Zbigniew Nienacki

Zbigniew Nienacki PAN SAMOCHODZIK I ZAGADKI FROMBORKA

Copyright © by Zbigniew Nienacki (dedičia) Translation © 2007 by Peter Čačko Cover design © 2007 by Viera Fabianová Slovak edition © 2007 by Ikar

ISBN 978-80-551-1535-1

2

PRVÁ K A P I T O L A

Po príchode od Loiry • Nová úloha • Kto lúšti záhady Fromborku • Prvý úkryt plukovníka Königa • Tri cenné mince

Podozrivá záležitosť • Tajomný pár • Výsledky pátrania • Prípad „Łokietkov dukát"

Vrátil som sa z Francúzska, kde som prežil mesiac dovo­lenky. A sotva som sa pustil do svojej zvyčajnej práce na Mi­nisterstve kultúry a umenia, zavolal si ma riaditeľ Marczak, môj bezprostredný nadriadený.

Dávno sa pominuli časy, keď som sa ako pracovník pro­vinčných múzeí zo záľuby venoval objasňovaniu historic­kých záhad a hľadaniu kultúrnych pokladov stratených za vojny. Odvolali ma aj z miesta kustóda malého múzea na dedine. Dostal som vo Varšave byt aj zamestnanie na mi­nisterstve. Formálne som bol iba skromným referentom na Správe múzeí a pamiatkovej starostlivosti, v skutočnosti som však pracoval na špeciálnych úlohách a bol som čosi ako detektív. Prirodzene, netreba to chápať tak, že som strá­žil vitríny alebo stíhal vlamačov do múzeí (žiaľ, aj takí sú). Prideľovali mi úlohy, v ktorých niekedy vôbec nešlo o zlo­čin, a predsa naša krajina mohla utrpieť vážne straty v ob­lasti kultúry. Napríklad často som navštevoval obchody s umeleckými dielami a zaujímali ma transakcie, ktoré sa tam uzatvárali. Dával som pozor, aby nejaká cenná pamiat­ka (o jej obrovskej hodnote niekedy nemal potuchy ani ten, čo ju predával) neprišla do nepovolaných rúk. Mal som na očiach aj činnosť všelijakých obchodníkov so starožitnosťa-

Zbigniew N i e n a c k i

mi a umeleckými dielami. Napokon, práce som mal dosť, oblasť ochrany pamiatok jednostaj prináša prekvapenia a záhady. Kto sleduje noviny, iste si pamätá senzačné sprá­vy o objave obrazov v malom dedinskom kostole, pripiso­vaných slávnemu maliarovi El Grecovi, o nájdení Crana-chových obrazov na pôjde jedného starého kostola, o afére s cennými vitrážami. Vo všetkých týchto záležitostiach som bol odborným posudzovateľom Správy múzeí a pamiatko­vej starostlivosti. V okruhu mojich povinností a záujmov bolo aj hľadanie múzejných zbierok a súkromných kolekcií, ktoré zmizli počas vojny. Toto všetko svedčí o rôznorodosti mojej práce i o tom, koľko dobrodružstiev som musel pre­žiť. Iste by bolo cenné, keby som ich niekedy opísal.

Takisto, ak si nájdem trocha času, opíšem svoj pobyt vo Francúzsku, kde som bol na pozvanie Karen Petersenovej, dcéry známeho hľadača pokladov kapitána Petersena, kto­rého spomínam aj v knihe o hľadaní pokladu templárov. Celý júl som sa pokúšal vysvetliť tajomstvo krádeží obrazov z galérií prekrásnych starých zámkov na Loire. Prežil som množstvo dramatických a fascinujúcich príhod v boji s Fan-tomasom, ktoré si bezpochyby zasluhujú osobitnú knihu*.

Ale už som bol naspäť doma. Bol prvý august, môj prvý pracovný deň po návrate z dovolenky.

- Netrpezlivo som vás očakával, - priznal sa môj nadria­dený, riaditeľ Marczak, - lebo mám pre vás novú, veľmi dô­ležitú úlohu.

- Asi viem, o čo ide, - odvetil som. - O záhady From-borku.

- Ako to viete? Veď ste len včera prišli z Francúzska! - Písala o nich francúzska tlač. Všetko, čo sa viaže k mes­

tu, kde Koperník urobil veľké objavy, zaujíma celý svet. Do záhad Fromborku sa pustím s ozajstnou chuťou.

*Ide o knižku Pán Tragáčik a Fantomas.

4

Riaditeľ Marczak zavrtel hlavou. - Žiaľ, musím vás zarmútiť. Záhadami Fromborku sa už

tri týždne zaoberá váš kolega magister Pietruszka. Podarilo sa mu nájsť jeden z troch úkrytov, kam plukovník König schoval cennosti narabované v Poľsku. Získali sme späť ne­smierne hodnotné umelecké diela, pán Tomasz, a tak ne­vidím dôvod, prečo by som mal kolegovi Pietruszkovi vziať túto záležitosť a odovzdať ju vám.

- Nepočul som o objavení Königovho úkrytu... - Nedovolili sme to zverejniť. Aj tak bolo veľké haló oko­

lo nájdenia Königovej mŕtvoly a plánu jeho troch úkrytov. Nechcem mať vo Fromborku dotieravých novinárov ani hľa­dačov pokladov. Až keď nájdeme všetky úkryty a budeme mať poklady v rukách, usporiadame tlačovú konferenciu. Iba vám poviem, aby ste boli informovaný, že jeden úkryt Pietruszka už objavil: poklad je v pivniciach národného mú­zea. Ak si ho chcete pozrieť, obráťte sa na riaditeľa múzea, iste vám ho ukáže.

- Hm, - smutne som zahmkal. - Nehmkajte tu, - upozornil ma riaditeľ Marczak. - Straš­

ne to neznášam. Viem, že medzi vami a magistrom Pie-truszkom je veľká rivalita. Kolega Pietruszka neraz ľutoval, že vám prideľujeme najzaujímavejšie prípady a jeho nechá­vame v tieni, a preto nemá možnosť prejaviť svoj detektív­ny talent. Priznám sa, že som sa dokonca potešil, keď sa vy­skytla záležitosť záhad Fromborku a vy ste boli za hranicami. Mohol som s čistým svedomím odovzdať túto úlohu kolegovi Pietruszkovi. A som s ním veľmi spokojný. Našiel už prvú skrýšu.

Položil som si ruku na hruď a slávnostne som vyhlásil: - Dávam slovo, pán riaditeľ, že sa vôbec nebudem zaují­

mať o záhady Fromborku. Kolega Pietruszka sa pokojne môže venovať svojej práci, bez obáv, že sa mu budem do to­ho pliesť. A teraz čakám na úlohu pre seba.

Zbigniew Nienacki

- Správne. Poďme k veci, - súhlasil riaditeľ Marczak a otvoril svoj zápisník.

- Ako viete, pán Tomasz, - spustil, - pozorne sledujeme politiku nákupov jednotlivých múzeí a o všetkých kúpach chceme mať úplné informácie, najmä ak ide o veľmi cenné predmety. A v priebehu minulého týždňa som dostal až z troch múzeí v rôznych končinách Poľska nasledujúce in­formácie: múzeum v K. získalo od súkromného majiteľa strieborný denár „Gnezdun civitas". Múzeum v L. získalo denár Mieszka Prvého...

- Čo? - až som vyskočil z kresla. - Veru tak, pán Tomasz. Denár Mieszka Prvého. Len si

sadnite, - povedal riaditeľ Marczak. - Sadnite si a držte sa, lebo to ešte nie je všetko. Múzeu v Lodži neznámy zberateľ ponúkol... slávny Jaksov brakteát.

- Čo? - vykríkol som, neveriac vlastným ušiam. Nevy-skočil som z kresla, lebo som sa silne držal operadla.

- Veru, pán Tomasz, - pokračoval riaditeľ Marczak, - chá­pem vaše zdesenie. V jednom týždni sa zrazu na numizma­tickom trhu zjavili tri z najzaujímavejších a najstarších poľ­ských mincí. Ešte musím dodať, že hoci spomenuté mince majú nesmiernu cenu, predávajúci navrhli ceny nijako nie horibilné, len pár desiatok tisíc zlotých za exemplár.

- Neslýchané! - nemohol som sa spamätať z prekva­penia.

- Preto každé zo spomínaných múzeí považovalo túto ponuku za jedinečnú príležitosť a rýchlo, bez zvláštnych for­malít, uskutočnilo kúpu. Až tu na oddelení, keď sme do­stali tieto informácie, zmocnil sa nás nepokoj.

- Vo všetkých prípadoch bola predávajúcim jedna a tá is­tá osoba?

- Nie. Múzeum v K. kúpilo denár „Gnezdun civitas" od nejakého muža, múzeum v L. denár Mieszka Prvého od akejsi ženy.

6

- Pri takýchto transakciách sa vypisuje účet, zaznamená­vajú sa osobné údaje predávajúceho.

- To hej, pán Tomasz. Preskúmali sme túto vec pomerne dôkladne. Zistili sme, že predávajúci boli nastrčení.

- Ako to mám chápať? - Transakcie prebiehali takto: najprv anonymný telefo­

nát do múzea. Akýsi človek ponúkol predaj cennej mince a navrhol stretnutie v kaviarni na prehliadku mince. Na otázku, odkiaľ má tú mincu, odpovedal: „Informácie nepo­dávam. Chcete ju kúpiť, či nie? Ak nie, tak zbohom!" Keďže šlo o výnimočné mince za pomerne nízku cenu, chcelo ich mať každé múzeum. Napokon, predávajúci nemusí prezrá­dzať svoje tajomstvo. Môže povedať: „Mincu som našiel na pôjde v starom kufri," a kto mu dokáže, že to nebolo tak? Vybavili sa formality, predávajúci vzal peniaze a hneď nato šiel na dohovorené miesto za tým, kto mu zveril mincu. Odovzdal peniaze a dostal províziu vo výške tisíc zlotých. Po každý raz, podľa opisov, ktoré nám dali falošní predáva­júci, skutočným predávajúcim bol ktosi iný: akási elegant­ná dáma, nejaký elegantný pán.

- To nevylučuje, že môže ísť o bandu zloženú z niekoľ­kých osôb, - poznamenal som.

- Prirodzene. Dokonca celkom určite je to banda zložená z niekoľkých osôb. Veď to nemôže byť náhoda, že v jednom týždni sa ponúknu na predaj až tri unikátne mince.

- Oznámili ste to polícii? - Áno. Práve zo zistenia polície vieme, že predávajúci bo­

li nastrčení a za ich chrbtom sa schováva ktosi iný. Ale celá záležitosť, hoci akokoľvek podozrivá, neposkytuje dôvod na začatie vyšetrovania a zapojenie bezpečnostných orgánov. Nejde totiž o priestupok. Každý občan v Poľsku má právo predať múzeu alebo obchodu so starožitnosťami nejaké sta­ré cenné mince, ktoré vlastní. Pravdaže, nie je to s kostol­ným poriadkom, ak ten, kto by mal sám ísť do obchodu ale-

8 Z b i g n i e w N i e n a c k í

bo do múzea, pošle ta niekoho iného a dá mu za to proví­ziu. Lenže vždy sa to dá vysvetliť, lebo ten vlastník môže tvrdiť, že má ešte veľa iných mincí a nechcel, aby ho nu­mizmatici obťažovali. Viete, ako je to so zberateľmi. Ak sa dozvedia, že niekto má bohatú zbierku, začnú sa k nemu hrnúť, navrhujú najprv len obzrieť, potom vymeniť, predať, kúpiť a tak ďalej. Ten ktosi má právo zostať anonymným. A hoci sa správa podozrivo, ešte nemusí byť zločincom. Tým skôr, že polícia nemá hlásenie, že niekomu v Poľsku sa stratila, bola ukradnutá alebo vyrabovaná zbierka starých mincí. Teda mince predané múzeám nepochádzajú z krá­deže, a preto ani niet dôvodov na začatie pátrania. Niekto ich mohol niekde nájsť. Počas minulej vojny sa predsa stra­tilo veľa zbierok rôzneho druhu. Treba sa len tešiť, že ano­nymný nálezca ich neschoval v nejakej skrýši, ale ponúkol také vzácne exempláre múzeu za slušnú cenu

- Azda nemal potuchy o hodnote tovaru, ktorý ponúkal? - To nie. V telefonických rozhovoroch s kustódmi múzeí

opísal mince veľmi odborne, tvrdil, že majú nesmiernu cenu, ale že pozná skromné finančné možnosti, akými múzeá dis­ponujú, a preto navrhuje také nízke ceny. Lebo chce, aby sa tie mince dostali do múzea, a nie k súkromným zberateľom.

- V istom zmysle je to veľmi slušné. - To hej. A práve toto rozhodlo, že nepokladáme za po­

trebné do toho zaťahovať políciu, ale ukladáme práve vám, aby ste vyšetrili celú záležitosť.

Chvíľu som uvažoval. - Ako mám nájsť stopu tajomného neznámeho? - spýtal

som sa. - Spomenul som vám, že múzeum v Lodži dostalo po­

nuku na kúpu brakteátu Jaksu, kniežaťa na Kopanici. Po­nuku urobila nejaká žena. Navrhla uskutočniť transakciu v kaviarni Honoratka zajtra o ôsmej večer. Kustód múzea má prísť na stretnutie a priniesť peniaze. Navrhujem, aby

ste zajtra šli do Lodže a v určenú hodinu sa ukázali v ka­viarni nezávisle na kustódovi. Obzriete si tú dámu, no a ostatné už nechám na vás.

- Kustód má mincu naozaj kúpiť? - Pravdaže. Veď je to veľmi vzácna minca a ona chce za

ňu iba tridsaťtisíc zlotých. Tejto záležitosti dávam tajné heslo...

V tom okamihu na stole riaditeľa Marczaka zazvonil te­lefón.

- Áno, počúvam, tu Marczak, - ohlásil sa do aparátu. Po chvíli jeho tvár nadobudla výraz bezhraničného pre­

kvapenia. Potom riaditeľ skríkol do telefónu: - Čože? Chcete mi predať Łokietkov zlatý dukát? Vy asi

žartujete. Veď druhý exemplár toho dukáta nejestvuje. Čo­že? Vy tvrdíte, že máte druhý exemplár?

Riaditeľovi Marczakovi vystúpili na čelo drobné kropaje potu. A rukou tak silno stláčal slúchadlo, až mu prsty zbeleli.

- Milá pani, súhlasím so všetkými podmienkami! - volal do telefónu. - Prosím, povedzte mi, kde a kedy sa môžeme stretnúť. Áno, prinesiem peniaze, ale najprv mi musíte tú mincu ukázať. Ja vám neverím. Druhý exemplár dukátu Władysłava Łokietka nejestvuje... Čo? Ešte mi zavoláte?... Haló, haló, - kričal do telefónu riaditeľ Marczak.

Ale márne. Žena, ktorá mu telefonovala, zložila slú­chadlo.

Riaditeľ Marczak dlhú chvíľu bez slova sedel v kresle za svojím písacím stolom. Potom povedal potichu, akoby mu chýbali sily:

- Tejto záležitosti dávam tajné heslo „Łokietkov dukát". A prosebne dodal: - Pán Tomasz! Vy ste moja jediná nádej...

10 Zbigniew Nienacki

D R U H Á K A P I T O L A

Aký je štátny poklad • Tajomstvo troch mincí • Numizmatický jeti • Ťažkosti s kniežaťom Jaksom •

Zločinci, alebo zberatelia • Moje tajné poslanie - V Honoratke • Zjavuje sa Waldemar Batura • Zloduch • Batura odpovedá

na niekoľko otázok • Hodená rukavica • Jedna nula pre Baturu

Do Lodže som šiel nasledujúceho dňa hneď popoludní. Cestoval som svojím škaredým vehiklom, lebo som musel byť pripravený na všetky eventuality, keď sa budem usilo­vať zistiť totožnosť tajomnej dámy, ktorá chce predať Jaksov brakteát. Okolnosti, a predovšetkým ten čudný telefonát riaditeľovi Marczakov a ponuka Łokietkovho dukáta napo­vedali, že ma čaká poriadne zamotaná záhada. Vôbec som neľutoval, že mi nepridelili záhady Fromborku. Skrýše s po­kladom, ktorý ukryl hitlerovský rabovač? Áno, to znie veľmi efektne. Ale ručím vám za to, že aj krycie heslo „Łokietkov dukát" môže rovnako zelektrizovať každého múzejníka.

Cesta do Lodže je široká a priama, pre šoféra bezpro­blémová. Moje auto ma bezpečne viezlo a vedel som, že mi nepripraví nepríjemné prekvapenia. Počas pobytu vo Francúzsku, ako odmenu za účasť pri rozlúštení záhady zám­ku na Loire, kapitán Petersen objednal u talianskej fir­my Pinin Farina do môjho vehikla nový motor aj nové pneumatiky. Stálo to viac-menej toľko ako nová elegantná simca alebo dokonca peugeot. Ale nechcel som sa rozlúčiť so svojím škaredým autom, ktoré ma toľko ráz zachránilo pred všelijakými nebezpečenstvami. Považoval som ho za svojho najlepšieho pomocníka a priateľa. S novým moto-

rom a novým obutím ma nemohlo sklamať ani odoprieť mi poslušnosť.

Šiel som po dobrej ceste a mohol som rozmýšľať o úlohe, ktorú mi pridelil riaditeľ Marczak.

Vedel som, že ju musím splniť taktne, s veľkým citom, le­bo kto sa mohol zaručiť, či sa za tým neskrýva nejaký zná­my zberateľ. Išlo o štátny poklad, preto bolo nevyhnutné zistiť pôvod týchto mincí.

Štátny poklad. Za týmito slovami si každý predstavuje obrovské sály múzea alebo veľké wawelské komnaty ove­šané starými gobelínmi, obrazmi starých majstrov, koru­novačné klenoty, zbrane, nádherný nábytok, ktorý kedysi používali králi. Lenže štátny poklad, ktorého pôvod som mal vysvetliť, mohlo schovať v ruke... dojča. Veru, aj päs­tička malého dieťaťa je dosť veľká na to, aby ten poklad ukryla. Ani jedna z tých vzácnych a nesmierne cenných mincí nebola väčšia ako necht dospelého muža a len o málo čo hrubšia než ten necht. A predsa tie malé pred­mety strážime v našich múzeách rovnako pozorne ako efektné gobelíny a nádherné obrazy. Pretože sú takisto dôležité pre dejiny kultúry nášho národa. Ich opis a foto­grafie možno nájsť v mnohých knihách a učebniciach. Ale nenájdete ich v nijakom cenníku. Lebo ich cenu ne­možno určiť.

Teraz už chápete, prečo som po prvých slovách riaditeľa Marczaka vyskočil z kresla a počúval jeho vysvetľovanie na­najvýš prekvapený?

Denár Mieszka Prvého. Vôbec prvá poľská minca. Do tých čias ľudia, ktorí žili na území Poľska, používali buď výmenný obchod, alebo platili arabskými a ešte predtým rímskymi peniazmi, alebo iba hrudkami striebra či polá­manými ozdobami. Až Mieszko Prvý, iste krátko po svo­jom krste, prikázal raziť vlastné mince, rovnako ako vte­dajšie české či nemecké kniežatá. Minca s menom

12 Zbigniew Nienacki

panovníka bola viditeľným znakom suverenity krajiny, dôkazom vlády kniežaťa nielen pre cudzincov, ale aj pre vlastných poddaných. Či vyrazili veľa týchto mincí? Od­borníci numizmatici rátajú, že denárov Mieszka Prvého bolo dvadsať až tridsaťpäťtisíc. Koľko z týchto mincí sa za­chovalo až do našich čias? Na celom svete ich je asi šty-ridsaťsedem. Ale už veľmi dávno na najväčších zahranič­ných aukciách nebol zaznamenaný predaj tejto mince, čo svedčí o jej nezvyčajnej vzácnosti. Ten malý peniažtek má už vyše tisíc rokov. Toľko, koľko poľský štát. Je zo striebra, má priemer osemnásť celých a osem desatín milimetra, a hmotnosť iba jeden celý a sedemdesiatsedem stotín gra­mu. Na averze, teda vrchnej strane, na líci, vidieť akoby časť kruhu s krížom a zdeformované meno poľského knie­žaťa. Na reverze, teda na spodnej strane či na rube, je jed­noduchý kríž a medzi jeho ramenami štyri gule.

Tento denár predali múzeu v L. Ale ešte vzrušujúcejšia bola skutočnosť, že múzeum v K. získalo denár s nápisom „Gnezdun civitas".

V dejinách poľských mincí je tento denár na druhom mieste po Mieszkovom denári. Nápis „Gnezdun civitas" bol na mincu vyrazený na rozkaz Boleslava Chrabrého na po­česť slávneho zjazdu v Gnezdne v roku tisíc. Jeho hodnota je vyššia ako hodnota Mieszkovho denára, pretože je uni­kátom, čiže jestvuje iba v jednom exemplári. Jediný kus de­nára s nápisom „Gnezdun civitas", ktorý zatiaľ veda pozná, je v múzeu Emeryka Czapského. Czapski bol veľmi bohatý zeman, ktorý celý svoj obrovský majetok vložil do zbierky poľských mincí. Keď zomieral, venoval svoju zbierku štátu a podnes si ju možno prezrieť v Krakove.

Pred rokmi asi jestvoval ešte druhý exemplár denára „Gnezdun civitas", ktorý pochádzal z pokladu vykopané­ho v Rychnowe v okrese Wąbrzeźno. Ešte v tisíc osemsto šesťdesiatom treťom roku sa nachádzal v kráľovskej zbier-

ke bankára Bochenka, ale neskôr kdesi zmizol bez stopy. Druhým exemplárom tejto mince sa pred vojnou hrdil známy numizmatik Feliks Modrzyński z Varšavy. Ale nu­mizmatici zberatelia sú fantasti, ktorí sa podobajú rybá­rom a poľovníkom...

Denár „Gnezdun civitas" je ešte menší ako Mieszkov de­nár, má priemer osemnásť celých, päť desatín milimetra a hmotnosť jeden celý, šesťdesiatšesť stotín gramu. Na aver-ze vidieť hlavu s diadémom a s perlovým náhrdelníkom. Na reverze je rytiersky kríž so štyrmi guľami. Práve na re­verze je vyrazený nápis „Gnezdun civitas".

A ten unikátny denár predal záhadný „ktosi" múzeu v K. za pár desaťtisíc zlotých. Ako sa práve tento exemplár do­stal do rúk toho tajomného človeka?

Viete si predstaviť, ako táto vec musela riaditeľa Marcza-ka rozrušiť? A ako keby toho ešte bolo málo, z múzea v Lo-dži Marczakovi oznámili, že im ktosi ponúkol brakteát Jak-su, kniežaťa z Kopanice.

Brakteát (z latinského bractea čiže pliešok) je taká tenká minca, že sa razila iba na jednu stranu, na druhej bol vy­puklý negatív razidla. Ťažko presne povedať, koľko Jakso-vých brakteátov sa na svete nachádza. Ale v každom prípa­de ich nie je veľa. Iba niekoľko múzeí má Jaksov brakteát vo svojich zbierkach. Táto minca je nezvyčajne zaujímavá aj v súvislosti s Jaksom, kniežaťom, ktorý ju dal raziť. Podľa tvrdenia historikov slovanské knieža Jaksa mal v polovici dvanásteho storočia svoj hrad, Kopanicu (tiež zvanú Kop-nik), viac-menej na tom mieste, kde dnes stojí Berlín, pres­nejšie štvrť Köpenick, pred osemsto rokmi zaznamenaná ako Köpnik. Knieža Jaksa za svojho panovania viedol ťažký boj s markgrófom Albrechtom Medveďom o západoslo­vanské kniežatstvo Brenne, neskôr nazývané Brandenbur-gom. Spočiatku Jaksa obsadil Brenne, ale Albrecht ho stade vyhnal roku tisíc sto päťdesiatsedem. Čo sa stalo s Jaksom

14 Zbigniew Nienacki

potom - nevedno. Podaktorí tvrdia, že zomrel vo vyhnan­stve v Poľsku.

Jaksom razený brakteát má priemer osemnásť celých a päť desatín milimetra a hmotnosť len dvadsať stotín gra­mu. Vidno na ňom poprsie kniežaťa s bradou, v pravej ruke drží meč a v ľavej palmovú ratolesť. Podklad zdobia tri hviezdy a nápis IACZA DE COPNIC.

Táto tenučká minca robila nemeckým vedcov veľa sta­rostí. Hitlerovci ju hľadali po všetkých poľských múzeách a súkromných zbierkach, aby ju zničili a takto vytreli z pa­mäti skutočnosť, že pred osemsto rokmi sa slovanské knie­ža menom Jaksa opovážilo mať hrad v dnešnej berlínskej štvrti Köpenick.

A záhadná žena chcela Jaksov brakteát predať lodžskému múzeu. Ako sa jej dostal do rúk? Kto bol ten neznámy, čo vlastnil takú vzácnu a drahocennú mincu?

A čo ešte ten prekvapujúci telefonát Marczakovi a ponu­ka zlatého dukátu Władysława Łokietka? Ak tá žena nekla­mala, čakal nás ďalší objav, ešte väčší než predaj denára „Gnezdun civitas". Stotisíc zlotých, ktoré žena žiadala, bolo ničím v porovnaní s tým, čo by dostala na zahraničných nu­mizmatických aukciách. Možno za tými telefonátmi a ná­vrhmi bol nejaký čestný človek, ktorý jednoducho mal fi­nančné ťažkosti a za cenu prístupnú múzeám chcel sa rozlúčiť s niektorými mincami svojej zbierky.

Druhý exemplár Łokietkovho dukáta? Nie, to by bolo pri­veľmi fantastické...

Lebo treba vedieť, že v našej vede sa dlhé roky tradovalo, že Poľsko v prvých storočiach jestvovania vôbec nemalo vlastné zlaté mince. Tento názor bol prekonaný až roku ti­síc osemsto štyridsaťsedem.

V Bośni pri Krakove miestny zlatník kúpil od robotní­kov, ktorí pracovali pri výkope zeminy, zlatú mincu, kto­rú našli. Rozhodol sa, že ju roztaví, a už-už ju chcel vhodiť

do téglika, keď si ju všimol zeman Niedzielski z neďale­kých Sędziejowic, ktorý náhodou zlatníka práve navštívil. Odkúpil od zlatníka tú zlatú mincu za šesť guldenov. Zis­tilo sa, že táto minca je zlatým dukátom Władysława Ło-kietka, razeným na počesť jeho korunovácie roku tisíc tristo dvadsať.

Łokietkov zlatý dukát potom odkúpil Emeryk Czapski a spolu so svojimi obrovskými zbierkami ho zanechal ná­rodnému múzeu v Krakove, kde je podnes. Je to jediný exemplár na celom svete.

Práve vzhľadom na jediný známy exemplár numizmatici podnes vedú spor, či Łokietkov dukát bol obeživom, alebo len skúšobnou sériou vyrazenou pri príležitosti korunovač­nej slávnosti. Pravdepodobne bolo vyrazených iba niekoľko - možno pár desiatok - takých mincí.

Jediný kus! Koľko zberateľov na celom svete by dalo ma­jetok za získanie takého exempláru...

Vo svete numizmatikov a zberateľov sa z času na čas vy­skytli informácie, že ktosi kdesi videl druhý exemplár du­káta Władysława Łokietka. Senzačné zvesti o druhom exemplári tejto vzácnej mince prenikli dokonca na stránky Numizmatických správ. Ale múzejní odborníci nad tým iba mykali plecami. Jestvovanie druhého exemplára sa zdalo rovnako nepravdepodobné ako spozorovanie himalájskeho jetiho. Videl ho ten aj tamten, ale rukolapné dôkazy stále chýbali.

A teraz záhadná pani ponúkla riaditeľovi Marczakovi druhý exemplár zlatého dukáta. Azda to bol iba žart? Alebo naozaj jestvuje druhý exemplár?

Jasná bola iba moja úloha v tejto záležitosti. Mal som zis­tiť, kde sa vzali vzácne poľské mince. Lenže inštrukcie, kto­ré mi dal riaditeľ Marczak, mi veľmi zväzovali ruky. V Lodži - ako stopovací pes - som mal nájsť stopu tajomného pre­dávajúceho, ale pritom som nesmel prekaziť uskutočnenie

16 Zbigniew Nienacki

transakcie. Inými slovami, mal som byť iba svedkom kúpy brakteátu Jaksu z Kopanice.

Mal som dosť času. A tak som sa najprv vybral za kustó­dom numizmatického kabinetu v Lodži pánom A. G., veľ­kým znalcom otázok okolo poľských mincí, autorom mno­hých štúdií v tejto oblasti. Dohodli sme sa, že do kaviarne Honoratka prídeme každý zvlášť. Zasadneme si k rôznym stolíkom, kustód uskutoční kúpu a ja budem pozorovate­ľom. Potom som mal v úmysle ísť po stopách ženy, ktorá mu predá Jaksov brakteát.

V Honoratke som bol už pol hodiny pred určeným ter­mínom a sadol som si k stolíku pri dverách. Každý, kto vchádzal alebo vychádzal z kaviarne, musel prejsť popri mne. Napokon, je to neveľká kaviareň: jediná malá sála asi s dvadsiatimi stolíkmi. Večer tu trávia ľudia umelecké­ho zamerania, prevažne herci a filmári, lebo v Lodži sa na­krúca najviac hraných filmov v Poľsku. Večer tu možno vi­dieť množstvo pekných dievčat a chlapcov z umeleckých škôl. Kaviareň je známa výbornou kávou a vynikajúcim ča­jom, tvarohovým koláčom a chutným jablkovým závinom. Väčšina návštevníkov sa tu navzájom pozná osobne alebo z videnia, čas tu odmeriavajú staromódne veľké kukučko­vé hodiny.

Desať minút pred ôsmou prišiel kustód numizmatické­ho kabinetu. Sadol si k tretiemu stolíku odo mňa a aby si skrátil čas čakania na záhadnú dámu, listoval v akomsi ve­deckom časopise.

Hodiny odkukali ôsmu. Kustód si prezeral odborný časo­pis a ja som zapichol oči do dverí a čakal som, že každú chvíľu sa otvoria a ukáže sa v nich tajomná dáma.

A dvere sa otvorili. Lenže namiesto dámy vošiel môj niekdajší spolužiak Waldemar Batura. Poobzeral sa po ka­viarni, uvidel ma a slušne sa mi uklonil. Potom pristúpil k telefónu, ktorý stál na bufetovom pulte, vykrútil číslo

a chvíľočku sa s niekým rozprával. Dalo sa predpokladať, že vošiel do kaviarne preto, aby si zavolal.

Ale keď skončil telefonát, vyzliekol si plášť, zavesil ho na vešiak a podišiel k môjmu stolíku.

- Dobrý večer, milý Tomasz, - prihovoril sa mi. - Čo ro­bíš v Lodži? Nevideli sme sa už hádam tisíc rokov. Môžem si k tebe prisadnúť?

- Nech sa páči, - zdvorilo som ho ponúkol. Lebo už som si domyslel, že záhadná dáma na stretnutie

s kustódom nepríde. Napovedala mi to prítomnosť Walde-mara Baturu.

Kto bol Waldek Batura? Štíhly brunet strednej postavy s hladkým účesom. Mal jemnú a peknú tvár ako žena. Ke­dysi nosil malé pestované fúziky, ale teraz bol starostlivo oholený.

