otvorili oči a vyskočili. chvíľku sa iba s otvorenými ústami poze-rali a potom zakričali.

„To je koniec všetkých rozprávok na svete! My nešťastní ábel a Bábel!“ a pad-li si do náručia. Z očí im padali slzy ako hrachy.

„Neplačte,“ ozval sa zrazu kučeravý chlapec.

„Ktože je toto?“ začudovane sa spýtal ábel a Bábel mu odpovedal:

„To ja ani netuším. Ale čo sa dá vytušiť v tomto chaose?“

„Ja vám poviem, kto som,“ začal chla-pec.

„Volám sa Ferko a chodím do materskej školy, ktorá je hneď pod lesom.“

„Pod lesom?“ zopakoval Bábel. „Veď ty už potom nie si z nášho rozprávkové-ho lesa! Tak to je ešte horšie, ako som si myslel!!!“ a rozplakal sa tak, že aj ozvena si sadla na zadok.

„ále,“ pokračoval Ferko, „práve na-opak. Ja som sem prišiel a možno vás aj zachránim…“

„Záchranca prišiel, záchranca prišiel,“ ozvali sa niektoré rozprávkové postavičky, ktoré už boli aj unavené z toho zmätku, a začali tlieskať.

„Aký záchranca?“ predral sa dopredu hlúpy Jano. „Tu som bol vždy záchrancom ja. Nikto iný. Ja som zabil draka a zachrá-nil princeznúúú…“ kričal.

„Ale teraz už nie si,“ odvrával mu chla-pec. „A vieš prečo nie si? Lebo si si za-čal vymýšľať vlastnú rozprávku a potom si všetko, ale úplne všetko prevrátil hore nohami. Kto to kedy videl, aby hlúpy Jano kupoval drakovi telefón?“

„Dobre, dobre, nekupoval, to ja dobre viem,“ vysvetľoval hlúpy Jano. „Ale je to humánnejšie ako mu jednoducho odfakliť hlavu…“

„To nepochybne, ale ty máš robiť to, čo je v rozprávke, aby deti, ktoré si rozpráv-ku čítajú, vedeli, čo je dobré a čo je zlé. A čo ste vy urobili zo všetkých rozprávok? Všetci si robíte, čo chcete a vôbec vám na ničom nezáleží. A čo je najhoršie,“ dodal Ferko, „už vám nezáleží ani na deťoch, pre ktoré ste boli vymyslení.“

To bolo vážne. Ten chlapec nie je hlúpy, uvedomili si ábel a Bábel. Páčilo sa im, čo povedal, pretože to bola pravda. A tak sa k nemu pridali.

„Má pravdu,“ povedali obaja nahlas. „Má pravdu, lebo vy ste sa všetci vykašla-

cHROBáČIK


ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

12

prišiel po mňa a v aute m

al nachystanú kyticu kvetov. Neviem

teraz presne, aké kvety to boli, ale pam

ätám si, že boli oranžovej farby. Predsa ju kúpil... preblesklo m

i hlavou.„M

ám strach,“ stáli sm

e pred dverami a nevedela som

, či to bol dobrý nápad s týmto prepadom

.Jeho rodičov som

zatiaľ nepoznala, len som sa vedela, že to bola sedliacka rodina z K

opaníc, kde sa veľa pracovalo a chovali zvieratá. Jeho m

atka chodila v kopaničiarskom kroji, ktorý nosí

doteraz. Ani tam

som nevedela, čo m

a čaká a ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej. Ale m

al svoj dom,

takže úplne sám rozhodoval o svojom

živote. Ja som však stále bývala v byte svojich rodičov a toho

som si bola vedom

á. Musela som

rešpektovať určité pravidlá.„N

eboj sa, veď som pri tebe, no... zazvoň,“ pobádal m

a.Z

dalo sa mi večnosť, kým

som nabrala odvahu stlačiť ten zvonček.

„Kto je tam

?“ ozval sa otec.„To som

ja.“D

vere na vchode sa otvorili, pozrela som na Jána a šli sm

e hore schodmi. B

lížili sme sa k ďalším

dverám

a tentoraz som odhodlane stlačila kľučku. D

o predsiene vyšla mam

a nachystaná mi znovu

vyčistiť žalúdok, ale keď zbadala Jána, zostala v pomykove.

„Dobrý večer,“ povedal bez toho, aby čakal, že ho privítajú. N

astalo ticho a otec vyšiel z kuchyne.„D

obrý večer, poďte ďalej,“ povedala mam

a s odstupom. N

asledovali sme ich do obývačky

a kým ho ponúkli, aby sa posadil, podišiel k m

ame s kyticou kvetov. Teraz sa nad tým

smejem

, lebo ako ho po toľkých rokoch poznám

, tak to bol od neho odvážny čin. Mam

a zostala prekvapená a nezm

ohla sa ani na slovo.„Ja som

Ján Kozák a prišiel som

sa s vami porozprávať o m

ne a Erike.“

Mam

a zobrala kyticu kvetov do rúk a pokúsila sa dokonca o úsmev.

„Čakala som

, že prídete. A ak by ste neprišli, tak by som

si vás osobne vyhľadala,“ nezaprel sa v nej tem

perament R

ómky.

„Viete,“ zhlboka sa nadýchla „vždy sm

e si s manželom

želali pre našu dcéru len to najlepšie. A

ko každý rodič pre svoje dieťa. A toto nás veľm

i prekvapilo. Priam šokovalo. Vy ste predsa len

v našom veku a neviem

e si predstaviť život svojej dcéry pri mužovi, ktorý je starý ako jej otec.“

Mam

a pozrela na otca a čakala, že niečo dodá. Ale skôr, ako sa dostal k slovu otec, tak Ján už

pohotovo zareagoval.„Vašu dcéru m

ám veľm

i rád a chápem aj vás, ako rodičov. A

le chcem, aby ste vedeli, že ju

nechcem využiť a potom

sa na ňu vykašlať. Záleží m

i na nej a veľmi si ju vážim

. Spravím všetko,

aby bola so mnou šťastná. I ja by som

si nikdy nepomyslel, že sa zam

ilujem do ženy, ktorá bude

rovnako stará, ako moja dcéra.“ Pozrel sa na m

ňa s láskou v očiach, ale ja som len ticho sedela,

lebo som cítila, že nie je ešte čas, aby som

reagovala. Len som si v tej rýchlosti uvedom

ila, ako mi

práve vyznal lásku pred mojim

i rodičmi a uvedom

ila som si i to, že tento človek to m

yslí naozaj so m

nou vážne. Že jeho slová nie sú len prázdne. N

apriek tomu, že som

Róm

ka a vedel, že toto bude boj na dlhé lakte. O

baja sme vedeli, že bude ťažké čeliť tlakom

ľudí a našich rodín, okoliu a hlavne predsudkom

ľudí voči nášmu vekovém

u rozdielu a môjm

u pôvodu.„A

ako si predstavujete spoločný život?“ konečne sa ozval otec.„N

o... ja mám

už tiež svoj vek a nelomcuje so m

nou puberta, takže sa budeme snažiť obaja,

aby nám to naozaj spolu vyšlo.

„Ste rozvedený?“

AuTORKOu TExTOV K PRíLOHE KIRMORO JE KRISTíNA MAgDOLENOVá.AuTORKOu ILuSTRácIí K PRíLOHE KIRMORO JE ľuDMILA MAcáKOVá.

MilÉ DEti,PáčiA SA VáM MODERNÉ ROZPRáVKy? VEDELI By STE NIEKTORú ROZPRáVKu PREROZPRáVAť AKO MODERNú? SKúSTE TO A uVIDíTE, ŽE JA Vy MôŽETE Byť MALí SPISOVATELIA!

v škôlke, prišla za mnou víla Krasulienka 524 minus 126 a povedala: „Ferko, vstaň teraz a choď do lesa a pomôž ábelovi a Bábelovi rozmotať popletené rozprávky. A tak som šiel…“

„Fíha,“ zhíkli rozprávkové bytosti takmer jednohlasne. Spomenúť meno víly Krasulienky 524 minus 126 bolo na-ozaj-naozaj veľmi… ako to povedať? No, to sa jednoducho takmer nikto neodvážil, a tento malý kučeravec, ten je čudný, lebo ho sem poslala samotná víla…

„Tak nám Ferko teraz povedz, čo máme robiť? A povedala ti víla Krasulienka, ako náš máš rozmotať?“ pýtali sa jeden cez druhého.

„Len pomaly, pomaly,“ zavelil Ferko. cítil sa dôležitý a videl, že ho rozprávkové postavičky začali počúvať. „Moji milí, do-

li na deti. A tie na vás čakajú asi v škôlke a v knižkách nič nie je, lebo ste z nich ušli… A prečo ste ušli? Prečo asi?“

V lese bolo stále väčšie ticho. Všetkým zvieratkám a postavičkám z rozprávky sa vždy páčilo, že ich detičky mali radi, a že ich príbehy počúvali s otvorenými ústami a vedeli ich naspamäť. Ale čo bude teraz?

Červená čiapočka si predstavila, ako deti v škôlke otvoria knihu a pani učiteľ-ka im bude chcieť čítať, ale v knižke budú len prázdne strany… A rozplakala sa. A za ňou aj Vlk, aj Smelý Zajko, aj poľovník, aj Snehulienka…

„Veru, veru,“ povedal Ferko. „Vybral som sa do lesa, lebo sme si v škôlke ne-mali čo prečítať. Všetky rozprávky sa nám v knižke poplietli a deti nemohli zaspať. Ani ja som nemohol zaspať a tak som išiel do lesa…“

„Ale teraz si stratený, či nie? určite ťa všetci hľadajú…“ povedal ábel.

„Asi áno,“ priznal Ferko. „Ale keď som tak smutne bez rozprávky sedel na posteli

hodnime sa, že každý z nás má rád moder-né veci. Aj vy ste si rýchlo zvykli na mobily, či nie?“

„áno, áno…“ pritakali postavičky.„Ale,“ pokračoval Ferko. „Kvôli mobi-

lom nemôžete zabudnúť na deti a nechať ich smutné…“

„áno, áno…“ počul z každého rohu.„I keď,“ doložil, „mne sa moderné roz-

právky páčia. Dohodneme sa, že sa každý z vás vráti do svojej rozprávky. A ja popro-sím deti, alebo nejakého uja spisovateľa alebo tetu spisovateľku, aby nám vymysleli novú modernú rozprávku a vy si takto za-hráte v dvoch rozprávkach. A deti si budú môcť vypočuť aj jednu aj druhú… A všetci budú spokojní…“

To, čo povedal Ferko, vyzeralo rozum-ne. Zachránime, čo sa dá, ale vymyslíme aj nové veci a žiadna z postavičiek sa úplne nemusela vzdať svojho mobilu.

„A to si vymyslel ty sám?“ opatrene vyzvedal ábel.

„Ani, nie,“ priznal sa Ferko. To mi pošepla víla Krasulienka, ktorá dnes otvorila nový rozprávkový les číslo 6578, v ktorom budú moderné rozprávky. A vy si tam budete môcť kedykoľvek odskočiť zahrať si aj v modernej rozprávke…“

Hurá, hurá, kričali všetci a Ferko sa usmieval. A usmieval sa aj ábel, a usmie-val sa aj Bábel, a usmieval sa aj víla Kra-sulienka, ktorá sa na to všetko pozeral cez kameru v lese. Lebo dobu nezastavíš…

KIRMORO

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

12

prišiel po mňa a v aute m

al nachystanú kyticu kvetov. Neviem

teraz presne, aké kvety to boli, ale pam

ätám si, že boli oranžovej farby. Predsa ju kúpil... preblesklo m

i hlavou.„M

ám strach,“ stáli sm

e pred dverami a nevedela som

, či to bol dobrý nápad s týmto prepadom

.Jeho rodičov som

zatiaľ nepoznala, len som sa vedela, že to bola sedliacka rodina z K

opaníc, kde sa veľa pracovalo a chovali zvieratá. Jeho m

atka chodila v kopaničiarskom kroji, ktorý nosí

doteraz. Ani tam

som nevedela, čo m

a čaká a ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej. Ale m

al svoj dom,

takže úplne sám rozhodoval o svojom

živote. Ja som však stále bývala v byte svojich rodičov a toho

som si bola vedom

á. Musela som

rešpektovať určité pravidlá.„N

eboj sa, veď som pri tebe, no... zazvoň,“ pobádal m

a.Z

dalo sa mi večnosť, kým

som nabrala odvahu stlačiť ten zvonček.

