Zbigniew Nienacki - 10 Pan Tragacik a Cudne Sachovnice

2 Z b i g n i e w N i e n a c k i

Zbigniew Nienacki PAN SAMOCHODZIK I DZIWNE SZACHOWNICE

Copyright by Zbigniew Nienacki (dediia) Translation 2008 by Peter ako Cover design 2008 by Viera Fabianov Slovak edition 2008 by Ikar

Z poskho originlu Pan Samochodzik i dziwne szachownice (Oficyna Wydawnicza WARMIA" s. c. z siedzib w Olsztynie) preloil Peter ako. Redigovala Elena Rakov. Oblku navrhla Viera Fabianov. Technick redaktorka Helena Oleov. Vydalo vydavatestvo Ikar, a. s Bratislava v roku 2008 ako svoju 2523. publikciu. Sadzba a zalomenie do strn PRO 2, a. s., Bratislava. Vytlaili Tlaiarne BB, spol. s r. o., Bansk Bystrica.

ISBN 978-80-551-1619-8

P R V K A P I T O L A

o je Kniha straidiel" Zhadn emesky o sa stalo v ruinch astronomickho observatria Rozhodnutie o novej

vprave Kde sa vzala mosadzn nbojnica

Zhadn a stran udalosti, predovetkm as osb v istch kruhoch dos znmych na tchto prhodch, printili ma vynecha niekoko nepodstatnch podrobnost z tohto prbehu plnho nebezpeenstiev. itatelia Knihy straidiel sa hdam na ma nenahnevaj, e som neuviedol skuton men tch znmych osb, a iste mi prepia aj to, e som zmenil nzvy miest, na ktorch sa tieto dramatick udalosti odohrali. Zainteresovan bud beztak vedie, o kom pem, a obdivovatelia peknch krajiniek dozaista njdu jazero Jasie (dokonca aj ke sa v skutonosti nazva in).

Prbeh sa pre ma zaal koncom jla, ke sa zo skautskho tbora vrtili do mesta moji traja priatelia: Viliam Tell, Sokolie oko a Veverika1. Hne po prchode ma navtvili v mojom byte, aby mi porozprvali, o zaili na przdninch. V auguste kad z nich ide na zvyn as przdnin spolu s rodimi, v meste sa teda zdria iba nie-

1Tell, Sokolie oko. Veverika - s to, prirodzene, prezvky chlapcov. Prv z nich vynikajco strieal z kue, druh bol bystrm pozorovateom, a tret vynikajco liezol po stromoch. O ich predchdzajcich dobrodrustvch sa me itate dozvedie z knh Pn Tragik a Ostrov zloincov, ako aj Pn Ttragik a templri.


koko dn a za ten as takmer kad de prichdzali ku mne na nvtevu. Aj ja som im mal o rozprva, prve som sa vrtil z Prahy, kde spolu s historikom umenia pnom Dohnalom sa mi podarilo rozlti zhadu, ktor sme nazvali Tajomstvo nad tajomstvami". O tom mono niekedy napem. V auguste som chcel s na zaslen dovolenku, hoci ete som nebol celkom rozhodnut, kam zamierim svojm autom, v ktorom bol naloen turistick vstroj.

Skautsk tbor, v ktorom przdninovali moji traja mlad priatelia, bol na Pojezierzu Myliborskom, v prekrsnom kraji bohatom na lesy, rieky, jazer a rybnky. Toto ndhern zkutie sa nachdza v najzpadnejom oblku rieky Odry, bez problmov ho mete njs na mape.

Chlapci mi ukzali svoje przdninov fotografick zbery: uvidel som lesnat brehy jazera Jasie, palc nemeckho grfa - vyuvan ako rekrean stredisko pre zahraninch turistov - ako aj skautsk tbor - zo dve desiatky vekch stanov postavench hne za osadou kempingovch chatiek.

Prelistoval som si aj hrub zoit, na ktorom bolo vekmi psmenami napsan: Kniha straidiel. Vimol som si v zoite nalepen fotografie akchsi run zarastench krovm, zber vekho balvanu z adovcovho nnosu, aj rzcestie lesnch ciest, pri ktorom stli nachlen boie muky. Ostatn strany zoita boli popsan hadnm psmom Viliama Telia.

Pozrel som si mapu okolia, ktor urobili chlapci, a zistil som, e jazero Jasie svojm tvarom pripomna psmeno S". Palc le na jednej strane vystrenho bruka toho psmena, a na druhej strane sa rozklad osada s kempingovmi chatkami. A tam veda bol aj tbor skautov. Na mape bolo niekoko miest oznaench ervenmi krikmi a psmenami MS.

- Ni z toho nechpem, - povedal som zamyslene. - o znamenaj psmen MS? A o je to za Kniha straidel?

- Nikdy ste nepouli o Knihe straidiel? - udovali sa chlapci. - Je to predsa vemi znma skautsk hra. Zaklad sa na tom, e na mape okolia, kde sa zdriava skautsk oddiel, zaznaia sa vetky miesta, kde vraj stra. MS - teda miesta straidiel" - s vlastne tie miesta, na ktorch stra. Potom sa rob Kniha a do nej sa zapisuj vetky historky o rznych miestnych straidlch. A nato jednotliv druiny v noci navtevuj tieto emesky a po zisten, e nestretli nijak straidl, skauti nechvaj tabuku s npisom: Preveren. Straidel niet.

- Vemi pekn hra. A zaiste pln emci, - prisvedil som. - Prirodzene, e ste navtvili vetky tie miesta zaznaen na mape ako emesky a straidl ste nestretli.

- Lebo nijak straidl nie s. Neverm na duchov ani upry, - vyhlsil Viliam Tell a Sokolie oko mu prikvol hlavou.

Iba Veverika odvrtil tvr k oknu, akoby ho zrazu zaujali holuby lietajce pod oblohou. Zdalo sa mi, e chlapec sa nechce vyjadri ani no", ani nie".

- o si ty o tom mysl? - sptal som sa ho. Mykol plecami. - Myslm si, e stvaj sa predsa aj veci, ktor nie je ah

k vysvetli rozumom. Napokon, - znova mykol plecami, -ani vy mi neuverte, tak ako cel naa druina.

- Znova s tm zana? - rozuoval sa Sokolie oko. - Kvli tebe sa z naej druiny vetci vysmievali. Jednoducho si omdlel v ruinch starho observatria a poriadne si blznil.

- Vbec to nebolo tak, - brnil sa Veverika. - Nali sme a v bezvedom alebo nie? - prsne sa ho

sptal Viliam Tell. - Omdlel som a potom, ale predtm sa mi stala t

stran vec, - vysvetoval Veverika.


- A o t mosadzn nbojnica, ktor leala veda ma? To je o? Prosm, pozrite sa...

Veverika sa prehrabal vo vreckch nohavc a podal mi mal mosadzn nbojnicu.

- Duchovia nenechvaj po sebe takto predmety, -uahoval si z neho Sokolie oko.

- Lene ja vbec netvrdm, e som stretol ducha, - odvrkol mu Veverika. - Iba vm hovorm, e som videl zhadn veci. Viac u o tom nepoviem, lebo aj tak mi nikto neuver. Ja viem svoje a vy ma nepresvedte o opaku.

- T nbojnica tam dozaista leala dlho predtm, ne sme prili. Ibae sme si ju predtm nevimli, - pohdavo povedal Viliam Tell. - V starom astronomickom observatriu celkom iste mono njs vea rznych udnch predmetov.

Ete sa nejak as hdali, km ja som si obzeral mosadzn nbojnicu, ktor bola predmetom sporu. Usiloval som sa tvri ahostajne, ale iba s nmahou som zakrval vzruenie, ktor sa ma zmocnilo. Konene som Veveriko-vi nbojnicu vrtil a sptal som sa:

- o s to za ruiny astronomickho observatria? A ako to vlastne bolo s tm omdletm?

Veverika sa urazil na svojich kamartov. - Nepoviem u ani slova. Urobil som vpove, ktor je

zapsan v Knihe, a nemm v mysle ju odvola, hoci by ste sa zo ma vysmievali aj niekoko mesiacov.

Viliam Tell mi podstril zoit. - V Knihe straidiel njdete presn opis celej udalosti.

Ak chcete, meme vm Knihu do rna necha. Potom ju musme vrti oddielu.

Rchlo som zoit stril do zsuvky psacieho stola. - Kedy ste t nbojnicu nali? - obrtil som sa na Soko

lie oko. - Bolo to de pred nam odchodom z tbora. Leala pri

omdletom Veverikovi v ruinch starho observatria.

- Ach tak? Teda odvtedy preli sotva tyri dni, - rtal som nahlas.

Viliam Tell sa na ma pozorne zahadel. - Zaujala vs tto prhoda? Odvetil som vyhbavo: - Jednoducho chcem pozna podstatu vho sporu. Pre

to si rd pretam Knihu straidiel. Nepokraoval som alej v rozhovore o tejto tme. Po

rozprval som chlapcom o svojich prhodch v Prahe a dokonca som sa s nimi radil, i mm o praskch zitkoch napsa knihu. Len o sa vak za mojimi priatemi zatvorili dvere, rchlo som sa vrtil k psaciemu stolu, vyloil som na Knihu straidiel a pohril som sa do tania.

V t noc sa v mojom okne svietilo vemi dlho. O druhej po polnoci som siahol na poliku, kde som dral sprievodcov z rznych ktov Poska, a rozloil som mapu Poje-zierza Myliborskho. U som vedel, kam zamierim svojm autom a kde budem dovolenkova. Pri Jasieni, tam, kde ete pred pr dami tborili moji priatelia. Ale nesmel som o tom hovori, lebo som predpokladal, e ma ak vemi nebezpen dobrodrustvo, a tak som radej chcel, aby chlapci preili august so svojimi rodimi. Keby som im prezradil svoje podozrenie, printili by ma, aby som ich vzal so sebou. A tomu som sa chcel vyhn.

Na druh de som im vrtil Knihu straidiel a povedal som im, e mi je ako zauja stanovisko k nezvyajnmu zitku Veveriku. Potom som sa s nimi rchlo rozlil, lebo - ako som im povedal a o bola napokon pravda - nadiiel as mjho odchodu na dovolenku. Kam? Niekam v Posku, bez konkrtneho ciea," - tvrdil som a potriasli sme si ruky.

V skutonosti som u na druh de chcel by pri Jasieni. Lebo som si domyslel, ako to v skutonosti bolo s Ve-


verikovou prhodou. Rozpovedala mi o tom mosadzn nbojnica, ktor nali vedia neho.

Bola to nbojnica z... plynovej pitole. Niekoko rz som si obzeral tak pito, videl som aj nboje do nej.

Moji traja priatelia sa vybrali v noci do starho observatria, aby zistili, i tam stra. A do jednho z nich, Veveriku, ktosi strelil z plynovej pitole, ommil ho a spsobil, e chlapec na krtky as omdlel. U tento jedin fakt by stail na to, aby som sa tam vybral. Zaujmavch skutonost bolo vak viac, naiel som ich prve v Knihe straidel.

A tmto zitkom venujem tto kniku.

D R U H K A P I T O L A

Kniha straidiel (ryvky)

(...) N skautsk tbor stl na brehu peknho jazera Ja-sie, v nezvyajnom malebnom prostred na Pojezierzu Myliborskom. Jazero obklopuj lesnat vky pln dol a vozov, cez ktor pretekaj mal potoky. Na jednom konci jazera, z junej strany, ah sa dedina so starm kostolkom, na druhom konci stoj zboren mlyn. Dva kilometre od dedinky na brehu jazera stoj palc s dvoma thlymi veami a vekou terasou. Palc obklopuje vek a divok park. Cel toto okolie - jazer, vek lesy aj obroben polia za dedinou - kedysi patrili rodu grfov von Haubitz.

V dedine Jasie, ktor m nzov poda jazera, bvaj prevane prisahovalci spoza Bugu alebo zo strednho Poska, ale je tu aj pr rodn, ktor tu ij u po mnoho generci. S to takzvan autochtni - Poliaci, ktor napriek tomu, e ili pod nemeckm jarmom, nedali sa po-nemi.

Poas vojnovch bojov v roku 1945 bol Haubitzov palc iastone znien, ale onedlho bol obnoven a vzhadom na pekn okolie z neho urobili rekrean stredisko pre poskch a zahraninch turistov. Prichdzaj sem hostia z Nemecka, Anglicka, vdska, Franczska, vajiarska,


Ruska, iech aj Slovenska. Na brehu jazera vybudovali mlo s poiovou portovho vstroja.

V parku palca, v jeho najodahlejom zkut, na vrchole vekho kopca sa nachdzaj ruiny udckej stavby za-rasten krovm a mladmi stromami. S to zvyky skromnho astronomickho observatria vybudovanho pred devdesiatimi rokmi vtedajm majiteom tohto kraja grfom Volkmarom von Haubitz, ktor sa s obubou venoval astronmii a mal v tomto odbore dokonca aj vek spech, stal sa objaviteom akejsi hviezdy i planty. On bol jednou zo svetlejch postv svojho rodu, za jeho ivota sa poskm sedliakom ilo pomerne dobre. Ale jeho synovia nemali pochopenie pre otcove zuby, nebavila ich astronmia, usilovali sa urobi vojensk kariru v pruskej armde a silou-mocou chceli ponemi obyvatestvo vo svojom okol, vyhali zo svojho panstva poskch ronkov a na ich miesto privdzali nemeckch kolonistov. Dovolili, aby as urobil z observatria ich predka zrcaninu, ktor je dnes u len malebnou pamiatkou navtevovanou turistami.