Počas štúdia sa výborne učil. Považovali ho - a nie bez príčiny - za najlepšieho študenta ročníka. Mal obrovské ve­domosti z dejín umenia a pritom v ňom rovnako ako vo mne hrala detektívna žilka. Pamätám sa, že ešte v posled­nom ročníku sme spoločne rozlúštili niekoľko zaujímavých historických záhad a odhalili sme podvod so známym ob­razom slávneho maliara.

Potom sa naše cesty rozišli. Začali sme pracovať vo vi­dieckych múzeách. Zakrátko som sa dozvedel, že Batura dal výpoveď a jeho meno sa stalo známym medzi obchodník­mi so starožitnosťami, a to nielen v Poľsku, ale aj za hrani­cami. Batura niekoľko ráz vycestoval za hranice, do Talian­ska, Anglicka a Nemecka, aby - ako tvrdil - prehĺbil svoje vedomosti o starej architektúre. V skutočnosti sa pravdepo­dobne jednostaj venoval obchodu so starožitnosťami. Na­pokon, darilo sa mu výborne, elegantne sa obliekal, mal vždy najnovší model auta. Bol veľmi šikovný, zaoberal sa iba vecami, v ktorých hranicu medzi priestupkom a počest­ným konaním bolo ťažko určiť, a preto dosial len raz - aj to

18 Zbigniew Nienacki

mojím pričinením - prišiel do konfliktu so zákonom. Aj tak sa z toho šikovne vyšmykol. Takže nepykal za skutočný prečin, ale za drobný incident v súvislosti s týmto priestup­kom. Usiloval sa získať veľkú zbierku veľmi cenných slobo­domurárskych pamiatok, a dokázali mu sotva... vytrhnutie niekoľkých dosák v dlážke starého kaštieľa.

Pokiaľ ide o mňa, vždy som Baturu považoval za nad­priemerne inteligentného, za veľkého odborníka na staro­žitnosti a umelecké diela a za vynikajúceho detektíva. Keby bol mojím priateľom alebo spolupracovníkom, som si istý, že ani jedna veľká záhada v súvislosti so zmiznutými zbier­kami by nezostala neobjasnená. Lenže Batura mal veľmi rád peniaze, parádu a nákladný život, čo mu nemohol za­bezpečiť skromný plat pracovníka múzea. Preto nebol mo­jím priateľom, ale protivníkom. A to nie tuctovým, ale in­dividualitou s nezvyčajnou inteligenciou a dôvtipom.

A preto len čo vošiel do Honoratky, hneď mi bolo jasné, že z transakcie nebude nič. To, že sa zjavil v kaviarni, ne­mohla byť náhoda. On stál za celou akciou so vzácnymi mincami, ktoré sa predávali našim múzeám.

- Dáš si kávu? - spýtal som sa milo. - Prirodzene, - usmial sa. - Veď preto som vošiel do ka­

viarne. - Naozaj? Myslel som si, že si vošiel, aby si sa porozhlia­

dol, či je tu kustód a či možno bezpečne uskutočniť tran­sakciu. A keď si zistil, že som tu aj ja, a teda kustód má ochranu, zatelefonoval si istej dáme, ktorá sem mala prísť, a odvolal si celú akciu.

- O čom to rozprávaš, Tomasz? O akej transakcii? O akej dáme?

- Predsa ty poznáš tú pani, nie ja, - odvetil som. - A ty máš brakteát Jaksu z Kopanice.

- Jaksov brakteát? Milý Tomasz, ty si zo mňa uťahuješ. Je to veľmi vzácna minca a ja, ako vieš, nie som zberateľom.

- Naozaj máš Łokietkov dukát? - spýtal som sa, nevší­majúc si jeho vykrúcame.

Ťažko si vzdychol. - Čo je s tebou, Tomasz? Hádam aj ty veríš, že jestvuje

druhý exemplár toho dukáta? - Predstav si, Waldek, že akási žena telefonicky ponúkla

riaditeľovi Marczakovi tento dukát. Za stotisíc. Čo myslíš, nie je to žart?

Batura chviľu uvažoval. Pre mňa bolo veľmi dôležité, čo odpovie na moju otázku.

Ak sa začne vysmievať, znamená to, že nemá s touto zále­žitosťou nič spoločné. Ale ak sa k nej postaví vážne, získam takmer istotu, že má prsty v akcii s mincami.

- Zlatý dukát? Druhý exemplár dukáta? - nahlas uvažo­val Batura. - No čože, taký žart má veľmi krátke nohy. Pri pr­vej konfrontácii bude po ňom. Oddávna sa predsa rojili správy, že jestvuje druhý exemplár Łokietkovho dukáta. Az­da ho niekto má a chce vám ho predať? Suma nie je veľká, ak si uvedomíme, o akú vzácnosť ide.

- Ale prečo zažiadal stotisíc, a nie milión? - spýtal som sa.

- Neviem. Ako by som to mal vedieť? Ale myslím si, že ten neznámy je realista. Vie o tom, že múzeá nedisponujú veľkými rozpočtami. Za stotisíc zlotých môžu kúpiť druhý exemplár dukáta, ale za milión nekúpia, lebo milión ne­majú.

- Prečo ho teda nepredá za hranicami? Dostal by zaň toľ­ko, že by mohol spokojne žiť veľa rokov. Prepašovať dukát by nebolo ťažko: je tenký ako papier a veľký ako necht.

- Neviem, Tomasz, - mykol plecami Batura. - Pýtaš sa ma ako jasnovidca. A mne je ťažko hovoriť v mene niekoho iného.

Nevzdával som sa. - A ty, Waldek? Čo by si urobil ty, keby si mal Łokiet-

20 Zbigniew Nienacki

kov zlatý dukát? Som presvedčený, že namiesto toho, aby si ho odovzdal za stotisíc zlotých, vyviezol by si ho za hra­nice a predal na nejakej medzinárodnej aukcii za stotisíc dolárov.

Batura zavrtel hlavou. - Mýliš sa, Tomasz. Viem, že ma považuješ za darebáka,

lebo pre teba je každá pamiatka národná sviatosť a ja sa opovažujem s tými sviatosťami obchodovať. Ale to nie je ta­ké jednoduché. Môžem obchodovať so starými petrolejka­mi, starými šabľami a štýlovým nábytkom, ale to vôbec ne­znamená, že keby som vlastnil takú vec, ktorá má naozaj nesmiernu cenu pre národ, ako napríklad druhý exemplár Łokietkovho dukáta, predal by som ju za hranicami. Tiež som vlastenec, Tomasz, hoci trocha iný ako ty. A ver mi: ke­by som vedel, že niekto naozaj cennú vec chce predať cu­dzincom, vyviezť ju z našej krajiny, upozornil by som na ne­ho políciu. To však vôbec neznamená, Tomasz, že už nebudem ďalej obchodovať so starými petrolejovými lam­pami, nábytkom, alebo nebudem sprostredkúvať predaj starých ikon. Pamätaj si: som ochotný robiť to, čo podľa tvojho chápania je nečestné, ale nezamýšľam stať sa dare­bákom.

Tak tvrdil Waldek Batura a v jeho hlase bolo cítiť úprim­nosť.

Kútikom oka som pozoroval kustóda. Keďže sa nemohol dočkať záhadnej dámy s brakteátom, zavrel konečne svoj vedecký časopis, zaplatil za kávu a vyšiel z kaviarne. Iste tak ako ja dospel k názoru, že tajomná žena nepríde a transak­cia sa neuskutoční.

Chvíľu som uvažoval, či nemám prerušiť rozhovor s Ba-turom, vyjsť za kustódom a rozobrať s ním novú situáciu. Ale mal som pocit, že pokračovanie rozhovoru s Baturom môže byť užitočnejšie. Ak sa presvedčím, že za záležitosťou s tými mincami sa skrýva on, splním svoju úlohu, dosta-

nem sa na hľadanú stopu. Napokon, kustódovi som mohol zavolať aj po skončení rozhovoru s Baturom a dohovoriť sa s ním pre prípad, že by mu tá žena znova zavolala a určila nejaký iný deň a iné miesto stretnutia.

- Rád by som ti veril, - povedal som Baturovi. - Okrem toho nevidím dôvod zatajiť ti, prečo som prišiel do Lodže. Našim múzeám v poslednom čase ponúkli na predaj zopár vzácnych poľských mincí: denár Mieszka Prvého, denár „Gnezdun civitas", brakteát Jaksu z Kopanice. A ak možno veriť telefónu, aj Łokietkov zlatý dukát.

- Azda sa vám zdali ceny privysoké? - To nie. Ponuky boli dokonca veľmi nízke. Preto Miesz-

kov denár aj denár „Gnezdun civitas" múzeá už kúpili. Dnes tu, v Honoratke, malo dôjsť ku kúpe Jaksovho brak-teátu. Ale žena, ktorá ten brakteát ponúkla, na stretnutie neprišla. Namiesto toho si sa tu zjavil ty, Waldek...

- Chápem. Upodozrievaš ma, že mám prsty v tejto zále­žitosti, - pokýval hlavou.

- Transakcie, ktoré sa uskutočnili, urobili nastrčené oso­by. Ktosi sa za nimi ukrýva.

- Kto? - Ty. Pravdaže ty. Waldek sa rozosmial. - Si vtipný, Tomasz. Azda si myslíš, že som práve vyko­

pal zo zeme nejaký poklad? - Nemyslím si to. Medzi mincami, ktoré z času na čas vy-

orú zo zeme roľníci, môže sa nájsť jedna vzácna medzi iný­mi, menej hodnotnými. Ťažko veriť, že by sa v takom po­klade našiel vedľa denára Mieszka Prvého a denára „Gnezdun civitas" aj Jaksov brakteát a Łokietkov zlatý dukát.

- Teda sa domnievaš, že som tie mince kdesi ukradol? - Nie. Jednoducho si získal akúsi veľmi zaujímavú ko­

lekciu starých mincí, ktorá sa stratila za vojny. Prirodzene,

22 Zbigniew Nienacki

som ti veľmi zaviazaný za to, že si sa neusiloval prepašovať ich za hranice a ponúkol si ich našim múzeám.

- Nemáš nijakú istotu, že som za tým ja. - Zajtra, Waldek, už budem naisto vedieť, z ktorej kolek­

cie pochádzajú tieto mince. Naše oddelenie má kompletný register všetkých významných zberateľov a súpis ich zbie­rok pred vojnou i po vojne. Jaksov brakteát nemalo tak ve­ľa zberateľov.

Blufoval som. Náš register bol veľmi biedny. Veľa sú­kromných zberateľov obklopovalo svoje zbierky tajom­stvom.

Vedel o tom Batura? Povedal: - Nechápem veľmi príčinu tvojho pátrania. Dokonca aj

v prípade, že máš pravdu a tie mince pochádzajú z kolekcie nejakého známeho zberateľa, nie je predsa ešte vylúčené, že práve on sa chce zbaviť niektorých exemplárov, ktoré má možno dvojmo.

- Neverím, že by niekto mal až dva denáre „Gnezdun ci-vitas" a dva exempláre Łokietkovho dukáta.

- Alebo za vojny stratil svoju zbierku a tá sa dostala do iných rúk? Koľko ľudí sa vo vojnových podmienkach na­šlo v takej ťažkej situácii, že za kúsok chleba boli ochotní dať najdrahšie kusy zo svojich zbierok? Či v čase vojny všelijakí šmelinári nekupovali dokonca Rubensov za kú­sok masla?

- Áno, máš pravdu, - súhlasil som. - A my nechceme vnikať do všetkých týchto prípadov, beztak veľmi kompli­kovaných vzhľadom na spomínané vojnové podmienky. Ale pri získavaní mimoriadne cenných pamiatok predsa len chceme vedieť, odkiaľ pochádzajú. Bolo by chybné do­mnievať sa, že moje pátranie má odhaliť akúsi bandu či zlo­činecký gang a dostať ich za mreže. Skrátka, musíme po­znať pravý prameň, z ktorého vzácne mince vytryskli.

Možno ten záhadný neznámy má oveľa viac veľmi cenných mincí a predáva nám ich po jednej, dvoch, troch. Čo ak sa nám podarí spojiť sa s ním a odkúpiť celú zbierku? Nie všet­ky naše múzeá majú numizmatické oddelenie.

- A myslíš si, že ten záhadný neznámy som ja? - spýtal sa Batura.

- Áno, - odvetil som. - Prekvapuje ma len jedno: s čím rátal ten záhadný neznámy, keď v takom krátkom čase po­núkol až toľko vzácnych mincí? Musel predsa predpokladať, že to vzbudí podozrenie na našom oddelení.

Batura sa rozosmial a bezočivo povedal: - Azda potreboval peniaze. A možno rátal s tým, že zos­

taneš vo Francúzsku aj celý august a riaditeľ Marczak zverí túto vec napríklad magistrovi Pietruszkovi.

- Ďakujem ti za slová uznania, - uškrnul som sa. Hodiny v Honoratke odkukali deväť ráz. Bol čas ukončiť

rozhovor a vrátiť sa do Varšavy. Ospravedlnil som sa na chvíľu Baturovi a šiel som k telefónu. Spojil som sa so sú­kromným bytom kustóda.

- Čo? Čo sa stalo?! - zakričal som do slúchadla, lebo to, čo som počul od kustóda, videlo sa mi jednoducho neuve­riteľné.

Keď sa kustód po neuskutočnenom stretnutí vracal do­mov, takmer až na schodišti pred svojím bytom naďabil na muža, ktorý mu povedal, že prichádza v mene tej pani, kto­rá, žiaľ, nemohla prísť do kaviarne, lebo ochorela. Neznámy vyhlásil, že Jaksov brakteát má pri sebe a že transakcia sa hneď môže uskutočniť. Kustód mal príkaz brakteát kúpiť, tak pozval záhadného muža k sebe, prezrel si mincu, po­tvrdil jej autentickosť a po zaznačení osobných údajov toho muža vyplatil mu požadovanú sumu. Ten človek, iste tiež nastrčená osoba, práve pred chvíľou odišiel z kustódovho bytu.

- Hneď som u vás, - utrúsil som do telefónu.

24 Zbigniew Nienacki

A vrátil som sa k stolíku, kde ešte stále sedel Waldek Batura.

Zagánil som naňho. - Zatiaľ vedieš jedna nula, Waldek, - priznal som. - Stalo sa niečo? - zaujímal sa. - Kustód kúpil Jaksov brakteát. Teda všetko je v najlep­

šom poriadku. Lenže nemám rád, keď niekto zo mňa robí hlupáka. Považujem to za hodenú rukavicu. Prijímam ju. A myslím si, že sa ešte stretneme.

Podal som mu ruku. Lebo napriek všetkému som veľmi obdivoval jeho dôvtip. Napokon, oceňujúc svojich protivní­kov, oceňujeme aj sami seba.

T R E T I A K A P I T O L A

N a druhý deň som vo svojej poštovej schránke vo Varšave našiel list od mladého priateľa s prezývkou „Baśka", lebo bol pekný ako dievčatko. Chlapec mi písal:

Milý pán Tomasz! Ak ste sa už vrátili z Francúzska, ihneď nasadnite do

svojho vehikla a príďte do Fromborku, kde stanujem v skautskom tábore č. 2 pri zálive Visly. Som tu už od kon­ca júna a zúčastňujem sa na akcii „Frombork 1001", to zna­mená, že upratujem Kopernikovo mesto. Možno sa až do Francúzska dostala správa o fromborskej záhade, ale naj­lepšie bude, ak Vám to celé sám opíšem, lebo tlač zamlčala jednu podrobnosť a o druhej - nájdení skrýše s pokladom - verejnosť nič nevie, lebo to drží v tajnosti pán Mgr. Pie-truszka. Tá prvá drobnosť je fakt, že moja družina pri upra­tovaní zrúcaného domu neďaleko prístavu našla kostru z čias vojny. Na kostre boli zvyšky hitlerovskej uniformy a v plechovej škatuľke, ktorá ležala vedľa, boli celkom za­chované dokumenty. Ukázalo sa, že patria plukovníkovi SS Gustawovi Königovi. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Gustaw König bol veliteľom špeciálnej skupiny, ktorá rabovala a do Nemecka vyvážala umelecké diela nakradnuté hitlerovca-

Záhady plukovníka Königa • Poklad v troch úkrytoch • Čo objavil magister Pietruszka • Zoči-voči pokladom •

Nezvyčajná kolekcia • Hodina počtov • Príbeh o boháčovi, o kríži s diamantmi a zlodejovi • Koľko mincí sa našlo • Ako ukradnúť,

aby nič nechýbalo • Čo zmizne z druhého a tretieho úkrytu • Odchádzam do Fromborku

26 Zbigniew Nienacki

mi v okupovaných krajinách, predovšetkým v Poľsku, Teda nečudo, že všetko, čo sa pri ňom našlo, muselo vzbudiť zá­ujem úradov. Našli sme to my, a preto nás na začiatku pri­pustili k vyšetrovaniu, ale potom, keď prišiel pán magister Pietruszka, podcenil našu pomoc a vôbec nám nedovolil miešať sa do týchto tajomných vecí. A musíte vedieť, pán Tomasz, že okrem svojich vojenských dokladov mal König pri sebe zaujímavý, starostlivo uložený papier, čosi ako plán. Odkreslil som si ho, a to je veľké šťastie, lebo teraz by mi ho pán Pietruszka ani za nič nedal do rúk.

Tento plán vyzeral takto:

Na spodnej časti bol nápis: Frauenburg 11. II. 45. Priro­dzene, celý plán bol v nemčine, ja som nechal v origináli iba ten „Teufelb", lebo ako to preložiť? „Čert b" neznačí nič, však? Niet pochýb, že tento plán bol urobený vo Frombor-ku (Frauenburg je nemecký názov Fromborku) jedenásteho februára tisíc deväťsto štyridsaťpäť. Ten dátum má svoj vý­znam. Ako som sa dozvedel, práve jedenásteho februára sa

začala ofenzíva sovietskych vojsk zhromaždených v okolí neďalekého Tolmicka. V tej ofenzíve bol Frombork oslobo­dený od fašistickej nadvlády. Teda tento doklad vznikol vtedy, keď o osude Fromborku bolo už rozhodnuté. Hádam viete, že tu boli ťažké boje s hitlerovcami. Na dobre vybu­dovaných obranných pozíciách sa tu hitlerovci bránili dlho a úporne takmer do konca vojny.

Každý, kto si prezrel Königov dokument, ihneď si pred­stavoval, že ide o nákres miest, kde sú ukryté ukradnuté predmety, ktoré sú na plániku vymenované. Gustaw König sa s korisťou ocitol vo Fromborku a iste rátal, že sa mu od­tiaľ podarí uniknúť po mori. Ale plavba pomedzi bombami rozbitý ľad v zálive bola veľmi nebezpečná, okrem toho sa začala náhla sovietska ofenzíva a König narýchlo ukryl svo­ju korisť v troch skrýšach. Potom si nakreslil plán, ktorému rozumel len on. Rátal s tým, že Nemci sa sem opäť vrátia a on nájde svoju korisť a odvezie ju. A keďže plán urobil vo Fromborku, hádam tu poklad aj schoval.

Keďže vy ste boli vo Francúzsku, usiloval som sa rozšif-rovať Königov plán. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Potom sa zja­vil magister Pietruszka, váš kolega zo Správy múzeí a pa­miatkovej starostlivosti. Musím sa priznať, že na mňa urobil veľmi zlý dojem (azda preto, že Vás podceňuje a ne­uznáva). Neveril som, že by sa mu podarilo rozšifrovať Kö­nigov plán, ale stal sa zázrak po týždni našiel prvý úkryt.

Ach, aké jednoduché bolo rozlúštenie prvej hádanky! Obdĺžnik s krížikmi... Veď práve takto sa na plánoch ozna­čuje cintorín. Písmená „H" a „A" sú „Haupt Alee", číže hlav­ná aleja na cintoríne. ,37" je číslo hrobu na pravej strane, le­bo „R" nie je nič iné ako „rechts", čiže vpravo.

Tak aj bolo. Úkryt sa našiel pod kamennou doskou hrob­ky tridsaťsedem po pravej strane od hlavnej aleje.

Neboli sme pri otvorení úkrytu, lebo magister Pietruszka to urobil v noci, aby nevyvolal senzáciu. Nájdené predmety

28 Zbigniew Nienacki

hneď odviezli do Varšavy. Ani do Úače sa o tom nedostala nijaká správa, aby sa sem nenahrnuli zvedavci a nepreká­žali pri hľadaní ďalších skrýš.

Lenže od prvého objavu prešli už dva týždne a Mgr. Pie-truszka nenašiel ani druhú, ani tretiu skrýšu. Kopal na nie­koľkých miestach, žiaľ, bez výsledku. Má čoraz horšiu nála­du, a keď som mu spomenul, že sa čoskoro vrátite z Francúzska a asi Vás pošlú do Fromborku, pán Pietruszka sa veľmi nahneval a nazval ma Vaším špehom. Povedal, že ostatné úkryty nájde sám, ale vraj to bude chvíľu trvať. No ja si myslím, že prvú skrýšu našiel iba náhodou a nemá ná­dej, aby našiel aj zvyšné predmety. Preto Vám píšem, pán Tomasz, aby ste prišli do Fromborku a pustili sa do lúštenia tejto záhady.

Srdečne Vás pozdravuje Baśka

Tento list som si veľmi pozorne prečítal niekoľko ráz. Po­tom som zatelefonoval riaditeľovi národného múzea a po­žiadal som ho, aby mi ukázal poklad, ktorý našiel kolega Pietruszka,

S riaditeľom múzea sa dávno poznáme, zdá sa mi, že si svojsky cení moje detektívne schopnosti, ktoré som zasvä­til ochrane kultúrnych pamiatok. Aj on urobil veľa pre za­bezpečenie našich národných pokladov a je veľkým nepria­teľom priekupníkov a obchodníkov so starožitnosťami. Úporného protivníka majú v ňom predovšetkým všetci, ktorí sa pod rôznymi zámienkami usilujú vyviezť národné pamiatky za hranice. Keby to bolo v jeho moci, dozaista by zakázal obchod s umeleckými predmetmi a všetky staré zám­ky a paláce by premenil na múzeá. S takým človekom ne­bolo pre mňa ťažké sa dohodnúť, a preto už o hodinu som v pivniciach národného múzea mohol obzerať poklad, kto­rý sa našiel vo Fromborku.

Musím sa priznať, že Pietruszka mi zaimponoval, do­konca na chvíľu som pocítil žiarlivosť. V prvom Königovom úkryte našiel dvanásť obrazov veľmi známych poľských a holandských maliarov, ktoré podľa zistenia König ukradol vo varšavskom gete. Tieto obrazy sa pod náhrobkom udrža­li v dobrom stave. Rovnako boli v dobrom stave aj štyri iko­ny zo sedemnásteho storočia. Odkiaľ pochádzajú, to práve zisťovali experti národného múzea. Predpokladá sa, že hit­lerovci ich ukradli z múzea v Kyjeve. Ak sa táto hypotéza potvrdí, ikony sa vrátia na Ukrajinu. Aj v tejto oblasti exis­tuje úzka spolupráca medzi mnohými krajinami. Tak na­príklad z Ruska sme dostali veľa národných pamiatok, sta­ré tlače a obrazy, ktoré našli sovietski vojaci na území Nemecka. My sa zasa usilujeme odovzdať pravým majite­ľom kultúrny poklad iných národov, ktorý sa nájde u nás.

V prvom úkryte plukovníka Königa Pietruszka objavil -okrem obrazov a ikon - trinásť sošiek, gotických aj baroko­vých, ukradnutých z kostolov. Odborníci z národného mú­zea sa usilovali zistiť, odkiaľ boli sošky ukradnuté. Rovnako to bolo aj s dvoma zlatými monštranciami, ktoré plukovník König ukryl pod náhrobkom.

A mince. Skvelá kolekcia poľských mincí, počínajúc pias-tovskými z raného stredoveku cez renesančné mince a exempláre z obdobia grošov, zlotých až po neskororene-sančné mince Wazov, mince z obdobia baroka a osvieten­stva. Nebolo pochýb, že plukovník König sa zmocnil nejakej súkromnej zbierky, keď majiteľa predtým zavraždil alebo ho poslal do tábora smrti.

- Peknú kolekciu poľských mincí mal pred vojnou známy numizmatik Feliks Modrzyński z Varšavy, - povedal profe­sor, ktorý ma sprevádzal pri prehliadke pokladu. - Jestvuje domnienka, že je to práve časť tejto zbierky. Jeho kolekcia mala vyše tisícdvesto mincí poľských aj zahraničných.

- Čo sa stalo s Modrzyńským? - spýtal som sa.

30 Zbigniew Nienacki

- Krátko po obsadení Varšavy ho hitlerovci uväznili a spo­lu s celou rodinou ho poslali do koncentračného tábora, kde zahynul. Osud jeho zbierky je neznámy. Pravdepodobne tí, čo uväznili Modrzyńského, ukradli celú kolekciu. Možno sa po­delili o korisť a plukovníkovi Königovi pripadla časť s poľský­mi mincami. Alebo, a to je tiež pravdepodobné, König odkú­pil časť zbierky od nejakého zlodeja z gestapa.

- Koľko je tých mincí? - Presne stoštyridsaťsedem kusov, - odpovedal profesor. Nazrel som do listu, ktorý som dnes ráno dostal z From-

borku. - Má ich byť stopäťdesiat. König zaznačil, že toľko kusov

ukryl v hrobe. - Aj ich bolo stopäťdesiat. Ale odhodili sme tri bezcenné

nemecké fenigy. - Kde sa vzali tri fenigy v kolekcii najcennejších poľských

mincí? - začudoval som sa. - Na to sa treba spýtať plukovníka Königa. Ale ten už nik­

dy nikomu nič nevysvetlí, - pokýval hlavou profesor. - A podľa čoho sa domnievate, že zbierka, nájdená na

cintoríne, je časťou kolekcie Feliksa Modrzyńského? - Je tu niekoľko unikátnych mincí ako napríklad zvláštny

variant denára „Boj s drakom". Vie sa, že ju mal iba Mod-rzyński vo svojej kolekcii. A tie isté mince sa našli v úkryte plu­kovníka Königa. Napokon, prosím, tu je celkový súpis mincí z Fromborku, - profesor mi podal veľký hárok papiera, na kto­rom bolo opísaných všetkých stoštyridsaťsedem mincí.

Zbežne som prezrel súpis. To, čo som hľadal, som nenašiel. - Chýba tu brakteát Jaksu z Kopanice. Je známe, že Mo-

drzyňski ho mal vo svojej kolekcii, - tvrdil som. - Takisto chýba aj denár Mieszka Prvého, ktorý Modrzyński tiež mal. Vraví sa, že vlastnil aj druhý exemplár denára s nápisom „Gnezdun civitas".

Profesor mykol plecami.

- Modrzyńského zbierka mala tisícdvesto kusov poľských aj zahraničných mincí. Ťažko povedať, koľko kusov z tejto zbierky sa stratilo navždy. Je fakt, že König získal z poľskej ko­lekcie iba stoštyridsaťsedem kusov, lebo toľko sa ich našlo v skrýši. Chýba Jaksov brakteát, chýba Mieszkov denár, a mož­no chýba ešte veľa iných vzácnych poľských mincí.

Prikývol som na znak súhlasu s profesorovou argumen­táciou.

Lenže stále som mal na mysli, že múzeum v Lodži v po­sledných dňoch získalo brakteát Jaksu z Kopanice a dve iné múzeá kúpili denár Mieszka Prvého a denár „Gnezdun ci-vitas".

Poďakoval som profesorovi za to, že mi poklad ukázal, a pobral som sa na Ministerstvo kultúry a umenia za riadi­teľom Marczakom.

Riaditeľ už hádam bol informovaný o tom, čo sa stalo včera v Lodži, lebo ma prijal veľmi chladne.

- Tak čo? Nepodarilo sa? - povedal mi na privítanie. - Se­deli ste v kaviarni a popíjali kávičku, a zatiaľ záhadná dáma predala kustódovi Jaksov brakteát. Nezacítili ste ani vôňu tej ženy, niežeby ste zachytili jej stopu, o tom už ani nevravím.

Usmial som sa, čo Marczaka ešte väčšmi rozrušilo. - A taký ste si boli istí, - dodal. - Trocha sa mýlite, - podotkol som. - Čo? Ja sa mýlim? Správu o včerajšej udalosti mi už tele­

fonicky podal kustód lodžského múzea. - A povedal vám, s kým som sedel v kaviarni? - Nie. - Škoda. Lebo táto informácia všetko vysvetľuje. Teda

v kaviarni Honoratka som stretol Waldemara Baturu. - Baturu? - riaditeľ akoby neveril vlastným ušiam. - Veru. Som presvedčený, že práve on cez nastrčené oso­

by predal našim múzeám vzácne exempláre mincí. Preto hľadanie tajomnej dámy už naozaj nemá zmysel.

32 Zbigniew Nienacki

- Batura... - zahundral zamyslený Marczak. Rovnako ako ja dobre poznal dôvtip, inteligenciu aj ve­

domosti Waldka Baturu. Naše cesty sa nedávno skrížili v starom kaštieli, kde boli ukryté zbierky slobodomurárov. Riaditeľ Marczak sa vtedy na boji s Baturom zúčastnil a uve­domil si, že je to nebezpečný protivník.

- Odkiaľ má tie mince? - nahlas uvažoval Marczak. -Dám si hlavu odťať, že ich získal nečestne. Dočerta! Také mince sa nenájdu na ulici! Musíte vysvetliť túto záhadu! -riaditeľ tresol rukou po stole a očervenel v tvári. - Cítim, že sa za tým skrýva akési darebáctvo. Nemôžeme pripustiť, aby nás Waldemar Batura vodil za nos.

- Správne, pán riaditeľ, - povedal som. - Preto prosím, aby ste ma vyslali do Fromborku.

Marczak na mňa pozrel veľmi prekvapene. - Do Fromborku? Tam už je Pietruszka... - Tam je aj rozlúštenie tejto záhady, - tvrdil som. Riaditeľ Marczak začal zlostne gestikulovať. - Všetko, len nie to. Nie, v nijakom prípade. Myslíte si,

že neviem, o čo vám ide? Závidíte Pietruszkovi jeho úspech. Nie, pán Tomasz. Frombork s tým nemá nič spoločné. Rad­šej vás služobne vyšlem do Patagónie. Čo si pomyslí Pie­truszka? Že mu nedôverujem!

- A predsa musím ísť do Fromborku, - zopakoval som dôrazne.

Potom som si naplnil fajku a dlho som ju zapaľoval. Ča­kal som, kým riaditeľa Marczaka prejde prvá vlna zlosti a nechá ma pokojne rozprávať.

Trvalo to hodnú chvíľu. Riaditeľova tvár stratila červenú farbu, len jeho oči ešte stále na mňa hľadeli prísne. Rovna­ko znel aj jeho hlas.

- Počúvam vás... - povedal veľmi potichu, ale zlovestne. Zapukal som z fajky a začal som: - Začneme od hodiny počtov, pán riaditeľ...

- Len nijaké žarty, - riaditeľ znova buchol dlaňou o stôl. - Je to vážna vec, - ohradil som sa. A z vrecka som vytia­

hol list od Baśku. - Tak teda, pán riaditeľ, kolega Pietrusz-ka našiel vo Fromborku prvú skrýšu plukovníka Königa. König podľa svojich údajov schoval v hrobke dvanásť obra­zov. Koľko obrazov našiel Pietruszka?