„Kto je tam

?“ ozval sa otec.„To som

ja.“D

vere na vchode sa otvorili, pozrela som na Jána a šli sm

e hore schodmi. B

lížili sme sa k ďalším

dverám

a tentoraz som odhodlane stlačila kľučku. D

o predsiene vyšla mam

a nachystaná mi znovu

vyčistiť žalúdok, ale keď zbadala Jána, zostala v pomykove.

„Dobrý večer,“ povedal bez toho, aby čakal, že ho privítajú. N

astalo ticho a otec vyšiel z kuchyne.„D

obrý večer, poďte ďalej,“ povedala mam

a s odstupom. N

asledovali sme ich do obývačky

a kým ho ponúkli, aby sa posadil, podišiel k m

ame s kyticou kvetov. Teraz sa nad tým

smejem

, lebo ako ho po toľkých rokoch poznám

, tak to bol od neho odvážny čin. Mam

a zostala prekvapená a nezm

ohla sa ani na slovo.„Ja som

Ján Kozák a prišiel som

sa s vami porozprávať o m

ne a Erike.“

Mam

a zobrala kyticu kvetov do rúk a pokúsila sa dokonca o úsmev.

„Čakala som

, že prídete. A ak by ste neprišli, tak by som

si vás osobne vyhľadala,“ nezaprel sa v nej tem

perament R

ómky.

„Viete,“ zhlboka sa nadýchla „vždy sm

e si s manželom

želali pre našu dcéru len to najlepšie. A

ko každý rodič pre svoje dieťa. A toto nás veľm

i prekvapilo. Priam šokovalo. Vy ste predsa len

v našom veku a neviem

e si predstaviť život svojej dcéry pri mužovi, ktorý je starý ako jej otec.“

Mam

a pozrela na otca a čakala, že niečo dodá. Ale skôr, ako sa dostal k slovu otec, tak Ján už

pohotovo zareagoval.„Vašu dcéru m

ám veľm

i rád a chápem aj vás, ako rodičov. A

le chcem, aby ste vedeli, že ju

nechcem využiť a potom

sa na ňu vykašlať. Záleží m

i na nej a veľmi si ju vážim

. Spravím všetko,

aby bola so mnou šťastná. I ja by som

si nikdy nepomyslel, že sa zam

ilujem do ženy, ktorá bude

rovnako stará, ako moja dcéra.“ Pozrel sa na m

ňa s láskou v očiach, ale ja som len ticho sedela,

lebo som cítila, že nie je ešte čas, aby som

reagovala. Len som si v tej rýchlosti uvedom

ila, ako mi

práve vyznal lásku pred mojim

i rodičmi a uvedom

ila som si i to, že tento človek to m

yslí naozaj so m

nou vážne. Že jeho slová nie sú len prázdne. N

apriek tomu, že som

Róm

ka a vedel, že toto bude boj na dlhé lakte. O

baja sme vedeli, že bude ťažké čeliť tlakom

ľudí a našich rodín, okoliu a hlavne predsudkom

ľudí voči nášmu vekovém

u rozdielu a môjm

u pôvodu.„A

ako si predstavujete spoločný život?“ konečne sa ozval otec.„N

o... ja mám

už tiež svoj vek a nelomcuje so m

nou puberta, takže sa budeme snažiť obaja,

aby nám to naozaj spolu vyšlo.

„Ste rozvedený?“

ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

1110

počú

va k

aždé

moj

e sl

ovíč

ko a

vní

ma

ma

takú

, aká

som

. Jed

nodu

cho

pove

dané

... b

ola

som

si

vždy

nei

stá

pri i

ných

mla

díko

ch v

moj

om v

eku,

ale

pri

ňom

som

cíti

la, ž

e m

u m

ôžem

pov

edať

ho

cičo

. Bez

pre

tvár

ky a

fing

ovan

ých

stro

jený

ch ú

smev

ov, k

eď s

a sn

ažíte

v o

čiac

h to

ho d

ruhé

ho

zapô

sobi

ť. Pr

i ňom

som

nem

usel

a. Z

razu

som

mal

a do

jem

, že

sa p

ozná

me,

už

roky

. Ja

mla

dá

a tr

oška

nai

vná,

die

vča,

kto

ré v

edel

o m

álo

o lá

ske

a pr

íliš v

eľa

o ľu

ďoch

. On

vo v

eku,

o k

toro

m sa

vr

aví,

že m

uži c

hyta

jú d

ruhý

dyc

h. N

ikdy

som

nev

erila

v lá

sku

na p

rvý

pohľ

ad a

ani

tá n

aša

taká

ne

bola

. Spo

znáv

ali s

me

sa p

ostu

pne.

Jed

iné,

čo

môž

em p

oved

ať je

to, ž

e na

ozaj

vek

ový

rozd

iel

je n

ieke

dy n

epod

stat

ný.

Zač

ali s

me

sa st

retá

vať č

oraz

čas

tejš

ie. D

ozve

dela

som

o ň

om, ž

e so

svoj

ou m

anže

lkou

než

ijú

dobr

e a

práv

e v

tej d

obe

tráv

ila je

ho ž

ena

viac

čas

u u

svoj

ho p

riat

eľa

ako

dom

a a

on z

važo

val

rozv

od. Č

ím v

iac

sme

o se

be v

edel

i, tý

m v

iac

sme

si b

oli b

ližší

a p

o ča

se s

me

sa d

o se

ba n

aoza

j za

milo

vala

. Ale

cíti

la s

om s

a ro

zpol

tene

. Nev

edel

a so

m, č

o bu

de ď

alej

. Bál

a so

m to

ho, k

eď s

a to

do

zved

ia m

oji r

odič

ia. A

le k

eď s

te z

amilo

vaní

, zdá

sa

vám

že

všet

ko z

dolá

te, p

okia

ľ nep

ríde

ten

kľúč

ový

mom

ent.

Vid

ela

som

v ň

om m

uža,

o k

toré

ho sa

môž

em o

prie

ť a k

torý

bud

e st

áť p

ri m

ne.

Prvá

pus

a pa

dla

pri v

ečer

i a d

oter

az s

a sm

ejem

na

tom

, keď

mi o

bjed

nal m

orča

cie

prsi

a so

ze

mia

kmi.

Nez

náša

la so

m m

orku

, pre

tože

sa m

i vžd

y vy

bavi

li m

oria

ci s

červ

eným

sopľ

om, k

toré

ch

oval

a m

oja

babk

a.

Dne

s nie

sú v

ýnim

očné

vzť

ahy,

kde

je v

eľký

vek

ový

rozd

iel.

Ale

boh

užia

ľ, aj

veľ

a ži

en, k

toré

baz

í-ru

jú le

n na

pen

iazo

ch. T

o vš

ak n

ebol

môj

prí

pad.

Jano

neb

ol b

ohat

ý. P

ochá

dzal

síce

z ga

zdov

skej

ro

diny

, ale

bol

oby

čajn

ý m

echa

nik

na d

ružs

tve,

kto

rý si

poc

tivo

odro

bil o

sem

hod

inov

ý pr

acov

ný

čas.

Nem

al d

rahé

aut

o a

ani z

načk

ové

hodi

nky.

A p

ráve

také

ho s

om h

o m

ilova

la. O

byča

jnéh

o,

prac

ovité

ho a

dob

rosr

dečn

ého.

Ako

to u

ž bý

va, v

kaž

dom

mal

om m

este

sa n

eude

je n

ič b

ez to

ho,

aby s

i o to

m n

ezač

ali ľ

udia

šepk

ať. V

zťah

y, k

de je

den

z par

tner

ov d

osah

uje v

idite

ľný v

ekov

ý roz

diel

, ne

boli

bežn

é. A

ko p

reží

va m

ladé

die

vča

taký

to v

zťah

? Je

dnod

ucho

... z

amilu

je s

a a

buď

boju

je

o sv

oju

lásk

u k

muž

ovi,

napr

iek

pred

sudk

om ľu

dí n

aoko

lo, a

j s n

eist

otou

, že

mož

no p

rest

relí,

al

ebo

sa v

zdá

lásk

y a p

risp

ôsob

í sa

poži

adav

kám

svoj

ej ro

diny

. Jed

no b

y si v

šak

mal

kaž

dý m

ladš

í pa

rtne

r uve

dom

iť. A

k sa

rozh

odne

pre

taký

to v

zťah

, mus

í rát

ať s

tým

, že

pri ň

om m

ožno

str

ávi

celý

živ

ot. K

eď o

n bu

de s

tarn

úť, o

na s

a do

stan

e na

vrc

hol s

voje

j zre

lost

i, ke

ď bu

de o

n cí

tiť, ž

e sa

m

u už

nec

hce

nika

m c

hodi

ť, on

a sa

bud

e m

ožno

chc

ieť v

tedy

bav

iť. A

le n

ehro

zí ri

ziko

rozc

hodu

i v

nor

mál

nych

man

žels

tvác

h, k

de n

ie je

veľ

ký v

ekov

ý ro

zdie

l? M

ožno

ešt

e vä

čšie

, ako

v m

anže

l-st

vách

s ve

kový

m ro

zdie

lom

. Som

toho

náz

oru,

že p

okia

ľ člo

vek

naoz

aj ľú

bi, t

ak b

y m

al ri

skov

ať.

Bol

a so

m si

ved

omá

toho

, že

Ján

je st

ále

žena

tý, a

j keď

spol

u ne

žili.

A ta

k so

m m

u da

la n

a vý

ber.

Buď

sa ro

zved

ie, a

lebo

uko

nčím

e ná

š vzť

ah a

neb

udem

e v

ňom

pok

račo

vať.

Nik

dy p

redt

ým so

m

nem

ala

vzťa

h so

žen

atým

muž

om a

pre

mňa

to b

ola

veľk

á ba

riér

a.R

ozho

dol s

a ro

zvie

sť a

vie

m, ž

e to

neb

olo

ani p

re n

eho

jedn

oduc

hé. U

kaž

dého

, kto

tým

pre

-ch

ádza

, to

nie

je p

ríje

mná

zál

ežito

sť. P

odal

žia

dosť

o ro

zvod

a č

akal

, kým

ich

zavo

lajú

k s

údu.

M

ali s

polu

tri d

eti.

Naj

star

šia

Beá

ta b

ola

vyda

tá a

mal

a už

syn

čeka

. Syn

Rom

an m

al o

sem

násť

ro

kov

a dc

éra

Nat

ália

štud

oval

a na

stre

dnej

zdr

avot

nej š

kole

.A

zača

la ď

alši

a et

apa

môj

ho ži

vota

, kto

rá d

oslo

va o

vply

vnila

môj

živo

t, ak

ým ži

jem

tera

z. P

odľa

m

ňa sa

vše

tko

pre

nieč

o de

je a

spol

u vž

dy d

ajak

o sú

visí

. Mož

no n

a to

prí

dem

e ča

som

, ale

bo si

to

uved

omím

e až

v n

ejak

om in

om č

asov

om ú

seku

v ž

ivot

e, a

le je

to ta

k...

a to

nem

usím

e čí

tať a

ni

knih

u Se

cret

, ale

bo T

ajom

stvá

živ

ota.

Tot

o vš

etko

už

ľudi

a dá

vno

ovlá

dajú

...

„Kto

je to

, s k

ým sa

stre

táva

š?“

spýt

ala

sa m

a m

ama,

keď

si v

šim

la, ž

e cho

dím

dom

ov n

eskô

r ako

ob

yčaj

ne a

bol

o už

evi

dent

né, ž

e ni

ekoh

o m

ám.