(...) Pokia ide o straidl a upry, miestni obyvatelia tomu v drvivej vine neveria a na nae otzky zvyajne odpovedaj myknutm pliec alebo artovnmi poznmkami, e vetky miestne straidl odili spolu s hitlerovcami. Napriek tomu sa nm podarilo nakriatnu istho loveka, aby nm ukzal miesta, kde stra. Urobili sme mapu tchto miest a rozhodli sme sa ich preskma, aby sme definitvne rozptlili vieru v straidl.

Toto s miesta, na ktorch stra: 1. Mlyn Utopenec. Tak udn nzov maj ruiny mlyna

na konci jazera. Pred tridsiatimi rokmi to bol vraj najkraj mlyn s vekm kolesom, ktor pohala voda nevekho potoka, o sa vlieva do jazera. Majiteom mlyna bol stran skup, ktor ani vlastnej ene nedoiil jedla, take za-

krtko zomrela. Mlynr sa druh raz neoenil a ako mu roky pribdali, bol oraz skpej. Nevedelo sa, pre koho zha svoje bohatstvo, kee nemal deti. Jednho da sa utopil, ke padol do vody pred stavidlom. Odvtedy sa z mlyna stvala ruina a ako rozprvaj star udia, za mesanch noc mono v jazere vidie stranho utopenca. Je to mlynr, ktor si odpykva trest za svoju skpos.

2. ertovsk kame pri lesnej ceste, ktor vedie okolo celho jazera. Je to obrovsk balvan z adovcovho nnosu. Poda povesti ho vak priniesol ert na rozkaz grfa Hermanna von Haubitz, ktor zapredal svoju duu peklu za to, e mu ert bude pomha plni jeho predsavzatia. Bolo to pred sto rokmi, ke Haubitzovsk rod ete nebol tak zmon ako neskr. Prve priinenm Hermanna von Haubitz nadobudol bohatstvo aj vznam. Vetko, oho sa Hermann dotkol, premenilo sa na zlato a hojnos. udia v okol zaali veri, e mu pomha ert.

Hermann von Haubitz vyhral dlh roky sa ahajce procesy s okolitmi grfmi a znane rozril svoje majetky; na jeho poliach sa rodila nezvyajne uachtil penica; na celom okol mal najbohatiu rodu zemiakov; mnoili sa stda krv, kon aj riedy oviec. On vybudoval pri jazere palc a urobil z neho ndhern rezidenciu. erti, aby zskali Hermannovu duu, orali na jeho poliach, psli jeho stda. Lene grf Hermann neustle kldol ertom nov poiadavky a vbec sa nenhlil odovzda im svoju duu, hoci bol u vemi star. Raz ertovi rozkzal prinies obrovsk kame, ktor mali poui pri stavbe hrdze cez jazero. Sasne od erta iadal aj elixr nesmrtenosti, aby sa takto zabezpeil a nemusel odovzda peklu svoju duu. Tto poiadavka erta tak nazlostila, e kame odhodil, schmatol grfa, ktor prve jazdil na koni, a dovliekol ho ivho pred tvr Lucifera. Kame, ktor ert odhodil, doteraz nesie stopy jeho pazrov.


3. Astronomick observatrium na okraji palcovho parku. K tomuto miestu sa neviae nijak poves ani straideln rozprvanie. Napriek tomu podaktor tvrdia, e aj tam sa po nociach objavuj straidl. Vek vznam m dozaista aj skutonos, e ruiny observatria sa nachdzaj v divokom a takmer nenavtevovanom zkut, zaraste-nom stromami a hustm krovm. Ke sa tam niekto predsa len zatla, zmocn sa ho pocit zhadnost a hrzy. Ako strane musia tie zrcaniny vyzera za mesanej noci! Zd sa, e je nevyhnutn navtvi ruiny tohto observatria v noc a po dkladnom preskman toho miesta pribi tabuku s npisom: Straidiel niet!", aby sa nikto nebl navtvi toto pekn zkutie aj v noci.

4. Star kostol so zhadnou achovnicou. V dedinke Ja-sie stoj star kostolk z trinsteho storoia a na jeho kamennom mre hne pri vchodovch dverch vidie do kamea vytesan achovnicu. Takchto achovnc je vraj na kostoloch v blzkom okol niekolko.

achovnicu mal vo svojom erbe aj rod grfov Haubit-zovcov a podaktor udia tvrdia, e to on nechali ten znak na kostoloch, ktor dali postavi na svojom rozahlom panstve. Toto tvrdenie vak vzbudzuje pochybnos, lebo poda miestneho uitea kostoly s ovea starie ako rod Haubitzovcov. Uite sa domnieva, e to skr Haubitzovci prijali do svojho erbu ten znak, ke prili do tohto kraja a zaali vlastni majetky aj s kostolmi, na ktorch bola achovnica.

So znakom achovnice sa spja aj vemi zaujmav prhoda spred vye tyridsiatich rokov.

Bolo to na zaiatku roku 1945, ke sa k Odre blila erven armda aj Prv armda poskho vojska. Vtedy star Johann von Haubitz, ktor bol obdivovateom Hitlera a mal v hitlerovskej armde svojho jedinho syna Konra-da, rozhodol sa schova do tajnho krytu svoje najcen-

nejie veci. Sadol do auta a obiiel vetky svoje majetky, pobral z niekokch katieov a malch palcov ndhern zbierku obrazov, strieborn prbory, svietniky a podobn predmety. Vetky tieto veci previezol potom do palca v Jasieni a schoval v skri v ruinch astronomickho observatria.

Ke tieto cenn predmety ukryl, rozhodol sa brni sa priamo vo svojom palci a vyzbrojil vetkch sluobnkov. Lene sluobnci sa rozpchli, len o zauli hluk bliacich sa ruskch tankov. Starho Haubitza tak rozruila zrada sluobnctva, e dostal infarkt a zakrtko zomrel. Ale pred smrou stihol prezradi dveryhodnmu lokajovi menom Platzek miesto, kde ukryl poklady, a rozkzal mu, aby tto informciu v budcnosti povedal mladmu Konradovi von Haubitz. Grf takisto prikzal, aby synovi odovzdal sprvu, e najcennejiu vec str ich rodov znak achovnica".

Po smrti starho grfa a po obsaden tohto kraja ervenou armdou sa tento Platzek rozhodol vyui informciu, ktor dostal, a privlastni si poklad Haubitzovcov. Naiel skru v ruinch observatria a zaal z nej vyna cenn predmety. Pri tejto innosti ho pristihli vojaci. Platzek maroval do vzenia a Haubitzovsk poklady sa dostali do poskch mze.

Po dvoch rokoch vzby sa Platzek vrtil do Jasiea a zaal hada t najcennejiu vec, ktor strila achovnica. Cel mesiace ju hadal, ale bezvsledne. Z toho vetkho sa Platzek zblznil, vyslil si vsmech a napokon zomrel vo vekej biede, lebo pracova sa mu u nechcelo. Stle sa ndejal, e njde najcennejiu vec Haubitzovcov a stane sa vemi bohatm.

Star udia v Jasieni rozprvaj, e za tmavch noc duch ialenho Platzka sa moce okolo kostola v Jasieni, v blzkosti znaku zhadnej achovnice. Takisto mono tohto


ducha stretn vade tam, kde vidie tie znaky, teda aj pri ruinch observatria a okolo kamea v mlyne Utopenec.

Miestny uite sa domnieva, e Platzkovo hadanie bolo nezmyseln, znak achovnice neukrva nijak tajomstvo ani cenn materilne predmety. Jednoducho ke star von Haubitz hovoril, e najcennejiu vec stri ich rodov znak achovnica", mal na mysli es rodu" a jeho vekos spojen s erbom grfov. Inmi slovami, star grf chcel odkza synovi Konradovi von Haubitz, aby vdy pamtal, z akho rodu pochdza, a usiloval sa zveaova jeho vekos. Ak si spomenieme na skutonos, e star Haubitz chcel s ozbrojenm sluobnctvom brni zmok pred ervenou armdou, toto vysvetlenie sa ukazuje ako vemi pravdepodobn (...).

Nebolo by chybou, keby sme myselne odcitovali cel Knihu straidiel i uviedli z nej opisy vetkch miest, ktor moji priatelia skauti uznali za emesky. No nebudem ani citova sprvy z jednotlivch skautskch vprav, ktor mali potvrdi presvedenie, e ani straidl, ani upry nie s. Obmedzm sa iba na podrobnosti, ktor maj nejak vznam pre hlavn dej tejto kniky, ako aj dramatickch udalost, ktor sa stali o nieo neskr.

Hlsenia z niektorch vprav s dlh a nudn, dovolm si ich iba zhrn.

Tak teda non vlet k ertovskmu kameu priniesol jeho astnkom iba prechladnutie. Chlapci sa tri hodiny motali po lese v blzkost kamea. ert sa neukzal, nepouli nijak jaanie, ktor - poda povesti - mala vydva v pekle trpen dua grfa Hermanna. Na druh de veda kamea postavili dreven tabuku s npisom: Preveren, erta niet.

Poas mesanej noci sa chlapci vybrali a na koniec jazera, do run mlyna s nzvom Utopenec. Zistili, e rybnk pri mlyne, kde sa vraj za jasnch noc mal objavova duch

skpeho mlynra, bol zarasten riasami, a tak chlapci nijakho ducha nevideli.

Takisto ani non vprava do astronomickho observatria nepriniesla stretnutie so straidlami. Iba to, e Veverika omdlel a potom rozprval nejak straideln historky o tom, o preil. Ale nikto mu neveril. Vzhadom na vnos veci predsa len uvdzam Veverikovu vpove v plnom znen:

(...) Bolo to krtko pred polnocou. Prili sme po parkovej aleji a k vku, na ktorom sa nachdzaj ruiny astronomickho observatria. m bliie k vyvenine, tm je aleja hustejie zarasten trvou. alej viedol u iba chodnk medzi krovm a stromami.

Na konci aleje sme sa rozdelili. Viliam Tell sa pustil vavo, aby sa dostal k ruinm z vchodnej strany, teda od jazera; al chlapci postupovali od severu, lebo tam je naja prstup, vok tu m vemi strm svah, takmer nepriechodne zarasten pichavm krovm ernc a maln. Mne prikzali zdola vok z junej strany, to znamen jednoducho vojs do run kukatm chodnkom.

Len o sa moji kamarti stratili v tme, a tej noci bola vemi hust tma, mesiac nesvietil a ani hviezdy nebolo vidie - hne som sa pustil po chodnku dohora. Kad z ns mal baterku, ale sbili sme si, e ju nebudeme pouva, aby sme sa svetlom navzjom nemlili. Napokon, ilo o preitie hroznho a straidelnho zitku. Iiel som rchlo a dvakrt som sa takmer zvalil na zem, o som zakopol o hust krovie, a raz som si takmer vykbil nohu, lebo som zapadol do akejsi diery. Vtedy som chcel zaa baterku, aby som si posvietil na aliu cestu, lene baterka prve t noc nefungovala. Neskr som zistil, e sa v nej zlomil plieok kontaktu.

Ctil som sa neisto, nebol som vo svojej koi. Dookola bola nepreniknuten htina, v ktorej osi potichu eles-


tilo. Vrti sa nedalo, lebo by ma chlapci vysmiali. Musel som teda s alej, hoci som sa vemi bl. Napokon, ruiny neboli aleko, za nasledujcou zkrutou chodnka.

Kee som bol v ruinch niekoko rz poas da, vedel som, e hne natrafm na zvyok dvnej brny do observatria, potom musm prejs pod kamennm oblkom brny, aby som sa ocitol na ndvor uzavretom zo tyroch strn mrom. Na pravej strane je v mre diera, cez ktor mono vojs do bonej miestnosti, nevelkej sly bez strechy. Asi tam sa kedysi nachdzal alekohad na pozorovanie nebeskch telies.

Vtom som nad hlavou uvidel ierny tie oblka brny. Zastal som, lebo sa mi zdalo, e zo zrcaniny poujem hlasy. Pomyslel som si, e iste moji kamarti sa dostali na vrchol vyveniny skr ne ja a cez trhlinu v mre voli do priestoru observatria. A tak som smelo urobil niekolko krokov cez ndvorie zahalen do tmy.

Zrazu ma oslepil ostr blesk. Tak siln baterku nemal nik z naich chlapcov v skautskom tbore, teda hne som sa dovtpil, e je to ktosi cudz. A ma oi rozboleli od silnho svetla. Zrazu aksi tie zaclonil svetlo, akoby sa ku mne blil ktosi v iernom plti. Ten tie rstol, mohutnel a vtedy som sa dal na tek. Vybehol som na chodnk, fujazdil som, ako som len vldal, ale za sebou som stle poul bliace sa kroky. V istej chvli mi do u priletel zvuk, ak pou pri otvran fae s orandou alebo pivom. Prilo mi zle, mal som pocit, e mi aldok vystupuje a do hrdla a hne sa povraciam. Zastal som, a kee som mal pocit, e hne odpadnem, kakol som si. Potom sa u na ni nepamtm.

Ako dlho som leal na chodnku, to veru neviem. Chlapci tvrdia, e nie dlhie ako niekolko mint. Lebo toko asu uplynulo od chvle, ke zauli mj vkrik, a km ma vo svetle bateriek nali lea na chodnku. Viliam Tell

mi hne dal umel dchanie a vtedy som sa prebral. Hne som im rozpovedal, o sa mi prihodilo, spolu sme ili do run, ale nikoho sme tam nestretli. Ete iba toko, e blzko miesta, kde som padol, nali sme mosadzn nbojnicu, ktor nevedno na o sli. Mono napokon nem ni spolon s tm, o sa mi stalo. Ale keby tam leala za da, iste by sme ju boli videli.