- Dvanásť, - odpovedal prekvapený riaditeľ. - König schoval do skrýše štyri ikony. Koľko ikon našiel

Pietruszka? - Štyri. - König ukryl trinásť sošiek. Koľko ich našiel Pietruszka? - Trinásť, - odvetil Marczak, ale teraz mykol plecami. - König ukryl dve monštrancie a dve monštrancie kole­

ga Pietruszka našiel. Okrem toho König schoval v hrobke stopäťdesiat mincí. Koľko mincí našiel kolega Pietruszka?

- Stopäťdesiat kusov. - Nie, pán riaditeľ. Treba odrátať tri nemecké fenigy, kto­

ré nemajú nijakú cenu. Zostane stoštyridsaťsedem poľ­ských mincí.

- No dobre. A čo z toho vyvodzujete? - Koľko mincí v posledných dňoch predal našim mú­

zeám akýsi tajomný neznámy? Riaditeľ Marczak otrčil pred seba ruku s natiahnutými

prstami a začal rátať, ohýbajúc prsty: - Denár Mieszka Prvého, jedna minca. Denár „Gnezdun

civitas", to sú dve mince. Jaksov brakteát, to sú tri mince. Tri, - potvrdil.

- A práve tri kusy chýbajú do stopäťdesiat. Lebo toľko mincí sa malo nájsť v Königovej skrýši, - prehodil som ví­ťazoslávne.

Riaditeľ Marczak bystro prižmúril oči. - Zabúdate na Łokietkov dukát, ktorý mi tiež ponúkli na

predaj. To je už štvrtá minca. Čosi tu vo vašich počtoch ne­súhlasí.

34 Z b i g n i e w N i e n a c k i

Teraz som ja podceňujúco mykol plecami. - To bol iba dôvtipný manéver, ktorý mal zahladiť po­

čet tri. Druhý exemplár Łokietkovho zlatého dukáta nejes­tvuje. Keby ktosi naozaj vlastnil takú mincu, netelefono­val by vám, ale ponúkol by ju konkrétnemu múzeu. Dám hlavu na to, že v tejto veci už nebude volať nikto. Držme sa preto radšej faktov. A faktom je, že nám predali tri vzácne poľské mince. Hrobku vo Fromborku o tie tri min­ce orabovali.

Riaditeľ Marczak na mňa zagánil ako na blázna. A potom udrel päsťou do stola.

- Čo sú to za vtipy, pán Tomasz? V hrobke sa našlo sto­päťdesiat mincí, a nie stoštyridsaťsedem. Stopäťdesiat, po­čujete?

- Stoštyridsaťsedem, - namietal som. - Stopäťdesiat! - skríkol riaditeľ Marczak. - Stoštyridsaťsedem, - zopakoval som zdvorilo. - Stopäťdesiat! - zvýšil hlas riaditeľ Marczak. A jeho tvár bola znova purpurová. Cítil som, že ak ešte raz zopakujem: „stoštyridsaťsedem,"

vykáže ma zo svojej pracovne. Zhlboka som si vzdychol. Vytrhol som zo zápisníka list

a nakreslil som naň veľký kríž. - Dovolíte, pán riaditeľ, aby som vám dal rozlúštiť istú

hádanku? Od hnevu stratil na chvíľu hlas. Ale ovládol sa. K ušiam mi doľahol jeho zlovestný šepot: - Som veľmi zaneprázdnený a neprichádzam do práce

na to, aby mi moji pracovníci servírovali hádanky. - Tak je, pán riaditeľ, - milo som prisvedčil. - Ale ten­

toraz urobte výnimku. Tu je tá hádanka: Žil raz istý boháč, ktorému zomrela žena. Dal jej postaviť na cintoríne nád­herný pomník s krížom vyloženým diamantmi. Takto vy­zeral ten kríž a takto v ňom boli osadené diamanty.

- Ten boháč sa bál o svoje diamanty, - pokračoval som. -Preto každý deň prichádzal na cintorín a preratúval ich. Ako? Zdola hore - jedenásť diamantov. Zdola do konca pra­vého ramena - jedenásť diamantov. Je to tak, pán riaditeľ? Presvedčili ste sa?

Zaujatý riaditeľ Marczak hrotom pera prerátal diamanty na kríži.

- Súhlasí. Na každú stranu vychádza jedenásť. - Lenže žil aj dôvtipný zlodej. Nehanebne ukradol dva

diamanty, a boháč na to nikdy neprišiel. Zdola hore - jede­násť. Zdola cez pravé rameno - jedenásť, cez ľavé rameno tiež jedenásť. Počet diamantov súhlasil, a predsa dva z nich boli ukradnuté.

- Ale to je nezmysel! - zavrtel hlavou riaditeľ Marczak. -Nemohlo ich byť stále jedenásť, keď, ako tvrdíte, zlodej dva diamanty ukradol.

- Prosím, zlodej to urobil takto: ukradol po jednom dia­mante z pravého i ľavého ramena. A prvý diamant zhora preniesol na samý spodok kríža. Takto, hľa:

36 Zbigniew Nienacki

- A prosím, rátajte, pán riaditeľ. Zdola hore - jedenásť. Zdola cez pravé rameno - jedenásť. Takisto cez ľavé rame­no. Dva diamanty ale predsa chýbajú.

Marczak až zatlieskal. - Vynikajúca, vynikajúca hádanka. Dnes ju poviem svoj­

mu synovi. Ale hneď nato zvážnel. - Prepáčte, ale čo má táto hádanka spoločné s našou zá­

ležitosťou? Skromne som sklopil oči. - Zabudol som dodať, pán riaditeľ, že zlodej sa volal Wal-

demar Batura a boháč pán Marczak. Čakal som, že riaditeľ na mňa strašne zreve. Ale zachoval

sa ináč. Vecne povedal: - Prosím o podrobnosti, pán kolega. Vysvetlil som mu: - Plukovník König schoval v úkryte stopäťdesiat mincí.

Tvrdím, že tri mince boli ukradnuté, ale keby ste akokoľvek rátali, vychádza, že nájdených je predsa stopäťdesiat a všet­ko je v najlepšom poriadku.

- Prosím dôkazy, - zavrčal riaditeľ. - Plukovník König bol zlodej, ale nebol hlupák. Aký zmy­

sel by preňho mali tri bezcenné nemecké fenigy? On ukryl stopäťdesiat vzácnych poľských mincí, a našlo sa iba sto-štyridsaťsedem.

- Bolo tam stopäťdesiat mincí, - zjačal riaditeľ. - Teda stále chcete ostať v úlohe boháča, ktorému, ako­

koľvek rátal, vychádzalo jedenásť? Ktosi ukradol tri vzácne mince a namiesto nich podstrčil bezcenné fenigy. A tie tri mince hneď ponúkol našim múzeám.

Riaditeľ Marczak si niekoľkokrát zhlboka vydýchol. Ve­del som, že od tejto chvíle bude náš rozhovor veľmi vecný. Lebo riaditeľ Marczak bol múdry človek. Chýbala mu len detektívna žilka, ale na to sme tu boli my - Pietruszka a ja.

Jeho múdrosť bola v tom, že ak sa k nemu prišlo s presved­čivými dôkazmi, netrval zanovito na svojej mienke, dal sa presvedčiť, dovolil konať a preberal zodpovednosť za naše omyly, a tých predsa vždy bolo dosť.

- Upodozrievate kolegu Pietruszku? - spýtal sa. - Myslíte si, že on zamenil vzácne kusy za bezcenné fenigy?

- Nie, pán riaditeľ. Pietruszka je človek skrz-naskrz čest­ný. Možno moja profesionálna závisť mi navráva, že nemá detektívny talent, ale o jeho čestnosti som nikdy nepochy­boval. Zdá sa mi, že ho ktosi predbehol. Niekto otvoril hrob­ku pred ním, vybral zo zbierky mincí tri najcennejšie exem­pláre a na ich miesto podhodil bezcenné fenigy.

- Prečo neukradol niektorý z obrazov? Alebo nejakú iko­nu? Monštranciu alebo sošku, ktoré ležali v hrobke?

Odvetil som: - Zlodejovi záležalo na tom, aby počet predmetov nájde­

ných v hrobke súhlasil s počtom, ktorý König nechal na plá­niku. Musel by zameniť jeden obraz za iný, ikonu za inú ikonu, monštranciu za inú monštranciu. Napokon, viete, aké je ťažké bez toho, aby ste vzbudili pozornosť, predať ob­raz Wyczólkowského alebo Malczewského. Každý obraz slávneho maliara má svoju dlhú históriu, a tú nemožno zo­trieť. A zlodej, s ktorým máme do činenia, nechce prísť do konfliktu s políciou. Ak kradne, tak len takým spôsobom, že mu krádež nemožno dokázať. Tvrdím teda, že v tom má prsty Waldemar Batura.

- Prečo vzal z úkrytu iba tri mince, a nie celú kolekciu? - A čo by s kolekciou urobil? Veď by sa všetko ihneď pre­

zradilo. Zaostrili by sme pozornosť na to, že chýba stopäť­desiat mincí. A Batura, to treba mať na mysli, je človek, kto­rý sa uspokojí aj s menšou korisťou, len aby sa mu nemohol dokázať nijaký priestupok. Keď bral tie najvzác­nejšie kusy a podstrčil bezcenné fenigy, rátal s tým, že krá­dež si nik nevšimne a on sa bude môcť pokojne zbaviť min-

38 Zbigniew Nienacki

cí. Bol dokonca až taký bezočivý, že ich ponúkol múzeám, a načo veľa rečí - zarobil presne stotisíc zlotých. Lebo tu ide, pán riaditeľ, ešte o väčšiu vec. O druhú a tretiu skrýšu.

Vybral som z vrecka list z Fromborku, nazrel som doň a pokračoval som:

- V druhom Königovom úkryte majú byť: štyri miniatú­ry, porcelán, dvanásť svietnikov a päť kalichov. Keby ste chceli niečo ukradnúť tak, aby si to nik nevšimol, teda sys­témom zámeny cenných vecí za iné, menej hodnotné, čo by ste vzali?

Riaditeľ dlho uvažoval a nahlas rozmýšľal: - Ťažko azda zameniť miniatúry, lebo kde zobrať nejakú

na zámenu? Ani s porcelánom by to nešlo ľahko. Najskôr by sa dala urobiť zámena svietnikov a kalichov.

- Tak je, pán riaditeľ. Ale svietniky hádam odpadajú, le­bo zvyčajne boli zo striebra. Zostávajú teda kalichy. Dá sa predpokladať, že König ukryl veľmi cenné omšové kalichy, zlaté, vysádzané drahokamami. Čo sa stane, ak v druhom Königovom úkryte Pietruszka nájde päť strieborných kali­chov?

- Začudujem sa, že König raboval také obyčajné pred­mety...

- Lenže nebudete mať nijaké konkrétne podozrenie, však? - nezdržal som sa. - A zadovážiť strieborné kalichy vôbec nie je ťažké. Možno ich nájsť v starožitnostiach, a to za pomerne nízku cenu. Stačí ich zameniť za zlaté, a je to dobrý zisk.

- A tretí úkryt? - spýtal sa Marczak. Ešte raz som nazrel do Baśkovho listu. - Batura neukradne biskupskú čiapku - infulu, ani štyri

relikviáre. Ale v tej skrýši bude desať rubínov. Nie je nič ľah­šie, ako namiesto nich podhodiť umelé, falošné rubíny. V bižutérii ich ľahko kúpite. A my po objavení tretieho úkrytu budeme predpokladať, že Königa ktosi oklamal...

Nastalo mlčanie. Riaditeľ Marczak preberal v mysli moje vývody.

A ja som dodal: - Našťastie zlodej ešte asi nevie, kde je druhý a tretí Kö-

nigov úkryt. Tie skrýše ešte len hľadá. - Hádam ho Pietruszka predbehne, - utešoval sa Mar­

czak. - Áno, - potvrdil som. - Veď to, čo hovorím, je ešte stále

hypotéza. - Nemôžem Pietruszkovi krivdiť, - radostne súhlasil ria­

diteľ Marczak. - Pietruszka je veľmi ambiciózny. Ak vás po­šlem do Fromborku, napríklad ako jeho pomocníka, bude to považovať za nedôveru voči nemu a to ho veľmi rozladí. Je to neobyčajne citlivý človek.

- A predsa musím ísť do Fromborku, - tvrdil som. Znova zamračená tvár riaditeľa Marczaka sa náhle roz­

jasnila. - Mám výborný nápad! - zvolal radostne. - Potrebujeme

obšírneho sprievodcu, ktorý by zachytával súčasný stav ve­domostí o dávnom Fromborku aj o pobyte Mikuláša Ko-pernika. A toto bude vaša úloha, ak mám tak povedať, ofi­ciálna. Ale ako hlavnú úlohu vám prideľujem vysvetlenie záhady troch vzácnych mincí. Teda idete do Fromborku, le­bo ta vedú stopy záležitosti, ktorú som vám zveril. Veď to v detektívnej praxi neraz tak býva, že vyšetrovanie dvoch prípadov na rôznych miestach sa zrazu sústredí na to isté miesto a prekrýva sa. Pietruszka má za úlohu objaviť Köni-gove úkryty a vy zasa vysvetliť záležitosť vzácnych mincí. Ak sa dohodnete na spolupráci, tým lepšie. Ak nie, potom mu­síte pracovať oddelene, - vyhlásil na zakončenie riaditeľ Marczak.

40 Zbigniew Nienacki

ŠTVRTÁ K A P I T O L A

Štvrtého augusta ráno som zašiel na vehikli na Minister­stvo kultúry a umenia, aby som si prevzal cestovný príkaz. V aute som už mal tašku s osobnými vecami aj kempingo­vý výstroj. Bol som rozhodnutý vyraziť ihneď, len čo si vy­bavím formality.

V sekretariáte riaditeľa Marczaka som našiel, ako zvyčajne, veľmi usmiatu pani Zośku, sekretárku. Bola už v rokoch a poriadne pri tele, pretože mala veľmi rada sladkosti. Keď som vošiel do miestnosti, práve opatrne, dvoma prstami vyberala čokoládový cukrík z obrovskej bonboniéry, ktorá ležala pred ňou na písacom stole. Akoby zberateľ vyberal prekrásneho motýľa zo svojej zbierky.

- Cestovný príkaz je hotový, - podala mi papiere ľavou rukou, lebo v pravej držala bonbón.

- Pekne vám ďakujem, - hlboko som sa uklonil. Lebo je dobre žiť v zhode so svojím riaditeľom, a je veľmi zle dostať sa do konfliktu s jeho sekretárkou.

- Mám k vám prosbu, pán Tomasz, - pani Zośka ma ob­darila žiarivým úsmevom a postrčila smerom ku mne otvo­renú bomboniéru. - Telefonovali mi z oddelenia estrád. Prosia vás, aby ste vzali so sebou do Fromborku istého sym-

Tajomstvo bonboniéry • Poveziem krotiteľa zvierat • Stretnutie s Cagliostrom • Zvláštny zverinec • Strašná cesta • Človek, ktorý jednostaj klame • Niekoľko slov o tajomnej náuke

• Čo sa stalo počas obeda • Kam sa schoval had • Môj čudný nový pomocník

patického artistu. Má vystupovať v programoch pre mládež a nemôže ísť vlakom.

- Azda nemá na lístok? - spýtal som sa. - Ach nie, pán Tomasz, - pani Zośka zazrela na mňa s ne­

vôľou. - Prekážky technického rázu mu nedovoľujú cestovať vlakom.

- Čo je to za artistu, keď neznáša vlaky? - Volali z oddelenia estrád, takže to bude nejaký cirku­

sant, - neisto odvetila pani Zośka. - A čo mu bráni ísť vlakom? - vyzvedal som. Hodila okom na otvorenú bonboniéru a ešte viac ju po­

strčila ku mne. Pochopil som, že ju dostala ako dar od toho artistu, ktorý iste chcel ušetriť na lístku a radšej by cestoval cudzím autom.

- Vezie nejaké zvieratá, - šepla a zahryzla do bonbónu. - Slony? Žirafy? Tigre? - prekvapil som sa. - Je to azda kro­

titeľ divých zvierat? - Ale čo to vravíte, pán Tomasz, - rozosmiala sa. - Je to

asi iluzionista. Má bieleho králika. Chápete, takého, aký sa vyťahuje z cylindra.

- Pokiaľ viem, králiky vo vlaku možno prevážať. - Áno. Lenže on má ešte... biele myšky. - Myšky? - Veru. Aj... hada, teda užovku, - povedala pani Zośka

a zachvela sa od hnusu. - A ja mám viezť do Fromborku celý jeho zverinec? - Čo máte proti tomu? Nemáte miesta vo svojom aute? -

spýtala sa, upierajúc zrak na otvorenú poloprázdnu bonbo­niéru.

Vedel som, že si nepomôžem, lebo dostala od iluzionis­tu bonboniéru s chutnými čokoládovými cukríkmi.

Rezignovane som mávol rukou. - Nech teda ten cirkusant ide so mnou. Ale hneď, lebo ja

už odchádzam z Varšavy.

42 Zbigniew Nienacki

Náhlivo prehltla cukrík. - Čaká na chodbe. Ľahko ho spoznáte, lebo má čiernu

briadku... Strčil som papiere do vrecka, pobozkal som čokoládou

voňajúcu ruku pani Zoáky a vyšiel som na chodbu. Iluzio­nista mi hneď udrel do očí. Mal briadku a stál pri desiatich obdĺžnikových škatuliach, ktoré ležali na dlážke.

Mal okolo tridsať rokov a bol nezvyčajne pekný: podlho­vastá, počerná tvár Inda, čierne prenikavé očí.

- To vás mám vziať do Fromborku? - prihovoril som sa mu.

- Áno, prosím, - zdvorilo sa uklonil takmer po pás, ako publiku po ukončenom výstupe.

- Volám sa Tomasz, - podal som mu ruku. - A ja Józef. Teda vlastne Franek, - povedal. - Tak Józef, či Franek? - spýtal som sa. - Používam umelecké meno Józef Balsamo alias Cagli-

ostro*, - vysvetlil. No čože, mal som do činenia s všelijakými ľuďmi. Teraz

mi bolo súdené stisnúť ruku samého Cagliostra, o ktorom kedysi hovorila celá Varšava. V skutočnosti to bolo pred dvesto rokmi, ale treba povedať, že sa podnes teší veľkej po­pularite.

- Čítal som Dumasovu poviedku Józéf Balsamo, - pove­dal som mu s uznaním.

- Ach, to je o mojom predchodcovi, - ľahostajne mykol plecom.

*Giuseppe Balsamo zvaný Alessandro Cagliostro, taliansky gróf (1743-1795) známy svojím dobrodružným životom. Vystupoval ako al­chymista, „zázračný" lekár, ktorý pozná tajomstvo kameňa mudrcov a elixíru mladosti, vyvolávač duchov, vízionár. Stíhaný za podvody a fal­šovanie, putoval po mnohých mestách a krajinách Európy a bol aj vo Varšave. Obžalovaný z kacírstva a čarov zomrel vo väzení. Cagliostrove dobrodružstvá inšpirovali Schillera, Goetheho, Dumasa, Corbyla, Straussa (opereta) a Maklakiewicza (balet).

Potom sa zohol k zemi, zdvihol štyri škatule a podal mi ich.

- Prosím vás, pomôžte mi odniesť tieto veci do auta, -požiadal ma milo.

- Preboha, hádam nie je v niektorej z týchto škatúľ had? - spýtal som sa s troškou strachu, lebo nemám rád plazy. -Ak dovolíte, radšej by som niesol králika.

- Ach nie. Petríčka nosím vždy pri sebe, - odvetil majster Balsamo a siahol rukou do vnútorného vrecka žaketu.

Zabudol som totiž spomenúť, že majster Balsamo nemal na sebe sako, ale čosi dlhé a čierne, nejaký druh fraku ale­bo kríženca plášťa so žaketom. A z vnútorného vrecka toho žaketoplášťa vytiahol čiernu užovku.

- To je Petríček, - vyhlásil. A dodal: - Petríček, buď milý k pánu Tomaszovi.

Nevyznám sa v hadoch a neviem, či ich možno dobre vy­chovať. Tento sa ovinul majstrovi okolo krku a ja som pred-vídavo o krok cúvol.

- A tu mám myšky, - Balsamo siahol do druhého vnú­torného vrecka žaketoplášťa. A o sekundu dve biele myšky pochodovali po chlopniach jeho čudného odevu.

- Hm, hm, - vystražne som zahmkal, - radšej sa nespy-tujem, čo máte v iných vreckách. Myslím si, že bude naj­lepšie, ak sa poberieme k autu.

Totiž celá scéna sa odohrávala na chodbe ministerstva, kde vždy možno stretnúť milé, veľmi kultúrne staršie dá­my. A v tom okamihu som mal dojem, že jednej z tých dám prišlo zle, keď uvidela hada a dve biele myšky.

Cagliostro si to asi tiež všimol, lebo hada strčil do jedné­ho vrecka, myši do druhého a náhlivo sme opustili pamiat­kovým úradom chránenú budovu ministerstva.

Škatule sme uložili na zadné sedadlo. Cagliostro si sadol vedľa mňa a na kolená si položil akýsi veľký balík.

Ukázalo sa, že balík, ktorý držal na kolenách, bola kliet-

44 Zbigniew Nienacki

ka obalená papierom. Odchýlil dvierka, vystrčil sa z nich králičí ňufáčik.

- Veľmi milé stvorenie, - poznamenal som. Cagliostro si uľavene vydýchol. - Už som si myslel, že nemáte rád zvieratá. - Pre mňa užovka nie je zviera, - vyhlásil som rozhodne. - Veď patrí do fauny, - odporoval. - Radšej mám flóru, - tvrdil som úprimne, hoci králik mi

bol sympatický. Spomenul som si na pesničku o králikovi, ktorú spie­

vala jedna z mladých popových skupín, a nôtiac si ju po­pod fúzy, vyrazil som s vehiklom od budovy ministerstva na cestu.

Či kto videl, ako beží králik ulicou? Či to videl kto? Či to videl kto? V našom meste hľadali ho so sviecou. A lapili ho. A lapili ho. Ho, ho, ho, ho, ho, ho, ho. V podstate sa mi majster Cagliostro videl veľmi milý. Az­

da preto, že pri pohľade na môj vehikel sa nezačal vysmie­vať, ba nevyslovil ani len najmenšiu poznámku. Chvíľu som ho dokonca upodozrieval, že si domyslel, aký silný motor sa ukrýva v tom škaredom vraku, ktorý pripomína kríženca člna so stanom na kolesách. Ale to bolo predsa ab­surdné!

Čo sa dá napísať o ceste v spoločnosti iluzionistu, králi­ka, bielych myší a užovky?

Bol slnečný deň, bezoblačný, teplý. Medzinárodná asfal­tová cesta E 81 dovoľovala ísť veľmi rýchlo. Míňal som lesy, polia, mestečká a dedinky, a predsa mi v pamätí neutkvelo nič z krásy takej dlhej cesty autom.

Cagliostro sa pohodlne usadil na sedadle a hneď zaspal. A vtedy z vrecka jeho plášťa najprv opatrne vyliezli dve bie­le myšky a usadili sa mu na kolenách. Potom vystrčila hla­vu užovka. Pozrela na spiaceho Cagliostra, hodila očkom na mňa a neskôr na myši. Iste zistila, že majster tvrdo spí, vy­šmykla sa mu z vrecka a - ak sa nemýlim - usilovala sa zhltnúť ktorúsi z myšiek. Obidve preto ušli na zadné se­dadlo a užovka preliezla z Cagliostrových kolien na moje, zvinula sa do klbka a tvrdo zaspala.

Dva razy som takmer spôsobil dopravnú nehodu. Naozaj je veľmi ťažké viesť auto s hadom na kolenách, ešte k tomu keď človeku po vozidle lozia myši.

Napokon som to nevydržal. Mykol som majstra za plece. Prebudil sa. Asi pochopil situáciu, lebo mi vzal užovku

z kolien a znova si ju strčil do vrecka. - Bol by som radšej, keby ste nespali, - upozornil som

ho. - Dobre. Budeme sa rozprávať, - súhlasil. Lenže o čom sa rozprávať s majstrom čiernej a bielej

mágie? V aute som bol domácim pánom, ja som teda mal nad-

hodiť tému rozhovoru. Predpokladal som, že záležitosti ochrany pamiatok alebo veľký boj s priekupníkmi staro­žitností ho nebudú zvlášť zaujímať. Skúsil som to z inej strany.

- Dlho ste sa učili tajomnú náuku? A kde ste sa to učili? - spýtal som sa.

Odpovedal mi otázkou: - Ste idealista, alebo materialista? - Materialista... - Neveríte na zázraky ani na tajomnú náuku? - Všetko je to podvod a šikovnosť, - úprimne som pove­

dal svoju mienku. Neurazil sa.

46 Zbigniew Nienacki

- Všetko je ilúzia, - urobil nevýrazný pohyb rukou, ako­by mi chcel dať najavo, že ilúzia je aj moje auto, aj ja, aj ce­lý svet okolo nás. - Žijúc vo svete ilúzií, prestal som rozlišo­vať podvod od pravdy. Napokon, - dodal trochu smutne, -pravda vždy podvádza. Je to už profesionálna chyba. Na otázku, kde som získal poznatky z tajomnej náuky, zvyčaj­ne dopovedám: v Indii. Alebo: u tibetských mníchov. Vám odpoviem ináč: vyštudoval som Sorbonnu.

O čom sa rozprávať s človekom, ktorý programovo, mož­no povedať zo zásady nevraví pravdu? A tak sme znova ne­jaký čas mlčali, čo tvory ukryté v plášti utvrdilo v tom, že iluzionista zaspal. Preto som znova zazrel hlavu užovky, kto­rá sa vytrčila z vrecka.

- Buď slušný, Petríček, - napomenul ju Cagliostro a jem­ne pohladkal hadiu hlavu.

Pokiaľ ide o mňa, radšej by som počúval klamstvá, ako držať na kolenách hada zvinutého do klbka. A majster zno­va začal driemať.

- Vo Fromborku budete vystupovať pre mládež? - ozval som sa.

- Neviem, - mykol plecami. - Zrušil som zmluvu s estrádnou agentúrou, lebo som sa pohádal s riaditeľom. Ak mám byť úprimný, v poslednom čase sa mi nevodí najlepšie. Nemám nijaké stále zamestnanie. Ale mladí ľu­dia majú radi magické kúsky, preto dúfam, že sa mi vo Fromborku podarí usporiadať niekoľko vystúpení pre mládež.

- Nevedel som, že mladí ľudia sú fanúšikmi tajomnej ná­uky, - čudoval som sa.

Prikývol. - Mládež je najdôležitejšou základňou pre iluzionistov, -

potvrdil. - Niet jediného dobre zorganizovaného táboráku bez artistického vystúpenia. Moje účinkovanie je spojené s ukážkami rôznych trikov. Prirodzene, najjednoduchších.

Lebo podaktoré vyžadujú dlhoročný tréning. A vy? Prečo idete vy do Fromborku?

- Ja? - začudoval som sa. - Azda vás pani Zośka neinfor­movala, že sa zaoberám ochranou pamiatok?

- Vy ich ochraňujete? - pozrel na mňa pozorne, ale s troš­kou pochybnosti.

- No nielen ja, - odvetil som. - Na tom pracuje celá kopa ľudí. Reštaurujeme ich, chránime pred zničením, devastáci­ou, krádežami.

- Pani Zośka mi povedala, že ste niečo ako detektív, -tvrdil.

„No prosím, tak sa zachováva najväčšie tajomstvo Správy múzeí a pamiatkovej starostlivostí," pomyslel som si.

- Ale nie, - horlivo som odporoval. - Idem do Frombor­ku vypracovať turistického sprievodcu.

Zdá sa, že mi neveril. Po chvíli zaspal a had mu vyliezol z vrecka. Tentoraz sa pobral medzi škatule na zadnom se­dadle. Myši medzitým našli moju desiatu v cestovnej taške a pustili sa do jedenia. Neprotestoval som.

Bolo mi ľúto králika. Pred Pasłękom som zastavil a v prie­kope pri ceste som mu natrhal trocha trávy.

Cagliostro sa zobudil. - Čo to robíte? - spýtal sa, keď videl, že sa vraciam do au­

ta s trávou v náručí. - To je pre králika, - oznámil som. - Pch! - urobil grimasu. - Alojz nežerie také svinstvo.

Dnes ráno som mu kúpil zopár mladých mrkvičiek. A my, kde budeme obedovať?

- Môžem vás pozvať do reštaurácie v Pasłęku, - ponúkol som sa. - Ale iba pod podmienkou, že celý svoj zverinec ne­cháte v aute.

Súhlasil s mojou podmienkou. Zverinec sme nechali za­tvorený v aute a my sme sa pobrali do reštaurácie. A všetko by bolo bývalo v najlepšom poriadku, keby sa nám nebola

48 Zbigniew Nienacki

prihodila nepríjemnosť na konci obeda. Keď som chcel čaš­níčke zaplatiť a siahol som po peňaženku, vytiahol som z vrecka bielu myš.

Čašníčka začala pišťať na celú reštauráciu. Zbehlo sa veľa hostí, dokonca sa došuchtal aj vedúci a veľmi mi vynadal.

- Nečítali ste nápis: „Vodiť psov zakázané!"? - strašne na mňa kričal.

- Veď to nie je pes, - ospravedlňoval som sa. - Vidím, že je to myš! - kričal vedúci. - Ale nápis „Vodiť

psov zakázané!" treba chápať tak, že ani iné zvieratá sem nemožno vodiť. Viete, aké poťahovačky by som mal, keby tu bol hygienik? Ako by som mohol dokázať, že tú myš ste doniesli vy a že ich v reštaurácii nie je viac?

Cagliostro upokojujúcim pohybom položil vedúcemu ru­ku na plece. Potom ho potľapkal a pohladkal po ramene.

- Ako viete, že je to myš toho pána? - ukázal na mňa. -Možno je to vaša reštauračná myš, a počas obeda vliezla to­mu pánovi do vrecka.

- Je to biela myš! - zvolal vedúci reštaurácie. - Možno sa u vás zahniezdili biele myši, - uvažoval na­

hlas Cagliostro. A berúc všetkých hostí za svedkov, povedal: - Pán vedúci, siahnite do svojich vreciek, či tam tiež ne­

máte nejakú. Vedúci strčil ruky do vreciek, ktoré mal veľké a odstávali

mu. - Nič nemám. Sú prázdne! - zvolal víťazoslávne. - Naozaj? - čudoval sa Cagliostro. - Dovolíte, aby som sa

presvedčil sám? A Cagliostro strčil ruku do odstávajúceho vrecka na oble­

ku vedúceho. A hneď nato pre zrakmi všetkých vytiahol z neho za chvost bielu myš.

- Preboha! - vykríkol vedúci. - No vidíte, - ľútostivo pokýval hlavou Cagliostro.

- Kde je tá myš? Zavolajte sem kocúra! - kričal vedúci. Lenže myš kamsi zmizla. Cagliostro znova upokojujúco položil ruku vedúcemu na

plece. - Nevzrušujte sa. V reštauráciách a jedálňach sa prihodia

všelijaké veci. Raz mi namiesto bravčového rezňa dali peče­ného potkana.

- Čo? Čo to hovoríte? - vrieskal vedúci. - Kazíte chuť mo­jim zákazníkom. To je trestné, viete o tom?