„Pre

čo sa

pýt

aš? A

j tak

ho

nepo

znáš

, nap

okon

chod

íme s

polu

len

krát

ko,“

takt

o so

m re

agov

ala

vždy

, keď

sa sn

ažila

zo m

ňa vy

tiahn

uť n

ejak

é inf

orm

ácie

. Ved

ela

som

, že r

odič

ia b

y bol

i rad

i, ak

by

to b

ol R

óm. V

ždy v

rave

li, že

cigá

ň pa

trí k

cigá

ňovi

. S tý

m so

m n

esúh

lasi

la, p

reto

že p

okia

ľ bud

eme

sam

i rob

iť ro

zdie

ly, n

emôž

eme

očak

ávať

zmen

u v s

práv

aní z

dru

hej s

tran

y. A

ko R

ómov

ia b

y sm

e m

ali n

aoza

j stá

ť pri

sebe

, ale

v lá

ske

sa n

epoz

erá

na fa

rbu

plet

i, an

i na

pôvo

d.M

ala

som

obr

ovsk

ý str

ach

z toh

o, že

to p

rask

ne. A

le o

veľa

men

ší a

ko o

naš

u lá

sku.

Pre

dsa

len,

bo

li na

ozaj

prí

sni.

Ale

bol

a so

m ro

zhod

nutá

, že

sa sv

oju

lásk

u bu

dem

boj

ovať

.Po

čas

e sa

sam

ozre

jme

rodi

čia

dozv

edel

i pra

vdu.

Čo

z to

ho b

olo?

Hot

ová

pohr

oma,

rodi

čia

na m

ňa k

riča

li a

mys

leli,

že

som

sa

asi z

bláz

nila

. Ako

to v

idia

rodi

čia,

keď

sa

ich

dieť

a ro

zhod

ne

pre

taký

to v

zťah

, kde

vek

jeho

par

tner

a je

toto

žný

s ich

vek

om?

Hm

... k

eď s

a na

d tý

m z

amys

lím

s ods

tupo

m č

asu,

tak

rodi

č ch

ce p

re sv

oje

dieť

a vž

dy to

naj

lepš

ie a

nec

hce,

aby

si p

okaz

ilo ž

ivot

. Ve

ľkú

mie

ru v

tom

asi

zoh

ráva

fakt

, čo

tom

u po

vedi

a ľu

dia

v ok

olí.

Ber

ú to

ako

dop

ad n

iečo

ho

nega

tívne

ho n

a ic

h ro

dinu

. Sna

žia

sa ve

ci u

spor

iada

ť pre

sne p

odľa

toho

, čo

sa p

atrí

a ak

o sa

pat

rí.

Pret

ože

sa to

neh

odí,

pret

ože

budú

ľudi

a ne

ustá

le n

a ni

ch p

ouka

zova

ť, bu

dú s

i šuš

kať a

bud

ú te

rčom

oho

vára

nia.

Zre

jme

toto

vše

tko

prež

ívaj

ú ro

diči

a.„O

kam

žite

to u

konč

íš a

viac

sa s

ním

nes

tret

neš,

rozu

mie

š?“

ucíti

la so

m fa

cky n

a sv

ojic

h líc

ach,

kt

oré

mi h

orel

i a d

o oč

í sa

mi t

isli

slzy

, ale

ner

ozpl

akal

a so

m sa

. Na

to so

m b

ola

vždy

prí

liš h

rdá.

C

ítila

som

hne

v a

ľúto

sť, a

ko k

eď sa

vám

nie

kto

snaž

í zob

rať t

o, č

o m

áte

najr

adše

j. N

edal

i mi n

a vý

ber,

žiad

ne k

ompr

omis

y, u

rčili

pre

sne

svoj

e pr

avid

lá a

ja s

om s

a m

ala

nim

i ria

diť.

Nes

naži

li sa

o to

m s

o m

nou

poro

zprá

vať a

cel

ú si

tuác

iu z

hodn

otiť.

Až

keď

som

bol

a sa

ma,

zal

iali

ma

slzy

a t

eraz

sa u

ž ned

ali z

asta

viť.

Všet

ko so

m p

oved

ala

Jano

vi a

mus

eli s

me s

a ro

zhod

núť,

čo b

ude ď

alej

. B

olo

nám

jasn

é, že

spol

u bu

dem

e, a

le m

ala

som

zmie

šané

poc

ity, p

reto

že so

m sa

bál

a, že

svoj

ich

rodi

čov

stra

tím. I

nak

sa v

šak

neda

lo, b

ol to

môj

živ

ot a

bol

o na

mne

, ako

ho

prež

ijem

. Nev

edel

a so

m, č

i sa

rozh

oduj

em sp

rávn

e, a

le to

nev

ie n

ik, k

to v

stup

uje

do n

ezná

ma.

„Nao

zaj m

áš is

totu

, že c

hceš

byť

so m

nou?

Som

Cig

ánka

a eš

te to

mu

o ho

dne m

ladš

ia. M

ožno

bu

deš m

ať k

vôli

mne

pro

blém

y aj

v ro

dine

, či m

edzi

pri

ateľ

mi.

Verí

š, že

toto

vše

tko

prej

de a

bud

e do

bre?

“ sp

ýtal

a so

m h

o.„N

eboj

sa, v

šetk

o ra

z pr

ejde

. A je

mi ú

plne

jedn

o, č

o si

bud

ú ľu

dia

mys

lieť.

Det

i sú

už d

ospe

lé

a ka

ždý

má

svoj

živ

ot. A

rodi

čia

sa s

tým

zm

ieri

a tie

ž.“

Podi

šiel

ku

mne

, pri

tisol

ma

k se

be a

po-

bozk

al. R

ozho

dol s

a na

prie

k pr

edsu

dkom

ľudí

spra

viť n

iečo

, čo

ovpl

yvní

i je

ho ď

alší

živ

ot.

„Pov

edz

mi,

čo m

ám sp

ravi

ť a ja

to sp

raví

m,“

zob

ral m

i tvá

r do

dlan

í.„N

evie

m...

zre

jme

by sm

e m

ali í

sť o

baja

za

moj

imi r

odič

mi a

mal

i by

sme

im d

okáz

ať, ž

e to

so

mno

u m

yslíš

nao

zaj v

ážne

.“ N

ič in

é m

i nen

apad

lo.

„Mám

mam

e kú

piť k

ytic

u?“

spýt

al s

a m

a a

ja s

om s

a v

tej c

hvíli

vyb

uchl

a sm

iech

om. P

laka

la

a sm

iala

som

sa z

árov

eň. N

eved

ela

som

si p

reds

tavi

ť moj

u m

amu,

ako

by

sa tv

árila

, keď

jej b

ude

podá

vať k

ytic

u do

rúk.

Mož

no m

u ju

otr

epe

o hl

avu.

„No,

to b

y pot

om vy

zera

lo, a

ko k

eby s

i ma

šiel

žiad

ať o

ruku

,“ p

okrú

tila

som

hla

vou.

V te

j dob

e to

bol

pol

rok,

čo

sme

spol

u ch

odili

. Aj t

ak so

m sa

čud

oval

a, ž

e sa

to d

ozve

deli

po ta

k dl

hej d

obe,

al

e ch

odili

sme

viac

men

ej v

ždy

von

z mes

ta.

Doh

odli

sme s

a, že

ma

vyzd

vihn

e več

er z

prác

e. K

onči

la so

m o

kolo

des

iate

j a ro

diči

a m

ali p

oobe

d-nú

. Do

konc

a ve

čera

som

bol

a ve

ľmi n

ervó

zna

a poz

eral

a so

m k

aždú

chví

ľu n

a ho

diny

. Po

desi

atej


ER

IKA

HO

RN

ÁK

OVÁ

AK

O Č

OK

OLÁ

DA

1110

počú

va k

aždé

moj

e sl

ovíč

ko a

vní

ma

ma

takú

, aká

som

. Jed

nodu

cho

pove

dané

... b

ola

som

si

vždy

nei

stá

pri i

ných

mla

díko

ch v

moj

om v

eku,

ale

pri

ňom

som

cíti

la, ž

e m

u m

ôžem

pov

edať

ho

cičo

. Bez

pre

tvár

ky a

fing

ovan

ých

stro

jený

ch ú

smev

ov, k

eď s

a sn

ažíte

v o

čiac

h to

ho d

ruhé

ho

zapô

sobi

ť. Pr

i ňom

som

nem

usel

a. Z

razu

som

mal

a do

jem

, že

sa p

ozná

me,

už

roky

. Ja

mla

dá

a tr

oška

nai

vná,

die

vča,

kto

ré v

edel

o m

álo

o lá

ske

a pr

íliš v

eľa

o ľu

ďoch

. On

vo v

eku,

o k

toro

m sa

vr

aví,

že m

uži c

hyta

jú d

ruhý

dyc

h. N

ikdy

som

nev

erila

v lá

sku

na p

rvý

pohľ

ad a

ani

tá n

aša

taká

ne

bola

. Spo

znáv

ali s

me

sa p

ostu

pne.

Jed

iné,

čo

môž

em p

oved

ať je

to, ž

e na

ozaj

vek

ový

rozd

iel

je n

ieke

dy n

epod

stat

ný.

Zač

ali s

me

sa st

retá

vať č

oraz

čas

tejš

ie. D

ozve

dela

som

o ň

om, ž

e so

svoj

ou m

anže

lkou

než

ijú

dobr

e a

práv

e v

tej d

obe

tráv

ila je

ho ž

ena

viac

čas

u u

svoj

ho p

riat

eľa

ako

dom

a a

on z

važo

val

rozv

od. Č

ím v

iac

sme

o se

be v

edel

i, tý

m v

iac

sme

si b

oli b

ližší

a p

o ča

se s

me

sa d

o se

ba n

aoza

j za

milo

vala

. Ale

cíti

la s

om s

a ro

zpol

tene

. Nev

edel

a so

m, č

o bu

de ď

alej

. Bál

a so

m to

ho, k

eď s

a to

do

zved

ia m

oji r

odič

ia. A

le k

eď s

te z

amilo

vaní

, zdá

sa

vám

že

všet

ko z

dolá

te, p

okia

ľ nep

ríde

ten

kľúč

ový

mom

ent.

Vid

ela

som

v ň

om m

uža,

o k

toré

ho sa

môž

em o

prie

ť a k

torý

bud

e st

áť p

ri m

ne.

Prvá

pus

a pa

dla

pri v

ečer

i a d

oter

az s

a sm

ejem

na

tom

, keď

mi o

bjed

nal m

orča

cie

prsi

a so

ze

mia

kmi.

Nez

náša

la so

m m

orku

, pre

tože

sa m

i vžd

y vy

bavi

li m

oria

ci s

červ

eným

sopľ

om, k

toré

ch

oval

a m

oja

babk

a.

Dne

s nie

sú v

ýnim

očné

vzť

ahy,

kde

je v

eľký

vek

ový

rozd

iel.

Ale

boh

užia

ľ, aj

veľ

a ži

en, k

toré

baz

í-ru

jú le

n na

pen

iazo

ch. T

o vš

ak n

ebol

môj

prí

pad.

Jano

neb

ol b

ohat

ý. P

ochá

dzal

síce

z ga

zdov

skej

ro

diny

, ale

bol

oby

čajn

ý m

echa

nik

na d

ružs

tve,

kto

rý si

poc

tivo

odro

bil o

sem

hod

inov

ý pr

acov

ný

čas.

Nem

al d

rahé

aut

o a

ani z

načk

ové

hodi

nky.

A p

ráve

také

ho s

om h

o m

ilova

la. O

byča

jnéh

o,

prac

ovité

ho a

dob

rosr

dečn

ého.

Ako

to u

ž bý

va, v

kaž

dom

mal

om m

este

sa n

eude

je n

ič b

ez to

ho,

aby s

i o to

m n

ezač

ali ľ

udia

šepk

ať. V

zťah

y, k

de je

den

z par

tner

ov d

osah

uje v

idite

ľný v

ekov

ý roz

diel

, ne

boli

bežn

é. A

ko p

reží

va m

ladé

die

vča

taký

to v

zťah

? Je

dnod

ucho

... z

amilu

je s

a a

buď

boju

je

o sv

oju

lásk

u k

muž

ovi,

napr

iek

pred

sudk

om ľu

dí n

aoko

lo, a

j s n

eist

otou

, že

mož

no p

rest

relí,

al

ebo

sa v

zdá

lásk

y a p

risp

ôsob

í sa

poži

adav

kám

svoj

ej ro

diny

. Jed

no b

y si v

šak

mal

kaž

dý m

ladš

í pa

rtne

r uve

dom

iť. A

k sa

rozh

odne

pre

taký

to v

zťah

, mus

í rát

ať s

tým

, že

pri ň

om m

ožno

str

ávi

celý

živ

ot. K

eď o

n bu

de s

tarn

úť, o

na s

a do

stan

e na

vrc

hol s

voje

j zre

lost

i, ke

ď bu

de o

n cí

tiť, ž

e sa

m

u už

nec

hce

nika

m c

hodi

ť, on

a sa

bud

e m

ožno

chc

ieť v

tedy

bav

iť. A

le n

ehro

zí ri

ziko

rozc

hodu

i v

nor

mál

nych

man

žels

tvác

h, k

de n

ie je

veľ

ký v

ekov

ý ro

zdie

l? M

ožno

ešt

e vä

čšie

, ako

v m

anže

l-st

vách

s ve

kový

m ro

zdie

lom

. Som

toho

náz

oru,

že p

okia

ľ člo

vek

naoz

aj ľú

bi, t

ak b

y m

al ri

skov

ať.