Tto vpove podpisujem svojm menom a priezviskom a pravdivos uvedench skutonost potvrdzujem skautskm estnm slovom.

Neudujem sa, e Veverikova vpove sa jeho kamartom nevidela vierohodn. Prirodzene, nik ho neobvioval z klamstva, ale zdalo sa pravdepodobn, e ke chlapec omdlieval, mal rzne vidiny. Je jasn, e tu bol problm: preo omdlel. Lene aj tto vec sa dala vysvetli pomerne jednoducho. Chlapec zjedol osi nestrviten, mal nejak vek aldon problmy (preto ten stran pocit mdloby) a prilo mu zle. Nikto mu neublil, nikoho nenali v ruinch ani neobjavili stopy, ktor by potvrdili udn vpove.

Lene prve: stopy... Akousi stopou mohla by kovov nbojnica, lene nebolo mon ma istotu, i neleala na chodnku u predtm. Cez de ju chlapci nevideli. Nie je vak vylen, e ju tam ktosi podhodil veer. Napokon, o m mosadzn nbojnica spolon s tm, e Veverika omdlel?

Ale ja som si kedysi obzeral plynov pito a videl som nboje do nej. Pozdna kovov nbojnica bola ich dleitou asou. Poznm aj inok tejto zbrane. Vstrel z plynovej pitole pripomna zvuk, ako ke sa otvra pivov faa. Potom nasleduje charakteristick pocit mdloby a dchacie akosti, ktor m postihnut po vdchnut plynu.

Mohol som pochybova, e na Veveriku ktosi vystrelil z plynovej pitole?


Zrejme sa v ruinch observatria v nonej tme dialo osi tak, o nemali vidie oi nepovolanho svedka. Prirodzene, ako poveda, o by sa stalo, keby chlapca chytili, ale netreba si o tom vyma nijak hypotzy. Chlapec zaal uteka a zadrali ho strelou z plynovej pitole. Ke omdlet leal na chodnku, mohli ho chyti. Lene vtedy sa ukzalo, e na vku je ete niekoko inch chalanov, ktor na Veverikov vkrik zaali pribieha z rznych strn. A zhadn osoba, jedna alebo niekoko, v tejto situcii radej zmizla z run.

Zleitos vyzerala podozrivo a zhadne. Natoko podozrivo, e som svojm vehiklom zamieril k jazeru Jasie. Ako pracovnk strednej sprvy mze na Ministerstve kultry a umenia som sa toko rz zastnil na hadan stratench zbierok, e v mojej predstavivosti sa hne zrodilo presvedenie, e aj tentoraz ide o nejak pamiatkov umeleck predmet.

Dnes viem, e som mal vemi naivn predstavu. Zleitosti, s ktormi som sa v Jasieni stretol, boli ovea zamota-nejie, pochmrnejie a stranejie.

T R E T I A K A P I T O L A

Prv zmienka o Konradovi von Haubitz Mj vehikel je na posmech Nahanie cestnho pirta

Heinrich Klaus a pokuta V Jasieni Vemi udn pes Vemi udn teta Harpya a dudo

Vrtil som chlapcom Knihu straidiel, ale neprezradil som im svoj mysel okamite sa vybra do Jasiea. Rozlil som sa s nimi, a ke odili z mjho bytu, zatelefonoval som znmemu novinrovi, ktor bol dlh as tlaovm korepondentom v Nemecku.

- Poas pobytu v tej krajine, neobtrelo sa vm o ui meno Haubitz?

- Ale no, prirodzene. Konrad von Haubitz je dos znma postava v istch nemeckch kruhoch. Je to funkcionr jednej zo strn presdlencov. Patria do nej t Nemci, ktor po prehratej vojne museli opusti zemie zskan Poskom. Konrad von Haubitz zaujma medzi nimi dleit miesto a je znmy ako zanieten nepriate Poska a Poliakov.

- Je to syn Johanna von Haubitz, ktor mal rozsiahle majetky na naich zpadnch zemiach?

- no. Je to on. V Nemecku mu predpovedaj vynikajcu politick kariru, ale v poslednom ase mal pn Haubitz vek problmy. Chce, aby ho verejn mienka povaovala za loveka s istmi rukami". Tvrd, e vo vojne bol obyajnm dstojnkom wehrmachtu a s nijakmi vojnovmi zloinmi nemal ni spolon. Lene z nioho ni ist


frankfurtsk noviny uverejnili list, ktor ho obalva z vojnovch zloinov. Haubitz zaaloval redakciu za hanobenie svojej dobrej povesti a nedvno sa vo Frankfurte nad Mo-hanom konal sdny proces. Pojednvanie bolo odroen, lebo z neho vyplynuli ist nov okolnosti. Domnievam sa vak, e Haubitz vyhr proces, redakcia mu bude musie zaplati vek odkodn a on z toho dozaista bude chcie vytc politick kapitl. Lene to je dlh histria. Ak vs to zaujma, prte ku mne do redakcie o tyri dni, lebo dnes veer odchdzam do Berlna. Vrtim sa a pozajtra.

O tyri dni?" pomyslel som si. Nemem aka tok as, ke tam, v Jasieni, dej sa tak podozriv veci. Aj tak u mekm prve tyri dni."

O polhodinu neskr som na dvere svojho bytu dal lstok uren pre potovho doruovatea. Poprosil som ho, aby mi listy posielal na poste restante v Jasieni, v tetn-skom kraji. Vlec vek batoinu, priiel som do gare. Zakrtko mj udcky vehikel u trielil po ceste smerom na Pozna. Vytartoval som o tvrtej popoludn, veer som minul Pozna. Prenocoval som v lesoch medzi Pniewami a Skierzynou na rozloench sedadlch auta. Na svite som pokraoval alej na Gorzw Wielkopolski. O deviatej rno som sa zastavil na benznovej pumpe vzdialenej ptns kilometrov od Jasiea. Zistil som, e treba doplni palivov ndr.

Bol slnen de, na oblohe nebolo ani jednho oblika, vyzeralo, e bude poriadne horco. Bola sobota, as pripravi sa na neden vlety. Na benznovej stanici stli v rade na palivo viacer motorky. Pred zaboenm na pumpu som musel silno pribrzdi, aby som niektor z nich nezrazil. Zrazu som zaul hvzdanie pneumatk. Siv taunus ma predbehol pri odboovan a stril sa predo ma. Zastal pred benznovm stojanom, brzdiac tak prudko, e predn as mu takmer pritlailo k zemi. Z taunusa vyskoil

mu s iernou briadkou. Ke som zastal za nm, vyceril na ma zuby a ironicky sa usmieval.

- Kto prv prde, prv melie, i nie? - zvolal a potom sa obrtil na pumpra: - Tridsa pecilu, prosm vs.

Motocyklisti zaali protestova, lebo doli skr a najprv mali tankova oni. Pracovnk stanice odpovedal, e predsa do motocykla ber mixovan benzn z inho stojanu, ale ten pn chce ist benzn. Bolo zrejm, e najprv chce obsli majitea taunusa, od ktorho hdam oakval prepitn, pretoe auto malo zahranin poznvaciu znaku.

Podiiel som k bradovi. U dva roky som bol civilnm inpektorom cestnej sluby, v aute som mal terk, psku na rukv a vo vrecku som nosil zvltny plieok so svojm inpeknm slom. Mal som aj blok pokutovch lstkov a bol som povinn tresta tch, o nedodriavali predpisy. Lene toto bol cudzinec, aspo poda psmena D" pri poznvacej znake auta - Nemec. Voi cudzm ttnym prslunkom som sa usiloval vdy vec vybavi stnym napomenutm.

- Vo vaej krajine, - sptal som sa brada, - je dovolen predbieha zava, ke auto pred vami u blik, e zabo-uje doava? Mohli ste zavini zrku.

Brad mykol plecami. - Nedoceujete rchlos mjho auta. Km ste vy zabo

ili, ja u som bol na pumpe. O zrke nemohlo by ani rei.

- Napriek vetkmu ste poruili predpisy... - Ach, nebute a tak puntikr. Berte do vahy, e sa

ponham, - dobre hovoril po posky, hoci s nemeckm przvukom.

- Aj ja sa ponham, - odvetil som. Rozosmial sa. - Keby ste sa nhlili, nejazdili by ste na takom vraku. Va

a kra nevytiahne viac ne tridsa kilometrov za hodinu.


Niekoko motocyklistov, ktor povali n rozhovor, vyprsklo do smiechu. Sympatizovali s bradom, hoci ich predbehol, ke v rade akali na benzn. Ale u je to tak, e motoristom imponuje ten, kto m lepie a rchlejie auto.

Vedel som, o nastane teraz. Zan sa vysmieva z mjho vehikla. Nemohol som predsa kadmu osobne vyklada histriu svojho auta a rozprva o Talianovi, ktor rozbil auto ferrari 410 na ceste do Zakopanho. O mojom ujovi, znmom vynlezcovi, ktor odkpil vrak motora ferrari, opravil ho, dorobil k nemu karosriu, obohatil vozidlo o niekoko drobnch zlepen a pred smrou mi daroval svoj vehikel, najrchlejie auto, ak jazd po poskch cestch.

- Azda svoj voz veziete do nejakho mzea? - sptal sa brad a usiloval sa da svojmu hlasu o najvnej tn, ale napriek tomu jeho slov zneli skr vsmene. - Som zvedav, ak je to rok vroby? Hdam 1900. Domnievate sa, e s autami je to tak ako s vnom? m starie, tm lepie?

Motocyklisti sa zborovo zarehotali. Posmelen bradovm vsmechom, obkili mj vehikel, nazerali dovntra, ukali na karosriu, akoby sa chceli ubezpei, e nie je z papiera.

Vo mne narastala zlos, ale bol som bezradn. Mj vehikel pripomnal obit star ln, na ktorom ktosi postavil stan z celtoviny. Pred rokom som auto natrel striebornou farbou, lene lak nechcel dra a odpadvali z neho cel ksky. A tie udcke reflektory vpredu na maske vozidla, vyvalen ako oi nejakho chrobka. Ujo postavil netvora na kolesch, osi, o sa podobalo na udn hmyz so zalomenm zadkom. Mal som azda kadmu vyklada, e ten zalomen zadok mus by, aby mj vehikel mohol plva po vode?

- Nemenil by som ho za svoju javu, - vyhlsil nahlas je-

den z motocyklistov. - Iba keby ste mi poriadne doplatili, - obrtil sa na ma.

- Mohli by ste mi ukza motor? - navrhol druh mo-torkr.

U-u som chcel splni tto iados. Vedel som, e bud ga oami, ke uvidia ist, lesknci sa ndhern motor ferrari 410 super amerika, ktor m dvans mohutnch valcov a tristo pdesiat konskch sl, dva karburtory a vyvinie rchlos dvesto pdesiat kilometrov za hodinu. Aut ferrari 410 sa nevyrbaj sriovo, iba na individulne objednvky zujemcov, ako portovo-turistick vozy. Dokonca ani v Taliansku, kde sa vyrbaj, nestretnete ich vea na cestch. Iba udn zhoda okolnost spsobila, e majite takho auta havaroval pri Zakopanom, celkom rozbil karosriu, ale nepokodil motor. A potom mj ujo vynlezca za lacn gro odkpil ten rozbit vrak.

Nm opraven vehikel teraz mal vetky prednosti predchdzajceho auta ferrari 410 a sasne bol ete zlepen celkom novmi prvkami. Ibae bol strane kared.

Nie, neukzal som motor. Pumpr zaal tankova benzn do taunusa a hne potom stril gumov hadicu do mojej ndre.

Brad vybral zo svojho auta tubu so pecilnym krmom a natieral si nm ruky, ktor si zapinil, ke sa dotkal uzveru benznovej ndre. Natret ruky potom utrel handrou a natiahol si semiov rukaviky.

- Koko benznu spli vae auto? - prihovoril sa mi op.

- Dvadsa litrov na sto kilometrov. - o? - prekvapilo ho to. Motocyklisti vykrikovali: - Ide tridsiatkou a erie dvadsa litrov? Pane, vy ste sa

zblznili? Do rotu s takm autom! Platil som za benzn, ke brad nasadol do taunusa.


Zrejme chcel motocyklistom zaimponova ndhernm odpichom svojho auta. Motor zareval a voz vyrazil, akoby ho vyhodila mohutn pruina. Prela sekunda - a u bol na ceste. Sasne sa motorka stojaca na prjazdovom pruhu po nepatrnom dotknut prednho nraznka taunusa pomaly prevrtila na dlabu. Zakrpal plech motorky, zarin-alo svetlo reflektora.

- Zhodil mi motorku! Zhodil a uiel! - zvreskol motocyklista. Ten ist, o sa vysmieval z mjho vehikla.

Lene brad si mono ani nevimol, e jeho taunus zavadil o motorku. U sa hnal obrovskou rchlosou a po chvli zmizol za vyveninou, na ktor viedla cesta.

Dvaja motocyklisti, ktor mali najsilnejie motorky, natartovali motor.

- Azda ho dolapme, - usilovali sa potei majitea pokodenho motocykla.

O chvu sa u aj oni hnali po ceste. Podiiel som k neastnkovi a povedal som:

- Bude musie uhradi kodu. Ani len nezareagoval na moju techu. Iste ma povao

val za blzna. Pracovnk benznovej stanice mykol plecami, niekoko motocyklistov sa nahlas rozosmialo.