- A namiesto úhora mi naservírovali údeného hada, -zakončil Cagliostro.

A pred očami všetkých hostí vytiahol vedúcemu z hlbo­kého vrecka živého hada Petríčka.

Vedúci zmeravel. Pozrel som na hostí. Tvárili sa ponuro a hľadeli na vedúceho ako na zločinca, ktorého treba dať za mreže a odsúdiť na dlhoročné nútené práce.

My sme sa vytratili z reštaurácie. Keď som otváral dvier­ka na vehikli, vyčítavo som povedal Cagliostrovi:

- Váš zverinec predsa mal zostať v aute. - Však ste ho zatvorili vo svojom vozidle, - poznamenal.

- Ale ako viete, všetko je ilúzia. - Nie je to nijaká ilúzia! Vzali ste zvieratá do reštaurácie,

- zlostil som sa. - Ja? Zdá sa mi, že si vás veľmi obľúbili a vy ste ich vzali

na obed. Veď nie ja, ale vy ste našli myš vo svojom vrecku. Niečo sa mi pohlo v náprsnom vrecku. Podozrievavo

som zazrel na Cagliostra. - Kde je Petríček? - spýtal som sa nepriateľsky. - Neviem. Iste vo vašom vrecku. - Áno, - prikývol som. - Vo vnútornom vrecku môjho

saka. Ihneď ho dotiaľ vyberte, lebo mne sa hnusí dotknúť sa ho!

Vzal Petríčka, z ďalších vreciek mi povyťahoval myši. Ura­zený som si sadol za volant a vyrazili sme na ďalšiu cestu.

50 Zbigniew Nienacki

- Šťastie, že onedlho sa rozlúčime, - zahundral som. -V tom zmätku som zaplatil aj za váš obed.

- Ďakujem vám, - kývol hlavou. - Lenže to by ste boli museli urobiť aj tak, lebo ja nemám peniaze ani na obed, ani na večeru. Vôbec som, ako sa vraví, totálne švorc.

- To ma nezaujíma, - zavrčal som ako zlý pes. - Ale vra­veli ste niečo o večeri? - spýtal som sa podozrievavo.

- Dúfal som, že ma pozvete aj na večeru, - vzdychol cel­kom bezočivo. - ja vás za to naučím niekoľko trikov.

- Ani nápad! - Predám vám Petríčka... - Nikdy! - vykríkol som. - A myši? - V nijakom prípade. - A nechcete Alojza? - Som detektív a nie krotiteľ zvierat, - vyhŕklo zo mňa. - Teda predsa, - potešil sa. - A nemyslíte si, že by som

vám mohol byť v niečom užitočný? - Pri ochrane pamiatok? - Nie. Pri práci detektíva. Mohol by som pre vás zbierať

informácie, stopovať, vypočúvať. Nikomu ani na um nezí­de, že iluzionista je vaším pomocníkom.

Čosi sa vo mne pohlo. To bol dobrý nápad. Taký chlap by sa mi mohol zísť. Waldemar Batura bude robiť všetko, aby sa mi neukazoval na oči. A Cagliostra nepozná.

Lenže v podstate, čo som o Cagliostrovi vedel ja? Mal som právo zasvätiť ho do tejto záležitosti?

- Povedal som vám, že idem do Fromborku, aby som mo­hol napísať turistického sprievodcu. Predovšetkým ma za­ujíma Kopernik, - odpovedal som.

- Chcete ho sledovať? - Čosi podobné. Chcem vniknúť do niektorých záležitos­

tí okolo neho. - A ako ten chlap vyzerá?

- Pekná, inteligentná tvár, veľmi dlhé vlasy, v ruke drží konvalinku.

- Je to nejaký hippie? - Zbláznili ste sa? - No, keď má dlhé vlasy a kvet v ruke. Ako deti-kvety. - Ale, ale, milý pane. Nikdy ste nepočuli o astronómovi

Mikulášovi Kopernikovi? A to ste skončili Sorbonnu? - Prepáčte, ale nerozumeli sme sa. Myslel som si, že ho­

voríte o niekom, kto má prezývku „Kopernik". Ja sám sa predsa volám Józef Balsamo vel Cagliostro. Napokon, poznám zopár bláznov, ktorí používajú tie najčudnejšie prezývky, ako napríklad: „Prorok", „Kristus", „Šalamún", „Judáš".

- No dobre. Zaplatím vám večeru, - rozhodol som sa láskavo.

- Ďakujem. Ešte prosím, aby ste mi poskytli nejaký noc­ľah. Veď kam sa podejem vo Fromborku? Vystúpeniami si niečo zarobím a potom sa už nejako pretlčiem. Ale teraz bu­dem potrebovať vašu pomoc a ochranu. Veď predsa máte dôležitú funkciu na ministerstve. Všetky dvere sú vám otvo­rené.

- Budem spať v stane alebo v aute, - vysvetlil som. - A pre mňa sa vo vašom stane nenájde miesto? „To som si teda navaril," pomyslel som si melancholicky. On zasa smutne povedal: - Azda nedopustíte, aby som spal v parku na lavičke?

A tie úbohé zvieratá... - Na jednu noc vám požičiam stan, - rozhodol som sa. - Máte dobré srdce, - povedal a podal mi náprsnú tašku. - To je čo? - čudoval som sa. - Vaša taška... - Kde sa vzala u vás? - nasršil som sa. - Zobral som vám ju. - Kedy?

52 Zbigniew N i e n a c k i

- Keď som vyberal hada z vášho vrecka. Odvrátili ste hla­vu, aby ste nemuseli hľadieť na hnusného plaza, a ja som vám vtedy potiahol náprsnú tašku.

- Ste vreckový zlodej? - Nie. Iluzionista. Vôbec som nemal v úmysle okradnúť

vás. To len tak, z profesionálneho zvyku, jednostaj musím robiť nejaké kúsky.

- Nechápem... - Klavirista ustavične cvičí, aby mal šikovné prsty. Ja tiež

musím stále komusi niečo brať, vymieňať, aby mi prsty ne-stvrdli a nevyšli z cviku.

Rozprávaj sa s takým človekom. - Okrem schopností prenikať do cudzích vreciek neviete

napríklad prenikať do cudzích myšlienok? - spýtal som sa nahnevane.

- Trocha, - odvetil záhadne. - Teda asi viete, čo si o vás myslím. - Áno. Cagliostro je podľa vašich myšlienok darebák

a nebezpečný človek. Ale môže sa vám zísť... - Pravdaže. Práve toto si myslím. Ale to nebolo ťažké

uhádnuť. Predstavil som si totiž chvíľu, keď Cagliostro stretne Ba-

turu, priblíži sa k nemu, vyberie mu z vrecka najtajnejšie plány a prenikne do Baturových myšlienok, o ktorých ma potom bude informovať.

- Mám aj prútik, ktorý nachádza podzemné žriedla vody a zakopané poklady, - upozornil ma iluzionista.

- Vynikajúco! Vynikajúco! - zvolal som. Po chvíli som však začal pochybovať. - Viete objavovať poklady, ale nemáte ani groša na obed

a na večeru... - Lebo nemám šťastie, - bezočivo odsekol Cagliostro.

P I A T A K A P I T O L A

Ako sa treba správať vo Warmii a v Mazúrsku • Niekoľko historických hádaniek • Kto sleduje Kopernika • Zákaz vjazdu a čo z toho vzniklo • Verím na Marťanov? • Stretnutie v úvoze • Zoči-voči Venušanom • Strašné Eso •

Hrozná dáma a železné ruky • Prísaha mlčania

Frombork leží na severnom okraji Elbląskej vysočiny, na jej východnom výbežku. Na sever od mesta sa rozprestiera tmavá a stále trocha rozbúrená hladina Vislianskeho zálivu a na obzore vidieť Visliansku kosu s jej krásnym kúpeľným mestečkom - Krynicou Morskou. Z juhu akoby sa o From-bork plecami opieralo Elbląské pohorie, vlnitá morénová náhorná plošina, kde-tu s porastom miešaného lesa, preťa­tá malebnými úvozmi.

Za Paslękom sme sa rozlúčili s medzinárodnou cestou E 81, ktorá vedie z Varšavy do Gdanska, a zahli sme na úzku cestu do Mlynar. Potom táto cesta pokračuje ponad auto­strádu Elbląg-Kráľovec a obrovským oblúkom vedie cez Ję-drychowo do Fromborku. Už od Paslęka sa ide cez Elbląskú vysočinu, a čím bližšie k Fromborku, tým viac vidieť tie pre­krásne úvozy, eróziou vyryté v morénovej plošine, ktorá vznikla kedysi dávno pohybom obrovského ľadovca. Úvozy - ako som už spomenul - sú veľmi malebné a zarastené les­mi. Keď som toho augustového dňa sedel za volantom, ani mi na um nezišlo, že v jednom z tých úvozov zakrátko zaži­jem nezvyčajné dobrodružstvo.

Šli sme cez Warmiu. Ale čo znamená slovo Warmia? Viem, milí čitatelia, že slovo Warmia sa vám iste spája so

54 Zbigniew Nienacki

slovom Mazúrsko. Warmia a Mazúrsko tvoria takmer jeden pojem a ten sa viaže na severnú časť Poľska, na olsztynský kraj, krajinu tisícich jazier.

Lenže keby som sa vás opýtal, kde leží Warmia a kde Ma­zúrsko, som si istý, že nie každý by vedel správne odpove­dať. Každodenné bežné chápanie zvyčajne nesprávne vyjad­ruje skutočnosť. Warmia a Mazúrsko, čiže „krajina tisícich jazier", v skutočnosti majú tých jazier vyše troch tisíc.

Okrem toho Warmia a Mazúrsko sú dva rôzne pojmy ze­mepisné i historické. A tak napríklad v severnej častí War-mie, teda tam, kam sme práve šli, nie je veľa jazier, možno menej než v lodžskom či varšavskom kraji.

Chlapec či dievča, ktorí sa po prvý raz v živote vyberú s rodičmi do severných krajov Poľska, už pri Nidzici a Szczytne začnú pozorovať zmenu krajiny. Je tam odlišná architektúra dedín - domy prevažne z pálenej tehly, kryté eternitovou strechou, zatiaľ čo v strednom Poľsku sú dreve­né domy, obielené vápnom, a murované domy, omietnuté na bielo alebo na sivo. Ešte čosi udiera do očí. Pri ceste je málo krížov, kaplniek či madon, na ktoré takmer na kaž­dom kroku naďabíte pri krížnych cestách okolo Lodže, Var­šavy či Krakova. Niekto ti vysvetlí tento rozdiel slovami: „Práve prichádzaš na územie starého Východného Pruska a vidíš pozostatky nemeckej minulostí." Lenže to nie je pravda, moji milí. Mazúrsko - lebo ideš vlastne cez Ma­zúrsko - je také isté Poľsko ako kdekoľvek inde, ako pri Lubline alebo na Kujawách. Ale obyvatelia tohto kraja boli evanjelického vierovyznania.

Potom urobíš ďalší krok na sever, a znova akoby si sa našiel v lodžskom či varšavskom kraji. Medzí zeleňou stro­mov sa belejú steny domov, ale s oknami akoby vo fareb­nom ráme.

A znova kríže na križovatkách, kaplnky, madony. Si už vo Warmii, ktorej obyvatelia sú katolíci.

Ale je to až také dôležité, akého náboženstva sú ľudia, ktorí tu žijú?

Áno, je to dôležité. Lebo okrem iného aj v tom spočíva záhada ich odlišnosti. Je to dôležité predovšetkým pre teba, milý turista. Pre tvoj spôsob myslenia a konania. Keď totiž v mazúrskej dedine navštíviš kostol a zistíš, že si sa našiel v protestantskom, nemysli si, že si v dedine, kde žijú Nem­ci alebo ľudia, ktorí sa ponemčili. Sú to takí istí Poliaci ako ostatní, iba vyznávajú iné náboženstvo.

A keď na mazúrskom cintoríne uvidíš kamenné ná­hrobky s nápismi v gotickom švabachu, nedaj sa zmiasť, že sú to nemecké hroby, lebo švabach je nemecké písmo. Usiluj sa niečo prečítať, a s počudovaním zistíš, že len pís­mená sú gotické, ale slová poľské. Staré mazúrske modli-tebníky a knihy sú písané po poľsky, ale gotickým pís­mom. Budeš sa čudovať, keď ti niekto povie, že toto gotické písmo sa nazýva krakovský šrift, čiže krakovské písmo, a neprišlo sem z Nemecka, ale z Krakova. Ešte väčšmi sa začuduješ, keď ti poviem, že najstaršie poľské knihy boli písané práve takýmto písmom a tento kraj až po Kráľovec bol pred stáročiami vyhňou poľského písom­níctva.

V období renesancie v Kráľovci, hlavnom meste Pruska, na dvore kniežaťa Albrechta žilo veľa vynikajúcich spisova­teľov, ktorí tu tvorili a svojimi dielami prejavovali vďačnosť tomuto kraju.

Prečo ich tak vábilo práve Prusko? Prečo práve tu sa rodi­li ozajstné poklady poľskej kultúry?

Rozhodli o tom náboženské pomery. Ako vieme z his­tórie, obdobie reformácie prinieslo oživenie myslenia a li­terárneho života v Poľsku aj zrod literatúry v poľskom ja­zyku. Spisovatelia inoverci sa obracali na jednoduchý ľud, preto museli vo svojich dielach používať poľštinu, a nie vtedy povinnú latinčinu. A pretože na dvore kniežaťa Al-

56 Zbigniew Nienacki

brechta sa usídlilo protestantstvo, tam nachádzali azyl a možnosti tvoriť spisovatelia, z ktorých mnohí, ako na­príklad Rej z Naglowíc, boli inoverci. Napokon, nielen to. Rozvoj myslenia na dvore kniežaťa Albrechta lákal aj mnohých iných vynikajúcich mysliteľov tej doby. Tu sa často zdržiaval aj Jan z Czarnolasu a iní. V šestnástom sto­ročí sa v tlačiarňach v Kráľovci tlačilo veľmi veľa kníh v poľštine.

Preto keď kráčaš po mazúrskom či warmijskom kraji, opatrne posudzuj ľudí a veci. Buď mierny a taktný. Ktovie, či nestojíš pred niečím, čo sa ti zdá záhadou a čo by si si mo­hol vysvetliť aj sám, keby si trocha pozornejšie počúval v škole výklad na hodinách dejepisu.

Pokiaľ ide o mňa, nevykrúcam sa z vysvetľovania. Ale blí­žil sa Frombork a Cagliostro znova zadriemal. Z vrecka sa mu vystrčil had Petríček a na moje kolená vyliezala biela myš.

- Cagliostro! Héj, pán Cagliostro, - mykal som iluzionis­tu za plece.

- Čo je? Čo sa stalo? - preberal sa z driemot. - Blížime sa ku Koperníkovmu mestu, - oznámil som

mu. Porozhliadal sa, ale cesta práve viedla cez les. Do From-

borku bolo ešte desať kilometrov. Iluzionista zazíval, potom si pohladkal čiernu briadku.

Chytil myš na mojom kolene a strčil si ju do vrecka. - Naozaj idete do Fromborku kvôli tomu ksichtovi? - spý­

tal sa. - Nemohli by ste sa úctivejšie vyjadrovať o jednom z naj­

väčších ľudí novoveku? - A ja som si myslel, že najväčší bol Napoleon, - odvrkol. - Ten krpatý kaprál? - odsekol som pohŕdavo. - Jeho je­

dinou zásluhou je, že na výpravu do Egypta vzal zopár pá­nov, ktorí sa trocha vyznali v starožitnostiach. A vďaka tomu

sa zrodila veda zvaná egyptológia. Niečo iné je Kopernik. Odvážil sa povedať čosi, na čo celý vtedajší svet mal celkom iný názor. Povedal, že Zem sa krúti okolo Slnka. A tento ge­niálny objav urobil nie v slávnych observatóriách na vtedaj­ších preslávených univerzitách, v sídlach vtedajšej vedy, ale v maličkom Fromborku, o ktorom sa vravelo, že leží na kon­ci sveta.

- Súhlasím s vami, - prikývol Cagliostro. - Vždy som tvrdil, že najviac dokážu obyčajní ksichti z vidieka. Ja tiež vždy vystupujem po vidieckych dierach, a nie napríklad vo Varšave.

- Nemohli by ste nehovoriť o ňom ako o „ksichtovi"? - K vašim službám, len sa mi zdalo, že aj keď ho z času

na čas nazveme ksichtom, on sa neurazí, ani mu to ne­uškodí, a nám bude bližší.

- No ak si myslíte, - súhlasil som. - Lebo, viete, podľa môjho názoru svet si možno predstaviť bez Napoleona. Ale čím by bol svet bez Kopernika? Čo by bolo s nami, keby sme si doteraz mysleli, že Zem je stredobodom vesmíru, a ne­mali by sme ani potuchy o pohybe nebeských telies? Na­príklad kozmonautika. Každý kozmonaut, kým nasadne do kozmickej rakety, musí sa najprv pokloniť Kopernikovej pa­miatke.

Cagliostro si znova pohladkal bradu. - A propos, kozmické lety. Čo si myslíte o iných plané­

tach? Žijú na nich nejakí ľudia? Zbožňujem vedecko-fantas-tické knižky.

Na jeho otázku som neodpovedal. Pred nami sa vynorila panoráma Fromborku, nad zelenou stenou stromov sa k ob­lohe týčili gotické vežičky fromborskej katedrály.

Zazrel som cestu vpravo a zahol som na ňu. - Nejdeme do Fromborku? - čudoval sa Cagliostro. - Najprv sa pozriem na archeologickú expedíciu, v ktorej

pracuje moja známa, - vysvetlil som. - Je to tu neďaleko.

58 Zbigniew Nienacki

Odborníci tam rozkopávajú jeden z najzachovalejších hra­dov vo Warmii. Archeológovia sú pohostinní a hádam ne­budete mať nič proti prípadnej večeri?

- To nie, veď už je čas, - prisvedčil, keď pozrel na ho­dinky.

Hrad neďaleko Bogdan skúmala moja dávna známa s prezývkou Babie leto, pretože mala biele a jemné vlasy ako babie leto. Riaditeľ Marczak mi prikázal spojiť sa so všetkými vedeckými expedíciami, ktoré pracovali vo From-borku. Bolo treba ihneď pristúpiť k plneniu služobných po­vinností. Azda práve Babie leto - domnieval som sa - mi poskytne nejaké informácie o Pietruszkovej práci. Možno pri hľadaní Königových pokladov ich ako odborníkov po­žiadal o nejakú radu.

Prešli sme kilometer a našli sme sa pri moste nad ne­veľkou riekou zvanou Bauda. Zastavil som vehikel a na ko­lená som si rozložil mapu. Kdesi blízko tejto rieky by mal byť dosť vysoký vrch, na ktorom sa rozprestierali zvyšky hradu.

Na mieste, kde sme sa zastavili, rozdelila sa rieka Bauda do dvoch korýt, ktoré tvorili malú deltu. Cez ňu Bauda ústi-la do blízkeho Vislianskeho zálivu. V delte Baudy boli mo­čariská a húština. Okolie bolo strohé, pochmúrne, a čo je najhoršie - vyľudnené. Nikde nebolo vidieť živej duše. Ani sa nebolo koho spýtať, kde je tábor archeológov.

Porozhliadol som sa dookola a za druhým korytom rieky som uvidel dosť vysoký kopec. Dolu bolo vidieť vjazd do hlbokého úvozu. Hádam niekde v tých miestach bolo treba hľadať archeologický tábor.

Vyrazil som ďalej. - Aká je to značka? - spýtal sa Cagliostro a ukázal na čer-

veno-bielu tabuľku pribitú na strome. - To je dopravná značka zákaz vjazdu. - Tak prečo idete ďalej?

- Domnievam sa, že značku sem dali archeológovia, aby tadiaľ nik nejazdil a neprekážal im pri robote. Lenže ako viete, ja som tu služobne. Pre mňa táto značka neplatí, - vy­pol som sa hrdo.

Ako som sa len mýlil! - Pokiaľ ide o iné planéty, - Cagliostro sa vrátil k pre­

rušenej téme rozhovoru, - myslím si, že predovšetkým na Marse žijú nejaké mysliace tvory. Asi zakrátko vyšleme na Mars výskumné aparatúry. Ktohovie, či tvory z Marsu už dávnejšie nevysielajú k nám svoje prístroje, nefotografujú nás, nepozorujú náš život a nevyvodzujú z toho vedecké závery.

- Na našej planéte sa nenašli nijaké cudzie aparáty, - po­znamenal som a pritom som sa obzeral dookola. Hľadal som niekoho, kto by mi mohol dať informácie o archeolo­gickej expedícii.

- A lietajúce taniere? - To je humbug. Nejestvujú nijaké lietajúce taniere, - vy­

hlásil som rozhodne. - Lenže ja verím, že jestvujú, - tvrdil Cagliostro. - Lebo veríte čiernej i bielej mágii. Cagliostro veľmi pyšne pokýval hlavou. - Sú veci medzi nebom a zemou, o ktorých sa filozofom

ani nesnívalo. Domnievam sa, že skôr či neskôr môžeme očakávať inváziu Marťanov.

Boli štyri hodiny popoludní, ale hlbokým úvozom sme šli ako tmavou chodbou. Koruny stromov sa splietali nad našimi hlavami, po oboch stranách strmo vystupovali vyso­ké steny.

- Som zvedavý, ako vyzerajú, - povedal majster. - Kto? - Marťania, - odvetil, ako keby naozaj nemal iné sta­

rosti. A práve v tom okamihu, ako odpoveď na majstrovu otáz-

ku, oslepilo nás v tmavom tuneli úvozu akési ostré svetlo. Krátku chvíľu som nič nevnímal a automaticky som stúpol na brzdu. Blesk bol ostrý, takmer až bolestný.

Zastavil som vehikel. Žiara sa z bielej zmenila na žltú, po­tom na červenkastú, až napokon sa stala modrou, jemnou, príjemnou oku, ale súčasne v úvoze vynikajúco rozohnala tmu.

Niekoľko metrov pred vehiklom nám prehradil cestu akýsi čudný tvor. Spočiatku som mal dojem, že mám pred sebou nadpozemskú bytosť, ktorá na mňa hľadí piatimi veľkými okrúhlymi očami. Iba jedno z nich blýskalo mod­rým svetlom, ostatné akoby využívali jeho žiaru a pozorne na nás hľadeli.

Čudný tvor v tvare kocky mal pásy a pokrýval ho ťažký železný pancier, takže trocha pripomínal maličký tank s ne­veľkou otáčacou kupolou. Práve na tej kupole bolo umiest­nených päť očí, ktoré sa podobali na reflektory.

Vozidlo predo mnou nehybne stálo, hoci som presved­čený, že v okamihu, keď sme sa k nemu priblížili, hýbalo sa a šlo smerom k nám. Ostrým bleskom ma prinútilo za­stať, ale samo sa tiež zastavilo, aby predišlo zrážke. V úzkom hrdle úvozu sme sa nemohli jeden druhému vy­hnúť.

Všimol som si, že z panciera sa vystrčili štyri dlhé palič­ky, azda antény. Potom zablyslo druhé svetlo. Žltý lúč ako­by presne ohmatal môj vehikel a nazrel dokonca aj dov­nútra, osvetľujúc nám tváre.

- Marťania, - hlesol Cagliostro a silnejšie sa oprel o se­dadlo.

Na sekundu mi strach stisol hrdlo. Marťania? Žeby Ca­gliostro naozaj privolal inváziu Marťanov?

Myšlienky sa mi horúčkovito preháňali v hlave. Čítal som veľa kníh o dobrodružstvách kozmonautov na ďale­kých galaxiách. Videl som veľa filmov o inváziách rozlič-

60

ných vesmírnych bytostí na našu peknú, hoci nedokonalú zemeguľu. Lenže v nijakej knižke ani filme sa nehovorí, ako sa má správať obyčajný človek, keď sa stretne s Marťanmi. Že sa to muselo pritrafiť práve mne...

Žltý lúč z druhého oka mi stále oblizoval tvár. Trochu ma to rozrušilo, lebo som musel prižmúriť oči. Zažal som diaľkové svetlá a ešte som stlačil aj zapínač hmloviek. Boli to diódové svetlá, pekelne silné. Zadovážil som si ich počas pobytu vo Francúzsku. Pruhy svetiel sa skrížili a zrazili.

Vtedy Marťan, ktorého asi oslepili moje svetlá, blysol tre­tím okom. Znova sa do mňa zapichlo veľmi ostré biele svet­lo, ale jeho silu čiastočne zoslabovali moje diódové reflek­tory. Obidve vozidlá stáli teraz v žiare svetiel. Na dne úvozu by bol človek našiel aj ihlu. Bolo tam tak jasno ako na písa­com stole, keď naň svieti silná lampa.

Marťan prvý nevydržal tento zápas reflektorov. Zahasil svoje lampy, nechal iba slabé modré signalizačné svetielko na kupole.

Ako na odpoveď som aj ja ustúpil z boja a vypol som všetky reflektory. Nechal som zažaté iba obrysové svetlá.

- Čo urobíme teraz? - spýtal som sa Cagliostra. - Nohy na plecia. Berme nohy na plecia, - vyjachtal za­

razený iluzionista. - Ako to myslíte? A vehikel? - Dočerta s vehiklom! Ujdime na vlastných, - navrhoval,

ale bál sa vystrčiť nos z auta. Ani kľučky na dverách sa ne­dotkol.

- Auto tu nenechám, - vyhlásil som. - Tak rýchlo vycúvajte! Pôjdeme do Fromborku na polí­

ciu, - náhlivo navrhoval majster. - Ale či nám dovolí vycúvať? - uvažoval som. - Možno

nebude chcieť, aby sme niekoho upovedomili, že je tu. Do­behne nás a rozmliaždi ako vaječnú škrupinu. Treba sa

62 Zbigniew Nienacki

s ním dohovoriť. Najlepšie je vybaviť vec zmierlivo. Pôjdem sa s ním porozprávať.

Chytil som kľučku na dverách, ale Cagliostro ma chmatol za plece.

- Nie, nie, - úpenlivo prosil. - Nerobte to! ONI sú možno rádioaktívni.

V tajomnom vozidle zrazu čosi zaškrípalo, zakašľalo, za-chrapčalo ako v staničnom amplióne. Zdalo sa mi, že ktosi, ukrytý v tom čudnom vozidle, nám chce niečo povedať, len nevie, akým jazykom. Azda to kašľanie a chrapčanie je ja­zyk Marťanov?

- Skúste sa s ním dohovoriť, - navrhol som Cagliostrovi. - Ale ako? - Veď ste študovali na Sorbonne. Pomocou telepatie ale­

bo hypnózy, - odporúčal som mu. - No čo ste? To ma neučili, - priznal sa majster. Takmer nás ohlušil silný hlas. Akoby obrovský giganto-

fón zaryčal plnou silou: - Ustúpite, či nie? - Preboha! Po poľsky. On vraví po poľsky, - radostne ja­

čal iluzionista. Znova sa ozval mohutný hlas. - No poďme! Ustúpte z cesty! Zdá sa, že chcel ešte niečo povedať, ale rozkašľal sa a za-

chrípol. Iste mu aparatúra na prenášanie hlasu nefungova­la veľmi dobre.

Azda preto som pocítil sebavedomie. Vstúpila do mňa odvaha, ozvala sa vo mne krv husárov a kavaleristov.

Vyšiel som z vehikla, dal som si ruky v bok a široko roz­kročený som sa postavil pred masku auta.

- A prečo mám vycúvať ja, vážený pane? Bol som v úvo-ze prvý. Cúvnite vy, - vyhlásil som silným hlasom.

V čudnom vozidle zasa čosi zahučalo, zakašľalo. A ta­jomné ČOSI povedalo o niečo pokojnejším hlasom:

- Hybajte z cesty, lebo vás rozmliaždim! - Ale čo? Vy sa nám vyhrážate? - spýtal som sa. - Len

pekne vycúvajte sami. Bože môj, ako to akurátne znelo! Akoby som bol pri ben­

zínovej pumpe a počul každodenný rozhovor medzi pánmi, ktorí sa tam zastavili s autami, aby natankovali benzín. Marťania? Akíže Marťania!

Dokonca aj Cagliostro pochopil, že máme do činenia s nejakým krajanom. Vyklonil sa z vehikla a zakričal sme­rom ku mne:

- Neustúpte! My sme tu boli prví. - Z cesty, lebo z vás urobím palacinku, - zahučalo v ta­

jomnom vozidle. Antény mu akosi čudne zastrihali. A potom sa pomaly

pohlo z miesta. Rútilo sa priamo na nás. Roztiahol som ruky a zahradil som mu cestu. - Len nijaké hlúpe žarty! - zakričal Cagliostro, vystrčiac

hlavu cez okno vehikla. Tajomné vozidlo zastalo pár centimetrov predo mnou. - Prečo nechcete vycúvať? - spýtalo sa chrapľavo. - Lebo nám to nerobí česť, - odvetil Cagliostro. V tajomnom vozidle sa čosi zachichotalo. Potom sa ozval

sladký a koketný hlas: - Myslela som, že páni sú džentlmeni a ustúpia z cesty

žene. Cagliostro ihneď vyskočil z vehikla. - Je to nejaká žena! - zvolal radostne. - Horím zvedavos­

ťou, či je pekná. Pobehol k tajomnému vozidlu. Obiehal ho dookola, ale

nikde nenašiel dvierka ani okienko, cez ktoré by sa dalo na­zrieť dovnútra.

- Preboha! - čudoval sa. - Ako tá ženská vliezla dnu? Naozaj, aj ja som sa presvedčil, že tajomné vozidlo ne­

malo ani dvere, ani okná. Žena, ktorá v ňom sedela, asi na

64 Zbigniew Nienacki

nás pozerala cez niektoré oko v pohyblivej kupole. Ale ako sa ta dostala?

- Pani! Haló, pani, prosím vás, - Cagliostro zaklopal prs­tom na železný pancier vozidla.

A vtedy sa stalo čosi strašné. Vyklopili sa maličké dvier­ka na boku vozidla a vysunula sa z nich železná ruka. Oce­ľové prsty chytili Cagliostra za krk a odtiahli ho na niekoľ­ko krokov od vozidla.

- Ježišmária, zabije ma! - vrešťal Cagliostro, ktorého pev­ne držali oceľové prsty.

Ale železná ruka ho pustila a stiahla sa do vozidla. Ma­ličké dvierka sa nehlučne zavreli.

- Brutálna ženská, - sťažoval sa Cagliostro a ohmatával si krk.

Zrazu sa vozidlo trocha zachvelo. A hlas čudne zapišťal: - Kristepane, myš! Dve myši mu vyliezli z vrecka! Lebo Cagliostrovi naozaj vyliezli z vrecka dve biele myšky

a po chlopniach sa mu šplhali na plecia. - Ihneď schovajte tie ohyzdné myši, - pišťal ženský hlas. Cagliostro už mal náležitú úctu k strašným možnostiam

tej ženy, a tak poslušne chytil obidve myšky a schoval ich do vrecka.

A medzitým som mal dojem, že počujem tichý rozhovor v tajomnom vozidle.