Bol

a so

m si

ved

omá

toho

, že

Ján

je st

ále

žena

tý, a

j keď

spol

u ne

žili.

A ta

k so

m m

u da

la n

a vý

ber.

Buď

sa ro

zved

ie, a

lebo

uko

nčím

e ná

š vzť

ah a

neb

udem

e v

ňom

pok

račo

vať.

Nik

dy p

redt

ým so

m

nem

ala

vzťa

h so

žen

atým

muž

om a

pre

mňa

to b

ola

veľk

á ba

riér

a.R

ozho

dol s

a ro

zvie

sť a

vie

m, ž

e to

neb

olo

ani p

re n

eho

jedn

oduc

hé. U

kaž

dého

, kto

tým

pre

-ch

ádza

, to

nie

je p

ríje

mná

zál

ežito

sť. P

odal

žia

dosť

o ro

zvod

a č

akal

, kým

ich

zavo

lajú

k s

údu.

M

ali s

polu

tri d

eti.

Naj

star

šia

Beá

ta b

ola

vyda

tá a

mal

a už

syn

čeka

. Syn

Rom

an m

al o

sem

násť

ro

kov

a dc

éra

Nat

ália

štud

oval

a na

stre

dnej

zdr

avot

nej š

kole

.A

zača

la ď

alši

a et

apa

môj

ho ži

vota

, kto

rá d

oslo

va o

vply

vnila

môj

živo

t, ak

ým ži

jem

tera

z. P

odľa

m

ňa sa

vše

tko

pre

nieč

o de

je a

spol

u vž

dy d

ajak

o sú

visí

. Mož

no n

a to

prí

dem

e ča

som

, ale

bo si

to

uved

omím

e až

v n

ejak

om in

om č

asov

om ú

seku

v ž

ivot

e, a

le je

to ta

k...

a to

nem

usím

e čí

tať a

ni

knih

u Se

cret

, ale

bo T

ajom

stvá

živ

ota.

Tot

o vš

etko

už

ľudi

a dá

vno

ovlá

dajú

...

„Kto

je to

, s k

ým sa

stre

táva

š?“

spýt

ala

sa m

a m

ama,

keď

si v

šim

la, ž

e cho

dím

dom

ov n

eskô

r ako

ob

yčaj

ne a

bol

o už

evi

dent

né, ž

e ni

ekoh

o m

ám.

„Pre

čo sa

pýt

aš? A

j tak

ho

nepo

znáš

, nap

okon

chod

íme s

polu

len

krát

ko,“

takt

o so

m re

agov

ala

vždy

, keď

sa sn

ažila

zo m

ňa vy

tiahn

uť n

ejak

é inf

orm

ácie

. Ved

ela

som

, že r

odič

ia b

y bol

i rad

i, ak

by

to b

ol R

óm. V

ždy v

rave

li, že

cigá

ň pa

trí k

cigá

ňovi

. S tý

m so

m n

esúh

lasi

la, p

reto

že p

okia

ľ bud

eme

sam

i rob

iť ro

zdie

ly, n

emôž

eme

očak

ávať

zmen

u v s

práv

aní z

dru

hej s

tran

y. A

ko R

ómov

ia b

y sm

e m

ali n

aoza

j stá

ť pri

sebe

, ale

v lá

ske

sa n

epoz

erá

na fa

rbu

plet

i, an

i na

pôvo

d.M

ala

som

obr

ovsk

ý str

ach

z toh

o, že

to p

rask

ne. A

le o

veľa

men

ší a

ko o

naš

u lá

sku.

Pre

dsa

len,

bo

li na

ozaj

prí

sni.

Ale

bol

a so

m ro

zhod

nutá

, že

sa sv

oju

lásk

u bu

dem

boj

ovať

.Po

čas

e sa

sam

ozre

jme

rodi

čia

dozv

edel

i pra

vdu.

Čo

z to

ho b

olo?

Hot

ová

pohr

oma,

rodi

čia

na m

ňa k

riča

li a

mys

leli,

že

som

sa

asi z

bláz

nila

. Ako

to v

idia

rodi

čia,

keď

sa

ich

dieť

a ro

zhod

ne

pre

taký

to v

zťah

, kde

vek

jeho

par

tner

a je

toto

žný

s ich

vek

om?

Hm

... k

eď s

a na

d tý

m z

amys

lím

s ods

tupo

m č

asu,

tak

rodi

č ch

ce p

re sv

oje

dieť

a vž

dy to

naj

lepš

ie a

nec

hce,

aby

si p

okaz

ilo ž

ivot

. Ve

ľkú

mie

ru v

tom

asi

zoh

ráva

fakt

, čo

tom

u po

vedi

a ľu

dia

v ok

olí.

Ber

ú to

ako

dop

ad n

iečo

ho

nega

tívne

ho n

a ic

h ro

dinu

. Sna

žia

sa ve

ci u

spor

iada

ť pre

sne p

odľa

toho

, čo

sa p

atrí

a ak

o sa

pat

rí.

Pret

ože

sa to

neh

odí,

pret

ože

budú

ľudi

a ne

ustá

le n

a ni

ch p

ouka

zova

ť, bu

dú s

i šuš

kať a

bud

ú te

rčom

oho

vára

nia.

Zre

jme

toto

vše

tko

prež

ívaj

ú ro

diči

a.„O

kam

žite

to u

konč

íš a

viac

sa s

ním

nes

tret

neš,

rozu

mie

š?“

ucíti

la so

m fa

cky n

a sv

ojic

h líc

ach,

kt

oré

mi h

orel

i a d

o oč

í sa

mi t

isli

slzy

, ale

ner

ozpl

akal

a so

m sa

. Na

to so

m b

ola

vždy

prí

liš h

rdá.

C

ítila

som

hne

v a

ľúto

sť, a

ko k

eď sa

vám

nie

kto

snaž

í zob

rať t

o, č

o m

áte

najr

adše

j. N

edal

i mi n

a vý

ber,

žiad

ne k

ompr

omis

y, u

rčili

pre

sne

svoj

e pr

avid

lá a

ja s

om s

a m

ala

nim

i ria

diť.

Nes

naži

li sa

o to

m s

o m

nou

poro

zprá

vať a

cel

ú si

tuác

iu z

hodn

otiť.

Až

keď

som

bol

a sa

ma,

zal

iali

ma

slzy

a t

eraz

sa u

ž ned

ali z

asta

viť.

Všet

ko so

m p

oved

ala

Jano

vi a

mus

eli s

me s

a ro

zhod

núť,

čo b

ude ď

alej

. B

olo

nám

jasn

é, že

spol

u bu

dem

e, a

le m

ala

som

zmie

šané

poc

ity, p

reto

že so

m sa

bál

a, že

svoj

ich

rodi

čov

stra

tím. I

nak

sa v

šak

neda

lo, b

ol to

môj

živ

ot a

bol

o na

mne

, ako

ho

prež

ijem

. Nev

edel

a so

m, č

i sa

rozh

oduj

em sp

rávn

e, a

le to

nev

ie n

ik, k

to v

stup

uje

do n

ezná

ma.

„Nao

zaj m

áš is

totu

, že c

hceš

byť

so m

nou?

Som

Cig

ánka

a eš

te to

mu

o ho

dne m

ladš

ia. M

ožno

bu

deš m

ať k

vôli

mne

pro

blém

y aj

v ro

dine

, či m

edzi

pri

ateľ

mi.

Verí

š, že

toto

vše

tko

prej

de a

bud

e do

bre?

“ sp

ýtal

a so

m h

o.„N

eboj

sa, v

šetk

o ra

z pr

ejde

. A je

mi ú

plne

jedn

o, č

o si

bud

ú ľu

dia

mys

lieť.

Det

i sú

už d

ospe

lé

a ka

ždý

má

svoj

živ

ot. A

rodi

čia

sa s

tým

zm

ieri

a tie

ž.“

Podi

šiel

ku

mne

, pri

tisol

ma

k se

be a

po-

bozk

al. R

ozho

dol s

a na

prie

k pr

edsu

dkom

ľudí

spra

viť n

iečo

, čo

ovpl

yvní

i je

ho ď

alší

živ

ot.

„Pov

edz

mi,

čo m

ám sp

ravi

ť a ja

to sp

raví

m,“

zob

ral m

i tvá

r do

dlan

í.„N

evie

m...

zre

jme

by sm

e m

ali í

sť o

baja

za

moj

imi r

odič

mi a

mal

i by

sme

im d

okáz

ať, ž

e to

so

mno

u m

yslíš

nao

zaj v

ážne

.“ N

ič in

é m

i nen

apad

lo.

„Mám

mam

e kú

piť k

ytic

u?“

spýt

al s

a m

a a

ja s

om s

a v

tej c

hvíli

vyb

uchl

a sm

iech

om. P

laka

la

a sm

iala

som

sa z

árov

eň. N

eved

ela

som

si p

reds

tavi

ť moj

u m

amu,

ako

by

sa tv

árila

, keď

jej b

ude

podá

vať k

ytic

u do

rúk.

Mož

no m

u ju

otr

epe

o hl

avu.

„No,

to b

y pot

om vy

zera

lo, a

ko k

eby s

i ma

šiel

žiad

ať o

ruku

,“ p

okrú

tila

som

hla

vou.

V te

j dob

e to

bol

pol

rok,

čo

sme

spol

u ch

odili

. Aj t

ak so

m sa

čud

oval

a, ž

e sa

to d

ozve

deli

po ta

k dl

hej d

obe,

al

e ch

odili

sme

viac

men

ej v

ždy

von

z mes

ta.

Doh

odli

sme s

a, že

ma

vyzd

vihn

e več

er z

prác

e. K

onči

la so

m o

kolo

des

iate

j a ro

diči

a m

ali p

oobe

d-nú

. Do

konc

a ve

čera

som

bol

a ve

ľmi n

ervó

zna

a poz

eral

a so

m k

aždú

chví

ľu n

a ho

diny

. Po

desi

atej

Fotografia: Teach for SlovakiaDETI V LETNEJ ŠKOLE V KEŽMARKu.

Lenka Kožárová pochádza z Košíc. Predtým dlhodobo žila v Bratislave a ešte chvíľku pred tým, než nastúpila do Teach for Slovakia, žila v Bruseli v Belgicku.

Prečo ste sa rozhodli práve pre teach for slovakia?

Myslím si, že Teach for Slovakia je v pr-vom rade výborný program, ktorý sa snaží motivovať mladých lídrov, aby svoj život na chvíľu zasvätili dobrej veci a to je, aby ponúkli deťom zo sociálne slabších rodín alebo sociálne znevýhodneného prostre-dia rovnakú šancu na dobré vzdelanie ako iným deťom, ktoré majú možno oveľa lep-šie alebo širšie spektrum možností.

máte nejaké osobné skúsenosti z mi-nulosti s Rómami?

celá naša rodina je zo Spiša a tam je dosť veľký výskyt Rómov, čiže ja som sa s nimi od malička stretávala. Rovnako som sa stretávala s predsudkami, rovnako som sa stretávala s rodinami, ktoré neboli odsudzované, ale určite som to vnímala ako problém. Budeme pôsobiť dva roky,

aspoň taký je plán, a uvidíme, aké budú možnosti ďalej.

Viete už, kde budete učiť?Mala by som pôsobiť v okolí Košíc. Roz-

hodujem sa medzi Turňou nad Bodvou a Ždaňou, ale určite to bude v okolí Košíc.