Nasadol som do vehikla, zvrtol som kik v spnacej skrinke. Vychdzajc na nvrie, hodil som druh rchlos, po chvli tretiu. Ke som vyiel na vok - tvrt, ktor bolo treba poui a vtedy, ke rchlos presahovala stovku. Auto malo aj piatu rchlos, ale t sa pouvala vemi zriedka, pretoe ju bolo treba zapn a po prekroen rchlosti sto pdesiat kilometrov za hodinu a prakticky sa nedala poui v naich podmienkach na zkych a kukatch cestch s nerovnm povrchom.

Dvans valcov ferrari 410 pracovalo naalej potichu, hoci ruika na tachometri prekraovala stodvadsiatku. Ete bolo aleko do maximlneho vkonu motora, ktor

mohol s dvojnsobne vyou rchlosou. Silnelo iba svianie pneumatk a nrazy vzduchu do vyklopench vetracch okienok. Zatvoril som teda okn a letel som oraz rchlejie a rchlejie. Nepocioval som vysok rchlos, lebo mj vehikel bol nzky, irok, rozapen ako aba. Ale prve ten tvar mu dval stabilitu aj pri obrovskej rchlosti.

Po niekokch mintach som dobehol motocyklistov. Hnali sa na maximlnych obrtkach motora, huanie motoriek a prd vzduchu ich ohluoval. Musel som dva razy zatrbi, km pochopili, e mi maj ustpi z cesty.

Tvre im zakrvali vek okuliare, take iba poda napoly otvorench st som zistil, ako vemi sa zaudovali, ke ich mj kared vehikel predbehol a iel alej oraz rchlejie a rchlejie. Po dvoch mintach som ich u nevidel v sptnom zrkadle.

Spomalil som na osemdesiatku, lebo dopravn znaka oznaovala ostr zkrutu. Potom vak cesta znova beala alej priamo, priom tu bolo mierne stpanie. Ke som vyiel zo zkruty, zdalo sa mi, e na vrchole kopca som zazrel taunus.

Priliapol som plynov pedl. Cesta bola przdna, nijak furmansk voz ani auto. Nadene som sledoval, ako nvrie obrovskou rchlosou podbieha pod masku vehikla a mj voz bez nmahy zdolva stpanie.

Dostal som sa na vok, uvidel som taunus, ktor sa plhal na nasledujci kopec. Bol u nealeko, nanajv tak dva kilometre, hnal sa rchlosou sto dvadsa kilometrov za hodinu. Ete som pridal plyn a preradil som piatu rchlos. Dostihol som cudzinca priamo pred vrcholom stpania a hlasno som zatrbil, aby zastal.

Iste sa vemi zaudoval, ke videl hne za sebou kared siluetu mjho vehikla. Ale tvril sa, e nerozumie, o od neho chcem. Neziiel na okraj cesty, lebo vedel, e pod vrcholom stpania ho nebudem predbieha.


Z vyveniny sa otvorila irok panorma vekej roviny pri Odre. Ke zaala cesta klesa, brad pridal plyn a zvil rchlos na sto tyridsa kilometrov. Ozval sa v om portov duch aj urazen pcha, e ho chce predbehn tak montrum. Kee iel prostriedkom cesty, musel som zs a ku krajnici a iba vtedy sa mi podarilo dosta sa pred neho, hoci mi hrozilo, e dostanem myk a narazm do stromov, ktor rstli popri ceste.

O tri kilometre alej som mu zahatal cestu a printil som ho, aby zastavil. Vyskoil som z vehikla s terkom v ruke. Druhou rukou som siahol do vrecka po plieok s inpeknm slom.

Brzdy zakrpali a taunus zastal. Cudzinec vystpil z auta a usmieval sa od ucha k uchu.

- Nedocenil som vs, - povedal. - A som pripraven ospravedlni sa vm. Nie, nie vm, - vysvetoval, - ale vmu autu.

Nereagoval som na jeho artovn tn. - Prosm si doklady a v vodisk preukaz. Som dob

rovonm inpektorom dopravnej polcie, - dodal som. Stril som mu pod nos svoj inpekn odznak. - U vs je tajn cestn polcia? - znepokojil sa. - Nie. Iba dobrovon poriadkov sluba, - odvetil som. Poda dokladov sa volal Heinrich Klaus a pracoval ako

redaktor v zpadonemeckch novinch, orgne vojnovch vyslilcov, zvl populrnom medzi presdlencami. Tieto noviny sa pecializovali na toky proti Posku a proti naim hraniciam na Odre a Nise.

Pn Heinrich Klaus, kee pracoval v takom dennku, nemohol vzbudzova moje sympatie. Ale medzinrodn vodisk preukaz mal celkom v poriadku, mohol som mu nanajv da pokutu.

- O o vlastne ide? - sptal sa, ke som vytiahol blok s pokutovmi potvrdenkami.

- Ke ste vychdzali z benznovej pumpy, drgli ste do motocykla a pokodili ste ho. Za neopatrn jazdu dostanete pokutu. S tmto potvrdenm pjdete na najbli dopravn inpektort a tam zaplatte prslun sumu v hotovosti. Po nasledujcom priestupku budete ma vnejie problmy. Takisto sa rozumie samo sebou, e sa vrtite na benznov pumpu a dohodnete sa s majiteom pokodenho motocykla. To je vetko, - povedal som a podal som mu potvrdenku.

Klaus rozloil ruky. - Prirodzene, e sa hne vrtim. Prosm, uverte mi, e

neutekm z miesta havrie. Jednoducho som nespozoroval, e som zhodil motocykel.

- Verm vm. Preto ste dostali iba pokutu. Vtom prili dvaja motocyklisti. - Budete ma eskortu, - zavtipkoval som. - Ve sa tam vrtim aj sm. Eskorta nie je potrebn, -

hneval sa Klaus. Motocyklisti venovali Klausovi meniu pozornos ne

mjmu vehiklu. - Pane, o je toto? - sptal sa ma jeden z nich a dotkol

sa masky vozidla. - Ako to myslte: o je toto? Auto. - Ale ak? - Vlastn vroba, - usmial som sa. - Vy ste ho vyrobili? - Nie. Mj ujo. On urobil karosriu, ale motor je z ferra-

ri 410. - No jasn, ferrari, - prikvol Klaus. - Teraz u vetko

chpem. Nasadol do taunusa a obrtil sa. - A vm radm, pni, aby ste v budcnosti neboli tak

unhlen vo svojich sudkoch, - povedal som motocyklistom.


Pobrali sa za taunusom a eskortovali ho ako polcia. Nazrel som do autoatlasu a zistil som, e cesta do Jasie-

a je vzdialen iba kilometer odtiato. Je to prv odboka vpravo.

Priiel som tam okolo jedenstej a zastavil som sa pri kostolku, ktor je kultrnou pamiatkou. Cesta cez dedinu viedla do palca Haubitzovcov, ale pochyboval som, e tam dostanem nejak izbu. Bola predsa letn sezna, jazero Jasie hdam prilkalo vea turistov. Bolo treba skr zamieri pozd jazera do kempingovho centra turistickej agentry Gromada". V najhorom prpade som si mohol postavi stan na tom istom mieste, kde nedvno stl skautsk tbor.

Po ceste s vmomi som iel cez les pln tienistch bukov, hrabov a jaseov. Cesta sa raz blila k trstinami za-rastenmu brehu jazera, raz sa od neho vzaovala, priom sa kukatila medzi nzkymi kopekmi. Konene sa les skonil a nad jazerom sa ukzala trvnat poana. Pri brehu stlo asi tridsa farebnch drevench chatiek a o nieo alej pozdna budova, v ktorej bola klubova a jedle.

Ako neskr vysvitlo, mal som trocha astia. Prve vera jednu chatku opustili dovolenkri. Bola to predposledn v druhom rade, najmenia a najkaredia. In chatky boli dvojizbov, mali vek okn a dokonca aj menie verandy. Moja chatka pripomnala tesn s malilinkm okienkom.

Nemienil som tu vak trvi dlh as. Jednoducho som si chcel zabezpei nocah a ma miesto, kam by som zloil svoje veci. Prenajal som si chatku a zaplatil som za u vopred na dva tdne, zabezpeil som si sasne aj stravu v jedlni. Veda chatky som postavil vehikel a zakryl som ho nepremokavou plachtou.

Spoiatku sa mi rekrean stredisko videlo takmer vyudnen. A po nejakom ase som si domyslel, e dovo-

lenkri s v malej ztoke ukrytej tstm, kde je pl s bielym pieskom.

Stihol som si vybali veci, ke sa pred otvorenmi dverami mojej chatky objavil pes. Bronzov krtkosrst jazvek.

Ak to bolo smiene stvorenie! Nikdy v ivote som nevidel takho dlhho psa. Bol hdam pol metra dlh a noiky mal tak kriv a krtke, e brucho sa mu takmer ahalo po zemi. K tomu ete nezvyajne preden papuka, obrovsk ui a po zem a dlh chvost, ak mvaj potkany. Zdalo sa, e ten pes nechod, ale sa plaz, e je to dlh lka alebo iv valek. Bronzov psie oi pozorovali svet s vekm zujmom, ierny vlhk ufk stle osi vetril vo vzduchu.

Jazvek priiel smerom od ple, chvku sa zdral pri dverch mojej chatky a vrhol na ma pozorn pohad. Potom zamieril k autu prikrytmu celtou, ouchal mu koles, potom nadvihol zadn nku a ocikal mi pneumatiku.

Vtedy sa mi zazdalo, e od ple cez trvnik sa k nm bli ohnek... Takto prirovnanie mi skrslo v hlave, hoci som videl, e to pribieha trinsron dieva v iarivch ervench plavkch. Farba jej plaviek, ako aj erven, poriadne rozstrapaten vlasy, biela tvr posypan mnostvom pieh, to vetko z diaky robilo dojem, e sa bli pohybliv ohnek.

- Sebastian, Sebastian! - krialo dieva na psa. - Preo ma nikdy neposlcha?

Pes priatesky zavrtel chvostom, potom zvol, iroko otvrajc papuu a vyplaziac dlh erven jazyk. Dieva zastalo pri aute, trocha nadvihlo nepremokav plachtu a hne ju pustilo a zatvrilo sa prekvapene.

- Je to lietajci tanier, prosm vs? - obrtila sa na ma. Ukzal som na Sebastiana a sptal som sa: - Je to naozaj pes? Aj tek?


Dieva myklo plecami. - Jasn, e je to pes. - Vbec na to nevyzer, - tvrdil som. - Videla som vs z ple, ke ste doli, a pomyslela som

si: Maran," To auto ste si sm vyrobili, alebo vm pri tom niekto pomhal?

Sptal som sa: - Je to pravda, e jazveky sa nekupuj na kusy, ale na

metre? Dupla bosou nohou. - Vid sa mi, e nemte zmysel pre humor. Nemono

s vami vtipkova. - Vemi neznam, ke sa niekto vysmieva z mjho

auta. - A ja nemm rada, ke si niekto uahuje zo Sebas-

tiana. Natiahol som k nej ruku. - V takom prpade sa dohodnime. Ja sa nebudem vy

smieva z tvojho psa a ty z mjho auta. Shlas? - Dobre, - stisla mi ruku. - Volm sa Katarzyna. Me

te ma vola Kasia. - A ja sa volm Tomasz, - predstavil som sa. Sebastian znova zavrtel chvostom, akoby ho naa doho

da poteila. Ke vyjadril svoje stanovisko k tejto veci, pobral sa k susednej chatke (poslednej v dlhom rade) a uloil sa na slamenej rohoke pred dverami.

- Sme susedia, - povedala Kasia, - A druhho suseda budete ma vemi milho starieho pna. Tak som sa bla, e tto chatku obsad rodina s malm deckom, ktor bude plaka od svitu do neskorej noci. Sebastian strane nezna mal deti. A vbec nestrp hluk.

- Sebastian nie je hlun? - On? - zaudovala sa. - Je to vemi udn pes. Niekedy

za cel de ani raz netekne. Neposlcha ani ma, ani

moju tetu, nikoho. Moja mama tvrd, e ten pes je individualista. Vae auto m podobn povahu?

- To veru nie. Je to vemi poslun stroj. Iba k nemu treba ma sprvny prstup. Mono ty m prve nesprvny prstup k Sebastianovi a z toho vyplvaj vetky tvoje akosti.

- Mono, - vzdychla nepresvedivo. Sebastian nahlas zvol a zdvihol sa. Teraz sa zaal naa

hova a bol to pohad nesmierne zbavn. Ete vmi sa predil, ke natiahol predn labky a potom zadn. Znova zvol a potom pomalm, vnym krokom vykroil k pli, ani sa len nepozrel na Kasiu. Akoby tmto spsobom chcel naznai, e plne kale na akkovek silie njs sprvny prstup".

- Vidte to, - zvolala Kasia. - Odiiel si. Zapskala na Sebastiana, ale ten sa ani neobzrel. Po

chvli zmizol v trstine pri brehu. - Jednostaj sa bojm, e sa mi niekde strat. A behm za

nm ako ialen. - Neobvaj sa. On sa vrti. Jednoducho sa vybral na pre

chdzku, - uteoval som ju. Kasia ete raz ako vzdychla. Zrazu si na nieo spome

nula a a spasla rukami. - Ve ja som vlastne pribehla k vm vo vemi dleitej

veci. Mte vo svojom aute gumov pltky a lepidlo na opravu defektu?

- Mm. Hdam kad ofr voz so sebou osi tak. - Prederavil sa mi gumov kajak. U niekoko dn ne

mem vyplva na jazero. Chcela som urobi niekoko vletov na kajaku a nevydarilo sa mi to.