Akýsi mužský hlas sa spýtal: - Čo sa tam deje? - Nejakí dvaja chlapi zatarasili cestu Esu, - odvetila žena. Teda to vozidlo sa nazývalo Eso. Veru, až teraz som si vši­

mol nepatrný nápis na boku. Tri písmená: „E", „S" a „O". - Veď je tam dopravná značka zákaz vjazdu, - tvrdil muž­

ský hlas. - Pán profesor, pozrite sa na tých dvoch, ktorí ne­rešpektujú predpisy, - odpovedal ženský hlas.

Vtom zrazu z oboch strán vyskočili železné ruky. Chytili

mňa aj Cagliostra za rukáv saka. Súčasne zasvietili reflekto­ry a zaliali nás prúdmi svetla, aby sa akýsi profesor mohol na nás poriadne pozrieť.

- A to ich auto ste videli? - spýtala sa žena. - Iste si ho sami zmontovali zo starého železa. Vyzerá ako vozidlo z Marsu.

- Počuli ste? - skríkol smerom ku mne Cagliostro. - Vaše auto nazvali vozidlom z Marsu. A oni sú odkiaľ? Z Venuše?

- Ticho, - napomenul nás ženský hlas. Profesor sa spýtal: - Čo s nimi urobíme? - Zatvoríme ich na pár dní v našom baraku, - rozhodla

žena. - lebo ak ich pustíme, budú rozprávať o tom, čo vide­li, a narobia nám nepríjemnosti. Pritiahnu sem húfy zve­davcov, a my nebudeme môcť pokračovať v pokusoch.

- No toto? - skríkol som a usiloval som sa vytrhnúť rukáv z oceľových prstov. - To je útok na našu osobnú slobodu. Nesúhlasím. Protestujem! Som pracovníkom Správy múzeí a pamiatkovej starostlivosti. Vo Fromborku ma čakajú váž­ne úlohy.

- Aké úlohy? - ironicky sa spýtala žena. - Záležitosti okolo Kopernika, - odvetil som a tváril som

sa čo najserióznejšie. - A prečo ste teda prišli sem, a nie do Fromborku? - vy­

počúvala ma žena. - Domnieval som sa, že tu pracuje archeologická expedí­

cia. Chcel som nájsť stanovište archeológov. Prisahám, že nikomu nepoviem o vašom Ese.

- Expedícia sa už premiestnila do Fromborku, - vysvetli­la mi žena.

A profesor dodal: - Možno mu dôverovať. On naše Eso neprezradí. Ale ten

druhý sa mi zdá podozrivý. - Kto je to? - spýtala sa žena.

66 Zbigniew Nienacki

- Iluzionista. Majster čiernej a bielej mágie. Volá sa Ca-gliostro, - predstavil som bradáča, ktorého mocne držala že­lezná ruka.

- Tak toho zadržíme, - rozhodol profesor. - Ale čo? Nie! Protestujem! - Cagliostro sa usiloval vy­

trhnúť si rukáv saka z oceľových prstov. Ale na pomoc mu prišla žena z tajomného vozidla. - Nesúhlasím, - zapišťala. - Vo vrecku má myši, pán pro­

fesor. Neznesiem myši v našom baraku. - Prisahám, že zachovám tajomstvo! - zúfalo kričal Ca­

gliostro. - A mám pri sebe nielen myši, ale aj ohyzdného hada.

Siahol do vrecka a vytiahol z neho Petríčka. Začal ním mávať ako palicou.

- Naozaj, je to had, - čudoval sa profesor. Začul som ťažké vzdychnutie ženy z tajomného vozidla: - Zdá sa mi, pán profesor, že sú to dvaja neškodní bláz­

ni. Pustíme ich, ale najprv nech prisahajú, že budú mlčať. - Prisaháme, že budeme mlčať! - zrevali sme obaja naraz. - No a teraz behom preč! - hrozne zakričala žena. Železné ruky pustili naše rukávy. Svetlá reflektorov na

kupole tajomného vozidla zoslabli. A vozidlo sa potom tak­mer nehlučne obrátilo. Pred našimi očami sa začalo šplhať po strmej stene úvozu. Pásmi a obrovským trupom lámalo kry a tenké stromy.

Vyšplhalo sa rýchlo, po chvíli už bolo vysoko a zmizlo v lese, ktorý rástol hore.

Ohromení tým, čo sme prežili, stáli sme v tmavom úvo-ze ako zmyslov zbavení. Prešla chvíľa, a náš zážitok sa nám zdal iba snom. Ale nie. To nebol sen. Na stene úvozu bolo zreteľne vidieť stopy po pásoch a polámané kríky.

- Ideme do Fromborku, - šepol som. Cagliostrovi nebolo treba opakovať tento návrh. Azda sa

bál, že tajomné vozidlo sa vráti, strašná žena si to rozmyslí

a prikáže ho zatvoriť. Bleskove nasadol do vehikla. Ja som urobil to isté. Rýchlo som spiatočkou vycúval z úvozu. Šia­lenou rýchlosťou, akoby sme utekali pred strašným nebez­pečenstvom, fujazdili sme do Fromborku.

Až keď sme boli ďaleko od nešťastnej dopravnej značky zákazu vjazdu, spomalil som a uľavene som si vydýchol:

- Čertovské Eso! Len-len že mi nevytrhlo rukáv. Diabol­ské eso!

- Psssst! Ticho! Neberte toto slovo nadarmo, - pošepol mi Cagliostro.

- Veru tak. Zaväzuje nás prísaha, musíme mlčať, - pripo­menul som. - Tým skôr, že s tým Esom si neradno začínať. Čo ak počuje a vidí aj na diaľku?

68 Zbigniew Nienacki

- Povedzte mi čistú pravdu: naozaj máme úplné právo na tieto územia? - neočakávame sa ma spýtal Cagliostro.

Zatváril som sa prekvapene. - Nemyslel som, že takéto problémy znepokojujú maj­

stra čiernej a bielej mágie. Smutne pokýval hlavou. - Čo viete o iluzionistoch? Tvoríme čosi ako medzi­

národné spoločenstvo a - ako vravia posmeškári - me­dzinárodnú zberbu. Vystupoval som v maďarských, českých aj slovenských, gréckych, francúzskych a nemec­kých cirkusoch. Ale záležitosti vlastnej krajiny nás netrá­pia o nič menej ako iných ľudí. Ba možno aj väčšmi ako iných, pretože pri našej práci sa stretávame s ľuďmi iných krajín. Niekoľko veľmi pekných trikov ma naučil istý sta­rý iluzionista v Západnom Berlíne. Pravdaže, bol to Nemec. Narodil sa kdesi pri Rastenburgu čiže dnešnom Kętrzyne...

- A iste veľmi ľutoval, že Východné Prusko bolo zlikvido­vané, - domýšľal som sa.

- Trocha. Jedného dňa ma zaviedol k veľmi učenému profesorovi, ktorý mi dlho a presne vysvetľoval ich práva na toto územie. A nebol to hlúpy človek. Nepamätám si jeho

Čo sa stalo v Postupime • Nočný rozhovor • O Herderovi, warmijskom biskupovi • Cagliostrova čudná otázka •

Čo viem o Königovi • Tajomný lístok • Zjaví sa Baśka • Našiel už Pietruszka druhý úkryt? • Kto je Cagliostro? •

V noci vo fromborskom prístave • Záhadný balíček

ŠIESTA K A P I T O L A

argumenty, ale boli veľmi presvedčivé. A vykladal ich úprimne. No ja som nevedel, čo mu odpovedať...

Mykol som plecami. - Nemuseli ste odpovedať ako učený historik, archeológ

alebo etnograf. Rozhodnutie o likvidácii takzvaného Vý­chodného Pruska vydali tri mocnosti v Postupime roku ti­síc deväťsto štyridsaťpäť, hneď po porážke hitlerovského Nemecka. Východné Prusko vždy bolo liahňou šovinizmu a nemeckej expanzie na východ. Práve tu mali svoje majet­ky pruskí junkeri, známi „prušiaci", ktorí tvorili základ hit­lerovského vojska, a preto Východné Prusko muselo byť navždy zlikvidované. Mocnosti uznali právo poľského ná­roda na západnú časť Východného Pruska a východná časť niekdajšieho Pruska s Kráľovcom sa stala súčasťou Soviet­skeho zväzu. Rozhodnutie troch mocností šlo ešte ďalej: do­voľovalo presídlenie obyvateľstva nemeckého pôvodu na západ, aby už nikdy v budúcnosti pruský militarizmus svo­jimi hordami neohrozoval svet.

Odmlčal som sa a vypil som riadny dúšok silného čaju. Sedeli sme na brehu Vislianskeho zálivu, neďaleko mest­

skej pláže vo Fromborku. Práve tam, obďaleč mesta, rozho­dol som sa urobiť si prvý bivak a rozložiť stan.

Cagliostro postavil môj stan, nafúkal matrac, ktorý si odo mňa požičal, a rozložil dve deky. Jeho zvieratá, na­kŕmené a unavené cestou, spali v stane vo zvlášť priprave­ných škatuliach, ktoré Cagliostro viezol so sebou.

Nastal večer. Na plynovom variči sme si z mojich zásob pripravili večeru. Teraz sme sedeli na piesku omývanom vlnami a hľadeli ponad čiernu hladinu smerom k neďale­kému ostrovu.

Za naším chrbtom, trocha vľavo, žiaril osvetlený From-bork. Kdesi z diaľky sa niesol spev mladých hlasov. Iste mládež, ktorá sa zúčastňovala na akcii „Frombork 1001", zorganizovala si nejakú večernú zábavu. Ale tu, na brehu zá-

70 Zbigniew Nienacki

livu, bolo ticho a pusto, iba vlny, ktoré vybiehali na breh, monotónne šelestili.

Od vody vial ľahký vetrík a prinášal zápach mora. Na ne­bi sa ukázal mesiac - podobal sa na brakteát s trocha nevý­raznou kresbou obrysov hôr a suchých morí.

- Neviem, - ozval som sa ku Cagliostrovi, - aké argu­menty použil ten nemecký profesor, ktorý s vami diskuto­val o našich severných územiach. Ale tie argumenty sú zvyčajne rovnaké. Uvádzajú stáročné osídlenie tohto úze­mia Nemcami, križiacke zámky, početné stavby, ktoré tu vybudovali Nemci, veľké osobnosti, ktoré odtiaľto pochá­dzajú. Najzaujímavejšie je, že my Poliaci tieto tvrdenia vô­bec nepopierame. Hitlerovci ničili všetky stopy poľskosti na tomto území, a my? Len choďte do Morągu. Na námes­tí v starej radnici je Herderovo múzeum. Bol to veľký ne­mecký básnik a filozof. Nielenže netajíme skutočnosť, že Herder sa tu narodil, ale dokonca sme na to hrdí. A vôbec to nezmenšuje naše historické právo na toto územie. Pri mazúrskych jazerách bývalo veľmi veľa Nemcov, ale v niek­torých okresoch, nevraviac už o poľskej Warmii, žila väčši­na Poliakov. Nemci ich nenazývali Poliakmi, ale Mazúrmi, akoby to boli dve rôzne národnosti, čo bolo nielen smieš­ne, ale svedčilo aj o nemeckom klamstve. Nemci obývali prevažne mestá, len neveľa ich žilo v západnej časti ma-zúrskeho kraja. Okrem toho blízko Povislia bývali holand­skí osadníci. Ale základ obyvateľstva tvorili Poliaci z Ma-zowsza. Okrem nich tu žilo obrovské množstvo Litvanov a tiež potomkovia dávnych vlastníkov tohto kraja - Prusov. Je jasné, že v takomto rôznorodom kraji museli prebiehať najrozličnejšie procesy. A tak veľa Mazúrov, po stáročia Po­liakov, zrazu sa stalo nadšenými propagátormi nemeckos-ti, hoci mali poľské mená.

Zrazu sa stalo čosi čudné. Z tmavej húštiny za mojím chrbtom vyletel kamienok a trafil Cagliostra do kolena. Ka-

mienok sa zošuchol do trávy, ale predsa som si všimol, že bol k nemu priviazaný akýsi lístoček.

Nedal som najavo, že som si kamienok a lístok všimol. Len som na chvíľu stíšil hlas, ale hneď som už zasa rozprá­val, akoby sa nič nebolo stalo. Zdalo sa mi, že Cagliostro ma nepočúva, myšlienkami je kdesi veľmi ďaleko, či vlastne veľmi blízko, pri tom kamienku s lístkom, ktorý ležal v trá­ve na dosah ruky. Ale predsa po ňom nesiahol. Iste sa obá­val, že si to všimnem.

Skrslo vo mne podozrenie. Vykladal som Cagliostrovi o histórii Východného Pruska, a súčasne som si myslel, že jeho otázky síce neprekračovali zvedavosť človeka, ktorý sa kedysi rozprával s nejakým nemeckým učencom, ale záro­veň smerovali k nejakej pre neho dôležitej záležitosti. Otáz­ka, ktorá ho znepokojovala, mala byť ukrytá medzi inými, ktoré nevzbudzovali podozrenie.

Chvíľku som mal chuť odložiť pohár s čajom, vstať z trá­vy a vziať do ruky kamienok s lístkom. Lenže som si po­myslel, že Cagliostro si všimne tento manéver, môže ma predbehnúť a prvý chytí lístok, ktorý mi už potom, priro­dzene, nedá. Nebolo teda lepšie predstierať, že som nič nevidel? Tváriť sa ako hlupák, a pritom z Cagliostra nespúš­ťať oči?

Keď som zmĺkol, Cagliostro sa spýtal: - A predsa napriek tomu, že tu bývalo toľko Poliakov,

sme po prvej svetovej vojne prehrali plebiscit. Väčšina ľudí sa vyhlasovala za Nemcov.

- To je pravda, - prisvedčil som, uvažujúc, či je to už tá zásadná otázka, ktorú bolo treba čakať. - Ale nezabúdajte, že vtedy v Prusku vládli Nemci a plebiscit sa konal v ovzdu­ší nemeckého nátlaku a teroru. Poliakov, ktorí chceli hlaso­vať za pripojenie k Poľsku, vydierali, dokonca aj vraždili. Po nástupe Hitlera k moci Nemci začali s brutálnou germani­záciou.

72 Zbigniew Nienacki

- A ten zlodej König? - zrazu sa spýtal Cagliostro. - Mys­líte si, že pochádza z tohto kraja, alebo ho do Fromborku za­hnala vojna?

- Vás zaujíma poklad plukovníka Königa? - začudoval som sa. A pomyslel som si, že možno toto je tá pravá otáz­ka, ktorá sa mala ukryť medzi ostatné.

- Čítal som o tom v novinách. Škoda, že nehľadáte po­klad. Mohol by som vám pomáhať. Mám so sebou svoj zá­zračný prútik...

Takmer som vyprskol smiechom pri myšlienke, čo by po­vedal riaditeľ Marczak, keby sa zrazu dozvedel, že hľadám poklad pomocou čarodejného prútika.

- König, - dodal Cagliostro, - je po nemecky kráľ. Mož­no kedysi bol Poliak, volal sa Kráľ a potom si ponemčil me­no na König.

- Prepáčte, ale čo na tom záleží, či König bol tunajší, ale­bo sa dostal do Fromborku len náhodou?

- Zdá sa mi, že je to nezvyčajne dôležité. Ak bol naprík­lad obyvateľom Fromborku, žili tu jeho príbuzní aj rodina, sem vozil korisť, ktorú naraboval po celom Poľsku, a iste sa starostlivo pripravil, kde všetko ukryje. Lenže ak sa so svo­jou korisťou ocitol vo Fromborku len náhodou a rátal s tým, že sa mu podarí ujsť loďou do Nemecka, tak asi všetko ukryl v náhlivosti, hocikde, lebo nemal čas pokojne si vy­brať skrýše. A to je pri hľadaní dôležité.

- Prisámvačku, je to tak! - zvolal som. A hneď som naň­ho hľadel s väčšou úctou.

Prirodzene, malo to istý význam. A ja som na to ani ne­pomyslel! Cagliostro, majster čiernej a bielej mágie, ukázal sa v tejto veci bystrejší než ja.

- Teda neviete nič o Königovi? - spýtal sa Cagliostro. - Žiaľ, nie, - vzdychol som si. - Musím vás sklamať, ale

nemám o ňom nijaké informácie. Zrazu sa Cagliostro prihrbil.

- Ktosi sa sem zakráda, - šepol, hľadiac smerom k húšti­ne za mojím chrbtom.

Obzrel som sa. Urobil som to mimovoľne. Až po sekun­de mi zišlo na um, že on môže ten okamih využiť, aby vzal lístok. Keď som sa znova obrátil tvárou ku Cagliostrovi, se­del pokojne, bez pohybu, ale predsa som bol presvedčený, že jeho šikovné prsty už stihli strčiť lístok do vrecka.

- Nik tu nie je, - povedal som. - Dobehli ste ma, majstre. Ale podvody tohto druhu asi Cagliostro nerobieval. Začul

som šelest za chrbtom, a keď som sa znova obzrel, uvidel som, ako sa ktosi prediera húštinou.

Spoznal som ho. Prichádzal môj priateľ Baśka, šestnásť­ročný chlapec v skautskej rovnošate.

- Predsa ma môj skautský nos nesklamal, - rozosmial sa, keď sme si podali ruky na privítanie. - Predpokladal som, že prídete sem, keď dostanete môj list. A keď mi pred tro­mi hodinami jeden z chlapcov povedal, že videl vo From-borku veľmi smiešne auto, vedel som, že ste nablízku. A vy­dedukoval som, kde sa asi zdržujete. Pravdaže, pri zálive. Máte rád čerstvý vzduch a pekný výhľad. A tu je najlepšie miesto na bivak, - povedal.

Predstavil som chlapcovi Cagliostra. - Zbožňujem kúzelnícke triky! - zvolal nadšený Baśka.-

Pozveme vás k táborovému ohňu, dobre? Čo keby ste nás naučili nejaké kúsky?

- No jasné, - rozosmial som sa. - Skauti zbožňujú čiernu a bielu mágiu.

A Cagliostro, naradovaný chlapcovým nadšením, s úsme­vom sa spýtal:

- Ty si skaut, však? - Dokonca vedúci družiny, - dodal som. - Teda nepiješ alkohol? - Nie, - odvetil chlapec. - Ani nefajčíš, však?

i

74 Zbigniew Nienacki

- Nefajčím, - odvetil. - Tak načo potom nosíš pri sebe cigarety? - vyčítavo sa

spýtal Cagliostro. - Ja? - čudoval sa chlapec. - Nijaké cigarety pri sebe ne­

nosím. V tom okamihu Cagliostro natiahol k chlapcovi ruku,

odopol mu gombík na vrecku skautskej blúzy a pred naši­mi očami mu vytiahol z vrecka cigaretu.

- No toto, tu máš ešte jednu, - oznámil. Siahol Baśkovi do druhého vrecka na blúze a vytiahol

z neho ešte dve cigarety. Ten Cagliostro bol senzačný. Ako to urobil? Zarazený Baśka hľadel na mňa, akoby u mňa hľadal vy­

svetlenie. Ale ja som predsa nemal ani potuchy o čiernej a bielej

mágii. - Netráp sa, - usmial sa majster na chlapca. - Ja viem, že

si nemal nijaké cigarety. Vyčarovala ich sila mágie. Pozri, tie cigarety sa rozplynú vo vzduchu.

Položil cigaretu na otvorenú dlaň, potom dlaň zavrel, zdvihol ju vysoko nad hlavu a fúkol si do rukáva. Spustil ru­ku a otvoril dlaň. Bola prázdna, cigareta zmizla, stratila sa bez stopy.

Zatlieskal som, aby som vyjadril uznanie iluzionistovi a jeho triku.

Cagliostro sa uklonil ako po výstupe. - Ďakujem vám, - povedal. - A pokiaľ ide o vystúpenie

pred skautským publikom, veľmi rád ho urobím. Prirodze­ne, za nejakú skromnú odmenu, - dodal. - Ak sa pritom chcete naučiť pár kúskov, odmena musí byť o niečo vyššia. Veľmi ochotne prezrádzam publiku tajomstvá čiernej a bie­lej mágie.

- A sú také triky, ktoré sa možno rýchlo naučiť? - spýtal sa chlapec.

- Prirodzene. Iné, žiaľ, treba nacvičovať celé roky. Potom ostentatívne zívol. - No, ja sa už uložím spať. Prepáčte mi, že sa s vami roz­

lúčim. Znova sa nám poklonil. Vliezol do stanu a zašnuroval

plátenné dvere. Zdvihol som sa z trávy. - Odprevadím ťa, Baśka, - navrhol som. Chlapec hneď pochopil, že sa s ním chcem porozprávať

osamote. Vykročili sme po piesčitom brehu zálivu smerom k fromborskému prístavu.

- Náš tábor je na brehu zálivu, ale na druhej strane prí­stavu, za koľajnicami, - vysvetľoval Baśka. - Ľahko k nám potrafíte.

- Pokiaľ ide o mňa, - upozornil som ho, - ešte neviem, kde sa utáborím nastálo. Najradšej by som si prenajal neja­kú izbu. Veď sa budem musieť často stretávať s vedcami, tú­lať sa po meste, a trocha sa aj bojím nechávať bivak pri zá­live na Cagliostra.

- Možno v turistickej ubytovni budú voľné izby, - nahlas uvažoval chlapec.

To bola dobrá myšlienka. - Konečne sa zbavím Cagliostra, - pomyslel som si na­

hlas. Rozpovedal som Baśkovi, ako som sa s Cagliostrom

stretol, o našej spoločnej ceste aj o rozhovoroch. Vynechal som len príhodu z úvozu, kde sme stretli tajomné Eso, le­bo prísaha ma nútila mlčať. Ale nezamlčal som udalosť s lístkom.

- A to bývate pokope s takým človekom? - čudoval sa chlapec.

- Nevie o tom, že som si lístok všimol, takže sa podľa to­ho bude správať. Možno mi tým pomôže vysvetliť niekto­ré veci.

76 Zbigniew Nienacki

Rad-radom som chlapcovi vyrozprával o minciach, o Ba-turovi, o boháčovom kríži aj o rozhovore s riaditeľom Mar-czakom.

- Teda už chápeš, - zdôraznil som, - že moje poslanie vo Fromborku je nadmieru delikátne. Záhada vzácnych mincí sa preplieta so záhadou Königových skrýš, a tú vyšetruje veľmi ambiciózny a urážlivý magister Pietruszka. Ako ob­jasniť záležitosť mincí bez toho, aby som liezol do kapusty magistrovi Pietruszkovi, keď obidve záhady navzájom úzko súvisia?

- Akú úlohu máte pre mňa? - spýtal sa chlapec. Akú úlohu som mohol zveriť chlapcovi, ktorý bol vo

Fromborku v prázdninovom skautskom tábore? Opísal som mu Waldemara Baturu.

- Všímaj si, - prikázal som mu, - či sa ten človek nezjaví vo Fromborku. Keby si ho stretol, prirodzene, musíš ho sle­dovať.

Baśka si vzdychol. - Sám na to nebudem stačiť. Z mojej družiny nemôžem

do veci nikoho zasvätiť, lebo mám mladých chalanov. Ale viete, - zrazu stíšil hlas a povedal akoby trocha zahanbene: - Zoznámil som sa tu s družinou dievčat z Katovíc. Sú fajn. A najväčšmi ich kronikárka Zośka. Je veľmi inteligentná, pán Tomasz. Zúčastňuje sa na matematických kvízoch a získava prvé miesta.

- Súhlasím, - usmial som sa popod fúzy. - Môžeš jej pre­zradiť našu záležitosť.

Minuli sme fromborský prístav, prešli sme okolo želez­ničnej stanice a znova sme zabočili k brehu zálivu.

- Čo nové má magister Pietruszka? - spýtal som sa. - Si s ním v spojení?

- Býva v turistickej ubytovni. Ale s tým spojením je to po-slabšie. Nemôže mi priamo povedať: nestrkaj nos do veci Königovho pokladu. Veď my sme našli lístok s plánom

skrýš. Na druhej strane však veľmi neochotne odpovedá na akúkoľvek otázku. Jedným slovom, odháňa ma ako dotiera­vú muchu. A čo som spozoroval? V poslednom čase je veľ­mi smutný a podráždený, vidieť na ňom, že nevie, kde hľa­dať zvyšné dve skrýše. Ale včera sa zrazu rozveselil. Po Fromborku nechodí, ale priam lieta. Videl som ho v spo­ločnosti peknej ženy, o ktorej viem, že je archeologička a prezývajú ju „Babie leto"...

- Ach tak... - Včera s ňou šiel k rieke Baude. Dosť dlho sa nevracali... - No a čo? Čo bolo ďalej? - Vrátili sa až po dvoch hodinách a veľmi sa hádali, ale

nemám potuchy o čom. Potom tá žena odcestovala do Varšavy. Magister Pietruszka ju odprevadil na stanicu, a keď sa vracal do ubytovne, radostne si hvízdal. Stretol ma a povedal mi: „Ako sa máš, chlapče? Viem, že ťa zaují­ma poklad, tak ti poviem len toľko: onedlho nájdem dru­hý úkryt." Teda to znamená, pán Tomasz, že už je na stope.

- To je veľmi dobre, - potešil som sa. Ale čosi mi zača­lo vŕtať v hlave. - Vravíš, že šli k rieke Baude? - overoval som si.

- Áno, - prikývol Baśka. Teda šli do rajónu, kde vyčíňa Eso so železnými rukami.

Azda Pietruszka má čosi spoločné s tajomnými osobami v Ese? Alebo azda Babie leto zaviedla Pietruszku na hrad, ktorý sa nachádza tým smerom. Len prečo sa cestou nazad hádali? Okrem toho magister Pietruszka sa nikdy nezaobe­ral archeológiou.

Chlapec zastal. - Tu je náš tábor, - povedal, ukazujúc na približne dvad­

sať stanov postavených na rozľahlej lúke neďaleko brehu zálivu. - Rozlúčim sa s vami a zajtra sa stretneme zasa, však?

78 Zbigniew Nienacki

- Pousilujem sa ubytovať v turistickej nocľahárni, tam sa na mňa spýtaj, - odvetil som a podal som Baśkovi ruku na rozlúčku.

Rozišli sme sa na opačné strany. Znova som sa vracal po brehu zálivu, a keď som sa priblížil k prístavným budovám, prešiel som cez železničnú trať a našiel som sa na okraji mestečka.

Bola už noc. Na úzkej, krivolakej ulici len sem-tam svieti­la nejaká lampa, obrovský masív kopca a fromborskej kate­drály bol celkom pohrúžený do tmy. Uličku tvorili malé smiešne domčeky, pripomínajúce zápalkové škatuľky. V ich oknách už nesvietilo svetlo.

Ulička viedla do polí a do bahnísk pri nábreží. Našiel som chodník, ktorý ma znova priviedol k brehu mora.

Zrazu som zastal a potom som sa schoval za neďaleké vy­soké kríky.

Od môjho bivaku ktosi prichádzal. Obloha bola osvetle­ná mesiacom, takže hneď som spoznal Cagliostrovu posta­vu. Majster čiernej a bielej mágie pochodoval k prístavu. V ruke niesol jeden zo svojich balíčkov. Pri chôdzi sa obze­ral na všetky strany, chvíľami zastal a znova sa rozhliadal. Iste sa obával, že ma môže stretnúť, a očividne nechcel, aby som ho videl. Veď urobil všetko, aby ma presvedčil, že sa uložil do stanu a spí.

Počkal som, kým neprešiel okolo mňa, a opatrne som sa vybral po jeho stopách.

Smeroval k prístavu. No neminul ho ako my s Baśkom, ale cez bráničku v ohrade vošiel na betónový vlnolam.

Fromborský prístav nie je veľký. Tvorí ho široko murova­ný bazén, kde sa práve na vlnách kolísalo niekoľko moto­rových člnov, jácht a rybárskych lodí. Z prístavu vybiehala do vôd zálivu dosť dlhá ostroha móla, ktoré chránilo bazén. Na konci móla svietil malý maják. Sem prichádzali jachty a lode gdanskej plavby.

Schoval som sa za neveľkú búdku, v ktorej bola poklad­nica, a videl som, že Cagliostro kráča po móle. Zastavil sa pod majákom, zapálil si cigaretu a zdalo sa, že na niekoho čaká, lebo balíček postavil na zem vedľa seba.

Dookola nás bolo počuť iba monotónny šum vĺn, udie­rajúcich do móla a rozbíjajúcich sa na jeho betónovom prahu.

Až asi po desiatich minútach som od mora začul slabé vrčanie motora. Potom som zazrel svetlá motorovej rybár­skej lode, ktorá sa približovala k fromborskému prístavu, hojdajúc sa na vlnách.

Ešte chvíľu, a rybárska loď dorazila k betónovému mó­lu. Videl som, že ktosi z nej vyskočil, hodil lano na dreve­ný trám a priviazal loď. Niekto iný tiež vyskočil z lode, po­dišiel ku Cagliostrovi, zvítal sa s ním a potom vzal do rúk balíček...

Teda čiastočne sa vysvetlila záležitosť lístka. Iste obsaho­val správu pre Cagliostra, kde a kedy má čakať na príchod rybárskej lode.

Hlavou mi preletela myšlienka, že Cagliostro je v spol­ku s Baturom. Kto iný lepšie poznal slabosť sekretárky ria­diteľa Marczaka? Veď Batura nejaký čas pracoval na našej Správe.

Po rozhovore v kaviarni Honoratka si musel uvedomiť, že napokon prídem na stopu, vedúcu do Fromborku. Zate­lefonoval sekretárke riaditeľa Marczaka, a keď sa dozvedel, že mi práve vystavuje príkaz na pracovnú cestu do From­borku, bol si už istý. Nasledoval ďalší telefonát, bonboniéra. A už ma na chodbe ministerstva čakal Cagliostro.

Pochopil som, prečo mi prilepil na päty Cagliostra. Úlo­hou majstra čiernej a bielej mágie bolo získať si moju dô­veru a informovať Baturu o všetkých mojich predsavza­tiach.

Prirodzene, teraz som mohol vyjsť spoza búdky, neoča-

80 Zbigniew Nienacki

kávane sa zjaviť pred Cagliostrom a takto zakončiť jeho dvo­jitú rolu. Ale nestratil by som tým oveľa viac?

Cagliostro bol pre mňa neškodný, ak som o jeho dvojitej hre vedel. Naopak, mohol mi byť veľmi užitočný, ak mal za úlohu odovzdávať informácie, ktoré odo mňa získa.

„Dám mu také informácie, že Baturu riadne dobehnem," pomyslel som si radostne.

Ale hneď sa ukázal problém. Čo bolo v balíčku, ktorý Cagliostro priniesol do prístavu?

O tom všetkom som uvažoval, keď som hľadel na dvoji­cu, ktorá sa rozprávala na konci móla, kým vedľa mňa sa kolísala rybárska motorová loď. Rozprávali sa dlho. Pridlho na moju trpezlivosť.

S I E D M A K A P I T O L A

Vedci a záhady • Čo má v hlave magister Pietruszka • Cagliostrove nové triky • Fromborská pevnosť •

Kto sa smeje vlastným vtipom • Slečna Aľa • Kde býval Kopernik • Tajomstvo slečny Ale • Pijú noviny vodu?

• Mačka, ktorá sa bojí myší

Nepodarilo sa mi zbaviť sa Cagliostrovej spoločnosti. V turistickej ubytovni na úbočí blízko katedrály bolo dosť obsadené, ale môj služobný preukaz Ministerstva kultúry a umenia urobil na recepčnú dojem a dostal som dvojpos­teľovú izbu. V tejto situácii som nevedel Cagliostrovi po­vedať nie a nechať ho spať na ulici.