Čo vy osobne očakávate, že sa naučíte o Rómoch alebo čo sa od nich naučíte?

V prvom rade očakávam, že im pomô-žem rozvíjať sa v takých tých akademic-kých schopnostiach, že im budem schopná možno nejakou inou formou podať to, čo im nie je podávané. Napríklad pozerať na veci trocha inak, z iného uhla a dať im takú možnosť nastaviť si cieľ a ísť si za ním. Myslím si, že to, čo týmto deťom chýba, je vzor, ktorý by mohli nasledovať a ktorý by ich inšpiroval.

my sa rozprávame o deťoch, ktoré nežijú vo veľmi motivujúcom prostredí. Ako by ste chceli rozvíjať spoluprácu s rodinou alebo s rómskym prostredím?

V každom prípade je veľmi dôležité vy-tvoriť si dôveru aj u komunity, v ktorej deti žijú a u rodičov. Preto časť našej práce sa

musí zamerať aj na to, že budeme po ško-le venovať veľkú časť svojho voľného času na to, aby sme rozvíjali tieto vzťahy. Čiže určite chodiť za rodičmi, ak oni neprídu do školy a potom deťom pomáhať, aby sa za-pájali do rôznych krúžkov a voľnočasových aktivít. Vtiahnuť do tohto celého procesu aj rodičov, aby mali pocit bezpečia.

máte nejakú špeciálnu prípravu prá-ve na tieto aktivity?

Máme tréningy o komunitách, takisto o Rómoch, o ich kultúre, snažíme sa im čo najviac priblížiť. Boli sme sa pozrieť v rôz-nych komunitách, ako to tam funguje, aby sme mali možnosť získať nejaké skúsenos-ti z terénu, aby sme s nimi prišli do kon-taktu. Čiže určite nás aj na to pripravujú.

Neobávate sa istej nedôvery, ktorú majú Rómovia voči majorite?

Samozrejme, že áno. Je to veľmi indi-viduálne. Boli sme už svedkami toho, že im stačí dať pocit bezpečia, povedať im, ukázať im, že chceme naozaj dobre a oni si to nechajú vysvetliť, neodmietajú to až tak veľmi.

Vzdelanie je aj o pocite bezpečiapr e d S Tav uJ e Me uČ i T e ľ k u z proJ e k T u T e ac H f or Sl ova k i a

DO VLASTNýcH RúK


Fotografia: Teach for SlovakiauČITELIA TEAcH FOR SLOVAKIA Z LETNEJ ŠKOLy V KEŽMARKu.

Smutnú zastávku si nesiem so sebou…pr e d S Tav uJ e Me uČ i T e ľ k u z proJ e k T u T e ac H f or Sl ova k i a

Lucia Kažimírová pochádza z Prešova a už druhý rok pôsobí ako učiteľka v Stráňach pod Tatrami.

Z vás úplne srší nadšenie pre tento projekt, vidieť vám to na očiach. Prečo ste sa rozhodli do tohto projektu vstú-piť?

Minulého roku som končila vysokú školu a práve v čase, keď som rozmýšľa-la, čo budem robiť ďalej, rozšírila sa na internete v neformálnom mládežníckom sektore informácia o programe Teach for Slovakia. A keďže som počas vysokej školy bola školiteľkou, vzdelávala som mladých ľudí, tak možnosť vzdelávať a byť nápo-mocná a prospešná pre žiakov základných škôl mi prišla ako skvelá príležitosť na to, ako môžeme podchytiť deti v skoršom veku ako len na strednej škole, v ktorej som pracovala dovtedy. Preto som sa rozhodla, že po vysokej škole sa chcem ve-novať mladším a motivovať, inšpirovať už žiakov základných škôl k tomu, aby svoj život uchopili do vlastných rúk a aby išli

za svojimi snami a svojimi veľkými cieľmi.Ako reagovalo vaše okolie, vaši pria-

telia, známi, rodina, keď ste povedali, že idete do tohto projektu?

V tom čase, keď som sa rozhodovala, nebol ešte tento projekt na Slovensku veľ-mi známy, takže aj pre mňa, aj pre moje okolie bol skôr veľkým otáznikom. Vedeli sme akurát, že pôjdeme do rôznych častí Slovenska, do regiónov, kde sú deti, kto-ré nemajú príliš veľa podnetov na to, aby sa niekam dostali ďalej, aby sa rozvíjali a veľakrát žijú aj v chudobnejších oblas-tiach. To bolo vlastne jediné, čo som ve-dela, čo som mohla komunikovať ďalej. Ale, že budem pani učiteľka, tak to tešilo okolie, pretože je to profesia, ktorá vzbu-dzuje u niektorých ľudí príjemné pocity. Také pocity, že človek ide robiť niečo pre spoločnosť.

Nevarovali vás, že práca s rómskymi deťmi bude náročná?

určite áno. Možno potom, keď už bolo rozhodnuté, že kde budem pôsobiť, tak sa ma pýtali a varovali ma, že naozaj bu-

deš v rómskej osade a čo všetko ťa tam čaká… Ale ja som nerozlišovala, či je to nejaká špecifická skupina, pri ktorej by mi niečo hrozilo. Práve naopak. Bola to pre mňa nová skúsenosť, pretože som dote-raz nemala možnosť pracovať s rómskymi deťmi, takže som sa na to tešila a tak som to vysvetľovala aj svojmu okoliu.

Čo ste sa za ten rok od Rómov na-učili?

určite mnoho rómskych slov, pre-tože deti sa veľmi tešia z toho, že môžu oni niečo naučiť pani učiteľku a ja som naozaj veľmi šťastná. Aj keď si už teraz uvedomujú, že je to trochu problém, keď pani učiteľka rozumie a oni chcú niečo len tak povedať mimo, mimo toho, čo by naozaj mali, takže určite to. A naučila som sa veľa o vďačnosti a úprimnej láske, pretože z mojich detí v škole cítim, že ako ľudia naozaj úprimne a takým jednodu-chým spôsobom dokážu vrátiť človeku to, čo im dáva. Deti si uvedomujú, že som tam hlavne kvôli nim, že tam chcem byť a oni sa takto ku mne správajú, proste to

LAS ANDRO VAST


je tá láska, ktorú som doteraz len málokde zažila a videla.

Ako sa vám spolupracovalo s róm-skymi rodičmi?

Veľmi dobre. učím v škole, ktorá je priamo v rómskej osade, takže sa veľmi často stretávam s rodičmi mojich žiakov aj často chodím k nim domov. Je to veľmi úprimný a priateľský vzťah. chcela by som sa zamerať na prácu s rodičmi, aby sa učili s deťmi, keď sa vrátia zo školy, lebo viem, že deti nemajú podmienky na to, aby sa mohli dobre pripraviť na ďalší škol-ský deň a zreflektovať to, čo bolo v škole.

Dali ste za ten rok deťom asi veľa ve-domostí. Zlepšili sa?

Čo sa týka vedomostí, tak čo mám dáta z mojich vyučovacích hodín, tak určite áno. A hlavne ma tešia úspechy, ktoré si uvedomujú deti, pretože veľakrát som počula: „Pani učiteľka, ja už viem náso-bilku. Pani učiteľka, ja už viem deliť.“ A to sú pre mňa indikátory, že tie deti naozaj pocítili, že sa niečo naučili a že sa v nie-čom zlepšili.

Čiže tento projekt im možno dá väč-šiu dôveru voči majorite?

Myslím si, že určite.Budú mať tieto deti šancu pokračo-

vať ďalej v štúdiu alebo im zostane len príjemný zážitok z projektu, ktorý tu bol a skončil?

Ja aj ostatní moji kolegovia v programe nepracujeme takým štýlom, že keď odí-deme a všetko sa skončí. chceme v nich zanechať ducha líderstva, aby oni sami uchopili svoj život a možno veľakrát aj život svojich kamarátov. Aby to naozaj neostalo len pritom, že sme mali pekný dvojročný zážitok a tým to všetko končí, ale aby tie deti boli naštartované na prácu, aby vedeli, aké ďalšie kroky majú vykoná-vať, aby vedeli, komu sa ozvať, ak to budú potrebovať. celý tento a aj budúci školský rok, ktorý budem v Stráňach, sa budem venovať tomu, aby deti boli pripravené, aby samy cítili, že majú zodpovednosť vo vlastných rukách.

Vaši priatelia, ktorí nepôsobia v tom-to projekte, sa vás určite pýtajú na rôzne

zážitky, ktoré ste prežili. ktorý z nich je podľa vás taký najcharakteristickejší na to, aby ste popísali situáciu v rómskej komunite?

Mala som rôzne zážitky, aj také, kde som si zatancovala s rodičmi a aj so svoj-imi žiakmi na veľkej zábave pred voľbami priamo v osade. Ale najsilnejší je ten, keď som bola so žiakmi na výlete v Bratisla-ve a prechádzali sme cez mesto. Jeden chlapček, náš žiak, sa ma opýtal: „Pani učiteľka, prečo je táto zastávka smutná?“ Pozrela som sa naňho aj na tú zastávku a vôbec som nechápala, čo mi chce po-vedať. Tak som sa spýtala: „Matúško, môžeš mi to vysvetliť, prečo si myslíš, že je smutná?“ a on: „No je na nej napísané SAD a to po anglicky znamená smutný.“ A ja som si vtedy uvedomila, ako krás-ne tieto deti dokážu vnímať všetko, čo je okolo nich, ako dokážu prepájať to, čo sa naučili a túto moju skúsenosť so smutnou zastávkou si nesiem všade, kam idem a vždy, keď vidím zastávku SAD-ky, tak si spomeniem na svojich žiakov.

Musíme sa naučiť aj dávať, nielen prijímať…pr e d S Tav uJ e Me uČ i T e ľ k u z proJ e k T u T e ac H f or Sl ova k i a

Kristína Uhlíková pracuje ako mentor učiteľov v rámci Teach for Slovakia. Pomáha ich pripravovať na prácu v škole. Je pôvodom z Bratislavy, deväť rokov učila na základnej škole v Bratislave a potom sa rozhodla, že svoje zručnosti a vedomosti odovzdá ďalším adeptom učiteľstva.

keď ste boli v Bratislave, tak ste asi nepracovali s rómskymi deťmi alebo áno?

Práveže až tak veľmi nie. Moja práca bola skôr s deťmi, ktoré majú viac než je možno bežné a práve preto som si pove-dala, že prišiel čas, aby som pracovala s deťmi, ktoré to viac potrebujú a že im mám čo ponúknuť. Vnímam to zároveň aj tak, že sa budem popri tom učiť, že budem poznávať komunitu, budem poznávať to prostredie a budem sa snažiť byť užitočná, ako sa bude dať.

Čo privedie človeka s vysokoškol-ským vzdelaním, s relatívne dobrou prácou, s dobrým príjmom k práci pre Rómov?

Ja to vnímam tak, že je to naša zodpo-vednosť urobiť niečo pre túto komunitu, ktorá je súčasťou našej krajiny a nemôže-me sa tváriť, že tu nie sú. A je to vlastne aj možno niečo, čím my chceme splatiť nejaký dlh voči spoločnosti, ktorá nám toho veľmi veľa dala. Nielen ako mladým ľuďom, ale aj historicky ako krajina sme boli mnohokrát obdarovaní, takže si mys-lím, že by sme mali byť pripravení dávať, nie len prijímať.

mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú pô-sobiť v tomto projekte, potrebujú asi špeciálnu prípravu. Čo najdôležitejšie by mali dostať do vienka?

Myslím si, že jednak je to práca s ich základnými komunikačnými zručnosťa-mi, zručnosti práce so skupinou detí, prá-ca s triedou, oboznámiť sa s tým, ako fun-guje náš školský systém, akým spôsobom budú fungovať v zborovni a v triede, ako si naplánovať hodinu, ako ju zrealizovať, ako si ju vyhodnotiť. Takže takéto základ-né učiteľské zručnosti a potom tiež taká nejaká príprava v rovine postojov, aby ve-deli, že s akými ľuďmi sa budú stretávať,

že sa môžu stretnúť s neporozumením, že možno nie všetci budú schvaľovať to, čo budú robiť, takže vybudovať si istú odol-nosť, zachovať si pri tom profesionalitu a pozitívny prístup, nastavenie na rast, aby teda neustále boli pripravení pracovať na sebe, zlepšovať sa. Tak, toto vnímam ako tie najdôležitejšie veci.

títo mladí ľudia majú väčšinou od-borné, nie pedagogické vzdelanie. stačí takéto krátke zaškolenie na získanie pe-dagogických zručností, ktoré potrebu-jú? Alebo v čom je to špecifikum?