- Nemohla si s do poiovne? Pohdavo naplila pery. - Nemte potuchy, ako to tu vyzer. Naa poiova m

iba desa kajakov, ktor boli hne rozpoian na cel se-

znu. A na druhej strane jazera, na mle pri palci, takisto maj iba niekoko kajakov. A navye s ete rezervovan pre zahraninch host. Ak mi opravte kajak, budem vm ho poiiava alebo vs vezmem na vlety po jazere.

Prikvol som, e shlasm s tmto nvrhom. Astronomick observatrium bolo na druhej strane jazera, v parku pri palci. Pei to je asi tri kilometre, lebo sa mus s pozd brehov jazera a cez dedinu. Predpokladal som, e dos asto, zvl v noci, budem musie navtevova miesto, kde Veverika zail tak udn prhodu. Keby mi z asu na as Kasia poiala kajak, mohol by som sa dosta k observatriu za pr mint.

- Tak o, dme sa do opravy? - vyhlsil som, potom som siahol do kufra auta a vybral som z neho taku, v ktorej som mal nradie rzneho druhu, aj pltky a lepidlo na derav automobilov due.

Lene z jedlne sa ozvali dery kladiva na panvicu, o bolo pozvanm na obed. A okolo kempingovch chatiek sa hne zaali roji udia obleen iba v plavkch. Vetci sa nhlili prezliec, lebo do jedlne bol vstup v plavkch zakzan, ako informoval npis na dverch.

Kasia tie odbehla prezliec sa a po chvli sa ku mne vrtila v bielych atch. Zjavil sa aj Sebastian, ktorho Kasia chmatla za krk a zatvorila do chatky.

- Psov nepaj do jedlne, - vysvetlila mi. - Teraz u pome na obed. Budete sedie pri naom stole, - rozhodla.

- A tvoj otec? A mama? Nepok na nich? - sptal som sa prekvapene.

Teraz sa zarazila ona. - Nepovedala som vm, e som tu so svojou tetou Ze-

nobiou? Moji rodiia pestuj alpinizmus a vdy si ber dovolenky v septembri, ke sa najlepie lezie po horch. Tak ma na august zverili tete. Ona sa tomu sce vemi


brnila a musela som jej sbi, e si nebudeme navzjom preka.

- V takom prpade hdam pokme na tetu a spolu pjdeme na obed, - navrhol som. - Teta iste oskoro prde z ple.

Kasia mykla plecami. - Vy nepoznte tetu Zenobiu. To nie je obyajn teta. - Ak je teda? Tvoj pes nie je obyajn pes, tvoja teta nie

je obyajn teta. - Zle ste ma pochopili. Ona je moja najskutonejia te

ta. Lene je to modern teta. - o to znamen: modern? - To znamen, e m modern nzory. Nefrfle stle ako

in tety, dovouje mi, aby som robila, o chcem. Aj sama rob, o sa jej len zapi. Je to bigbtov teta. Tak ju nazval mj otec. Raz prila k nm teta na nvtevu. V televzii prve dvali prenos z hokejovho zpasu. Teta sa pritom tak rozohnila, e psou buchla do operadla fotela. A len si predstavte, jednm derom zlomila cel operadlo. Mj otec vykrkol: Zenobia m siln ranu!" Teta Zenobia rada tancuje, ovlda dudo. Ke chodila do koly, bola najlepou plavkyou medzi juniorkami. Doteraz sa nevydala, lebo vrav, e nem chu vyvra muovi obedy, pra mu ponoky, pova musk brblanie. Tvrd, e sa vyd iba za ozajstnho mua a njs takho je vemi ako.

Je to nejak harpya," - pomyslel som si s obavou. - Som zvedav, kto by bol silnej: vy i ona? Lebo vemi

rada sa pretla rukami... - Ale ja to nemm rd, - povedal som s kyslm vra

zom tvre. - A vbec je vemi fajn. Pracuje vo Varave ako radn

ka, ale poda mjho nzoru by mala by pokladnka. Nijak bandita by sa neopovil napadn jej pokladu.

Harpya. Hotov harpya," pomyslel som si znova.


Predstavil som si enu obrovsk ako Horpyna zo Sien-kiewiczovej knihy Ohom a meom, vyiu odo ma o dve hlavy, silcku so svalmi zpasnka medzinrodnej triedy, pod ktorou sa a zem trasie.

Akoby na potvrdenie tchto slov sme zauli silnejci hrmot.

- Hoh, teta sa bli, - potvrdila Kasia. Ten rachot oraz vmi silnel, mohutnel. Napokon sa

na lesnej ceste, ktor viedla z dediny k jazeru, objavila motorka - zetka s prvesom.

Zetky s strane hlun motorky, a tto navye mala zle nastaven zapaovanie a prasknut tlmi, lebo z asu na as sa ozval stran vbuch. Za sprievodu vbuchov a hroznho rachotu motorka s prvesom dorazila k poslednej kempingovej chatke. Sedela na nej osoba, ktorej pohlavie sa dalo ako uri, pretoe mala na sebe koen nohavice, koen bundu a na hlave bielu motocyklistick prilbu. Tvr jej clonili obrovsk okuliare. ierny prves bol pomaovan hadmi a jatermi rzneho druhu, vimol som si dokonca aj lebku so skrenmi hntmi. Ako u slvnych rokerov" v Anglicku.

Teta Zenobia vypla motor a ikovne zoskoila zo sedla. Nastalo blaen ticho. Pomyslel som si, e ako dobro

von inpektor cestnej sluby musm da pani Zenobii pokutu za hrozn rmus, ktor rob jej motorka. Ale u len mylienka na to ma naplnila obavou. Lebo o sa stane, ke bude chcie vyska na mne znmu siln ranu"?

Teta Zenobia si pomaly sahovala obrovsk motocyklis-tick rukavice.

- Ahoj! - zavolala na Kasiu. - Nevie, i je u hotov obed? Som strane hladn.

- Prve pred chvou zvonili na obed. akme tu na teba.

- Nao? Toko rz som ti hovorila, aby a kvli mne hlava nebolela. Do jedlne potrafm aj sama.

- Toto je n nov sused. Pn Tomasz, - predstavila ma Kasia.

- Hal! - radostne vykrkla teta a vykroila ku mne s natiahnutou rukou. - Som rada, e vs spoznvam.

- Podobne, - odvetil som. Lene sotva sa moja ruka ocitla v jej dlani, zrazu som c

til, e sa so mnou deje osi nezvyajn. Stail jej jedin pohyb a u som letel na zem. Ale tesne nad zemou ma predsa zachytila a silnm chmatom ma znova postavila na nohy.

- Ste mkk, - usdila. - Dfala som, e priiel nejak prav mu.

- Zaskoili ste ma, - ospravedloval som sa, cel erven od hanby.

- Naozajstn mu sa nikdy nenech zaskoi. A napokon, meme to sksi ete raz.

Po tchto slovch op natiahla ruku ku mne. Podal som jej svoju a teraz som sa silnejie zaprel nohami o zem a trup som nachlil trocha dopredu. A znova neviem, ako sa to stalo, teta Zenobia sa zrazu ocitla za mojm chrbtom. Ruka, ktor mi vykrtila dozadu, ma pekelne rozbolela, a aby som unikol bolesti, poslune som sa dal poloi na trvu.

- Muste sa ui dudo, pane, - povedala Zenobia, ke ma dvhala z trvy.

Nie je ak si predstavi, ako som sa hanbil. Predovetkm vzhadom na Kasiu, ktor tto scnu pozorovala a videla moju dvojnsobn porku. Ale Kasia sa nesmiala, hadela na ma so scitom a jej pohad akoby mi chcel poveda: Nerobte si z toho ni. Moja teta je u tak. Ned sa ni robi."

Po chvli mi op a vyrazilo dych od prekvapenia. Teta

Zenobia si jedinm pohybom zloila z tvre okuliare a z hlavy stiahla prilbu.

Uvidel som pred sebou pvabn dievinu, ktor mala nieo nad dvadsa rokov, jemn rty tvre a pekn gatanov vlasy. Vek modr oi hadeli na ma ironicky, ba mono a pohdavo. Drobn erven sta povedali:

- Chote u na obed. Ja sa prezleiem do iat a o chvu prdem za vami.

Bol som tak ohromen, zahanben, mono poveda, e celkove rozladen, a ma musela Kasia chyti za ruku. Doviedla ma do jedlne, akoby som bol diea, ktormu ublili.

- Netrpte sa, - uteovala ma cestou. - Ona rada kadmu muovi imponuje. Viac rz vs u nezhod na zem. Mne sa to ani vemi nepi. Poda ma ena m imponova muovi vbec nie fyzickou silou a chvatmi duda. ena mus by mil, inteligentn a m vedie etri.

- M pravdu, Kasia, - shlasil som s ou. - Bolo by to stran, keby vetky dieviny boli tak ako

moja teta, - dodala. - M pravdu, - vzdychol som. A obzrel som sa za seba, na chatku, v ktorej zmizla teta

Zenobia. Zaal som zuby a pomyslel som si: Pokaj, milovan te-

tika. Ete sa portame za toto znevenie."

Z b i g n i e w N i e n a c k i 36

T V R T K A P I T O L A

Postrach vroclavskej gastronmie Chva triumfu Kto chce rozlti zhadu tajomnej achovnice

Vprava do mlyna Utopenec Stretnutie v Jaowciach Kompromitcia

Obed bol pre ma muenm. Sedel som oproti spanilej dievine a stle som nemohol uveri, e som sa prejavil ako tak nemehlo. Ve predsa kedysi ako estnsron chlapec som sa uil dudo a mal som v om aj ist spechy. Lene u dvno som netrnoval a zabudol som vea chvatov.

Teta Zenobia si ma dokonca ani nerila vimn. Poas obeda sa rozprvala iba s Kasiou a malm, lysm a pinavo psobiacim pnom, asi pdesiatnikom, ktor sedel s nami pri jednom stole. Ten pn mal malik, ale vemi bystr a nepokojn ok, malilink ohrnut nos, ako mva mopslk, na lcach a brade mu trali chlpy, jasn znak, e sa hol nedbalo a svojmu vzhadu nepriklad vek vnos. Takmer ma dorazili jeho pinav nechty, ale pekn Zenobia akoby toto vetko nevidela a rozprvala sa s nm ako so starm a sympatickm znmym.

- Pred obedom som zala do kaviarne v palci, - rozprvala, - a stretla som tam pna Klausa. Povedal mi, e zajtra alebo najneskr pozajtra sa vracia domov do vlasti. Ej, koda, e u odchdza, - vzdychla. - Je to stopercentn mu. Len si predstavte, e a po pouit pecilneho chvatu sa mi ho podarilo prevrti a prekona.


- Ak odchdza, to znamen, e sa im nepodarilo vysvetli zhadu achovnice, - tvrdil pinavo vyzerajci star pn.

- Asi. Lebo odchdzaj vetci. Aj ten sympatick pn Weber z Frankfurtu, aj Hilda a ostatn. Cel tde skmali okolie a hadali achovnice, ale vracaj sa s przdnymi rukami. Posk skupina, ktor im pomhala pri hadan, u dnes odila do Varavy.

- Mali poiada o pomoc ma, Kurylla, - povedal star pn. - Ja by som bol rozltil tto zhadu.

- Vy? Preo prve vy? - mykla plecami Zenobia. - Najmdrejie mozgy htali nad touto zhadou a museli si prizna porku.

- Zhada tajomnej achovnice, - pohdavo vyplil sta pn Kuryllo. - o je to oproti zhade vroclavskej gastronmie. U som vm rozprval, e som kontrolrom v obchodnom oddelen vo Vroclavi. Vykonvam kontroly tovnch knh v gastronomickch podnikoch. Ani si neviete predstavi, s akmi zhadami sa tam stretvam, ako v dungli rznych siel nachdzam stopy sprenevery peaz a manka. Hej veru, nejednho nepoctivho vedceho retaurcie alebo kuchra som u dostal za mree. Kuryllo je postrachom vroclavskej gastronmie. Verte mi, slena, e jedna tovn kniha a fascikel s potvrdenkami ukrvaj niekedy viac zhad ne tunajie achovnice. A predsa som ich doteraz vdy vedel rozlti.

- Mali ste im ponknu svoju pomoc, - povedala Zenobia.

- Prepte, e sa mieam do vho rozhovoru, - preruil som ich, - mohli by ste ma informova, ak zhadu sa usilovali rozlti t Nemci?

Zenobia vyprskla ako nahnevan maka. - o? Aj vm sa zd, e by ste vedeli vysvetli tajomstvo

achovnice? Ak mte rozum rovnako vytrnovan ako svaly, dala by sa oakva poriadna zbava.

Jedol som s tvrou nachlenou nad tanier, oi som mal zapichnut do jedla a v duchu som sa modlil, aby Zenobia zmenila tmu. Naastie som na to neakal dlho.

- Ech, koda, e pn Klaus u odchdza, - optovne vzdychla. - Trocha ovldal dudo, hoci vemi mlo trnoval. Dobre tancoval.

- A vbec, je to vemi vihcky mu, - dodal s dmyselnm smevom pn Kuryo.

Zenobia si zrazu na osi spomenula a pobrene povedala:

- Viete o tom, e Klaus dostal pokutu? Rozprval mi, e nejak tajn ho zadral na ceste a dal mu pokutu. Vraj za to, e Klaus prevrtil aksi motocykel, ke vychdzal z benznovej pumpy.