Recepčná, ktorá ma považovala za akéhosi vedca zo Správy múzeí a pamiatkovej starostlivosti, ma informo­vala:

- V našej ubytovni nájdete vybranú spoločnosť. A iste aj veľa známych. U nás bývajú vynikajúci astronómovia, his­torici a archeológovia. Blíži sa päťstoročné jubileum naro­denia Kopernika. Celý vedecký svet hľadí na Frombork.

Mala pravdu. Veď Frombork je malé mestečko, ktoré má sotva dvetisíc obyvateľov. Za záujem odborníkov vďačí predovšetkým Kopernikovi, ktorý tu urobil geniálne ob­javy a napísal svoje pamätné dielo O obehoch nebeských telies.

V jedálni ubytovne, kam sme sa s Cagliostrom vybrali na raňajky, som pri stolíkoch uvidel veľa známych vedcov. Týchto ľudí úplne pohlcovali vedecké problémy, čomu som sa vôbec nečudoval. Ako sa len mýlia tí, čo si vedu

í

82 Zbigniew Nienacki

predstavujú ako niečo nudné, zbavené akejkoľvek roman­tiky. Nielen na ďalekých pampách, v africkej džungli či v Skalnatých horách, ale aj v obrovskej húštine ľudskej ve­dy možno prežiť skvelé dramatické dobrodružstvá. Vedci mi pripomínajú detektívov, ibaže ich terénom činnosti sú často poličky knižníc a archívov.

Koľko tajomstiev, čakajúcich na vyriešenie, poskytuje hoci len Frombork a záležitosti spojené s Mikulášom Ko-pernikom!

O jeho živote a diele vieme toho dosť, ale kde sa na­chádza jeho hrob? Na ktorom mieste urobil objav, ktorý otriasol svetom? Kde sa nachádzalo jeho observatórium?

Keď som sa vyberal do Fromborku, vedel som, že sa bu­dem musieť pozrieť aj na tieto záhady. Nebol som učen­com, nebolo mojou úlohou záhady vysvetliť. Ale s úctou, uznaním a obdivom som hľadel na vedcov a rozhovory s nimi boli pre mňa veľmi príjemné.

V tejto pre mňa milej atmosfére jediným zádrhom bolo, že v jedálni sa objavil magister Pietruszka. Vošiel, uvidel ma a na chvíľu zmeravel.

Pozval som ho k stolu a predstavil som mu Cagliostra, ktorý so mnou raňajkoval.

Pietruszka bol nízky, chudý mládenec s dlhými svetlý­mi vlasmi a orlím nosom. Vyzeral ako Chopin, nosil oku­liare s hrubými sklami, ktoré mu nezakrývali podozrieva­vé, malé, prenikavé oči. Vzdelaním bol rovnako ako ja historikom umenia a vynikajúcim znalcom flámskeho maliarstva, Ale odkedy na pôjde istého kostola našiel ob­raz z Rubensovej dielne, namyslel si, že má detektívne schopnosti.

- Neboj sa, - povedal som mu hneď na úvod. - Nepri­šiel som prevziať záležitosť Königovho pokladu. Mám vy­pracovať turistického sprievodcu po Fromborku.

- Viem, - zahundral nie najzdvorilejšie. - Riaditeľ Mar-

czak ma o tom informoval telefonicky. Akciu Königov po­klad som začal ja a ja ju aj dokončím.

Rovnako podozrievavo sa Pietruszka obrátil aj na Cagli-ostra.

- Prepáčte, a kto ste vlastne vy? Lebo pri predstavovaní som akosi nezačul...

- Som Cagliostro, majster čiernej a bielej mágie, - od­povedal pyšne.

Pietruszka si myslel, že si z neho uťahujeme. - Vy... sa zaoberáte kaukliarstvom? - vyjachtal podráž­

dene. - Áno, - prikývol Cagliostro. - Magické triky, hókusy-pókusy? - uisťoval sa Pietruszka. - Presne tak, - znova pritakal Cagliostro. A dodal: -

Som aj prútikár. Pomocou prútika možno objaviť ukrytý poklad.

Pietruszkovo podozrenie dosiahlo vrchol. - Máte prútik? - ubezpečoval sa. - Prútik na hľadanie

pokladu? Teda, Tomasz, ak si tu s tým pánom, to zname­ná, že si sem prišiel so zlými úmyslami.

Mykol som plecami. - Pán Cagliostro žartuje, - povedal som v rozpakoch. -

Azda neveríš, že pomocou prútika možno nájsť poklad? Magister Pietruszka sa zamyslel, čo bolo vidieť podľa

hlbokej vrásky, ktorá mu preorala plešivejúce čelo. - Prútik? - uvažoval nahlas. - Hm, ktovie, či by sa niečo

také nemohlo zísť. - Som vám k službám, - ochotne sa ponúkol Cagliostro. Ale magister Pietruszka iba zamával rukami. - Nie, nie. Nepotrebujem pomocníkov. Napokon, neve­

rím vám. Ničomu neverím. Dokonca ani tomu, že ste majstrom čiernej a bielej mágie.

- No toto? - rozhorčil sa Cagliostro a zvýšil hlas, čím pri­tiahol pozornosť učených mužov v jedálni. - Cítim sa ura-

84 Zbigniew Nienacki

zený a žiadam zadosťučinenie. Viete, za koho vás považu­jem? Za ľahtikára, ktorý myslí len na zábavy, bály a tanco­vačky. To jediné máte v hlave!

A pred očami učencov Cagliostro vstal zo stoličky, chytil Pietruszku ľavou rukou za nos a pravou mu z neho začal vyťahovať dlhú papierovú serpentínu. Ťahal ju a ťahal, zdalo sa, že to trvá hodiny, a predsa to bola iba krátka chví­ľa. Serpentína bola dlhá iba niekoľko metrov. Všetkým až dych vyrazilo od prekvapenia.

Konečne papierový pásik padol na dlážku, skrútený ako had. Ale magister Pietruszka ešte nestačil lapiť dych, a už ho Cagliostro držal za ucho. A prisahám - pred mojimi očami aj pred očami ostatných - z Pietruszkovho ucha sa začali sypať farebné konfety.

- Máte v hlave myši! - nahlas vykríkol Cagliostro. A z druhého ucha vytiahol Pietruszkovi bielu myš.

Učenci v jedálni sa rozrehotali. Vtom som si zarazene pomyslel: „Ak Cagliostro o chvíľu vytiahne Pietruszkovi z brucha

hada a druhú myš mu vyberie z úst, je viac ako isté, že nás vyhodia z ubytovne..."

Ale Cagliostro hádam pochopil nebezpečenstvo. Chytil myš za chvost a pred očami všetkých ju vyniesol z jedálne do záhrady, tváriac sa, že ju tam vypúšťa.

Pietruszka sedel na stoličke ako ochromený. - To... to... to je strašné, - vyjachtal. Ach, tá jeho prekvapená a súčasne zarazená tvár! A no­

vý výbuch smiechu, ktorý sa vydral z pŕs raňajkujúcich vedcov...

Pietruszka sa zrazu spamätal. Vyskočil od stola a vybe­hol z jedálne. V tej chvíli sa zo záhrady vrátil majster Ca­gliostro. Pyšne prešiel cez miestnosť a meravo si sadol k môjmu stolu.

Nepoviem, že som sa cítil dobre. Všetky oči sa obrátili

na nás. „Tiež som skompromitovaný," pomyslel som si. Iba to ma potešilo, že učenci na nás hľadeli so sympatiami, le­bo sú to ľudia, ktorí majú zmysel pre humor.

Rýchlo som zaplatil účet a dal som čašníčke veľké pre­pitné, ukazujúc na serpentínu a konfety, rozsypané po dlážke.

Na chodbe som oznámil Cagliostrovi: - Ak ešte raz spustíte svoje kúsky s myšami a hadom,

rozlúčime sa. Už mám toho dosť. Začína ma to nudiť, lebo sa opakujete.

- Ach tak? - zrozpačitel majster. - No dobre. Polep­ším sa.

Nechal som ho v ubytovni a vybral som sa do katedrály. Podľa starej tradície na návrší, kde sa teraz vypína mo­

numentálna stavba obohnaná obrannými valmi, bola ke­dysi skromná pevnosť. Návršie aj pevnosť dostal do daru prvý warmijský biskup Anzelm a do dreveného kostolíka, ktorý tam vybudovali, preniesol warmijskú kapitulu z Bra-niewa, kde jej pre ustavične povstania Prusov hrozilo ne­bezpečenstvo.

V roku tisíc tristo dvadsaťdeväť tu začali stavať pevnosť a murovaný kostol. Bolo to vhodné miesto, návršie malo strmé úbočia, bolo obkľúčené úvozmi. A keď vyrástli ob­rovské obranné valy a vykopali hlboké priekopy, cez ktoré viedli padacie mosty, katedrálny kostol sa stal pevnosťou na pohľadanie.

Pred kým sa musel brániť biskup a warmijská kapitula? Z dejín vieme, že warmijská diecéza bola akoby štátom v križiackom štáte, na tretine územia diecézy mal biskup nielen duchovnú, ale aj svetskú moc, bol samostatným kniežaťom. Duchovných ohrozovali pruské kmene, ktoré - hoci podliehali rehoľným rytierom - nechceli sa im pod­riaďovať a jednostaj podnecovali krvavé povstania. Bisku­pa ohrozovali aj rehoľní rytieri, ktorým jestvovanie údel-

86 Zbigniew Nienacki

ného kniežatstva v ich panstve bolo neustále soľou v oku. Obranyschopnosť fromborskej pevnosti sa ukázala veľmi dôležitou v čase, keď sa Prusko stalo súčasťou Poľska. Kri­žiaci sa s tým nemohli zmieriť a ustavične sa usilovali buď politickými intrigami alebo vojenským násilím odtrhnúť Prusko od Poľska.

Až na základe týchto udalostí pochopíme, prečo Miku­láš Kopernik, kapitulou určený za správcu kapitulného majetku, musel sa stať nielen dobrým kanonikom, nielen astronómom, ale aj bojovníkom. Lebo práve on prispôso­bil olsztynský zámok na obranu proti križiakom.

Ale taká je aj fromborská pevnosť. Vysoké, červenohne-dé zubaté múry so strieľňami, mohutné obranné veže, mrežované brány.

Po kamenných schodoch som zišiel do hĺbky obrannej priekopy, ktorá dnes tvorí strmú asfaltovú ulicu. Minul som západnú bránu a na nádvorie pred katedrálou som sa dostal z južnej strany, cez hlavnú bránu, ktorá je medzi peknými polkruhovitými obrannými baštami. Nádvorie okolo chrámu je veľké, rastú na ňom dnes už stáročné stromy, prevažne duby. Kedysi pozdĺž múrov boli vybudo­vané kúrie, teda byty pre kanonikov, lebo podľa cirkev­ných predpisov každý kanonik vo Fromborku - a bolo ich šestnásť - musel mať jeden byt v pevnosti a druhý za múr­mi, čo sa po latinsky hovorilo: „curia intra muros" a „curia extra muros". Je jasné, že kúrie za múrmi, teda mimo pev­nosti, boli oveľa pohodlnejšie, so záhradkami a hospodár­skymi budovami, pretože podľa predpisov každý kanonik musel mať tri jazdecké kone pre seba a svojich osobných sluhov.

Prečo tak naširoko spomínam kúrie? Lebo sú predme­tom veľkých vedeckých sporov. O tejto téme sa veľmi veľa popísalo. Ide totiž o dôležitú otázku: kde býval Kopernik? Vo veži, či vo vnútornej kúrii, čiže v dome pristavanom

k múrom? A kde sa nachádzala Kopernikova vonkajšia kú­ria? Aj to je významná otázka, lebo k nej sa viaže záhada jeho astronomického observatória.

Ale nechajme už kúrie kúriami. Do našich čias sa za­chovali len dve. V jednej sa našiel pekný neskorogotický farebný drevený strop, ako aj pod omietkou zachovaný go­tický portál. Tu, v týchto kúriách, bolo nejaký čas Koperní­kovo múzeum, kým ho nepreniesli do biskupského palá­ca vo východnej časti pevnosti. Palác bol za vojny zničený, neskôr rekonštruovaný. Je postavený v goticko-barokovom štýle a má pôdorys podkovy. Pred dávnymi rokmi pohltil nárožnú gotickú vežu, kapitulskú školu a dávne biskupovo sídlo.

Zaujímavá stavba vnútri pevnosti je stará kapitulská sieň, z ktorej sa prechádza do katedrály. Je vybudovaná na oblúku, čo tvorí neobyčajne malebný architektonický frag­ment.

Ale každého, kto príde na nádvorie fromborskej kated­rály, skôr ako pristúpi k prehliadke chrámu, upútajú svojím vzhľadom dve obrovské bašty. Prvá - na juhozá­padnom rohu - je zvonica. Vo svojej spodnej časti je ne­skorogotickou osemhrannou baštou s múrmi hrubými sedem metrov. Nazývajú ju oktogón. Bola vybudovaná pre delá brániace pevnosť. Oveľa neskôr, až v druhej po­lovici sedemnásteho storočia, biskup Radziejowski po­stavil na oktogóne štvorbokú barokovú vežu, určenú za zvonicu.

Na severozápadnom nároží stojí iná veža, s celkom iným charakterom. Vysoká, silná, zakončená končistou strechou - známa hádam každému Poliakovi z ilustrácií alebo maliarskych reprodukcií. Je to predsa slávna Koper­nikova veža. Podľa ústnej tradície tu Kopernik býval, tu mal svoju pracovňu, z tejto veže po nociach pozoroval hviezdy a tu urobil svoj veľký objav.

88 Zbigniew Nienacki

Z hrubých múrov katedrály za mojím chrbtom sa ozýval mohutný hlas fromborského organu, ktorý je známy na celom svete. Ktosi cvičil Bachovu fúgu. Zdalo sa mi, že lep­šiu zvukovú kulisu na prehliadku vnútra katedrály si ani nemožno predstaviť.

Katedrálu postavili - ako som už spomenul - v rokoch tisíc tristo dvadsaťdeväť až tisíc tristo osemdesiatosem, te­da stavba trvala vyše pol storočia. Je obrovská, monumen­tálna, trojloďová s hviezdicovitou klenbou - tento typ je veľmi rozšírený na Pomorí. Teleso svätyne, jej ažúrové ští­ty aj rohové vežičky svedčia o vplyve flámskej gotiky.

Do katedrály sa vchádza cez dva bohato zdobené ka­menné portály. Vnútro katedrály má dĺžku deväťdesiat metrov. Prvé, čo udrie návštevníkovi do očí, je obrovské množstvo oltárov, prevažne barokových a rokokových, ne­zvyčajne vyrezávaných. V ľavej lodi sa podnes zachoval sta­rý hlavný krídlový oltár z roku tisíc päťsto štvrtého, jedna z najcennejších pamiatok neskorogotického rezbárstva vo Warmii. Neskoršie vybudovali murovaný hlavný oltár v štýle neskorého baroka, podľa vzoru hlavného oltára wa-welskej katedrály. Postavili ho kamenári od Dębnika pri Krakove, kamenné bloky oltára sa plavili po Visle až do Fromborku - ďalší príklad spojenia Poľska s tým strate­ným mestečkom pri Vislianskom zálive.

Zaujímavá je aj gotická kaplnka zvaná „poľská", prista­vaná v pätnástom storočí. Po celý čas sa v nej konali obra­dy a kázne v poľskom jazyku, tu sa aj spovedalo po poľsky. Na oltári kaplnky sa nachádza obraz patróna rytierov svä­tého Juraja, ktorý sa v Poľsku teší veľkej úcte. Jeho odev má poľské farby - bielu a červenú. Zaujímavá je aj iná ka­plnka, postavená oveľa neskôr, pristavaná ku katedrále a výrazne bijúca do očí. Je to neskorobaroková kaplnka bis­kupa Szembeka. Jej vnútorné steny aj kupolu zdobia viac­farebné, teda polychrómové kresby maliara Mayera a ka-

plnku uzatvára prekrásna železná mreža, dielo umelca z Reszla.

A okolo celej katedrály, na jej vnútorných stenách i na dlažbe početné epitafy svedčia o mŕtvych biskupoch a ka­nonikoch. Väčšinou sú to poľské erby a mená. Na stĺpe ne­ďaleko kazateľnice vidieť epitaf Mikuláša Kopernika, ktorý tam kapitula dala napísať roku tisíc sedemsto tridsaťpäť.

Azda tu, kde je epitaf, pod dlažbou chrámu spočívajú pozostatky Mikuláša Kopernika, o ktorom sa predsa vie, že zomrel vo Fromborku a tu bol aj pochovaný...

Katedrálu som opúšťal s hlavou plnou rôznorodých myš­lienok. Ešte stále som počul úryvky Bachovej fúgy. Hlas organa, jeho mohutné akordy udierali do stropu katedrá­ly a padali dolu. Tento zvuk ma pritláčal a rozháňal mi myš­lienky.

A predsa som sa musel sústrediť. Nadišiel čas venovať sa povinnostiam, a úloh som mal pred sebou viac ako dosť. Bolo treba splniť nariadenie riaditeľa Marczaka a konzultovať s vedcami, aby materiály turistického sprie­vodcu po Fromborku boli pripravené. Bolo treba hneď začať boj s Baturom, ktorý už asi vedel, kde je Königova druhá skrýša, keď Cagliostro priviezol balík, v ktorom pravdepodobne bolo päť kalichov.

Usadil som sa na lavičku pod dubom, oproti Koperni­kovej veži, a začal som si písať do notesa plán úloh.

Napísal som: 1. Spojiť sa s astronómami a vydolovať z nich odpoveď,

kde sa vlastne nachádzalo Kopernikovo observatórium. 2. Spojiť sa s historikmi a zistiť stav hľadania Koperni­

kovho hrobu. 3. Spojiť sa s archeológmi. V sprievodcovi musí byť

zmienka aj o stave archeologického výskumu. 4. Vysvetliť záležitosť mincí. Keď som si napísal posledný bod, rozosmial som sa.

90 Zbigniew Nienacki

Aké ľahké bolo napísať: „Vysvetliť záležitosť mincí." Papier všetko znesie.

Môj smiech nad kúskom papiera privolal dievčinu v no­haviciach a okuliaroch, s fotoaparátom nedbalo prehode­ným cez plece. V ruke niesla turistickú tašku. Bola mladá, mohla mať tak dvadsaťtri rokov. Tmavé okuliare dokona­le ladili s jej svetlou pokožkou a tmavými kučerami buj­ných vlasov.

Vyzerala na turistku, tých je na nádvorí fromborskej ka­tedrály vždy kopa.

- Kreslíte vtipy? - spýtala sa ma. - Azda je tu vhodné miesto na to, aby ste kreslili a smiali sa na vlastných vti­poch?

Zatvoril som zápisník a schoval som ho do vrecka. - Je to tak. Napísal som vtip, - povedal som. - A vy ste

prišli na toto posvätné miesto podpichovať? - To veru nie, - uvoľnene sa rozosmiala. - Chcela som

vás poprosiť, aby ste ma cvakli mojím aparátom. Pod Ko­pernikovou vežou. Som tu sama a chcela by som mať ta­ký záber.

Mala na sebe červený rolák a ja mám rád červenú farbu. A vôbec, bola veľmi pekná, mala usmiatu tváričku. Z ta­kých dievčat som celý preč.

Ochotne som sa zdvihol z lavičky a vzal som jej z rúk fo­toaparát. Nastavila na ňom clonu a čas expozície. Postavi­la sa pod Kopernikovu vežu a ja som ju „cvakol".

- Veľmi pekne vám ďakujem, - uklonila sa mi hlavou, keď si brala späť fotoaparát. - Som teda zvečnená pred ve­žou, kde žil a pracoval Mikuláš Kopernik.

- To sa nevie, - poznamenal som. - Nevie sa? - začudovala sa. - Myslíte si, že sa snímka

nepodarila? - Ach nie. Povedal som, že sa nevie, či v tejto veži býval

a tvoril Mikuláš Kopernik.

- Čo to vravíte? Poznám obraz Jana Matejku, na ktorom je práve Mikuláš Kopernik, ako sedí na veži a hľadí na hviezdy.

- Jan Matejko nakreslil obraz podľa ústnej tradície. A ako ináč si ľud mohol predstaviť astronóma, ak nie se­diaceho na veži a hľadiaceho na hviezdy? Žiaľ, ľud nevie, že astronóm potrebuje na výskumy nástroje. Viete si pred­staviť, ako vyzeral taký slnečný kvadrant, ktorý zostrojil Kopernik? Bol veľmi veľký. A kde by sa s tým kvadrantom mohol zmestiť do veže?

- Možno tu bola nejaká terasa. - Niet po nej nijakej stopy. Terasa by sa bola musela

o čosi opierať, a stopy po takej opore sa nenašli. Napokon, nedávno som čítal štúdiu istého historika z Mazúrskeho inštitútu, ktorý jednoznačne dokazuje, že predpoklad, podľa ktorého vo Fromborku prideľovali kanonikom na bývanie veže, treba rozhodne odmietnuť. Veže im prideľo­vali pre niečo celkom iné. Kapitula tým chcela dosiahnuť, aby sa osobnou zodpovednosťou kanonika za „jeho" vežu zvýšila jej obranná sila. Možnosť, že veže mohli spájať funkciu obrannú i obývaciu bez toho, aby to bolo na úkor obrany, zdá sa pochybná. A napokon, keď roku tisíc päťsto dvadsať až dvadsaťjeden križiacky nájazd zničil kúrie vo vnútri pevnosti, kanonici si hľadali ubytovanie v kláštor­ných budovách v mestečku a neprerábali veže na obývacie miestnosti. Lenže treba povedať, že tá veža naozaj patrila Kopernikovi. Zaplatil za ňu tridsať hrivien.

Slečna pri počúvaní môjho výkladu trocha zosmutnela. - Škoda, - vzdychla si, - lebo je to také romantické hľa­

dieť na tieto veže a predstavovať si, že práve tu býval Ko­pernik. A odkiaľ viete až toľko podrobností?

- Som zo Správy múzeí a pamiatkovej starostlivosti z Varšavy, - vysvetlil som. - Prišiel som sem vypracovať tu­ristického sprievodcu po Fromborku.

92 Zbigniew Nienacki

Medzitým sme odišli od Kopernikovej veže a cez hlav­nú bránu sme sa dostali von z pevnosti.

- Som vám veľmi vďačná za vysvetlenie, - povedala. -A pozývam vás na kávu. Len kde je tu kaviareň?

Slečna bola veľmi pekná a čosi na nej vzbudzovalo mo­ju pozornosť. Čosi veľmi známe.

- Ďakujem, pozvanie prijímam, - uklonil som sa. - Ale nevidel som vás už niekde?

Zastavila sa a prezrela si ma od hlavy až po päty. - Aj vy ste taký? - začudovala sa. - Aký? - Kedykoľvek sa chce nejaký muž so mnou zoznámiť,

hneď spustí: „Prepáčte, ale ja vás odkiaľsi poznám." - Ale naozaj sa mi vidíte známa. - To sa vám zdá, - uistila ma. - Teraz mi však povedzte,

kde je tu kaviareň. Vo Fromborku som poznal iba jedinú kaviareň. Neďale­

ko prístavu. Vykročili sme teda pomaly po uliciach mes­tečka.

Bol slnečný deň a mohla byť horúčava, keby nie vietor od zálivu, ktorý prinášal ostrý a chladný závan mora.

Mestečko Frombork, ako som povedal, je krásne. Do­my, ktoré sa zachovali po vojnovom požiari, sú pekne vy­maľované a niektoré z nich, chránené pamiatky, pripo­mínajú domčeky pre bábiky. V lete sa tu usporadúva skautská akcia „Operácia Frombork 1001". Na každom kroku sme stretali chlapca či dievča v uniforme, z času na čas sme prechádzali okolo skupín skautov, ktorí ošet­rovali trávniky a kvetinové záhony na miestach zbore­ných domov.

Blízko pamiatkovo chránenej gotickej vodovodnej veže z pätnásteho storočia sme natrafili na Cagliostra. Tváril sa veľmi natešene.

- Na veliteľstve tábora, - oznámil mi, - som sa dohodol

na dvoch vystúpeniach pre mládež. Bude to spojené s vy­svetľovaním magických trikov. Dostal som zálohu. A vra­ciam vám dlh.

S týmito slovami mi podával peniaze. - Tento pán je iluzionista, - vysvetlil som slečne, ktorá

sa zatvárila veľmi začudovane, keď počula o magických trikoch.

Cagliostro s uznaním pozrel na slečnu. - Ste muž činu, len čo je pravda, - uznal. - Sotva som

vás pustil z oka, už ste nadviazali takú nádhernú známosť. A namiesto toho, aby šiel svojou cestou a postaral sa na­

príklad o králika, hada či o myši, ktoré boli v našej izbe (ale nemal nejakú myš aj vo vrecku?), prilepil sa na nás.

- Došli ste do Fromborku na dlhšie? - prihovoril sa slečne.

- Budem tu niekoľko dní, - odvetila. - A to ste prišli sama? - čoraz viac vyzvedal. - Nie. Som tu s priateľmi a priateľkami. Nepustil ma k slovu. Dozaista sa dievčina páčila aj

jemu. Vošli sme do kaviarne, ktorá bola v akomsi pozdĺžnom

baraku. Objednali sme si dve kávy, pre mňa a pre slečnu. Cagliostro si pýtal iba pohár vody. Ako sa neskôr ukázalo, malo to svoj význam.

- Ako sa voláte? - jednostaj sa prihováral dievčine. - Aľa. - Aľa? Veľmi pekné meno, - nadchýnal sa Cagliostro. -

Pripomína mi moje bezstarostné žiacke roky a šlabikár, v ktorom na prvej strane bolo meno Aľa. Pamätám sa, ako som slabikoval: „Aľa má mamu".

Dodal som: - A ďalej v šlabikári bolo: „Toto je Eso." A ešte ďalej: „To

je Alino Eso." Cagliostro sa na mňa pozorne zahľadel, akoby ma vy-

94 Zbigniew Nienacki

strihal, dávajúc mi na vedomie: „Neber toto meno nadar­mo!" Mal zlé skúsenosti s Esom a jeho železnými dlabami.

Lenže ja som zopakoval: - Toto je Alino Eso. Akási myšlienka, spomienka mi prebehla hlavou a jem­

ne som sa zachvel. Prečo sa mi tá dievčina videla známa? Veď nikdy v živote som ju nevidel, ani nestretol. A predsa akoby som ju už videl, vlastne... počul. Áno, bol to jej hlas, ktorý sa ozýval z tajomného Esa. Preboha, je to naozaj ona? Záhadná dáma zo strašného vozidla?...

Možno Aľa pochopila moje podozrenie. Koketne sa usmiala na Cagliostra a rýchlo povedala:

- Tak vy ste naozaj iluzionista? Naozaj ovládate všelija­ké triky? Urobte čosi, prosím...

- Iluzionistické triky si vyžadujú veľké sústredenie mys­le, - oznámil majster. - Dovolíte, aby som sa trocha sú­stredil nad novinami?

Vytiahol z vrecka ilustrovaný týždenník, chvíľu v ňom listoval, prevracal stranu za stranou. Ale nikde sa zrakom nezdržal dlhšie.

Čašníčka priniesla na tácke dve šálky kávy a pohár vody,

- Pre koho je káva a pre koho voda? - spýtala sa. - Pre mňa a pre dámu káva, - povedal som. - A pohár vody pre môj časopis, - ozval sa Cagliostro

a zvinul noviny do trubičky. Čašníčka sa usmiala, mysliac, že Cagliostro robí hlúpe

vtipy. Lenže on vzal pohár vody a nalial ho do... skrúteného

časopisu. Vodu lial pomaly, jasne sme videli, ako obsah pohára mizne v trubičke a pritom ani kvapka nevyteká na dlážku.

- No, konečne sa tlač trocha napila, - oznámil Cagliost­ro čašníčke. A roztiahol časopis a listoval v ňom ďalej.

Čašníčka tam stála ako biblická Lótova žena. - Čo ste to urobili? - vydralo sa jej z úst. - Ako to, čo som urobil? - majster čiernej a bielej mágie

sa tváril začudovane. - Skôr by som sa ja mal spýtať, prečo ste mi nepriniesli vodu, len prázdny pohár?

- Vodu ste naliali do časopisu, - odvetila čašníčka. - Do časopisu? Veď vidíte, že v časopise nič nie je, -

tvrdil Cagliostro a ďalej listoval v týždenníku, akoby v ňom úprimne hľadal vodu.

- Naliali ste do časopisu... - neisto tvrdila čašníčka. - Do časopisu? - Cagliostro sa tváril, že je udivený. - Po­

tom musíme pohľadať to, čo ste mi doniesli. Znova zvinul časopis do trubičky. Potom ním potriasol,

a z časopisu sa do pohára začali sypať farebné konfety. - No, toto ste mi doniesli na pitie, - oznamoval, podá­

vajúc čašníčke pohár plný konfiet. - Prosím, odneste to a namiesto toho mi prineste pohár vody!

Čašníčka hľadela na Cagliostra ako na zjavenie, potom sa zrazu rozosmiala a pobrala sa preč, iste porozprávať ko­legyni o čudnom hosťovi a jeho triku s vodou.

A Cagliostro pokojne zložil týždenník a strčil si ho do vrecka. Pyšne pozrel na Aľu a hľadal u nej ocenenie svojich schopností. Ale Aľa - predstavte si - iba mykla plecami.

- Takéto triky mi neimponujú, - vyhlásila. - Viem robiť lepšie.

- Aké? - spýtal sa rozhorčený Cagliostro. - S myšou, - odvetila. - S cvičenou myšou. - Čo? - zreval som strašným hlasom. - Cagliostro, zaka­

zujem akékoľvek kúsky s myšami! Dohodli sme sa na tom. - Nevzal som nijakú myšku, - vzdychol si ubolene Ca­

gliostro. - Zabránili ste mi. - Máte cvičenú myš? - zaujímala sa Aľa. - Pravdaže. Mám dve biele myši. Ale myš nemožno vy­

cvičiť, - povedal Cagliostro.

96 Zbigniew Nienacki

- Mýlite sa, - pohŕdavo odvetila Aľa. - Azda biele myši sú málo inteligentné na cvičenie. Ja mám sivú myšku. Ro­bí všetko, čo chcem.

- Žartujete, - zahundral Cagliostro, nazlostený, že Ali nezaimponoval svojím trikom.

- Tak sa pozrite, - oznámila Aľa. A z vrecka svojich no­havíc vytiahla za chvost sivú myšku.

- Nebesia! - zjajkol som. - Znova myši?! Aľa ju položila na dlážku. A myš začala behať ako šiale­

ná pomedzi nohy stoličiek a stolíkov. V kaviarni nebolo veľa hostí, ale tí, čo tu sedeli, hneď sa

rozkričali: - Myš! Myš! Pozrite, myš! Barmanka sa vydriapala na pult, čašníčka vyskočila na

stoličku. A myš ako šialená behala po celej sále. Vtom Aľa začala myš vábiť: - No, poď sem, miláčik. Poď sem, najmilšia... Myš, akoby začula Alin hlas, zastala a potom sa pomaly

pustila k nám. Aľa ju volala ako psíka, cmukala a potichu pískala.