Náš letný tábor, ako ho nazývame, je v niečom veľmi intenzívny. Každý deň pra-cujú naši účastníci od rána od ôsmej do večera niekedy do ôsmej, do deviatej. Ab-solvujú rôzne tréningy. Súčasťou letného výcviku je aj letná škola, čiže majú hneď aj prax, kde to, čo sa predtým naučia, sa snažia hneď aplikovať v triede a pracujú s reálnymi deťmi. Nie je to nič simulova-né. Keď porovnám svoje štúdium, ja som študovala slovenčinu a angličtinu ako učiteľský smer, tak sa mi zdá, že to naše vzdelávanie bolo často veľmi teoretické

DO VLASTNýcH RúK


a možno nie úplne v realite. Oni majú šan-cu za relatívne krátky čas získať obrovské množstvo zručností a aj skúseností. Ale sme si vedomí, že práca od septembra bude náročná a kľúčové bude to, že my budeme neustále pri nich, budeme ich podporovať v priebehu celého toho času, pravidelne budeme navštevovať ich hodi-ny, dávať im spätnú väzbu, takže výcvik bude pokračovať.

Čo vám dal pobyt na letnej škole v kežmarku?

Hlavne som ostala úplne v takom oča-rení a úžase z detí, ktoré prišli do školy

v lete. Keby som deťom niekde v Brati-slave povedala, že budú chodiť v lete do školy, tak sa mi vysmejú. Tu deti prichá-dzali v priebehu troch týždňov každý deň na hodiny slovenčiny, matematiky, angličtiny, reálne pracovali. Nebola to len nejaká taká táborová zábava. chceli tu byť, bavilo ich to a aj sa posunuli. My sme s deťmi robili testy na začiatku a aj na konci obdobia, ktoré tu trávili a na tých testoch vidno, čo im to dalo a ako sa v priebehu veľmi krátkeho času tieto deti posunuli.

Vzťahy Rómov a Nerómov nie sú na

slovensku najlepšie. Čo môžeme urobiť pre ich zlepšenie?

Je to asi beh na dlhé trate. chce to veľa trpezlivosti a takej múdrosti v tom, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí majú negatívnu skúsenosť s rómskou menšinou. Vnímam to tak, že to nie je otázka jedného vystú-penia, ale že to chce naozaj dlhý čas, viac pozitívnych skúseností, aby ľudia videli, že sú tu deti, ktoré sú rovnako dobré, rov-nako túžia po vzdelaní ako tie naše, ale už od narodenia sú pred nich kladené isté prekážky, ktoré naše deti nemajú. A my chceme s tým niečo urobiť.

Anna Jurgovianová, riaditeľka Súkromnej strednej odbornej školy v Kežmarku na Bielej vode, patrí k neúnavným propagátorom vzdelávania pre rómske deti. Asi bolo preto celkom prirodzené, že Letná škola Teach for Slovakia sa konala práve v priestoroch tejto školy.

Vaša škola, ktorá má veľké množstvo aktivít, je zameraná na rómske deti. te-raz ste sa rozhodli počas leta organizo-vať aj letnú školu. Prečo ste sa rozhodli pre tento projekt?

Letná škola beží už druhý rok a my sme minulého roku boli pozvaní aj s našimi študentmi prerozprávať živú knižnicu na-šich osudov pre učiteľov, ktorí začali mi-nulého roku pôsobiť v Teach for Slovakia. Na tom základe nás oslovili tohto roku opäť, či by nemohli mať letnú školu u nás, pretože vedia, kde pôsobíme, s kým robí-me, s kým pracujeme. A aj tá naša škola je taká menšia, je rodinného typu, čiže, aby učitelia mali bližšie k žiakom.

Bolo ťažké dostať deti v lete do školy?Pred niekoľkými rokmi keď sme začali

robiť Dielničky u Bielej vodičky, sme zis-tili, že záujem detí o školu počas letných prázdnin vôbec neklesá, práve naopak. Berú školu nie ako povinnosť, ale ako hru, takže ich to zaujíma. ukázalo sa to aj teraz. Teach for Slovakia dostalo toľko prihlášok, že nebolo kapacitne možné toľko detí prijať do letnej školy.

Pýtala som sa detí: „kto ťa poslal do letnej školy? kto chcel, aby si sa cez prázdniny učil?“ a hovorili väčšinou,

Mladí učitelia priniesli do Kežmarku inšpiráciu

AuTORKOu TExTOV K PRíLOHE LAS ANDRO VAST JE KRISTíNA MAgDOLENOVá.

že rodičia, že chcú, aby boli vzdelaní. Aké deti sú tu a odkiaľ?

Sú tu prevažne deti z okresu Kežma-rok, zo Stráň pod Tatrami, Huncoviec, Kežmarku a z okolitých dedín. Neviem teda, že či ich práve rodičia presvedčili, aby išli do letnej školy, ja mám skôr po-cit, že to ide od učiteľov a pedagógov a aj od detí samotných… Veď čo budú robiť v mestách, na dedinách alebo osadách po-čas prázdnin? Ako povedali, je tu kopec srandy, aj napriek tomu, že sa učia, ale majú to takou hravou formou a učitelia sú mladí, čiže pre nich je to veľmi pod-necujúce.

mladí učitelia, ktorí nastupujú do projektu teach for slovakia, sa vlastne učia pracovať pod odborným vedením s rómskymi deťmi a s rómskou komu-nitou. Čo ste sa naučili vy ako skúsení učitelia od týchto mladých nadšencov?

Naši učitelia, už keď príde leto, nutne potrebujú vypnúť, pretože práca s deťmi je veľmi náročná. Nerobíte len s deťmi, ale robíte aj s ich rodičmi, robíte v pod-state s celou komunitou a to hovorím nie len o školách, ktoré sa venujú rómskym žiakom, ale vo všeobecnosti o učiteľoch. Pedagóg má toho naozaj cez školský rok strašne veľa, čiže dovolenku a čas prázdnin nutne potrebuje na oddych. Ale títo mladí začínajúci učitelia to ešte nepoznajú, takže sú plní entuziazmu, kreativity a tešia sa na to, že budú s deť-mi robiť. Ten entuziazmus, ten nám už neraz chýba.

Cieľom vašej činnosti je, že škola sa pre rómske deti stáva modernou. je to vlastne pre ne nový životný štýl. Pomô-že v tomto teach for slovakia?

Rozhodne áno, pretože ľudia alebo školy obdobného typu ako sme my, nutne potrebujú mladú krv, potrebujú ľudí, kto-rí sú kreatívni, ktorí nemajú predsudky a ktorí chcú pracovať naozaj s akoukoľvek kategóriou detí z akejkoľvek komunity. Teach for Slovakia, aj napriek výhradám, aké sú, by nám vedelo pomôcť aj na stred-ných školách.

teach for slovakia je projekt, ktorý zatiaľ funguje len na základných ško-lách a vy by ste prijali takýchto učiteľov aj na stredných školách…

už niekoľkokrát sme hovorili o tom, že bolo by fajn, keby sme mali možnosť aj na stredných školách mať takýchto mladých ľudí, lebo je to mladá krv, majú iné ná-pady a nemajú predsudky. Bolo to veľmi inšpirujúce.

Budú z detí, ktoré tu dnes sedia v let-nej škole budúci študenti vašej školy?

To neviem. Bola by som veľmi rada, lebo tam boli veľmi šikovné deti. My ne-chceme prijímať žiakov za každú cenu. Všetko závisí od detí, či si vyberú taký typ školy, ako sme my, pretože my sme zameraní prevažne na remeselnú činnosť. Počas letných prázdnin fungovali aj rôzne kreatívne dielne, takže sme videli, že sú tam veľmi zručné deti. Boli by sme radi, keby práve tieto deti z letnej školy pokra-čovali ďalej u nás.

LAS ANDRO VAST


Dokončenie zo str. 4vláda rozhodla, že na tomto mieste postaví pomník obetiam zabudnutého holokaustu,◆ počas druhej svetovej vojny dosiahla dis-kriminácia Rómov hrozivé rozmery, keď boli ako „menejcenná rasa“ od roku 1943 dopra-vovaní do Osvienčimu, kde začal činnosť tzv. Zigeuner Lager. Len v tomto vyhla-dzovacom tábore skončilo 23 000 Rómov z Nemecka, Čiech, Slovenska, Maďarska, Poľska a iných krajín. 2. a 3. augusta 1944 za jedinú noc zahynulo v plynových komorách koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau takmer 3 000 Rómov,◆ Norimberské zákony v nacistickom Ne-mecku už v roku 1939 klasifikovali Rómov podobne ako Židov a černochov ako ele-ment zabraňujúci čistote rasy. Legislatívne riešil tento problém „výnos o cigánoch“ z 8. 12. 1938. Podľa neho muselo byť rómske obyvateľstvo vylúčené z radov nemeckého národa a malo sa zabrániť rasovému mieša-niu, zatiaľ čo otázka rasovo čistých Rómov sa mala upraviť dodatočne,◆ vedeckú teóriu o spôsobe zisťovania prí-tomnosti rómskej krvi vypracoval švajčiar-sky psychiater dr. Robert Ritter. Podľa nej Rómov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť, a tento znak ich rasy je nevy-koreniteľný. Závery tejto teórie znamenali jednoznačné vyhubenie Rómov. V súlade s týmito názormi pretvoril ríšsky vodca SS a šéf nemeckej polície Himmler v novembri 1938 ríšsku cigánsku centrálu na ríšsku centrálu na potieranie cigánstva. 8. 12. 1938 bol nariadený súpis všetkých Rómov a róm-skych miešancov,◆ pred vojnou žilo na území Slovenska približne 100 000 Rómov, koncom roku 1941 prišli od nacistov inštrukcie o riešení rómskej a židovskej otázky, čoho výsledkom boli deportácie 58 000 Židov do poľských koncentračných táborov,◆ v prípade rómskych občanov sa plánovalo vytvorenie koncentračných táborov, ktoré „mali byť umiestnené mimo miest a obcí, izolované od árijského obyvateľstva, mali byť obohnané buď vodnou priekopou, alebo ostnatým drôtom, pod elektrickým napä-tím“. Podľa inštrukcií ministerstva vnútra sa v nich mali vytvoriť také neznesiteľné podmienky, aby Rómovia hľadali možnosť úteku za hranice,◆ v Slovenskom štáte vydali množstvo vy-hlášok zameraných jednoznačne proti róm-skemu etniku. V tzv. brannom zákone z roku 1940 boli Rómovia spolu so Židmi zbavení

Dokončenie zo str. 4Na svojich cestách sa Rómovia museli

učiť jazyky domáceho obyvateľstva, aby prežili a táto migrácia ovplyvnila podo-bu rómčiny. Výskum rómčiny ukazuje, že v jednotlivých rómskych nárečiach v Euró-pe sa nachádza veľké množstvo gréckych slov, viac ich je už len indického pôvodu. Aj základná gramatika má grécke prvky, takže je možné konštatovať, že rómsky jazyk sa do svojej dnešnej podoby kryšta-lizoval na území Byzancie. Tento jednotný rómsky jazyk sa začal rozpadať okolo roku 1040, teda v čase, keď sa Byzancia dostá-vala pod okupáciu moslimov. Do Európy sa dostávali potom pravdepodobne ako vojaci tureckého vojska, mnohí sa však dostali do otroctva hlavne v moldavskom a valašskom kniežatstve.

Sledujúc putovanie Rómov naprieč áziou a Európou, vediac o mnohých prí-koriach, ktorých sa Rómom po stáročia dostávalo, kladú si mnohí vedci otázku: ako je možné, že aj v ťažkých podmienkach si tieto skupiny zachovali svoju kultúru a identitu?