- A o? Zaplatil pokutu? - vyzvedal Kuryllo. - Zaplatil. Tak sa sprvame k zahraninm hosom. Po

cestch jazdia velijak tajn a iba pouj na turistov. No, len keby som ja takho stretla! Nech by sksil mne da pokutu, - zlostila sa Zenobia.

A som sa prihrbil nad tanierom. o by som dal za to, keby som sa mohol sta neviditenm a vypari sa od stola ako ter zo skmavky.

Teta Zenobia fuala od zlosti. - Klaus tvrdil, e ten tajn je aksi blzon. Vraj mal ne

jak udesn auto, ktor sa podob na chrobka... Zrazu sa teta Zenobia rozkaala a zaervenala, potom

vidlikou namierila na ma. - To vae auto stoj tam prikryt nepremokavou plach

tou? - no, - epol som. - To vy ste ten blzniv tajn? - prsne sa ma sptala


a vidliku drala stle namieren na moje prsia, akoby mala v mysle o chvu ma prepichn.

- Je to tak, som to ja, - priznal som sa stenm hlasom.

Vimol som si, e Kasia ma oami obdivovala. - Brav, brav! - zvolalo dieva. - Vemi sa tem, e vy

ste tajn a dvate pokuty cestnm pirtom, lebo Klaus je pirt, vake?

- Veru tak, - prikvol som. - Ale rd by som vysvetlil, e ja nie som nijak tajn, ale dobrovon inpektor cestnej sluby.

- Dali ste mu pruku, vak? - zachichotala sa Kasia. - Ke vychdzal z benznovej pumpy, zvalil motocykel,

nevimol si to a odiiel. Musel som ho dobehn a vrti ho, aby zaplatil za kodu, ktor spsobil. A vm, - obrtil som sa na tetu Zenobiu, asi tie ulom pokutu.

- Mne? - teta Zenobia odloila n a vidliku. Mohlo sa zda, e o chvu pouije proti mne niektor zo svojich stranch chvatov duda.

- Veru no, - odvetil som rezignovane, pripraven na najhorie. - Na motocykli mte prasknut tlmi, zle nastaven zapaovanie. Jazdte s vekm rmusom.

Vrhla na ma vraedn pohad, modr oi jej stemneli od hnevu, ale iba pohdavo mykla plecami.

- Myslte si, e tu nablzku je nejak opravova, v ktorej by mi mohli zvari tlmi a nastavi zapaovanie?

- Neviem, ale je vaou povinnosou poobzera sa za takou opravovou.

Hotov zzrak! Zenobia prikvla, e shlas s mojou vahou. Ibae od tejto chvle ma op zaala ignorova a rozprvala sa iba s pnom Kuryom. Lene ja som bol vemi spokojn, ke som videl Kasinu radostn tvr. Dieva uznalo, e som tete Zenobii vytrel kocra, ako sa vrav. Kasi som tm zaimponoval. Ukzalo sa, e nie som

iba obyajn babrk. Printil som Klausa zaplati pokutu za neopatrn jazdu. V Kasinej predstave som sa stal postrachom cestnch pirtov", a teda lovekom, s ktorm sa hodno priateli.

Aj ja som ctil, e som triumfoval nad hroznou Zenobi-ou. Zdvihol som hlavu od taniera, narovnal som sa a zaal som sa pozera po tvrach dovolenkrov, sediacich v jedlni. Nikto z obedujcich vak nevzbudil vo mne v zujem. Ako obyajne, v strediskch tohto druhu bolo vidie matky s demi, statonch otcov rodn, dve starie dmy, ktor vyzerali na uiteky, niekoko mladch chichotaj-cich sa dievat a zopr chlapcov v dnsach a pestrch portovch koeliach. Vyzerali na stoprov, ktor sa zdrali v Jasieni na krtky as. Dva i tri zaben pry - spoznal som ich poda toho, e na seba vrhali sladk pohady a delili sa s kadm zemiakom a s kadm kskom reza -dopali obraz dovolenkujcej spolonosti.

Nie, zdalo sa, e ani jedna z tchto osb nie je zapleten do Veverikovej zhadnej prhody. Prirodzene, mj sudok bol povrchn a mohol sa ukza mylnm. Ale nikto z tchto ud nevyzeral na to, e vlastn plynov pito a pouva ju na podozriv zleitosti. Ak moje domnienky boli sprvne a vec sa tkala pokladu Haubit-zovcov, potom zhadnho emisra Haubitzovcov asi bude treba hada medzi hosami, ktor s v palci na druhej strane jazera.

Obed sa skonil. Vstali sme od stola a rozlili sme sa zdvorilmi klonmi hlavy. Kad poiel svojou stranou, to znamen, e teta Zenobia sa vybrala na motorke smerom k dedine, pn Kuryllo zamieril na popoludajiu prechdzku do lesa, a ja s Kasiou sme vykroili k jazeru opravi kajak.

Plvali ste niekedy na salamandre? Je to gumov kajak poskej vroby pre dve osoby, zloen zo tyroch samo-


statnch komr nafknutch vzduchom. M vea dobrch vlastnost a vhod, naprklad, ke sa prederav jedna komora, zvyn udria kajak na vode. Okrem toho sa pomerne ako prevrti, m dve pohodln sedadl s pohodlnmi podukami. D sa tie rchlo a ahko nafknu. Jeho chyby - predovetkm sa ako d obrti a je dos ak; plva sa na om pomalie ne na kajaku z drevench dh alebo na plastovom. Na alek plavby sa nehod, ale zasa ke z neho vypustte vzduch, d sa zloi, vmest sa do nevekho vreca a mete ho preva na motorke, sktri i v batoinovom priestore auta.

Prederaven miesto som starostlivo vyistil mirgom, natrel ho lepidlom a prilepil som zplatu, potom som to stlail pecilnou skrutkou. Teraz bolo treba poka najmenej hodinu, km lep neuschne.

Bolo popoludnie, slnko plilo, voda jazera lkala na kpanie. Stredisko op vyzeralo ako vymret, lebo dovolenkri sa zahniezdili na malikej pli, odkia doliehali vkriky a vskanie kpajcich sa.

Kasia roztiahla deku hne pri brehu jazera a zaali sme sa opaova.

ahol som si tvrou smerom k jazeru. Oprel som si bradu o ruky a ponad vodn hladinu som pozeral na druh breh, kde na tmavozelenom pozad starch stromov bolo vidie hnedast siluetu Haubitzovskho palca. Z tejto vzdialenosti palc pripomnal sopotsk Grand hotel. Vyzeral ako kared katua vystavan z hnedej tehly.

Potom som presunul pohad doava, na miesto, kde sa zele stromov dvhala najvyie. Iste to bola t vyvenina zarasten stromami a htinou. Prve tam sa nachdzali ruiny observatria.

Veer si poiiam kajak od Kasie a preplvam jazero. Kajak schovm v trstine pri brehu, pjdem k observatriu a posedm si v ruinch do polnoci," rozhodol som sa.

Slnko prjemne pripekalo na hol plecia a uspvalo ma. Premhajc ospalos, sptal som sa Kasie:

- O akej zhadnej achovnici to rozprval pn Kuryllo? Dieva podceujco odvetilo: - V kadom turistickom sprievodcovi pu o tej zha

de. Tu v okol stoj niekoko starch kostolov. Na kamennch rmoch dver...

- Na portli, - preruil som ju. - Sprvne, prve na portli kadho z tch starch kos

tolov vidie znak achovnice. Jednoducho na jednom kameni v portli je vytesan achovnica.

- Mono je to znak stavitea, - povedal som. - Jednoducho jeden a ten ist stavite postavil okolit kostoly. V dvnych asoch remeselnci, naprklad zlatnci, nechvali na svojich vrobkoch znaku. Rovnako to bolo aj so stavitemi. Ale zvyajne ten symbol umiestovali na miestach, ktor neudierali do o, nikdy nie na portli.

- Vyznte sa v tchto veciach? - Som historik umenia, - priznal som sa, lebo som ne

videl dvod, aby som svoje povolanie pred ou tajil. - V tomto kraji je vea velijakch znakov achovnice,

- znova zaala Kasia. - Na mroch kostolov s achovnice vemi star. Ale mete njs aj tak, ktor boli vyryt pomerne nedvno. Lebo rod Haubitzovcov, ktor boli majitemi tohto kraja, mal vo svojom erbe achovnicu a prve erbom oznaovali vetko, o im patrilo. Vraj achovnice mali aj na porcelnovom stolovom servise.

- Si vborne informovan, - poznamenal som. - To no. Pn Kuryllo a moja teta asto o tejto zlei

tosti rozprvaj poas obedov a veeri v jedlni. Najviac o achovnici vie moja teta, lebo sa zoznmila s pnom Klausom, pnom Weberom a almi, ktor sem prili z Nemecka, aby vysvetlili tto zhadu.


- To prili sem pecilne preto? - sptal som sa pochybovane.

- Nepouli ste prbeh starho Haubitza a o ukrytch pokladoch? - zaudovala sa Kasia. A pretoe som zavrtel hlavou, lebo som nechcel, aby vedela, e sa zaujmam o tto zleitos, zaala vyklada prhodu, ktor som poznal z Knihy straidiel.

Ke skonila, mykol som plecami. - Priznm sa, Kasia, e sa neviem zorientova v tejto

historke. Chce mi nahovori, e t pni - Klaus, Weber a al - prili sem jednho krsneho da, aby nali t najcennejiu vec"? Lebo poklady u tu nie s, boli odovzdan do mze.

- Ich prchod zaprinil sdny proces. - Sdny proces? - Veru tak. Obvinen je pn Weber a noviny, v ktorch

pracuje. Ak pn Weber vysvetl tajomstvo achovnice a njde t najcennejiu vec", bude osloboden spod aloby. Pri vysvetovan zhady mu pomhala posk skupina aj Nemka, Hilda, ktor sa narodila v Jasieni. Jej otec slil u Haubitza. Hilda dobre pozn cel okolie a vie o vetkch tunajch achovniciach. Pn Klaus je zasa z redakcie inch novn ako pn Weber a priiel sem iba ako pozorovate. Napokon, ako ste pouli pri obede, nepodarilo sa ni njs a nijak zhada sa nevyjasnila. Pn Weber iste prehr sdny spor. Je to koda, lebo je vemi sympatick, - vzdychla Kasia.

Chvu sme leali mlky. Po chvli Kasia povedala: - Zplata u iste prischla. Nevyberieme sa na vlet? - Dobre, - shlasil som a zdvihol som sa z deky. - Po-

plvame na tvojej salamandre. Sebastian ibal chvostom ako prtikom, s vekou ra

dosou pozoroval, ako sme nafukovali kajak pomocou gumovej pumpiky. Zplata silno drala, poloili sme te-

da kajak hne na vodu. Kasia pobehla do chatky po vesl. Sadli sme si na svoje miesta, dieva vpredu, ja vzadu, a Sebastian sa uloil na prove. Zdvihol hlavu ponad bok kajaku a rozhliadal sa dookola ako nmornk na stri pri plavbe.

- Vyrame! - zvolal som a odpichol som sa veslom od brehu. - Ideme na nvtevu do palca.

- Ach, nie, - protestovala Kasia. - Nechcem s do palca. Tam sa meme plavi kedykovek. Ale nebola som ete na konci jazera. Urobme si vlet k zrcanine mlyna, ktor sa nazva Utopenec. Do veere je ete dos asu. Stihneme sa vrti.

Mne bolo jedno, kam poplvame. Navtvi ruinu starho mlyna som tie mal v plne.

- Dobre, ideme k Utopencovi, - shlasil som. - Rozpoviem vm poves o tom starom mlyne, - pove

dala Kasia. - Teraz vy veslujte a ja budem rozprva. Potom sa ja chytm vesiel.

Riadne som zaberal veslami a ona rozprvala o skpom mlynrovi. Poznal som aj tto poves z Knihy stra-idiel, ale prirodzene, nepovaoval som za mdre prezradi to dievau.

Po tvrhodinke veslovania sa pred nami rozvinula iroko rozliata hladina jazera, zo vetkch strn obkolesen zalesnenmi kopcami. m bliie k brehom, tm bolo jazero plytie: videli sme dno pln bielych kamienkov a muliiek. Brehy mali zky ps piesitej ple, iba na samom konci jazera, kde bolo vidie do dna vrazen koly prehnitho mla, trali trsy vysokej zelenej trstiny a medzi kmemi stromov sa erveneli tehlov steny zborenho domu a siv kamenn mry niekdajieho mlyna.

Gumov dno kajaka zakrpalo na piesku a trku. Dorazili sme k brehu.


Sebastian vyskoil na piesok prv a uchajc, obzeral sa na vetky strany.

- Preboha, ako je tu ticho, - povedala Kasia a mimovone stila hlas.

Nebola to pravda. Vlny jazera, vybiehajce na piesit breh, apotali, vrany, ktor hniezdili na konroch starch topoov, poriadne nahlas krkali. Lene v krajinke, ktor ns obkuovala, bolo osi neprjemn, stran a sasne straideln. Toto miesto psobilo stiesujcim dojmom, preto Kasia, akoby v obave pred zakrdajcou sa hrzou, stila hlas.