Zrazu z kúta kaviarne vyskočila obrovská mačka. - Už je po vašej myši, - usúdil som. - Mačka! Hneď ju chytí! - volali hostia pri stolíkoch. - Konečne bude koniec s myšou, - kričala barmanka

z pulta. Mačka sa bleskove vrhla na myš. Capla ju labkou a...

cúvla. Chcela myš chytiť pyskom - a znova cúvla. Lenže myš vôbec neutekala. Akoby rozhnevaná prítom­

nosťou mačky, obrátila sa a začala sa k nej blížiť. A potom - čuduj sa svete - začala na mačku útočiť. Myš

útočiaca na mačku. No toto hádam ešte nik nevidel... Mačka znova chcela capnúť myš labkou. A znova stiah­

la labku ako obarená. Urobila pár krokov dozadu a mňau­kala od zlosti alebo zo strachu. A sivá myška sa k nej ešte

väčšmi priblížila. Pyskom sa dotkla mačacej labky a... mač­ka začala utekať. Myš za ňou. Naháňala ju cez celú sálu, kým úbohá mačka nevyskočila na stolík. Až vtedy jej myš dala pokoj a vrátila sa k nášmu stolu.

Aľa ju chytila a strčila si ju do vrecka nohavíc. - Mohol by som si ju obzrieť? - milo poprosil Cagliostro. - A ja som si obzerala váš časopis? - odvetila otázkou. -

Vy ste mi ukázali trik, aj ja som vám ukázala trik. To je všetko. A ktorý trik bol lepší, to nech posúdi niekto iný.

98 Zbigniew Nienacki

Moderné hračky • Geniálny objav • Čertova hora • Smútok magistra Pietruszku • Ako rozkopať čudný vŕšok •

Nie som jasnovidec • Príbeh vdovy Gertrúdy a biskupa Anzelma • Priveľké ambície • Zákazy archeológov • Je Pietruszka pekný?

V prístavnej kaviarni ešte chvíľu trval podozrivý záujem o náš stolík. Najmä čašníčka sa usilovala opatrne nás ob­chádzať. Ale myš slečny Ale nevzbudzovala hnus. Každý dosť rýchlo pochopil, že je to automatická myš, mecha­nická hračka. Všimol som si, že keď Aľa pustila svoju myš na dlážku, vybrala z tašky malý čierny aparátik a ním na diaľku riadila pohyb myši. To mechanické zvieratko malo nehybné nôžky a „bežalo" na ozubených kolieskach, ktoré vydávali tichý zvuk. Ozajstné myši predsa behajú takmer nehlučne.

Každý inteligentný človek videl alebo aspoň počul o moderných hračkách, malých pohyblivých mechaniz­moch rôzneho druhu, korytnačkách, žabách a iných zvie­ratkách, ktoré sa pohybujú za pomoci rádiových vĺn z ma­lého vysielača. Žijeme v dobe tranzistorov, miniatúrnych elektronických aparátov - nik sa už ničomu takému neču­duje. Dva hrubočizné zväzky knihy Janusza Wolciechow-ského Moderné hračky sa bleskove vypredali, čo svedčí o veľkom záujme o podobné veci.

Aľa nám predviedla hračku riadenú na diaľku, kavia­renskí hostia sa cez to zakrátko preniesli a správali sa ako­by nič.

Ô S M A K A P I T O L A

Aj my sme dopili kávu a Cagliostro teraz už bez akého­koľvek triku vypil pohár vody, ktorý mu čašníčka doniesla.

Stále som mal v úmysle spýtať sa Ale na jej Eso, ale brá­nila mi v tom Cagliostrova prítomnosť. Neveril som, že by spájal Aľu so ženou, ktorá k nám hovorila zo strašného vo­zidla. Upozorniť ho na to sa mi nevidelo potrebné. Napo­kon, bol som viazaný prísahou mlčania. Možno sa mi Aľa prihovorila na fromborskom katedrálnom nádvorí len preto, aby zistila, či netáram o Ese. Aké tajomstvo sa spá­jalo s touto peknou slečnou? Keby sa presvedčila, že si púš­ťam jazyk na prechádzku, možno by privolala nejaký straš­ný mechanizmus, ktorý by ma uniesol a na pár dní strčil do nejakého baraku.

Medzitým sa však slečna Aľa nadchýnala krásou From-borku a vykladala o dojmoch, ktoré získala pri prehliadke okolia.

- Tu sa veľmi príjemne trávi čas. Pred tromi dňami som bola na výlete loďou v Tolmicku. Potom v Krynici Morskej. Bola som aj na Čertovej hore, a teraz sa oboznamujem s pamätihodnosťami Fromborku...

Už som nevnímal, čo vravela ďalej. Stislo mi hrdlo. Hod­nú chvíľu som nemohol vydať ani hláska. Napokon sa mi z úst vydral akýsi škrek:

- Pani čašníčka, zaplatíme... Aľa s Cagliostrom na mňa s údivom pozreli. Zaskočil ich

môj hlas. - Prepáčte, - dostal som zo seba a rozkašľal som sa, -

akosi ma bolí hrdlo. Zdá sa mi, že Aľa si všimla moje poblednutie aj čudné

chvenie rúk, keď som vyberal peniaze. Vyšli sme z kaviarne. Hnal som sa dopredu, akoby som

sa kamsi ponáhľal. Aľa šla pomaly, prechádzkovým krokom, a jednostaj

som ju musel čakať.

100 Zbigniew Nienacki

Ach, keby vedeli, čo sa vo mne dialo! V hlave sa mi roji-li myšlienky. Mal som pocit, že mi narástli krídla a o chví­ľu radostne vyletím do vesmíru. Bol to nádherný pocit člo­veka, ktorý natrafil na dávno hľadanú stopu.

Cagliostro uvidel výklad zeleninárskeho obchodu. - Prepáčte mi, - povedal a uklonil sa slečne Ali, - mu­

sím kúpiť zeleninku pre svojho králika a nakŕmiť aj ostat­né zvieratká. Stretneme sa pri obede, však? - spýtal sa ma.

Prikývol som. Aľa sa mi prihovorila: - Nezájdeme si prezrieť prístav? Odfotografujete ma so

zálivom v pozadí? - Dobre, dobre, - odvetil som roztržito. Len čo Cagliostro vošiel do obchodu so zeleninou, prud­

ko som chytil Aľu za ruku. - Ideme! Ihneď ta ideme! - Čo je? Kam? Čo sa vám stalo? - usilovala sa vytrhnúť

sa z mojej ruky. - Musíte mi ukázať Čertovu horu. Ihneď. Okamžite. Ne­

chápete, čo to pre mňa znamená? Čertova hora, chacha, -smial som sa, - Čertova hora je predsa Teufelsberg,

Pri tých slovách som ťahal Aľu k turistickej ubytovni, kde parkoval môj vehikel.

Slečna sa nevzpierala. Nechápala, o čo ide, ale bola zve­davá a dala sa doviesť k autu.

- Čertova hora je na ľavom brehu Baudy, - vysvetlila mi cestou. - Musíte ísť po ceste, ktorá vedie k značke „zákaz vjazdu".

Tak teda včera som s Cagliostrom prechádzal okolo Čer­tovej hory. Ale ako som mohol vedieť, že je to práve Čer­tova hora?

Otvoril som dvere na vehikli. - Pôjdeme na tej smiešnej kraksni? - váhala Aľa. - Ne-

rozsype sa po ceste? Radšej poďme peši, je to len poldru­ha kilometra od Fromborku.

- Škoda každej minúty, - odvrkol som. A nemal som čas slečne vysvetľovať prednosti môjho vehikla. Nech si o ňom myslí, čo chce. Že je smútočný, smiešny, pripomína čln skrížený so stanom, vozidlo z Venuše alebo z Marsu, že som ho našiel v zberných surovinách.

Vehiklom sme sa dostali dolu z fromborského návršia a zabočil som na cestu smerom na Bogdany.

V jednej chvíli som prudko zabrzdil. Slečna len-len že nenarazila čelom do predného skla. Zastavil som a otvoril zadné dvere.

- Nasadni, - povedal som chlapcovi, ktorý kráčal po ceste.

Bol to Baśka, mieril k Čertovej hore. - Idem po stopách magistra Pietruszku, - vysvetlil chla­

pec. - Vravel, že vie, kde je druhá skrýša plukovníka Königa, a teraz sa znova vybral smerom na Čertovu horu. Tak som si pomyslel, že azda tam bude druhý úkryt s pokladom.

- Vybral sa na Čertovu horu? - položil som otázku, aby som sa presvedčil.

- Áno. V spoločnosti tej archeologičky a takej peknej čiernovlasej ženy, s ktorou sa niekoľko ráz prechádzal po uliciach Fromborku.

- To je zlé, - zosmutnel som. - Stretneme ich a budeme mať nepríjemnosti s Pietruszkom, že sa miešam do hľa­dania pokladu. Aha, - spomenul som si, že je s nami sleč­na Aľa, - to je môj priateľ prezývaný Baśka, - predstavil som ho.

- Detektív? - zaujímala sa Aľa. - Niečo podobné, - skromne prisvedčil chlapec. Slečna Aľa s úsmevom pokývala hlavou. - A ja som už-už uverila, že ste prišli do Fromborku vy­

pracovať turistického sprievodcu. Lenže zatiaľ, ako sa zdá, zaujíma vás poklad plukovníka Königa, o ktorom písali noviny.

102 Z b i g n i e w N i e n a c k i

- Prirodzene, že ma ten poklad zaujíma, - priznal som sa. - Ale je fakt, že som prišiel vypracovať sprievodcu po Fromborku. Hľadaním pokladu sa zaoberá môj spolupra­covník pán magister Pietruszka.

Ale práve vtedy sa pred nami vynoril most cez Baudu, ktorá na tomto mieste pretekala hlbokým korytom.

Po ľavej strane nám slečna Aľa ukázala dosť veľký pa­horok, ploský ako panvica, ktorý sa vypínal medzi lúkami, húštinami a močiarmi. Pravidelný tvar vŕšku a jeho plo­ché návršie jasne dokazovali, že táto vyvýšenina vznikla umelo, vytvorila ju ľudská ruka.

Na štíte pahorku sedeli na tráve tri osoby: magister Piet­ruszka a dve ženy. Jednu z nich som dobre poznal - bola to Babie leto.

Zašiel som autom na pravý okraj cesty a zastavil som. Naša spoločnosť opustila vozidlo a cez lúku sa pustila k pa­horku zvanému Čertova hora.

„Teda tu kdesi plukovník König ukryl svoju korisť?" roz­mýšľal som.

Miesto bolo vybraté dobre. Okolie sa zdalo neobývané a divé. Rieka Bauda sa tu vlievala do mora viacerými ra­menami, všade bola húština, pôda bola podmoknutá a zradná. Na pravom brehu Baudy sa dvíhal veľký zales­nený kopec - práve tam, v hlbokom úvoze, sme včera stretli Eso.

Magister Pietruszka, ako som naisto predvídal, nebol nadšený tým, že ma vidí.

- Až sem ťa doviedli záležitostí sprievodcu po Frombor­ku, ktorý pripravuješ? - spýtal sa ironicky.

Rozhodol som sa hrať s ním s otvorenými kartami. - Už v jedálni som ti povedal, že nikto nemá v úmysle

obrať ťa o tvoju úlohu nájsť skrýše s pokladom. Ja, ako vieš, mám iné poslanie.

- Vypracovať sprievodcu, - zopakoval ironicky.

- Nielen to, - odvetil som vážne. - Počas tvojej neprí­tomnosti vo Varšave vyšla na povrch nová, dosť podozrivá vec. Nebol som poverený, aby som ťa s ňou oboznámil. Ale môžem ti prezradiť, že stopy tejto záležitosti vedú do Fromborku a nejakým spôsobom sú spojené so záhadou skrýš plukovníka Königa. Preto sa naše cesty budú neus­tále preplietať a nejako sa prekrývať. Ale prisahám ti, že ak naďabím hoci na najdrobnejšiu stopu vedúcu k pokladu, dám ti o nej vedieť.

- Ďakujem ti, - povedal, ale v hlase mu ešte stále znela tá istá irónia.

- Máš ťažkú úlohu, - dodal som, obzerajúc sa po návrší. - Vidí sa mi, že ťa čakajú ťažké chvíle. „Teufelb" v Königo-vom pláne asi bude Čertova hora. Ale čo ďalej?

- Ťažké chvíle, hej? - nedôverčivo zopakoval Pietrusz-ka. - Veru áno, máš pravdu. Samé problémy. Našiel som Čertovu horu, rozšifroval som druhý bod z Königovho plánu. Ale čo z toho? Na ktorom mieste tohto pahorku hľadať skrýšu s pokladom? Je tu plno akýchsi dier, zvyš­kov starých tehál a škridiel. Bolo by treba prekopať celé návršie.

- Istotne, - prisvedčil som. - Situácia sa mi vidí takmer beznádejná, preto opakujem, nezávidím ti. Radšej budem pracovať na turistickom sprievodcovi po Fromborku.

Tieto slová milo povzbudili jeho ambicióznosť. Pyšne vyhlásil:

- Sám si sa priznal, že by si sa vzdal hľadania, lebo si­tuácia sa ti vidí takmer beznádejná. Lenže ja som iný. Vzal som na seba túto úlohu a splním ju.

Zvítal som sa s Babím letom. Pred desiatimi rokmi, keď bola ešte mladučkou archeologičkou, skúmali sme spolu tajomstvo starobylého kostola z dvanásteho storočia a na­šli sme drahocenný relikviár. Dokonca sme spolu aj flirto­vali. Ale, ako vravím, bolo to už veľmi dávno. Vydala sa,

104 Zbigniew Nienacki

má dve vydarené deti a teraz sama vedie vedecké expedí­cie. Lenže ešte vždy je veľmi dievčenská, s krásnymi vlas­mi nezvyčajne svetlej farby.

Druhá žena (Pietruszka nám ju predstavil ako slečnu Anielku W.) mala osí driek ešte zvýraznený strihom jej nohavíc a paleta. Čierne vlasy mala ostrihané „na páža". Táto veľmi milá dievčina mohla mať tak dvadsaťtri ale­bo dvadsaťštyri rokov. Ťažko som si vedel predstaviť, čo sa jej páčilo na magistrovi Pietruszkovi, ktorý vyzeral ako divoch s tými rozstrapatenými dlhými vlasmi a no­som pripomínajúcim zobák dravca. Jedným slovom, ne­bol obdarený krásou. Azda jej rozprával o obrazoch flám­skych majstrov, a o tých vedel rozprávať tak pekne, že aj sám sa stával krajším. Aká škoda, že sa považoval aj za detektíva.

- Pán magister Pietruszka, - obrátila sa ku mne Babie leto, - tak usilovne hľadá poklad plukovníka Königa, že si chcel najať robotníkov a prekopať celé návršie. Žiaľ, ako ar­cheologička som musela jeho zámerom dať červenú. Tu bolo pravdepodobne nejaké staré hradisko, práce na ta­kom mieste musia prebiehať komplexne a môžu ich robiť iba odborníci. Cestovala som do Varšavy, aby som získala prostriedky a povolenie na výskum tohto miesta, ale ne­pochodila som. Všetky finančné prostriedky vyčerpáva vý­skum na katedrálnom návrší vo Fromborku. Takže pán magister Pietruszka môže hľadať poklad, ale nesmie ko­pať na Čertovej hore. Ak ho tu uvidím s lopatou v ruke, za­volám políciu a pôjde za mreže pre ničenie archeologicky cenných objektov.

Pietruszka jej skočil do reči v polovici vety. Začal mávať rukami ako veterný mlyn a vykrikoval:

- Tak mi, prosím, povedzte, ako mám nájsť Königov po­klad? Je jasné, že na tomto pahorku je druhý úkryt. A ja tu nesmiem ani zaryť lopatou. Azda mám hľadať pomocou

prútika? A propos, - spomenul si na čosi a obrátil sa ku mne, - čo sa stalo s tým vaším kúzelníkom?

- Býva v turistickej ubytovni, - odvetil som. Nechal som Pietruszku vykrikovať a prešiel som sa po

Čertovej hore. Za mnou kráčali Baśka aj Aľa. Pozorovali ma tak napäto, akoby si boli istí, že o chvíľu sa zastavím a prs­tom ukážem: tu je Königov úkryt.

Žiaľ, nie som jasnovidec. Pahorok bol zarastený kríkmi a trávou, všade bolo vidieť akési diery a vývraty. Ak tu plu­kovník König pred dvadsiatimi šiestimi rokmi zakopal debničky s korisťou, teraz ich nebolo možné nájsť bez po­moci archeológov a skupiny robotníkov. Rozkopanie také­ho hradiska by muselo trvať dve archeologické sezóny. Jedným slovom - ako som už usúdil hneď po príchode -vyzeralo to takmer beznádejne.

Vrátil som sa k Babiemu letu. - Naozaj je toto návršie pre vedu až také cenné? - spýtal

som sa. - Celé okolie, Tomasz, - odpovedala mi, - je jedna veľ­

ká archeologická rezervácia. V blízkosti Čertovej hory v ti­síc deväťsto jedenástom roku objavili v poľskej archeológii a numizmatike preslávený poklad, v ktorom bolo niekoľ­ko desiatok strieborných a zlatých mincí, ako aj bižutéria z bronzu. Ten poklad sem ukryl zlatník odlievač v šiestom storočí nášho letopočtu. Podľa povesti hradisko na dru­hom brehu Baudy, tam, kde je ten vrch zarastený stroma­mi, bolo sídlom náčelníkov pruského kmeňa Narcenov. Vdova po poslednom z nich Gertrúda, pokrstená na kres­ťanku biskupom Anzlemom, darovala svoje pozemky ka­pitule a biskupom. Na mieste susedného starého hradu, ktorý stál na tých pozemkoch, teda na dnešnom katedrál­nom návrší, biskup Anzelm začal budovať biskupskú pev­nosť, ktorú na pamiatku vdovy Gertrúdy nazvali Frauen-berg čiže Hrad panej, dnešný Frombork. Aj pahorok zvaný

106 Zbigniew N i e n a c k i

Čertova hora sa spomína v tej povesti. Tu bola pravdepo­dobne pohanská svätyňa starých Prusov.

- A čo o tom hovorí veda? - Na návrší Bogdany sa urobilo niekoľko výkopov, pre­

dovšetkým na mieste starého hradu. Treba spomenúť, -Babie leto s úsmevom pozrela na Baśku, - že pri výko­poch veľmi usilovne pomáhali skauti, ktorí sem prišli v rámci akcie „Frombork 1001". Mládež bola veľmi uži­točná pri tých dôležitých vedeckých výskumoch. Archeo­lógovia mali z toho osoh a myslím, že aj skauti sa veľa naučili. Ale vráťme sa k veci. Našlo sa veľa zaujímavých predmetov, medzí iným aj starý hrob. Všetko dokazuje, že hradisko pravdepodobne jestvovalo už pred prícho­dom križiakov a malo vojenský charakter, našla sa tam ostroha. Ale takisto tu bola remeselná výroba, lebo sa na­šiel aj napoly opracovaný jantár. Prirodzene, že vo vý­skume treba pokračovať a len po nejakom čase získame celý obraz života v hradisku. Po ukončení výskumu sa ob­jekt sprístupní turistom, lebo je tam čo pozerať. Nádher­ne sa zachovali valy, priekopy, stopy po dávnych bránach. V budúcnosti bude treba zistiť vzťah medzi tým hradis­kom a Čertovou horou. Preto musíš pochopiť, že sa tu ne­dá kopať „na divoko".

Musel som jej dať za pravdu, aj keď kdesi tu sa skrýval poklad plukovníka Königa. Jedinou nádejou bolo, že ne­zostane ukrytý dlho, napokon naň predsa natrafí lopata archeológa.

Ale mohol sa s tým zmieriť magister Pietruszka? Stál na úbočí návršia, vlasy rozviate vetrom, a vykrikoval:

- Musím nájsť ten úkryt, aj keby som mal požiadať o pomoc toho bláznivého prútikára! A vykopem ten po­klad, aj keby ma mali uväzniť!

Hľadeli sme naňho so súcitom. Koľko ambicióznosti sa v ňom muselo skrývať!

Navrhol som všetkým, aby sa napratali do môjho ve-hikla, lebo už bol čas obeda. Ale do auta nasadli iba Babie leto a Baśka. Pietruszka s Anielkou sa rozhodli ešte zostať na Čertovej hore. Pietruszka veril, že o chvíľu nájde mies­to druhého úkrytu. A ona? Že by sa jej Pietruszka naozaj páčil?

Aj Aľa sa s nami rozlúčila. Odišla cez most do lesa a stratila sa nám z očí v „Krajine strašného Esa".

108 Zbigniew Nienacki

D E V I A T A K A P I T O L A

Zośka Valčíková • Porada o poklade • Nová stopa • Kto nás tajne počúval • Na Starej ulici • Ako dobýjali Braniewo

• Tragédia v zálive • Diablov strom • Nové ťažkosti • Znova Waldemar Batura • Prútik a poklad •

Hnev magistra Pietruszku

V jedálni turistického strediska som obedoval sám. Cagli-ostro - ako mi čašníčka oznámila - rýchlo zjedol obed a hneď kamsi odišiel. Nezastihol som ho ani v našej izbe. Králik v klietke chrúmal lístky čerstvého šalátu, ale užovka a dve biele myšky chýbali, takže majster sa iste s nimi vy­bral predvádzať svoje triky.

Hneď po obede prišli do mojej izby Baśka a dievča me­nom Zośka. Bola to rázna dievčina, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Prezývali ju „Zośka Valčíková", pretože chodi­la takmer po prstoch a zdalo sa, že lieta vo vzduchu. Mala ladné tanečné pohyby a nevedela ani chvíľku posedieť na stoličke; stále musela chodiť, vrtieť sa, či skôr tancovať. Sleč­na Zośka Valčíková mala strašne veľa pieh na nose a na lí­cach, veľmi svetlé vlasy a belasé oči. Zapáčila sa mi na prvý pohľad a ja som jej tuším tiež bol sympatický. Keď mi ju chlapec predstavil, figliarsky na mňa žmurkla, urobila pek­ný tanečný úklon a povedala:

- Mám rada dobrodružstvá. A Baśka ma uisťoval, že k vám sa hrnú v celých húfoch.

- Och, zdá sa, že dobrodružstvá nám naozaj nebudú chý­bať, - odvetil som ustarostene.

Lebo o dobrodružstvách sa príjemne číta v knižkách ale-

bo pozerá na obrazovke či na plátne. Je milé aj spomínať na dobrodružstvá, ktoré človek kedysi zažil. Ale keď ich práve prežívate, nie je to vôbec také príjemné. Vtedy má človek pocit, že je v akomsi obrovskom labyrinte, z ktorého nevie nájsť správny východ, že stále blúdi a jednostaj udiera hla­vou do steny či do múra. A to udieranie je niekedy veľmi bolestné, zostávajú po ňom aj hrče.

Baśka oznámil, že dnes mi môže venovať veľa času, lebo mu družinu „rozobrali". Teda pár chlapcov sa pripravuje na večernú skautskú estrádu, ostatní, to znamená tí, čo nevedia pekne recitovať ani spievať, dostali osobné voľno. Pokiaľ ide o Zośku Valčíkovú, kronikárku dievčenskej družiny, podarilo sa jej na dnešné popoludnie dostať priepustku z tábora.

S touto sympatickou dvojicou som si sadol vo svojej izbe na poradu o poklade plukovníka Königa. Prirodzene, podľa veku i funkcie mne pripadla česť úvodného slova.

- Situácia je veľmi vážna, - začal som, - a vyžaduje okam­žité rozhodnutie, lebo sme sa dostali do slepej uličky. Hoci do tejto chvíle nikto z vás nespozoroval vo Fromborku člo­veka, na ktorého sedí opis Waldemara Baturu, predsa tu kdesi musí byť, motá sa po Fromborku. Lebo nie je možné, že by sa vzdal hľadania Königových úkrytov. Pravdaže, ne­prišiel som sem na to, aby som tie úkryty hľadal, lebo to je úloha pána Pietruszku. Moja vec je vysvetlenie záhady vzác­nych mincí. Ale keďže upodozrievam Baturu, že tie mince ukradol z prvej skrýše a že zamýšľa vykradnúť aj druhý a tretí úkryt, okolnosti ma nútia zaoberať sa aj Königovým pokladom, aby nedošlo k ďalšej krádeži.

Prerušil ma Baśka: - Boli sme na Čertovej hore. Ak by sa úkryt mal nájsť

tam, treba prekopať celé návršie. Ak tam nesmie kopať ma­gister Pietruszka, ako to urobí Batura? Sám ste povedali, že situácia je beznádejná, druhý Königov úkryt teraz nemožno nájsť.

110 Zbigniew Nienacki

- A to je vlastne tá slepá ulička, ktorú som spomínal, -vysvetlil som. - Jednostaj mi v ušiach znie Cagliostrova otázka a domnievam sa, že to bola otázka Waldemara Ba-turu: Zjavil sa plukovník König vo Fromborku náhodou, ale­bo bol obyvateľom tohto mestečka? Potrebovali by sme ne­jakého starousadlíka Fromborku, človeka, ktorý tu býval ešte pred vojnou aj počas vojny. König mal hodnosť plu­kovníka a Frombork je neveľké mestečko. Ak pochádzal sta-deto, ostatní Fromborčania museli poznať jeho príbuzných.

- Poznám takého človeka! - radostne zvolal Baśka a Zoš-ka horlivo prikyvovala. - Pred týždňom bol hosťom pri na­šom táboráku starček menom Stefan Dąbrowski. Je to starý obyvateľ Fromborku, Poliak, lebo Poliakov tu bolo veľmi ve­ľa. Rozprával nám o dávnom Fromborku, o rokoch vojny, o strašnej tragédii vo Vislianskom zálive po porážke hitle­rovcov.

- Kde býva ten človek? - Na Starej ulici, - náhlil sa s odpoveďou Baśka. - Číslo

domu si nepamätám, ale zavediem vás k nemu, pretože sme ho odprevadili až po vchod do domu.

Vybral som si zápisník a poznačil doň, nahlas opakujúc: - Stefan Dabrowski, Stará ulica... A vtom som celkom náhodou pozrel k dverám. Všimol

som si sotva pozorovateľné myknutie kľučky. Ktosi priložil ucho k otvoru na kľúč a hlavou pohol kľučkou.

Bleskove som vyskočil zo stoličky a otvoril som dvere do­korán.

Na chodbe sme uvideli Cagliostra, ako sa práve narov-náva.

- Načúvali ste za dverami, - rozhorčil som sa. Zrozpačitel a hádam sa aj zahanbil. Ale iba na chvíľočku.

Hneď sebavedomým hlasom povedal: - Počul som z našej izby nejaké hlasy a uvažoval som, či

vojsť. Bál som sa, že by som vám prekážal, lebo som si mys-

lel, že sa rozprávate s nejakým vedcom. Ale ako vidím, ste tu v spoločnosti skautov.

Bezočivo klamal, lenže čo som mohol urobiť. Tváril som sa, že mu verím. On zasa akoby nič vošiel do izby, pozdravil chlapca aj Zośku, pošpáral sa vo svojich veciach a pobral sa preč so slovami:

- Nebudem vám prekážať. - Som zvedavý, - zahundral som, - čo všetko počul. Mys­

lím si, že meno Dabrowski sa mu dostalo do uší, a tak sa to hneď dozvie Batura. preto treba bleskove konať.

Tými slovami som poradu ukončil. Opustili sme izbu a ubytovňu. Baśka nás zaviedol na Starú ulicu, ktorá bola neďaleko niekdajšieho kláštora.

Pred maličkým domčekom, na lavičke vedľa kvetinového záhonu s fialami, sedel pán Dabrowski.

Starček bol prihrbený, mal vráskami preoranú tvár a dlhú bradu.

Vedel som, že nesmiem naňho hneď zhurta spustiť, po čo som prišiel, lebo nám možno nebude chcieť nič povedať, preto som rozhovor začal bežnými vecami, až potom som prešiel na vojnu, ktorá sa tak bolestne dotkla obyvateľov mesta a okolia. Dúfal som, že medzi mnohými otázkami o vojnových udalostiach sa mi podarí prepašovať tú dôleži­tú: o plukovníkovi Königovi.

Málokto si uvedomuje, že v čase, keď v strednom Poľsku dávno zmĺklo dunenie kanónov a v oslobodenom Lubline, Lodži, Kielcach deti začali normálne chodiť do školy, tu eš­te prebiehali zúrivé boje. Známe kúpele Krynicu Morskú vojaci Červenej armády dobyli až tretieho mája a v okolí Sztutowa, odrezaného od sveta zelenými vodami rozvodne­ného Žulawu, fašisti sa vzdali až potom, keď sa dozvedeli o kapitulácii Berlína. Niekdajšie Východné Prusko tvorilo jedinú veľkú pevnosť, ktorú bolo treba dobýjať s veľkými obeťami.

112 Zbigniew Nienacki

Frombork sa podarilo oslobodiť jedenásteho februára, po štrnástich dňoch bojov. Ale neďaleké Braniewo bolo nedo­bytné, lebo ho bránilo ťažké námorné delostrelectvo. Nábo­je z nemeckých dvestomilimetrových diel strašne ničili so­vietske jednotky pechoty aj útočiace člny, bez ktorých nebolo možné mesto dobyť.

Sedem týždňov vo dne v noci zúril boj o Braniewo. Kaž­dý meter zeme bolo treba dobýjať niekoľko dní. O posled­ný, päťkilometrový úsek, ktorý delil sovietskych vojakov od mesta, bojovali vyše týždňa. A keď sa konečne mesto vzda­lo, vyzeralo ako mŕtvola. Obytné štvrte po oboch stranách rieky boli zrovnané so zemou a človek, ktorý tu bol v tých osudných dňoch, ani neveril, že toto mesto raz vstane z po­pola, že tu bude rozkvitať život ako všade inde.

Ale dráma svätého mesta Warmie - ako sa Braniewo nazýva - ešte nie je všetko. Nezmyselný rozkaz gaulajtera Pruska Ericha Kocha prinútil obyvateľov Warmie a Mazúr evakuovať. Bola mrazivá zima, snehové víchrice. Po zľadova­tených cestách sa ako prízraky vliekli kolóny sedliackych vo­zov so zvyškami majetku, malými deťmi a ženami zababu­šenými do vlniakov. Tisícky, desiatky tisíc vozov tiahlo k Vislianskemu zálivu, k Baltickému moru, kde - ako hitle­rovci tvrdili - mali čakať lode, aby ich vyviezli ďaleko od bo­jov. Koľko týchto vyhnancov z vlastných domov zahynulo cestou od hladu a zimy? A tí, čo sa dostali k zmrznutému Vis­lianskemu zálivu, nenašli tam nijaké lode. Povedali im, že lode čakajú za kosou, a tam sa musia dostať po ľade. Tisícky vozov tiahlo cez záliv, brodiac sa v blatistom snehu, padajúc do dier v ľade. Šibal ich ľadový dážď so snehom, na obrov­skom priestore, pokrytom topiacim sa ľadom, nebolo kde sa ohriať. Ľudia mrzli na vozoch alebo sa topili v dierach v ľa­de. Krehký ľad sa prebáral pod kolesami vozov. Vraví sa, že pol milióna ľudí zahynulo počas toho tragického putovania nikam, pretože nijaké lode na nich ani na mori nečakali.

Na toto všetko treba dnes pamätať, keď hľadíte na mút­nu vodu Vislianskeho zálivu pri vjazde do ulíc vybudované­ho Braniewa, odkiaľ vidieť malebný farebný Frombork.