Okrem teórie o indickom pôvode Ró-mov sa o Rómoch v minulosti hovorilo, že sú Egypťania. Toto tvrdenie sa rozší-rilo pravdepodobne od 15. storočia, kedy na Peloponéze cestovatelia zaznamenali oblasť s názvom Malý Egypt/gypte resp. gyppe. Ten v stredoveku obývali Atsinga-ni. Odtiaľ pochádza neskoršie označenie gypsies. Prichádzali do Európy počas veľkej migrácie v 15. storočí, v čase husit-ských vojen a neskôr križiackych výprav.

Na čele týchto migrujúcich skupín stáli kniežatá. Kvôli miestu ich pôvodu došlo k ich mylnému označovaniu za Egypťanov. V jednotlivých jazykoch sa vyskytovali nasledujúce varianty ich pomenovania – gyptoi, Aigyptiaki (gréčtina), Evgit (al-bánčina), Egyptianov, Egitanos, gitanos (španielsky), Phárao népe (maďarsky), gipten (holandština) ap.

V Nemecku a na severe Európy boli považovaní za Tatárov, v Nizozemsku ich považovali za pohanov (Heydens), vo via-cerých krajinách boli známi ako Saracéni, v Poľsku Wlosi. Vo Francúzsku ich nazýva-li Bohémiens, Boimes, Bohems. Vyplývalo to z toho, že tieto skupiny samé označili krajiny svojho pôvodu Čechy. Tento názov sa vo Francúzsku udržal až do začiatku 20. storočia. Neskôr bol nahradený ozna-čením Tsiganes. Názov Bohemishe Leute sa vyskytoval aj v oblastiach východného Nemecka. Záznamy o označení týchto skupín ako Bohemiano sa našli aj v špa-nielsku popri označení griegos, nakoľko hovorili grécky a v jazyku sa nachádzalo veľa slov gréckeho pôvodu.

V uhorsku sa používal od polovice 15. storočia termín Egypťania, ktorý mal alternatívny – starší termín cigáni. Ne-skôr boli termínom Egyptskí cigáni ozna-čované skupiny prichádzajúce zo Západu a v uhorsku hľadajúce útočisko. Dokla-dajú to písomné dokumenty – prevažne sťažnosti na kočujúcich ľudí, v ktorých sú označovaní ako cigán. (kam)

Spracované podľa odbornej literatúry.

DETSKá KRESBA Z JAROVNíc

SME RÓMOVIA


možnosti stať sa vojakmi. Aktívnu vojenskú službu vykonávali v špeciálnych jednotkách, kde realizovali zemné práce. Z Rómov mali byť do pracovných čiat zaradení tzv. cigáni, zatiaľ čo tí, „ktorých možno považovať za Slovákov“, mali privilégium ísť neskôr bo-jovať na ruský alebo taliansky front,◆ vyhláškou ministerstva vnútra z 20. apríla 1941 boli zrušené Rómom všetky kočovné listy, usadeným Rómom nariadili odstrániť svoje obydlia „z blízkosti verejných, štát-nych a obecných ciest“. Rómovia boli nú-tení rozbúrať domovy a odsťahovať sa nie-kam pod les. Nesmeli navštevovať niektoré mestá, alebo na to mali stanovené hodiny. Toto odsunutie Rómov z dediny ich zruino-valo ekonomicky, sociálne i eticky,◆ podľa vyhlášky z 2. apríla 1941 boli zria-dené dva typy donucovacích zariadení pra-covného charakteru, pracovné strediská určené pre Židov a pracovné tábory určené pre asociálov, medzi ktorých boli zaradení Rómovia bez pracovného pomeru. Na celom Slovensku ich bolo 11. Pracovalo sa tu na zemných prácach, na stavbách železníc, pri regulácii riek,◆ Rómovia stavali cestu cez Čertovicu a dokonca pracovali aj na stavbe Orav-skej priehrady. V týchto táboroch bolo asi 5 000 Rómov. Strážili ich príslušníci žandár-stva. Keďže Rómovia ťažko pracovali, mali nevhodný odev a zlú stravu, dochádzalo k mnohým úmrtiam,◆ v novembri 1944 bol útvar v Dubnici nad Váhom zmenený na zaisťovací tábor, kde sústreďovali celé rómske rodiny. Žili tam v nevyhovujúcich hygienických podmien-kach, ktoré spôsobili rýchle šírenie týfusu. Po objavení týfovej epidémie všetkých po-stihnutých zavraždili,◆ k najväčšiemu vraždeniu dochádza po potlačení SNP. Neexistujú presné údaje koľko rómskych osád bolo zlikvidovaných, koľko bolo vysťahovaných, koľko zosta-lo. Existujú však svedectvá o beštiálnom správaní nemeckých vojakov. Títo cielene vyhľadávali a znásilňovali rómske dievča-tá. V Neresnici nacisti nahnali ženy a deti do stodoly, poliali ich benzínom a zapálili. Mužov postrieľali v lese,◆ počet obetí rómskeho holokaustu nie je známy. celoeurópsky odhad je 300 000 až pol milióna zavraždených Rómov. Na Slo-vensku to bolo okolo 11- až 16-tisíc ľudí. Nedá sa celkom presne zistiť, koľko z obetí hromadných vrážd boli či neboli Rómovia. (red.)

E Demokracija, romeskero sar romňakero zaučhardo hakajenca, či sal biboldo, katoli-kos, babtistas, paťas pro so kames. Sal tato, vaj ko jilo sar džuvľi pes erizines, visardo ka-mibnastar. Kala irinde lava šaj dogenes pes buteder, kaj čak jakh tiri doresel, chochavib-naha kada perel. Irindo si Ustavate – haka-jengeri bari daj. Andre lakero ejňakero, vaj dešto šero, phenel peskro na, le maribnaske, či pre nacijakero rosňipnaske. Ko dživipen numa nadoresel, goďaveripen ačhel čak pro papiris, mujenca deklerimen. Avka sar o Ja-nošikos bordenca pro hakos te chuťel kamľa, no oda pes pro agor na’čhiľa!

Andro hiri o radijos phenel, kaj arakhľa pes terno murš, cikňa panč beršeskeraha čhajoraha, murdarďi sas, pištolis vasteste, u ke kada te phenel nabisterde „Pašes paš lengero kher, romano taboris ačhel“. Deš berša „pro zoraľipen“, Vašoda kaj leske hin čak dešupanč, čak ajsi frima chunďa u oda dujto, bertenate ačhela či ko peskero meri-ben, nalena buteder imar socijalkatar lovore hijaba kala duj cigaňa!

E televizija, mulitkuluralňi ke kada šuka-ribnaha muj peskero sikavel, savore gadže andre temi te džanen kaj Rom hi vaš lende baro bibachtaľipen.

Halo, sem pre univerzta sikľardo, anglicko čhibaha vakerav. Pal dujto sera šunel pes: He, las tumen, tajsa kamas te dikhel pes tumenca.

Uchando, nevo gadoro, chosle kamašľi, vudar phundraves. Phureder raňi „jakha phundravel“ So adaj tu kames? Prindžaras pes, kaj sar pro cikno čhavoro mange raki-nen? Sal mejk te bije paťiv avri barado, sar pheňori, thaj tiro pharaloro. Avľom vaš buťi te phučel. Imar odi buťi nane! Miro šero pha-gerav! Roma buťi te kerel kamena?!

Merkeras sigeder čak vaš’oda, kaj pro saťipnaskero chabenoro ideos amen andro charno dživipen nasas, thuvale, mol. Kana lovore khatare socijalka andro burňika amenge sajinen, amen dikhen andro bovti savoren. O Roma vordanenca imar naphiren. Pherade košika chabeneha, pro jekh čhon? Na, čak pintekos, sonbatones, kurko thaj. U sar ke amaro vudar o Santos durkinel u interešos peske mangel, akor imar o Rom nadživel.

Kada savoro raňije, muršale si Genocita kerďi andro 21 šelto berš. Na čak varesavo Marijankos, numa thaj tiro susedos Jožkos andre siklarďi o Cyprijan, vaj varesavo si-khľardo, govri savi metla chudel – ole čha-vores či kamen te dikhen.

Romaňi inteligencija, projektoreskeri varijacia, ola save korkore pes ko vezetipen thoven, mujenca kaj hine šerale! Kaj san? – ancugoste pre konferencija, chan pijen. Experti poťimen sar andrale Penta, lovenca khatari jekhetaňi Evropatar!

O tereňakos mangel tumen, kana la daja-ha, panč čhavorenca buťi kerel, egzekucija, avri andralo kher čhiviben! Ňi o gadže, ňi roma korkore, nadikhen savi gili pes kadaj bašavel, kaj čak chochaven!

Pal šel beršora džala čhavo miro čha-vestar andre khangeri, kaj te šunel rašajes-kere lavora: Nakeren Roma bibachtaľipen, jekh dujteske šegitinen, U tu – bakri miri, na vaš’oda kaj sal kali, pes mange o ružencos setno pro paňi čerinel andre miri burňik. Ker tu devlikano žužipen – či kampel, či nakam-pel – šelvar tu o Otčenašos vaker, kaj tuke o Deloro!

U kana ela andro muzejos, oda manuš asavibnaha lava rakinela palo Roma, sar palo alati save but čila pre phuv dživenas, Dinosavri pes joj vičinenas. Livinkeren an-dre amende savorende – ko bareskere mura amen rakinen u meribnaskere mašina ačha-ven, džanas kaj amen nakamen! Slugaďa tankenca amare kherora taboriste za’čhen. O Slovakos pes falaha garuvel, andre peskeri kherutňi soba pre amende nek džungale la-vora rakinel!

Vaš’oda so sikavkeren andre televizija, vaš’o čorkerdo kašt, panč kili kompirnedar, vaj čak kaj amen našťi birinen pro jakha kaj Roma sam. Livinkeren amen savoren pro maji, pro ačhavibneskere busendar, či sal phuro či sal terňi, vilinkeren ciknes čhavo-res, čhajori! Andro špitaľi, thaj pro inter-netoskere, kotoreskere themi. Lačho hiros, numa vakerel, ka 5 milijoneskero slovačiko nipostar, čak o Marijankos, Cecilka kavke gindinel. Hi čak varekeci manuša, save neve Porajmoske tabšinen, či magne me čak ros-nes kada pre goďi rakinav, kaj le nipen andro šukareder vudut te dikhav? Maroš Balog

Porajmos adaďiveskero gendalos?

AMEN O ROMA


Regina Poláková (41) působila jako moderátorka a editorka zpravodajství pro neslyšící ve znakovém jazyce v České televizi, v Národním ústavu pro vzdělávání, nyní pracuje v České unii neslyšících jako poradce v sociálních službách. Vystudovala Sociální činnost v prostředí etnických minorit na Evangelické akademii v Praze.

jak jsi se ke zprávám ve znakovém jazyce vlastně dostala?

V jednom z prvních let po sametové re-voluci jsem byla na táboře ve Skandinávii. Tam jsem poprvé viděla, že zprávy v televi-zi uvádí neslyšící moderátor ve znakovém jazyce. Nešlo mi do hlavy, že je to vůbec možné a přála jsem si to vyzkoušet. Po-zději jsem pracovala v redakci pro jeden časopis a díky své šéfredaktorce jsem se dostala ke zprávám ve znakovém jazyce v České televizi. Jsem jí za to moc vděčná, otevřel se mi úplně nový svět. Byla jsem vlastně u toho, když ČT svůj první pořad pro neslyšící spustila. Vzpomínám na tu dobu moc ráda – byla to práce, která mě bavila a naplňovala.

teď pracuješ jako poradce pro neslyší-cí – a sama jsi se jako neslyšící narodila. jak vzpomínáš na dětství?