Priviazali sme kajak k jednmu kolu prehnitho mla a vyskoili sme na breh. zky chodnk ns doviedol do zarastenho ovocnho sadu. Pda tu bola dobr, pred rokmi hdam aj starostlivo obrban, preto sa tu vetko bujne rozrastalo. li sme cez ihavu vysok do psa, videli sme neobstrihan star jablone a povyschnan erene. Veru, hdam prve to vek mnostvo mtvych vyschnutch stromov, o ktor sa nik nestaral, vytvralo ten neprjemn dojem. Uprostred vysokej, bujnej zelene trali hol pne a konre bez lstia. Dokonca aj obrovsk topole, ktor kraovali nad tmto miestom, mali povine uschnut vek konre, a na tch, o ete boli iv a ob-rasten lstm, bolo vidie vek vranie hniezda, podobajce sa na odporn kpte. ierne vtky jednostaj krili nad stromami a neprestajne krkali.

Chodnk sa skrcal k potoku, uvideli sme zvyky niekdajieho stavidla, cez ktor sa voda prelievala s hlasitm huanm. Hne veda bol vek rybnk, pokryt hrubou vrstvou rias. V zelenkavom kouchu leali pne prevrten vchrom a hnili, vytvrajc ostr zpach. Ruiny mlyna vyzerali ako vek siv katua, na ktor do-liapla noha nejakho obra. Strecha bola vpadnut do mlynice, cez przdne okn a dvere bolo vidie rumovis-

ko a burinu. Rovnako vyzeral aj niekdaj mlynrov dom, ktor bol hne veda: ierne diery po oknch a dverch, zapadnut strecha, rcajce sa tehlov steny a na dvore kopa trosiek, hrdzavejce elezo, zopr deravch plechovch sudov.

- Preo nikto neoprav ten mlyn a neobva ho? - nahlas uvaovala Kasa.

- V Jasieni je nov mlyn. Parn. Videl som ho, ke som prechdzal cez dedinu, - poznamenal som. - Oprava tohto mlyna by nemala zmysel, ke sedliaci v Jasieni maj svoj a okolit ttne majetky chovaj iba dobytok a prasce. Opravi ho len preto, aby potom neuitone stl?

Poas tohto rozhovoru sme preli okolo run a znova sme sa dostali na chodnk, ktor ns priviedol na cestu i na dreven most, po ktorom sme preli cez potok. Domyslel som si, e tto cesta vedie okolo jazera a po nej sa meme dosta k palcu Haubitzovcov aj do dediny a keby sme sa vydali opanm smerom, tak aj do nho kempingovho strediska.

Po jednej strane cesty sa rozkladala divoko zarasten zhrada utopenho mlynra, a po druhej sa zanala sosnov borina s nzko rastcou lietinou a krkmi ja-lovca.

Zrazu sa Sebastian s hlasnm tekotom vrhol do krovia. Zvedav, o objavil, pobehli sme za nm, oddonili sme krovie, odkia prichdzal k nm brechot. Tu sme uvideli iernu motorku s prvesom a veda nej... tetu Zeno-biu, ako zlostne odha Sebastiana, ktor sa s ou vtal veselm poskakovanm.

- Ten pes je prern, - vrala Zenobia. - Vdy sa objav nevhodne. Pozrite, ako ma vystopoval. Akoby bol policajn vliak.

- Ty si sa sem schovala? - sptala sa prekvapen Kasa. - Nie, - odpovedala nahnevane. - Prila som sem


tak ako vy, na prechdzku. Ale vbec nemm chu na nejak spolonos, - pri tchto slovch na ma nevraivo zazrela.

- Nebudeme vm preka, - povedal som a obrtil som sa, aby som odiiel smerom k ruinm. Lene v tom okamihu som spozoroval medzi stromami siv taunus pna Klausa.

Auto stlo v lesnom prieseku, ktor viedol od okrunej cesty okolo jazera.

- Nebudeme vm preka, - zopakoval som, - tm skr, e ako sa zd, ste tu s nejakou spolonosou.

Teta Zenobia pozrela v smere mjho pohadu a pochopila, koho mm na mysli. Neshlasne zavrtela hlavou.

- Mlite sa. Prila som sem sama a s nikm som sa nedohovorila. Idcky po ceste som si vimla auto pna Klausa, tak som zastavila. Lene auto je przdne, pn Klaus sa dozaista vybral na prechdzku hlbie do lesa.

- A preto ste svoj motocykel schovali do krovia? - ironicky som sa sptal.

Znova od zlosti dupla nohou. - o vs do toho? Mem robi, o sa mi pi. Chytil som Kasiu za ruku. - Pome ku kajaku, - povedal som. - Naozaj ma to v

bec nezaujma. - Psst! - zasyala Zenobia. Chytila Sebastiana, rukami mu zatvorila papuku, aby

nezatekal, a vtiahla sa do krovia, kde stl jej motocykel. - Pote sem. Rchlo! - zaepkala z krovia. - Nevidte,

e prichdza t Hilda? Zatvril som sa pobrene, ale tie som sa schoval do

krovia a ahal som za sebou aj Kasiu. epol som Zenobii s predstieranm hnevom:

- Nezd sa mi, e by bolo slun schovva sa do ja-

lovcovho krovia a tajne pehova blnych. Povaujem sa za dentlmena.

- Blablabla! V Utopenci je jedna zo zhadnch achovnc. A Klaus aj Hilda s utajen nepriatelia, chpete to? Vbec niet pochb, e Hilda prila sem sledova Klausa.

- A my sledujeme ju, - odvrkol som. - Vbec ni nechpem.

- No vidte? - triumfujco epla Zenobia. - Aj rozum mte rovnako nevytrnovan ako svaly.

Neozval som sa, lebo na zaiatku prieseku som uvidel thlu brunetku, ktor pomaly krala smerom k nm. Z krytu som videl, e je to vemi pekn, nanajv tridsaron ena s hladko uesanmi vlasmi vzadu zapnutmi do drdolu. Mala obleen siv nohavice a bielu blzku, na pleci sa jej hojdal fotografick apart. Pri chdzi sa pozorne obzerala na vetky strany. Ke sa priblila k stojacemu autu, v prieseku sa ukzal Klaus. Prichdzal smerom od run starho mlyna.

- , - prekvapil sa, ke ju uvidel. - Dobr de, - pozdravil ju po nemecky a v tom jazyku aj pokraoval v rozhovore: - Prili ste sem na prechdzku, i na ete jedno stretnutie s tajomnou achovnicou?

- Neuhdli ste. Prila som sem kvli vm. - No toto, - ete vmi sa prekvapil Klaus. - Zdalo sa

mi, e vm nie som vemi sympatick. - Prve preto som prila sem. Sedela som na terase

palcovej kaviarne a videla som, ako ste autom zamierili na lesn cestu do mlyna. Pomyslela som si: nao tam pn Klaus ide? Je to predsa spustnut miesto, udoprzdne, romantick, a pn Klaus, pokia som to mohla zisti, vbec nie je romanticky naladen. A tak, hnan zvedavosou, som sa vybrala na prechdzku do tchto miest.

- A o ste uvideli? - ironicky sa sptal pn Klaus.

- Vy ste li autom a ja pei. Niet divu, e som prila neskoro. Ako sa mi vid, chystte sa u na nvrat do palca.

- Je to tak. A rd vs odveziem. Ctim sa do istej miery zaviazan, e ste kvli mojej skromnej osobe liapali tak kus cesty. Nechcel by som, aby ste znova museli zopakova tak vzdialenos. A upokojm aj vau zvedavos. Priiel som sem preto, aby som si ete raz pozrel jednu z tch achovnc, ktor spsobili toko problmov.

- Neverm vm. Ani neprijmem vau ponuku na zvezenie, - odmietla zamraen Hilda.

Klaus mykol plecami. - Neviete prehrva, slena Hilda. A ten, kto nevie

prija porku, nikdy nezvaz. Nemete sa zmieri s faktom, e po tdovom hadan odchdzame s przdnymi rukami. Ako viete, ja som od poiatku neveril, e jestvuj tie pamti. V tch asoch ste boli osemron dievatko a ist veci vyzerali vo vaich oiach celkom in. A keby aj tie pamti naozaj boli existovali, tak u by po nich nezostala ani stopa. Tajomn slov starho Haubitza mono chpa vo viacerch vznamoch a ani jedna achovnica, na ktor sme natrafili, nevedie k krytu. koda, e ste si na vetky tieto veci nespomenuli skr. Spsobili ste loveku stratu dobrho mena, narobili ste problmy pnu Weberovi a jeho redakcii. Prehrte ten proces. Teraz sa s vami rozprvam naozaj primne, usilujem sa by objektvny, hoci noviny, v ktorch pracujem, podporovali aj podporuj pna Haubitza. Tvrdm, e v takch prpadoch mus by lovek nezvyajne opatrn. Aj isto slovnm obvinenm mono narobi viac kody ne itku.

Otvoril dvere svojho auta. - Prosm, azda predsa len nasadnete, - urobil pozva

jce gesto rukou. - Nie, - tvrdo odmietla Hilda.


Klaus nasadol do svojho auta, spustil motor a po chvli odiiel smerom k palcu.

A prve vtedy sa Sebastian vytrhol z rk Zenobie. So tekotom sa rozbehol po stopch auta.

- Preboha! - vystraila sa Hilda, lebo Sebastian prudko vyskoil z krovia a takmer ju zrazil z nh.

- Nebojte sa, nehryzie, - upozornil som ju po nemecky a vyiel som zo skre v krov.

Nanihodn Sebastian prezradil nau skru, nemalo zmysel alej sa ukrva. Zaul som hlasn Zenobiinu nadvku. Teta obdarila Sebastiana nectivmi epitetami a potom natartovala svoj strane hlun motocykel. Kukujc pomedzi stromy, vzdialila sa s vekm rmusom; nerila nm ani poveda do videnia".

Kasia vyliezla z krovia a zapskala na psa. Priblil som sa k Hilde, uklonil som sa jej a povedal:

- Prepte, e som bol mimovonm svedkom vho rozhovoru s pnom Klausom. Zd sa mi, e by som vm mohol pomc.

Vrhla na ma vemi pohdav pohad. - Mimovonm svedkom rozhovoru, - zopakovala v

smene. - Povedzte priamo, e ste navali. Je to vemi hnusn, pane.

Obrtila sa mi chrbtom a vykroila cez priesek, obila Sebastiana, ktor u prestal naha auto a vracal sa ku Kasi s vyplazenm dlhm, ervenm jazykom.

Pokriabal som sa na hlave. - Nie, to nie, - zahundral som. Zdalo sa mi, e by som mohol poveda Hilde osi, o by

ju dozaista vemi zaujmalo. Lene ona sa ctila dotknut tm, e sme povali jej rozhovor s pnom Klausom. Domnievam sa, e celkom oprvnene mi prejavila svoje pohdanie.

Ctil som sa preto vemi neprjemne. Vytal som si,


e som sa dal Zenobii navies, aby sme vypouli rozhovor Hildy a Klausa. ia, u bolo neskoro na tom nieo zmeni.

ako som si vzdychol a povedal som Kasi: - A teraz njdime zhadn achovnicu, ktor sa vraj

nachdza v Utopenci. Dlho sme hadali, skmali sme ruiny mlyna. Ale a

chovnica sa nachdzala na brehu jazera, nealeko miesta, kde sme pristli na salamandre.

Bola vytesan na vekom adovcovom balvane, o ktor sa s tichm apotom rozbjali vlny jazera.

- o si myslte, bude kryt pod tmto balvanom? - naivne sa sptala Kasia.

- Ak by to musel by obor, aby zdvihol balvan a nieo pod nm ukryl. Na jednej strane je balvan vo vode, na druhej mus by tak vlhko, e kad vec, ktor by tu zakopali, bola by ihne znien. Nie, moja mil. Tto achovnica neskrva nijak tajomstvo.

- Tak nao ju sem vytesali? - Pravdepodobne prve na tomto mieste sa konili po

zemky majetku Haubitzovcov. Balvan so achovnicou oznauje hranicu. Od tohto miesta pozemok patril mlynrovi, ktor sa utopil, ale lesy z tejto strany jazera patrili panstvu.

Zamyslen som sa pozeral na achovnicu vytesan v kameni. Bola prv, ktor som naiel po prchode do Ja-siea. Sasne mi v mysli vrila zmienka o kovovej nbojnici, ktor chlapci nali v zrcaninch observatria. Rozmal som o Klausovi, Hilde a o udnom sprvan peknej Zenobie.

Hilda primne vysvetlila dvod, preo prila k Utopencovi. Jednoducho sledovala Klausa, ktorho povaovala za svojho protivnka. Ale Zenobia? o t priviedlo k Utopencovi?

Mono sem prila na stretnutie s Klausom, ale ke som sa tu objavil aj s Kasiou, preruilo alebo znemonilo to ich stretnutie? Ale preo sa chceli ukrva, preo si ako miesto stretnutia vybrali tento mlyn a nie naprklad kaviarensk terasu? Preo kad z nich sem priiel osobitne?

Ete jedna otzka ma vemi zaujmala: preo sa Zeno-bia ukryla v krov, ke uvidela Hildu prichdza, a potom ma printila pova cel rozhovor Hildy s Klausom?

Nenachdzal som odpove ani na jednu z tchto otzok. A nad hlavou v suchch konroch starch topoov nevdne krkali kdle vrn. Ich krkanie ma vyruovalo a znepokojovalo moju myse.


P I A T A K A P I T O L A

Zenobiine idely Zskava sa mu pomocou duda? Non vprava Zhadn osoba o sa stalo v parku palca

Veer zaalo pra. Sedel som sm na terase palcovej kaviarne pod vekm farebnm ddnikom a ten d ma printil, aby som rchlo zaplatil et. Pobyt v kaviarni sa napokon ukzal pre ma celkom zbyton, nik z host nezaujal moju pozornos. Boli tam prevane esk turisti, nevidel som ani Klausa, ani Hildu. A celkom na konci mjho posedenia na terase priiel k palcu obrovsk modr ford so vajiarskou poznvacou znakou. Vystpil z neho fen blondn v mojom veku, pribehol vrtnik a zaal z auta vyna batoinu. Inmi slovami, do palca priiel nov hos, tentoraz a zo vajiarska.