Když mi byl asi rok a půl, hrála jsem si v kuchyni a maminka ze skříňky vyta-hovala hrnce, které spadly na zem a zara-chotily. Maminka si všimla, že jsem na ten hluk vůbec nereagovala a potvrdilo se jí po-dezření, že možná špatně slyším. Vzala mě na vyšetření a tam se zjistilo, že neslyším vůbec. Ve třech letech jsem dostala první sluchadlo. O něco později mě dali do inter-nátní mateřské školky v Hradci Králové. To odloučení od rodiny pro mě bylo natolik silné, že si všechno do detailu pamatuji. Dodnes to ve mně vzbuzuje silné emocio-nální vzpomínky.

to muselo být hrozně těžké…Dnešní doba je už úplně jiná. Neslyšící

si mohou vybrat, na jakou školu chtějí jít – jestli chtějí být integrováni mezi slyšící děti, mohou si také vybrat školu, která není v místě jejich bydliště, mají k dispozici asis-tenty, ve školách se komunikuje českým znakovým jazykem nebo jsou k dispozici tlumočníci. Když jsem byla malá, nic ta-kového vůbec nebylo. Znakový jazyk se ve

výuce nepoužíval, znakovat jsme dokonce nesměli – bylo to dovoleno jen o přestáv-kách nebo ve volném čase. Kdo zákaz poru-šil, byl potrestán, ať už nadávkou, plácnu-tím ukazovátkem nebo třeba svazováním rukou za zády k židli.

jaké pro tebe byly návraty domů?Na internátě jsem se mezi dětmi cítila

rovnocenně. Domů jsem jezdívala o víken-dech a byla jsem za ně šťastná, čekal mě tam však i výsměch dětí z okolí. Mí bratři se mě ale vždycky dokázali zastat. Byla jsem pro ně takovou malou princeznou, kterou musí opatrovat. Připadala jsem si díky tomu vý-jimečná. Časem mi ale to opatrování začalo vadit. chtěla jsem být jako bráchové, slyšet jako oni, chodit s nimi do stejné školy. Ne-ustále jsem se ptala maminky, proč s nimi do školy chodit nemohu.

měla jsi v té době nějakou oporu, která ti pomáhala „jít dál“?

Jediný, kdo mi to uměl v životě usnadnit, byl můj tatínek, protože ke mně nepřistu-poval jako k hendikepované, ale jako k jeho zdravé dcerce. Důvěřoval mi a podporoval mě – viděl to tak, že mohu dělat všechno to, co dělají stejně stará slyšící děvčata. chválil mě třeba když jsem hrála na klavír, přesto-že jsem to neuměla, dělala rámus a neslyše-la ho. Podporoval mě v tom a smál se, že ze mě jednou bude slavná pianistka. Dodával mi vnitřní sebevědomí. Většinu času jsem ale trávila na internátě. Sama bych jako matka nedovolila, aby můj syn, který má také sluchové postižení, byl ve třech nebo čtyřech letech odloučen od rodiny. Dříve ale moji rodiče jinou možnost neměli.

Po tatínkovi máš romské kořeny. tip-nu si, že ne každého, kdo to neví, by to asi napadlo. setkala ses někdy s negativními reakcemi i díky tomu?

Samozřejmě se s tím často setkávám. Ale jen tehdy, když řeknu, že jsem napůl Romka. Lidé na to reagují různě, někdo tomu nechce věřit, jiný třeba řekne „aha, tak proto jsi taková jiná“. Sama ale nevím, co tím myslí. Poprvé jsem se s tím setka-la, když mi bylo asi 11. Pochlubila jsem se panu učiteli ve škole, že jsem napůl Rom-ka – a v tu ránu se mi zhroutil svět. Říkal mi, že jsem špinavá cikánka a děti se mě díky tomu začaly štítit. Nikdo se mě neza-stal a ani doma jsem si nemohla postěžo-vat, protože jsem byla na internátě. Od té

doby jsem se bála někomu říci, kdo jsem a odkud můj tatínek pochází. Když se nad tím zamyslím teď, tak vidím, že to majorita vnímá stále jako tenkrát, za totality. Pořád si myslí, že Romové dělají jen a jen problé-my – a hází všechny do jednoho pytle.

Co pro tebe osobně romství znamená?Že je tatínek Rom, to pro mě znamena-

lo něco v životě navíc, takové velké plus. Jeho rodina měla jiné zvyky, jinou kulturu než majoritní společnost. To nemůže po-znat každý a já to mohla poznat částečně. Romství? určitě vím, že když poslouchám romskou hudbu, probouzí se ve mně právě to „romství“. Sice romsky nehovořím, ale hudba mě povznáší a spojuje se mi to s romstvím. Také umím být temperament-ní, ale tak mě málokdo zná. Kdybych doká-zala zpívat, tak bych to romství vyzpívala, vyjádřila bych to ve zpěvu.

Co by se podle tebe mělo změnit, aby se soužití lidí z majority a romské men-šiny zlepšilo? V čem vidíš nějakou cestu?

Jak sama víš, největším problémem jsou předsudky a fámy o Romech. Myslím, že by mělo být více romských učitelů. Na vysokých školách by měli vyučovat i sami Romové a je úplně jedno, jaký obor, jestli andragogiku, etnologii nebo něco jiného. Také ve školce a na základní škole – a vhod-nou formou dětem přiblížit multikulturu, romský jazyk. Třeba i otevřít kurzy romšti-ny. Já vím, že tolik Romů, kteří mají vyso-kou školu a mohli by běžně na školách učit, zatím ještě tolik není. Bohužel, přístup ke vzdělání a práci je pro mnohé z nich stále ještě dost složitý – stále se setkávají s od-mítáním a předsudky, stále je mnoho dětí úplně zbytečně v praktických školách.

jak Romové, tak neslyšící jsou něja-kým způsobem „menšina“. ty znáš ty světy oba – dá se říct, že mají něco spo-lečného?

Neslyšící mají spoustu věcí společných – přesně tak, jak o nich píše Iveta. Kdybych to měla porovnat já, přijde mi, že mnoho neslyšících je „chladných“, nedrží tolik při sobě, různě se navzájem pomlouvají. u Romů to podle mě v takové míře není – cítím z nich soudržnost, takové teplo, nevím, jak bych to měla popsat… Také se mi líbí, že umí pohostit a myslí na své staré prarodiče. Jana Baudyšová

Prevzaté z romea.cz. Krátené.

Poláková: Romství pro mě znamená něco navíc


te na sudzinas avren1 „Ma sudzinen, hoj te na aven sudzi-

men.2 Bo save sudoha sudzinen, ajseha ave-

na sudzimen a sava miraha merinen, ajsa-ha tumenge ela thiš merimen.

3 Soske dikhes o šmecos andre jakh tire phraleske a andre tiri jakh o kašt na dikhes?

4 Te andre tiri jakh hin o kašt, sar šaj phenes tire phraleske: ‚De, hoj tuke te lav avri o šmecos andral e jakh?‘

5 Tu dujemujengero, ešeb le avri o kašt andral tiri jakh a paľis dikheha žužes, hoj te les avri o šmecos andral e jakh tire phra-leske.

6 Ma den oda so hin sentno le rikonen-ge, aňi ma čhivkeren tumare perli anglo bale, hoj palal te na uštaren le pindren-ca, te na pes visaren a te na rozčhingeren tumen.“

mangen, roden, durkinen!7 „Mangen a ela tumenge dino, roden

a arakhena, durkinen a phundravela pes tumenge.

8 Bo sako ko mangel, lel; a ko rodel, arakhel; a oleske ko durkinel, pes phun-dravela.

9 Abo ko hin tumendar ajso manuš, hoj te lestar leskero čhavo mangľahas maro, ta diňahas les bar?

10 Abo te lestar mangľahas riba, diňahas les sap?

11 Avke te tumen, so san nalačhe, dža-nen te del tumare čhaven lačhe dari, či na sigeder tumaro Dad andral o ňebos, dela lačhe veci olen, so lestar mangen!

12 Vaš oda, savoro so kamňanas, hoj tumenge o manuša te keren, oda keren the tumen lenge. Bo oda hin o zakonos the o proroka.“

Duj droma13 „Aven andre prekal e cesno kapura.

Bo hin the buchľi kapura a buchlo drom, savo ľidžal andro meriben a but hin ajse, so palal phiren.

14 Ale hin the cesno kapura the uzko drom, savo ľidžal andro dživipen a frima hin ajse, so les arakhen.“

O falošne proroka15 „Merkinen tumenge pro falošne pro-

roka, so ke tumende aven sar bakrore, ale andro jilo hine dzive vlki.

16 Pal lengero ovocje len prindžarena. Či šaj andral o kandre te obkidel o hroznos, abo andral o koľaka o figi?

17 Avke dojekh lačho stromos anel lačho ovocje a o nalačho stromos anel nalačho ovocje.

18 O lačho stromos našči anel nalačho ovocje a aňi o nalačho stromos našči anel lačho ovocje.

19 Dojekh stromos, savo na anel lačho ovocje, pes čhinel avri a čhivel pes pre jag.

20 Avke len prindžarena pal lengero ovocje.“

Rajeja, Rajeja21 „Na sako, ko mange phenel: ‚Rajeja,

Rajeja!‘ džala andro ňeboskero kraľišagos, ale oda, ko kerel e voľa mire Dadeskeri so hino andro ňebos.

22 But džene mange andre oda džives phenena: ‚Rajeja, Rajeja, či na proroki-nahas andre tiro nav a andre tiro nav le demonen na tradahas avri a andre tiro nav na kerahas but zazraki?‘

23 Akor lenge phenava: ‚Šoha tumen na prindžaravas. Džan mandar het, tumen so kerenas o nalačhipen!‘ “

Pal o duj khera24 „Sako, ko šunel kala mire lava a doľi-

kerel len, hino sar oda goďaver manuš, so ačhaďa peskero kher pro bar.

25 A avľa baro brišind, avle o paňa, phurdle o balvaja a demade pre oda kher, ale na peľa, bo sas ačhado pro bar.

26 A sako, ko šunel kala mire lava a na doľikerel len, ela sar oda dilino manuš, so ačhaďa peskero kher pre poši.

27 A avľa baro brišind, avle o paňa, phurdle o balvaja a demade pre oda kher a peľa igen bares.“

28 Ačhiľa pes, sar dovakerďa o Ježiš kala lava, hoj pes čudaľinenas o nipi upral les-kero sikaviben,

29 bo ov len sikavelas sar oda, kas hin pravos the zor a na sar lengere zakoňika.

8Pal o malomocno

1 Sar avľa o Ježiš tele pal o verchos, ave-nas pal leste igen but nipi.

2 A dikh, avľa ke leste o malomocno, banďolas anglal leste a phenďa: „Rajeja, te kamňalas, šaj man žužares.“

3 O Ježiš hazdňa o vast, chudňa pes lestar a phenďa: „Kamav, av sasto!“ A ta-koj sas žužo andral o malomocenstvo.

4 O Ježiš leske phenďa: „Dikh, hoj te na phenes ňikaske pal oda, ale dža, sikav tut le rašaske a obetin oda daros, so phenďa o Mojžiš, hoj on te džanen.“

O veliťeľis upral o šel slugaďa the leskero sluhas

5 Sar avľa o Ježiš andro Kafarnaum, avľa ke leste o veliťeľis upral o šel slugaďa a mangelas les:

6 „Rajeja, miro sluhas pašľol khere na-svalo, našči pes čhalavel a igen cerpinel.“

7 O Ježiš leske phenďa: „Me džava a sasťarava les avri.“

8 O veliťeľis leske phenďa: „Rajeja, na som hodno, hoj te aves andre miro kher. Ale phen ča lav a miro sluhas sasťola avri.

9 Se the me som manuš tel o vast avre manušeske a tel miro vast hin o slugaďa. A te phenava kaleske: ‚Dža!‘ – ta džala; a avreske: ‚Av!‘ – avela; a mire sluhaske: ‚Ker kada!‘ – a ov kerela.“

10 Sar oda šunďa o Ježiš, čudaľinďa pes a phenďa olenge, so pal leste džanas: „Čačipen phenav tumenge, hoj aňi andro Izrael na dikhľom kajso baro pačaben.

11 Ale phenav tumenge, hoj avena but džene pal o vichod the pal o zapad a beše-na paš o skamind le Abrahamoha, Izakoha the le Jakoboha andro ňeboskero kraľiša-gos,

12 ale o čhave le kraľišagoskere ena avri čhide andro baro kaľipen, kaj ela o roviben a randena le dandenca andre dukh.“

13 A paľis phenďa o Ježiš le veliťeľiske: „Dža! Avke sar pačanďiľal, avke pes tuke mi ačhel!“ A leskero sluhas sasťiľa avri andre odi ora.

u k á ž k a z r ó m s ke h o p r e k l a d u No vé h o z á ko n a

O EVAňJELIuM PAL O MATuŠ7

Rómske listy 3/2015

Documents

Transcript of Rómske listy 3/2015