A vtedy som si vimol Zenobiu, ktor vychdzala z palca. Na chvku sa zastavila a obzerala si ndhern ford, potom so zujmom vrhla pohad na peknho vajiara. Napokon si vimla aj ma, ke som zaplatil tratu a unikajc pred daom, zbehol som po schodoch z terasy.

- Dovolte, na chvoku, - obrtila sa ku mne. - Pokajte ma, prosm, odveziem vs na svojej motorke. Pr a vy mte tak chatrn zdravie.

- Prosm vs, slena, neutujte ma a tak vemi, - odvrkol som nahnevane.

Iba ahostajne mvla rukou, o malo dozaista znamena, e ani jej scit vemi nezmen moju situciu.

Ukzala na belas ford. - Je pekn, vak? Nie tak ako v traga. Som zvedav,

z ktorej asti vajiarska pochdza majite auta. Ak z tej, kde hovoria po franczsky, nebudem sa mc s nm porozprva. Ovldam iba neminu a anglitinu.

- Zara ma v zujem o cudzincov... - Mono sa chcem vyda za nejakho fenho cudzinca. - No toto! Ndhern idely, - zahundral som. Znenazdajky ma chytila za lake, sasne stpila nohou

za moju nohu. ahko ma postrila a... u som leal na trve pri terase.

Ktorsi hos sa nahlas rozosmial, ke som sa neikovne dvhal zo zeme.

- Pomocou dudistickch chvatov sa manel nezskava, - zavral som nazlostene.

A vykroil som na cestu, lebo som sa rozhodol, e radej poriadne zmoknem, ako by som mal prija jej ponuku na jazdu motocyklom. Lene Zenobia vytiahla z ktorhosi kta svoju stran motorku a dobehla ma. Zastavila a ukzala mi na miesto v prvesnom vozku.

- Vy ma tyranizujete, - povedal som. - To nie. Mlite sa. Jednoducho sa usilujem urobi

z vs mua. Mlite sa aj pokia ide o moje idely. Stle v sebe ivm ndej, e raz stretnem nejakho neobyajnho loveka. Pozdravm sa s nm a sksim naho poui nejak z najzradnejch dudistickch chvatov. Ale on sa ani nezachveje. Zist sa, e je lepm dudistom ne ja. Do takho loveka by som sa vedela zamilova.

- Ale to nie je ni ak. Poznm niekokch majstrov duda.

Strane na ma zagnila.


- Ak sa mi neprestanete vysmieva, o chvku sa znova ocitnete na zemi.

alostne som pokval hlavou. - Som vm vydan napospas. Lene nikdy vm nezilo

na um, e v ivote maj vek vznam aj tak vlastnosti, ako s inteligencia, vzdelanie, charakter loveka a podobne?

- Ale no, - sklonila hlavu. - Lene aj ovlda dudo m cenu. Jedno druhmu nepreka. No, sadnite si u. Neublim vm, - upokojovala ma lskavo.

Pralo oraz hustejie, take namiesto toho, aby som odvoz so cou odmietol, vliezol som do prvesnho vozka a nechal som sa odviez do nho kempingovho strediska. Rozlili sme sa v poriadnom lejaku, chladne sme si povedali do videnia" a zmizli sme vo svojich chatkch.

Odsunul som zclonku na malikom okienku a zistil som, e u pna Kurya, ktor bol mojm susedom po avej strane, svieti svetlo. Postrach gastronmie" sa dozaista chystal spa alebo tal kniku.

Tejto noci som mal v mysle navtvi ruiny observatria, ale videlo sa mi ete vemi privas. Bolo iba dev hodn, na vpravu bolo treba vyrazi a po jedenstej, ke v stredisku u vetci bud spa. Nechcel som, aby si niekto vimol, e namiesto spnku sa po nociach tlam po okol.

D jednostaj bubnoval na strechu mojej chatky. Z batoiny som si vybral tepl sveter, natiahol som si priliehav nohavice, nachystal som si pripl. Ete som vyskal, i mi svieti baterka.

Vtom sa ma zmocnili pochybnosti, i sa vyplat za takejto sloty plva na druh stranu jazera. Lene to bol u siedmy de od Veverikovej udnej prhody. Tajomn osoba alebo osoby, ktor tam vtedy vykonvali nejak podozriv innos, mono u skonili svoju lohu a navdy

zmizli... Napokon, i by sa im v takej puti chcelo ra sa v ruinch observatria?

no," odpovedal som na svoje pochybnosti. Keby som bol zloincom, vybral by som si prve takto noc na nvtevu run, predpokladajc, e tam budem mc pokojne a bezpene kona."

Pokojne som sa natiahol na svojom lku, prikryl som sa dekou a sksil som si zdriemnu, aby som poas nonej vpravy bol dostatone erstv.

Zobudil som sa krtko pred dvanstou. Po chvli som otvoril dvere a vyiel von. Okno chatky pna Kurya bolo tmav, nesvietilo sa ani u Zenobie. Kasina salamandra leala na trve medzi jej chatkou a mojou, vesl boli opret o stenu. Odniesol som kajak k vode a po chvli som sa u plavil cez jazero ierne od noci a daa.

Hust, nepreniknuten tma saovala orientciu; zakrtko mi z o zmizol breh s kempingovm strediskom, ale protiahl bol neviditen. Plval som teda takmer poda hmatu, rozhajc vodu priamo, aby kajak smeroval rovno a doviezol ma do ciea. Plavba v tme sa mi videla dlh, akoby som nikdy nemal dorazi k opanmu brehu. Navkol sa stle rozprestierala noc a ual d. Po nejakom ase som sa zaal obva, e kajak predsa len odboil z kurzu a plvam pozd brehu a na koniec jazera k mlynu Utopenec.

Neustle som zaberal veslom, ale druh breh bol ete stle neviditen. Bola tak hust tma, e som sotva videl na picu salamandry. Hladina jazera sa zdala by priepasou, mal som dojem, e o chvu sa z nej vynoria dlh slizk chpadl, ovin sa mi okolo krku a stiahnu ma do hlboiny.

Opis takejto scny som nedvno tal v jednej knike anglickho spisovatea lana Flemminga. Hrdina jeho romnu, nebojcny James Bond, agent slo 007 anglickej v-

zvednej sluby, bojoval s obrovskou ptnsmetrovou chobotnicou. Ech, s km ten Bond nebojoval a koho neporazil! Zlikvidoval stranho ana, ktor menil drhy americkch kozmickch rakiet, znekodnil bandu, ktor chcela oiari a znii americk zsoby zlata. Lebo - to treba uzna - neohrozen a neporaziten James Bond najastejie znekodoval straideln sprisahania, ktor, podobne ako t ozrutnska chobotnica, zrodili sa v literrnej fantzii lana Flemminga.

Filmom spopularizovan postava Jamesa Bonda sa stala bostvom mnohch ud, vytvorila dokonca jav, ktor sa nazva bondomnia". Mlad udia zaali nosi koele la Bond, kravaty la Bond, vreckovky, pyam, nprsn taky, vetko - la Bond. Tento nezvyajn hrdina mal obrovsk silu, ikovnos a inteligenciu, vaka ktorm vdy vyiel bez ujmy zo vetkch nebezpeenstiev. Mal tie nezvyajn nepriestreln auto s namontovanmi baranidla-mi, ktor mu umoovali prevraca najvie prekky.

Bol by som zvedav," pomyslel som si, o by James Bond povedal, keby uvidel mj prern vehikel?"

Preruil som vahy. Na pravej strane sa mi zazdala v temnote aksi ierna stena, temnejia ne pozadie noci, ktor ma obklopovala. Blil som sa k druhmu brehu jazera.

Vplval som do malej ztoky zarastenej vysokm tstm. Vyskoil som na breh a zatiahol som kajak do hustej trstiny. O niekoko krokov alej som v krov ukryl aj veslo.

Tma a d jednostaj saovali orientciu, nemal som potuchy, kade treba s k observatriu. Rozhodol som sa preto postupova popri brehu a k parku palca. Z Knihy straidiel som si zapamtal, e tade - po parkovej aleji -bolo najahie dosta sa k ruinm.

Rchlym krokom som prechdzal popri jazere. Krovie


sa preriedilo, natrafil som na aleju vysaden starmi hrab-mi, ktor sa konila na pt nevekej vyveniny. A tak napriek tme sa mi podarilo njs kukat chodnk, ktor pomedzi krovie a stromy viedol na kopec.

Teraz som spomalil krok. Keby som sa potkol o kame alebo o kore, a pod nohami ich bolo plno, ktosi by to mohol zau napriek uaniu, ktor spsoboval d.

Musel som by opatrn a ostrait. Mj irok pripl, po ktorom sa zlievali pramienky vody, podchvou sa otrel o halzky krovia. Preto som si ho vyzliekol, zvinul ho a stril pod pazuchu.

Ako to bolo opsan v Knihe straidiel - chodnk mal niekoko zkrut. Zrazu sa krovie rozostpilo a nad hlavou som zazrel ierny oblk, zvyok klenby brny observatria. iel som alej a vkroil som na kamenn ndvorie. Stade sa dalo dosta do hlavnej asti observatria. Ale pochyboval som, i v tme, bez zaatej baterky, budem vedie tam trafi. Zatajil som sa teda pri mre a naval som. Rozhodol som sa, e ak nespozorujem ni podozriv, na chvu si posvietim baterkou.

Poul som iba monotnne umenie daa na starch mroch. U som chcel pritisn gombk na baterke, ke zrazu ku mne doahlo aksi buchnutie. Akoby z mra odpadol drobn kame a pri dopade na zem buchol. Zadral som dych a znova som naval, lene nijak zvuk sa u nezopakoval.

Op som sa rozhodol stlai gombk na baterke, ke za brnou v krov osi nahlas zauchotalo. Mono sa zobudil nejak vtk. uchot sa zopakoval, akoby sa osi vek predieralo cez lstie. Potom nastalo ticho...

Buchot spadnutho kamea ku mne priletel spredu, uchotame som poul za chrbtom. Uvedomil som si, e som prehnane obozretn. Noc v ruinch, v susedstve hustho krovia, vdy prina podobn zvuky. D rozmva star

mry, v krov uchoc jee. Ak budem stle nava non zvuky, neurobm ani krok, nepreskmam ruiny.

Pretrel som si oi. Azda sa mi unavili od neustleho pozerania do tmy? Na druhej strane ndvoria mry akoby zjasneli. U som jasne videl otvor, ktor viedol do susednch miestnost, ale pred chvou predsa cel druh strana bola temn. Azda sa noc zjasnila?

Otvor bol oraz jasnej a naberal lt odtie. Ktosi prichdzal a svietil si baterkou. Bol v bonch miestnostiach observatria, ale otvor vchodu u horel ltm svetlom baterky. Ete chvku a ten ktosi sa ocitne na ndvor. Pre-mykol som sa za brnu a voiel som do krovia. Trochu som vyklonil hlavu, cez brnu som mohol vidie vek as ndvoria. Cez otvor z bonch miestnost vyiel ktosi so silnm reflektorom. irok pruh svetla sa plazil po mroch, posval sa od zeme po vrchol, akoby ten neznmy hadal na tehlch nejak npis alebo znak. Nevidel som ho, lebo reflektor svietil tak, e ten, kto ho pouval, zostval v tme, iba z ruky vypal dlh a ostr l svetla.

Preboha," horkovite som uvaoval, o to m znamena?"

Od Veverikovej prhody minul u tde. Azda sem kad noc ktosi prichdza a svietiac si, had nieo na mroch? Preo to nerob za da? Prstup do run je von, kad ich me navtevova, koko rz chce, a trvi v nich toko asu, koko sa mu zapi. Poas da je hdam ahie njs znak na mre a hadanie nevzbud nijak podozrenie. Preo teda opakuje svoje nvtevy?

Zatajil som dych a stiahol som sa hlbie medzi lstie. Svetlo na ndvor zhaslo. Zaul som bliace sa kroky, tajomn osoba prela popod oblk brny a zamierila na chodnk. Ke iel popri mne, vzdialen hdam iba tri kroky, uvidel som ierny nepremokav pl s kapucou. Tvr zostala neviditen, napokon, tma by neumonila rozozna rty.


Tajomn osoba la dos rchlo, zakrtko sa ocitla za treou zkrutou chodnka. Vtedy som opatrne vyiel z krovia a zaal som sa zakrda za ou. Kam ide? e by do palca?" uvaoval som.

Neznmy voiel na parkov aleju. Jasne som poul krpanie trku pod jeho nohami.

D a tma boli teraz mojimi spojencami. umenie daa prehluovalo moje kroky a temnota ma robila neviditenm. Mohutn hraby tvorili aleju parku, pobiehal som od kmea ku kmeu, stle som sa dral dos blzko tajomnej osoby. la dos rchlym krokom, nevediac, e sa zakrdam za ou.

Ide do palca," skontatoval som, ke sa pred nami vynorila obrovsk ierna silueta. Okn palca boli tmav, svietila iba lampa nad hlavnm vchodom. Zdalo sa mi, e neznma osoba mieri priamo

Zbigniew Nienacki - 10 Pan Tragacik a Cudne Sachovnice

Documents

Transcript of Zbigniew Nienacki - 10 Pan Tragacik a Cudne Sachovnice