- Viete, aký osud stihol hitlerovca Ericha Kocha? - spýtal som sa starčeka. - Počas bojov o Braniewo sedel v bezpečí vo svojej vile na kose, ktorá bola zôkol-vôkol zamínovaná, ohradená ostnatým drôtom a strážená špeciálnou skupi­nou esesákov. Potom, keď už bola porážka neodvratná, ušiel osobitnou loďou do Ríše. V lete v štyridsiatom piatom roku zjavil sa v malom mestečku Hasenmoor pri Hambur­gu starší pán v okuliaroch. Nízky, zavalitý, elegantný, pre­najal si menší domček, vydávajúc sa za Rudolfa Bergera, bý­valého majora wehrmachtu. Zakrátko prišla za ním aj jeho manželka a pán Berger, ktorý bol dovtedy odľudom, dostal dobrú náladu, dokonca čoraz častejšie navštevoval miestnu krčmu a popíjal pivo. Prešlo päť rokov. Pán Berger sa už tak zžil s miestnymi obyvateľmi, že sa ukázal aj na schôdzke Nemcov, ktorí ušli z bývalého Východného Pruska, lebo -ako o sebe vykladal - tiež pochádza odtiaľ a stratil tam ne­veľký majetok. „Veď je to Erich Koch! Prekliaty Erich Koch!" vykríkol ktosi, keď uvidel pána Bergera.

Nestihol ujsť. Zatkli ho a deviateho marca tisíc deväťsto päťdesiatdeväť stál pred poľským súdom vo Varšave, ktorý ho odsúdil na trest smrti.

- Stihla ho ruka spravodlivosti, - prisvedčil starček. Vtom som sa spýtal: - A plukovník König? Počuli ste o takom hitlerovcovi? Starček sa na mňa bystro pozrel. A potichu sa zasmial. - Tak teda o to vám ide? K tomuto ste mierili? Dokonca

viem, na čo sa ma ešte opýtate. Na Teufelsbaum, všakže? Až mi husia koža naskočila na chrbte. Bleskove sme na

seba s Baśkom a Zośkou pozreli. Teufelsbaum? Teufels­baum čiže Diablov strom? Teda nie Teufelsberg, ale Teu­felsbaum...

114 Zbigniew Nienacki

- Áno, zaujíma ma to, - priznal som úprimne. Starček sa znova zachichotal. - Viem, kde rástol Diablov strom. Neďaleko domu Köni-

govcov, rovno na ich dvore. Nikto okrem mňa o tom nevie. A nik iný vám toto miesto neukáže, lebo po Diablovom strome a königovskom dome dnes už niet ani stopy, zničili ich delostrelecké granáty.

- Kde je ten dom a ten strom? - spýtal som sa. Starček zavrtel hlavou. - Nepoviem vám to. Totiž, dnes vám to nepoviem. Ani

dnes, ani zajtra. Možno o týždeň... - Prečo? - Lebo toto miesto môžem vyzradiť iba tomu, kto hľadá

Königov poklad. Z poverenia štátu, - dodal s vážnou tvárou. Chcel som povedať: ja hľadám Königov poklad, ale za­

hryzol som si do jazyka. Nemal som právo povedať to. Ofi­ciálne poklad hľadal magister Pietruszka.

- A ako viete, že sa vám prihlási človek, ktorý z povere­nia štátu hľadá Königov poklad? - spýtal som sa.

- Rozprával som sa s istým občanom, ktorý sa tiež spy­toval na Teufelsbaum a königovský dom. A práve on mi po­vedal, že do Fromborku zakrátko príde človek, ktorý sa za­oberá hľadaním Königovho pokladu, a on toho človeka ku mne privedie. Neslobodno dopustiť, aby sa poklad dostal do nepovolaných rúk.

- Súhlasím, - prikývol som. - Ale tomu, kto má k vám doviesť toho človeka, ste vyzradili miesto, kde stál Diablov strom?

- Ach, spomenul som niečo o tom... - vyjachtal starček. Ako sa vraví, nemal som viac otázok. Záležitosť bola

jasná. U starčeka už bol Waldemar Batura a dozvedel sa o mies­

te, kde sa nachádzal Diablov strom. Keď sa Baturovi podarí objaviť druhú skrýšu a vymeniť zlaté kalichy za strieborné,

dovedie k starčekovi magistra Pietruszku, ktorý „nájde" druhú Königovu skrýšu. Dovtedy Batura zakázal starčekovi dať komukoľvek informáciu o Diablovom strome.

- Človek, ktorý bol u vás, je obyčajný podvodník, - pove­dal som a vytiahol som svoj služobný preukaz. - Ja som zo Správy múzeí a pamiatkovej starostlivosti.

Starček si pozorne prezrel moju legitimáciu. - Podvodník? - čudoval sa. - Nevyzeral na podvodníka.

Myslíte si, že neprivedie ku mne toho človeka, ktorý bude hľadať Königov poklad?

- To nie. Dovedie ho, - uisťoval som starčeka. - Tak prečo ho nazývate podvodníkom? - rozhorčil sa. Usiloval som sa vysvetliť starčekovi celú domotanú zále­

žitosť, ale on si to nechcel ani len vypočuť. Iba mávol rukou. - Ten pán sem ešte príde a vtedy sa ho na všetko spýtam,

- sľúbil. - Ale vám tajomstvo Diablovho stromu nevyzra-dím.

Cítil som, že starček sa zaťal. Pred stretnutím s Baturom tajomstvo nevyzradí.

Nezostalo mi nič iné, len sa s ním rozlúčiť. - Prídem k vám ešte dnes večer, - upozornil som ho. -

A dovediem toho človeka, ktorý z poverenia štátu hľadá po­klad. Volá sa Pietruszka.

Veď bolo treba konať čo najrýchlejšie. Možno Batura eš­te nestihol vymeniť kalichy.

Zdalo sa mi, že pre dobro veci treba Pietruszkovi povedať o Diablovom strome a prekaziť Baturovi podvod. Pietruszka pochopí, akú rolu tu hrá Batura, a rozbehne sa k starčekovi po informácie. Nájde Königov úkryt, a Batura sa nestihne dostať k zlatým kalichom.

Opustili sme starčeka. Za rohom Starej ulice som sa za­stavil.

- Počúvajte, priatelia, - obrátil som sa k Baśkovi a Zośke, - pribudli ďalšie problémy. Bežím teraz za magistrom Piet-

116 Z b i g n i e w N i e n a c k i

ruszkom, a vy zostaňte tu a strážte starčeka. Zdá sa mi, že som v ňom zasial semeno nedôvery voči Baturovi. Možno znepokojený starček sa bude chcieť s Baturom stretnúť a vy­berie sa za ním. Tak sa dozvieme, kde Batura býva, a bude­me ho môcť pozorovať. Teda strážte starčeka! Ja letím za Pietruszkom.

Lenže toho dňa sa hádam všetko proti mne spriahlo. Sle­činka z recepcie mi ukázala kľúč od izby magistra Pietrusz-ku, ktorý visel na háčiku.

- Žiaľ, niet ho, - oznámila mi. A keď videla môj zúfalý vý­raz tváre, dodala: - Možno je na pláži.

Nepredpokladal som, že magister Pietruszka namiesto hľadania Königovho pokladu vyvaľuje sa na pláži pri zálive. Iba ak by mu pekná Anielka bola natoľko pomútila rozum, že zabudol na poklad.

Hľadať Pietruszku na mestskej pláži, medzi stovkami rovnakých naháčov, nemalo zmysel. Skôr som predpokla­dal, že Pietruszka s čiernovlasou slečnou ešte stále trčí na Čertovej hore a hľadá tam poklad.

Skočil som do svojho vehikla a vyrazil som smerom k Čertovej hore. Môj predpoklad sa ukázal správny, hoci nie úplne. Čierna slečna na Čertovej hore nebola. Magister Piet­ruszka sa v spoločnosti majstra Cagliostra pomalým kro­kom prechádzal po návrší.

Vyzerali tak zábavne, že som vyprskol smiechom. Cagli-ostro mal zažmúrené oči a vzrušený výraz. V natiahnutej ru­ke držal tenkú halúzku. Kráčal opatrne ako slepec. Piet­ruszka ho pridŕžal a dával pozor, aby Cagliostro nepadol do nejakej diery. Obaja dôstojne a pomaly kráčali po plochom návrší ako kňaz s monštranciou pri procesii. Cagliostro sa podchvíľou zastavoval a vravel:

- Prútik sa zachvel, tu čosi je. - Ale čo? Čo? - netrpezlivo sa vypytoval magister Piet­

ruszka.

- Možno obyčajný kúsok železa, - odvetil Cagliostro. -Keby to bolo zlato, prútik by sa zachvel celkom ináč.

A vykročili ďalej. Jeden so vzrušenou tvárou, druhý s vý­razom, ktorý prezrádzal najvyššie napätie.

- Pietruszkaaáá! - kričal som dolu pod kopcom. - Prosím ťa, príď ku mne na chvíľku!

Magister Pietruszka, hoci neochotne, pustil Cagliostrovo rameno a zliezol ku mne z návršia.

- Čo zasa máš, Tomasz? - zahundral. - Prečo ma vyrušu­ješ pri práci?

- Naozaj veríš v čarovný prútik majstra Cagliostra? - spý­tal som sa ho.

- Možno, - odvrkol agresívne. - Musím sa chytať iných prostriedkov, keď nesmiem použiť obyčajnú lopatu. Napo­kon, milý môj, v istom odbornom časopise som čítal o prú-tikárovi, ktorý vedel nájsť vodný prameň. Donedávna sa ľu­dia vysmievali z hypnózy, a dnes sú ochotní vidieť v nej nové, zatiaľ nepoznané prírodné sily.

- Milý kolega, - začal som jemne, - či si neuvedomuješ, že si naletel šarlatánom a podvodníkom? Ešte nechápeš, že si v pazúroch Waldemara Baturu?

- Batura je tu? Videl si ho vo Fromborku? - Nevidel som ho, ale cítim jeho prítomnosť, - povedal

som úprimne. - Zatiaľ koná pomocou svojich ľudí. Cagli­ostro je pravdepodobne jeho kumpánom. Možno tá čierna slečna...

- Čo? Slečna Anielka? Chceš mi navravieť, že to jemné dievča je členom bandy Waldemara Baturu? A pokiaľ ide o Cagliostra, to je predsa tvoj kumpán. Dokonca spolu bý­vate. Teda aj ty si Baturovým spoločníkom?

- Je to vážna vec... - Áno, je to vážna vec, - prisvedčil. - Mal by si ísť na le­

kárske vyšetrenie. Zdá sa mi, že si chorý, trpíš nadmernou podozrievavosťou, trápi ťa stihomam.

118 Zbigniew Nienacki

- Pozorne ma počúvaj, - povedal som, ovládajúc hnev. -Batura má v úmysle pokračovať nasledujúcim spôsobom. Bude objavovať skrýše, vyrabuje z nich najvzácnejšie pred­mety a nahradí ich menej hodnotnými. Budeš nachádzať vyrabované poklady.

- Chceš povedať, že tak bolo aj s prvým úkrytom? - poti­chu sa spýtal Pietruszka.

- Áno, - odvetil som. Ukázalo sa, že som si vybral najhoršiu cestu. Urazil som

Pietruszkove ambície, podráždil som ho. Pietruszka zbledol. - Chceš tým povedať, Tomasz, že prvý úkryt som neob­

javil ja, ale Batura, ktorý mi „odstúpil" rozlúštenie záhady? Viem, čo tým sleduješ. Chceš zmenšiť moje zásluhy! - vy­kríkol a rukou dramaticky ukázal na vehikel, ktorý stál na ceste. Inými slovami, kázal mi odísť.

- Pietruszka! - zvolal som. - Pochop, čo sa tu deje! Tu niet nijakého pokladu, „Teufelb" z Königovho plánu nie je Teufelsberg, ale Teufelsbaum. Poznám jedného starčeka, ktorý ti môže dať informácie.

Ale magister Pietruszka si prikryl uši rukami, nepočúval ma a vystupoval dohora.

Čo som mohol urobiť v tejto situácii? Smutne som zvesil hlavu a odišiel som k autu. Keď som sa po chvíli obzrel, vi­del som Pietruszku, ako drží Cagliostra pod pazuchou. Oba­ja znova kráčali po návrší, pomaly ako na procesii. V na­tiahnutej ruke držal majster tenučký prútik.

D E S I A T A K A P I T O L A

Som pirát • Blankytný opel • Inžinier Krzysztof Zegadło • Láska k autám • Červený mustang • Posmešky z vehikla •

Kraksňa • Únos starčeka • Udalosť pri benzínovej pumpe • Naháňačka • Alino prekvapenie • Na hranici •

Hókus-pókus Waldemara Baturu • Prehrávam druhé kolo

Reakcia magistra Pietruszku ma tak ohromila, že pred hostincom vo Fromborku som sa takmer zrazil s blankyt­ným oplom, ktorý vychádzal z bočnej uličky. Boli sme na križovatke rovnocenných ciest, kde platí takzvané pravid­lo pravej ruky, čiže prednosť majú vozidlá prichádzajúce z pravej strany. Blankytný opel prichádzal sprava a mal som mu dať prednosť. A ja? Uvažoval som o Pietruszkovi, o Baturovom podvode, o ťažkej situácii, do ktorej som sa dostal. Pohrúžený do týchto neveselých myšlienok, šinul som sa po ulici a len v poslednom okamihu som si všimol blankytný opel.

Brzdy môjho auta nahlas zapískali. Aj brzdy opla zakví-lili. Zastali sme takmer na mieste - iba niekoľko centimet­rov delilo môj predný nárazník od dverí opla. Čo sa zvyk­ne diať v takých prípadoch? Rozhnevaný šofér opla vyskočil z auta a začal mi nadávať:

- Nepoznáte dopravné predpisy? Choďte znova do kur­zu, lebo neviete jazdiť! Ste cestný pirát! Chceli ste si vynú­tiť prednosť!

Bol to pekný mladý muž okolo tridsiatky. Vysoký, špor­tový typ, v košeli s krátkymi rukávmi, dobronzova opále­ný. V jeho aute som uvidel Aľu. Aľu zo strašného Esa.

120 Zbigniew Nienacki

- Máte pravdu, - uznával som skrúšene. - Bol som za­myslený a takmer som spôsobil dopravnú nehodu.

- Ak je niekto zaľúbený, - kričal na mňa mladík z opla, - mal by sa prechádzať po parku, a nie jazdiť autom.

Slečna Aľa vyšla z auta a položila ruku na plece rozzú­reného muža.

- Upokoj sa, Krzysiek, - chlácholila ho, - Prestaň sa zlos-tiť. Tento pán je môj známy.

A usmiala sa na mňa. Mladík z opla ešte chviľu frflal, dokonca jej odvrkol: - To máš pekných známych! Len zázrakom sme sa ne­

zrazili. Už som myslel, že budem mať rozbitý bok na aute. Pomysli, Aľa, čo by sa bolo stalo...

A chytil sa za hlavu. Bolo jasné, že jeho auto by malo od­ratý bok a moje narazenú masku.

- Krzysio sa vyžíva vo svojom aute, - vysvetľovala Aľa. - Jednostaj ho umýva a čistí. Keď sa mu sníva, že mu niekto pokreslil karosériu, zobúdza sa v noci celý spo­tený.

- Ach, nepreháňaj, - odvetil mladík z opla. - To, že sa starám o svoje auto, nie je nijaký zločin. Tak dlho som naň šetril, toľko peňazí som zaň vyhodil, že nechcem, aby mi ho niekto rozbil. Ani keď je to tvoj známy.

- Veru, je to môj známy, - prisvedčila Aľa. - Pán mú­zejník.

- Ach, to ste vy, - povedal. A podal mi ruku. - Som in­žinier Krzystof Zegadło, - predstavil sa mi.

- Tomasz, - odpovedal som. Čo urobia dvaja šoféri, keď sa po takej príhode zmieria?

Ak sa ponáhľajú, rozídu sa. A keď majú čas - všetci traja sme mali voľnú chvíľu - postavia sa k obrubníku ulice a priateľsky sa pozhovárajú.

Nemôžem tvrdiť, že ten rozhovor bol pre mňa milý. In­žinier Zegadło bol typom človeka bezhranične zbožňujú-

ceho techniku. Jeho obdiv k technike hraničil s kultom. Všetko, čo nemalo nič spoločné s technikou, zdalo sa mu málo zaujímavé, ba hodné pohŕdania. Keby som bol re­prezentoval technické múzeum, možno by pán inžinier Zegadło videl vo mne akúsi hodnotu. Ale keďže som ne­mal inžiniersky diplom, iba diplom historika umenia, pán inžinier sa ku mne správal takmer ako k neškodnému bláznovi, ktorý svoj čas venuje na neužitočné a nikomu nepotrebné taľafatky.

Predmetom kultu inžiniera Zegadła boli aj autá. Naj­menšia škvrna na karosérii bola aj škvrnou na jeho cti, každé poškrabanie laku na vozidle pociťoval tak bolestne, akoby mu dodriapali vlastné telo. A takému človeku som takmer rozbil pekný blankytný opel! Teraz už hádam chá­pete vážnosť celej veci?

Inžinier Zegadło najradšej rozprával o autách. Vlast­ných aj cudzích, o ich bolestiach a prednostiach, o ich vlastnostiach a špecifických potrebách. Zdá sa mi, že keby mu niekto ukázal obraz van Gogha a pekný taunus, zaujal by ho taunus, hoci van Goghov obraz je na svetovom trhu hoden i viacero taunusov.

Ale inžinier Zegadło bol predsa pekný tridsaťročný muž a prítomnosť slečny Ale v jeho ople bola opodstat­nená. Slečna Aľa hádam tiež mala čosi spoločné s tech­nikou, keď sedela v strašnom Ese. No videl som, s akým veľkým zanietením si prezerala pamätihodnosti From-borku. Nemám rád úzky duševný obzor v nijakom odbo­re. Neznášam ľudí s humanitným vzdelaním, ktorí ne­považujú za potrebné vedieť, čím sa líši dvojtaktný motor od štvortaktného, ale ani inžinierov automobilis-tov, s ktorými sa nedá rozprávať o filozofii. Napriek ob­rovskej špecializácii, ktorú si vyžaduje súčasný svet, ne­verím, že by nejaký človek, ktorý sa špecializuje iba na jediný uzavretý odbor, mohol mať v ňom veľký úspech,

122 Zbigniew Nienacki

ak nebude hľadieť otvorenými očami na ostatné veci okolitého sveta. Bol som v dome veľkého ruského fyzika v Dubne pri Moskve a videl som uňho nádhernú zbier­ku obrazov súčasného umenia. Ten fyzik rozprával o nich s láskou a odborne. Poznám spisovateľa, ktorý vie vyrobiť pekné kusy nábytku a dlátom vládne rovnako ši­kovne ako perom.

Pán Zegadło reprezentoval typ úzko orientovaného technokrata.

Slečna Aľa bola iná. Azda preto, keď začal rozprá­vať o autách, na tvári sa jej zjavil výraz nudy, ba aj roz­pakov.

A náhoda chcela, že práve tam, kde sme zaparkovali svoje autá, teda v blízkosti ľudového hostinca vo Frombor-ku, stál pri okraji chodníka nádherný červený ford mus­tang.

Bolo to auto typu kupé. Karosériu musel navrhovať veľ­mi talentovaný výtvarník, lebo hoci auto nehybne stálo, zdalo sa, že už-už sa rozbieha. A pritom vyzeralo nezvyčaj­ne ľahké a svižné, na ceste hádam dosahovalo závratnú rýchlosť a dokonale vyberalo zákruty. Nedalo sa porovná­vať s ťažkou siluetou opla, nevraviac už o mojom vehikli, ktorý sa podobal na rozkročenú žabu.

- To je auto, - vyhlásil inžinier Zegadło a nadšene hľa­del na červený mustang.

Vyslovil tieto slová takým tónom, akým - podľa mojej predstavy - Pontský Pilát vyslovil nad Kristom preslávené „Ecce homo" čiže „Ajhľa človek". Vidí sa mi, že pán Zegadło nadšenejšie obdivoval červený mustang ako krásu sleč­ny Ale. Mal som dojem, že aj ona si to všimla, lebo s troš­kou irónie v hlase utrúsila:

- Auto vyrobili ľudia, preto netreba pred ním padať na kolená. Myslím si, že ľudia sú zaujímavejší než autá.

Inžinier Zegadło nesúhlasne zamával rukami.

- Ach, Aľa, ty si nevieš ani predstaviť, aký skvelý pocit musí mať človek, ktorý riadi také pekné auto!

- Veru, - ironicky som súhlasil, - je to iste úžasnejšie, než viesť pod pazuchou peknú slečnu.

Inžinier Zegadło na mňa podozrievavo fľochol. Možno zacítil moju iróniu. Hneď do mňa zabŕdol:

- Vy ťažko môžete pochopiť moje slová, keď vám stačí taký odporný vrak, - ukázal na môj škaredý vehikel.

- Je to celkom dobré auto, - tvrdil som. - Vy toto nazývate autom? To je nemiestny žart! - Po ceste ide takisto ako iné autá, - povedal som. -

A že nie je pekné, to je už iná vec. Karosériu urobil môj ujec, vynálezca-amatér. Ale moje auto je napriek tomu veľ­mi užitočné.

- Užitočné? - skočil mi do reči inžinier Zegadło. - A na čo? Hádam ako cirkusové vozidlo, ktoré vozí kúzelníkov po jarmokoch.

- Bol som na ňom aj v cudzine, - podotkol som. - Čo? - rozhorčil sa Zegadło. - A ešte ste mali na tom

vraku nalepené PL, aby každý vedel, že ste z Poľska? Pane, vy kompromitujete našu krajinu, našu techniku! Čo si o nás cudzinci pomyslia.

- Nie je všetko zlato, čo sa blyští, - vyhlásil som filo­zoficky. - Vo Francúzsku sa dokonca našiel kupec, ktorý bol ochotný za môj vehikel zaplatiť celkom slušnú sumu.

- Viem si domyslieť, o čo šlo. Iste chcel vaše auto umiestniť v múzeu čudáctiev. Počul som, že aj také múzeá v cudzine existujú.

- Môj vehikel má veľa predností, hoci nepopieram, že má aj isté nedostatky... - začal som vysvetľovať.

- Pane, ten sa skladá iba z nedostatkov. To vozidlo je jediný veľký nedostatok. Nedostatok taktu, nedostatok vkusu, nedostatok rýchlosti, nedostatok... - vtom inži-

124 Zbigniew Nienacki

nier prestal, lebo on sám pocítil akýsi nedostatok. Nedo­statok fantázie zapríčinil, že nemohol ďalej osočovať môj vehikel.

Slečna Aľa, ktorá sa cítila nepríjemne, lebo sa domnie­vala, že je to pre mňa nemilé, povedala:

- Ani naše Eso nie je pekné... - Eso? - rozhorčil sa inžinier. - Eso je vrchol súčasnej

techniky. Pre Eso by bola krása zbytočná. Ale tento vehikel je... je... - hľadal v hlave nejakú prezývku a napokon ra­dostne vykríkol: - Je to kraksňa!

V tom okamihu z ľudového hostinca vyšla čiernovlasá dáma, čiže slečna Anielka, známa magistra Pietruszku. Podišla k červenému mustangu, otvorila dvierka a sadla si za volant. Inžinier Zegadło s nemým úžasom sledoval každý jej pohyb. A keď pekná slečna strčila kľúčik do spí­nacej skrinky a motor takmer nehlučne naskočil, zdalo sa, že aj srdce inžiniera Zegadła začalo biť v novom, ra­dostnom rytme.

- To je auto, - šepol ako v opojení. Červený mustang nádherne vyštartoval. Obrátil sa na

námestí a pustil sa smerom na Braniewo. Po niekoľkých sekundách sa nám stratil z očí.

A keď ho nebolo, zdalo sa, že aj pre inžiniera Zegadła prestalo svietiť slnko. Tvár mu zosmutnela, zvesil hlavu a melancholicky prehodil:

- Chcel by som mať také auto... A odmlčal sa. Aľa využila túto chvíľu, aby zmenila tému

rozhovoru. - Našiel už magister Pietruszka Königov úkryt na Čer­

tovej hore? - obrátila sa ku mne. Nestihol som odpovedať. V tom okamihu pribehol aký­

si chlapec v skautskej uniforme, zasalutoval a spýtal sa: - Vy ste pán Tomasz? - Áno.

- Baśka nám prikázal, aby sme vás našli a hlásili vám, že červený mustang uniesol starčeka.

- Čooo? - zvolal som. - Nič o tom neviem, - odpovedal chlapec. - Baśka nám

jednoducho rozkázal, aby sme vás našli a odovzdali vám tento odkaz.

Chlapcove slová začul aj inžinier Zegadło. Nevedel, o čo ide, ale pochopil, že niekto niekoho uniesol, a to zname­ná, že treba bežať na pomoc. Hádam túžil vytiahnuť sa pred Aľou svojou podnikavosťou a rozhodnosťou, ako aj kvalitami svojho opla.

Nahlas skríkol: - Ktosi niekoho uniesol? Nasadať, prosím! Dolapíme

červený mustang. Nasadnite do môjho auta, banditov do­behneme!

Zavrtel som hlavou. - Pôjdem svojím vehiklom. Napokon, ani neviem,

akým smerom šiel červený mustang. Najprv sa musíme porozprávať s mojimi priateľmi, ktorí starčeka strážili.

Motory našich áut zavrčali. Vyrazil som prvý, inžinier Zegadło s Aľou sa pustili za mnou, lebo ja som poznal ces­tu k starčekovmu domu.

Len čo som zahol na Starú ulicu, na cestu vyskočili Zoš-ka i Baśka. Zabrzdil som. Ich hlásenie bolo krátke, lebo chápali, že každá sekunda je veľmi vzácna.

- K starčekovi prišli dvaja muži. Potom tu zastal červe­ný mustang, ktorý riadila slečna Anielka, známa magistra Pietruszku. Neskôr jeden z mužov vyprevadil starčeka z domu a strčil ho do červeného mustanga. Slečna Aniel­ka sadla za volant a odišli.

- Prečo si myslíte, že starčeka uniesli? - spýtal som sa. - Mal zviazané ruky a vzpieral sa. ten muž ho musel

takmer násilím vopchať do auta. Vec je jasná: Batura ne­chce, aby sme získali informácie o Diablovom strome.

126 Zbigniew N i e n a c k i

- Ktorým smerom odišli? - Na Braniewo. Slečna Anielka povedala: „Musíme ešte

natankovať benzín." Preto si myslím, že najprv šli k benzí­novej pumpe na braniewskej ceste.

Mykol som plecami. - Človek neplánuje únos, keď má prázdnu nádrž. Zegadło bol inej mienky. - Ale čo to vravíte? Aj únosca môže zabudnúť naplniť

benzínovú nádrž. Nasadať, ihneď! Som si istý, že červený mustang chytíme. Kašlite na tú svoju kraksňu, bude nám iba zavadzať, a ideme na plný plyn.

Znova som zavrtel hlavou. - Váš opel nedolapí mustanga. Nech si slečna sadne do

môjho auta, - obrátil som sa k Ali. Môj hlas znel tak rozhodne, že slečna Aľa sadla do ve-

hikla, kam sa ihneď nastrkali aj Zośka s Baśkom. Poriadne som stúpol na plynový pedál. Vehikel vyskočil

dopredu ako tátoš bodnutý ostrohou. Leteli sme k benzí­novej pumpe. Blankytný opel inžiniera Zegadła sa pohol za nami až po chvíli.

Od okamihu únosu prešlo už hádam vyše desať mi­nút, a predsa sme pri pumpe uvideli červený mustang. Slečna Anielka už natankovala benzín a teraz dolievala olej do motora. Chvíľu som mal pocit, že červený mus­tang tu špeciálne na nás čaká. Ale ten pocit hneď po­minul.

Všimol som si, že v mustangu niet nijakého muža. Iba na zadnom sedadle bol akýsi batoh prikrytý dekou.

Vystúpil som z vehikla a kráčal som k slečne Anielke. Súčasne som cez okno nazrel do jej auta. A vtedy sa stalo čosi neočakávané. Akoby bol niekto ukrytý pod dekou a usiloval sa vyslobodiť sa. Na okamih som zazrel akúsi tvár. Boli na nej starčekove sivé fúzy. Teda všetko bolo jas­né: muž, ktorý strčil starčeka do auta, vystúpil kdesi po

ceste a zviazaného starčeka dali na zadné sedadlo a ako batoh ho zakryli dekou. A teraz sa úbožiak usiloval dostať sa von.

- Dovolíte, slečna? - oslovil som Anielku, - mohol by som sa vás niečo spýtať?

Lenže slečna Anielka asi pochopila, že som si všimol starčeka. Bleskove zatvorila plechovku s olejom a naskoči­la za volant mustanga.

Chytil som dvierka jej auta, z druhej strany siahol na kľučku inžinier Zegadło, ktorý práve došiel k benzínovej pumpe. Ale červený mustang vyrazil a museli sme pustiť kľučky, aby nás nezrazil na zem.

Zapískali pneumatiky, lebo mustang sa pri pumpe ob­rátil a rozbehol sa po ceste do Fromborku, ale potom, zno­va pískajúc pneumatikami, zahol k autostráde do Elblągu. A ja som mu bol v pätách. Za mnou zasa uháňal inžinier Zegadło vo svojom blankytnom opli.

Vo Fromborku som spomalil, lebo som sa nachádzal v meste. Ten okamih využil inžinier Zegadło a predbe­hol ma.

- Ach, tá vaša kraksňa! - jajkala Aľa. - Mali sme ísť oplom. Veď touto kraksňou mustanga nedobehnete.

Zahundral som: - To sa ešte uvidí. Môj vehikel je občas veľmi dobré

auto. Tvárila sa, že sa smeje, ale môj žart sa jej iste videl veľ­

mi hlúpy. Cesta do Wierzna je veľmi úzka, olemovaná stromami.

Ani mustang, ani Zegadłov opel, ale ani môj vehikel ne­mohli vyvinúť veľkú rýchlosť. V takých podmienkach by predbiehanie bolo šialenstvom. Takže všetky tri autá šli pekne za sebou a čakali na príležitosť: mustang, aby nám ušiel, opel, aby predbehol mustang a zahradil mu cestu. Ja som zasa mal predbehnúť opel i mustang.

128 Zbigniew Nienacki

- Vraveli ste, - ozval som sa k Zośke i Baśkovi, - že do starčekovho domu vošli dvaja muži. Potom ste spomínali, že len jeden muž vyprevadil starčeka z domu. Čo sa stalo s druhým mužom?

- Iste zostal v starčekovom dome, - tvrdila Zośka Valčí­ková.

- Čudné, veľmi čudné, - šomral som si popod fúzy. -A ten prvý muž tiež zmizol z mustanga. Celý únos sa mi vidí akýsi podozrivý.

- Každý únos je podozrivý, - povedala Aľa. - Možno si mysleli, že Anielka aj sama odvezie zviazaného starčeka. Obaja muži majú asi nejakú inú robotu.

- Veď to. Lenže akú? - spýtal som sa. - Však ste tvrdili, že hľadajú Königov poklad. Starčeka

odviezli, aby ste sa s ním nemohli spojiť vy a nevytiahli z neho nejaké informácie. Na to stačila slečna Anielka, a muži zostali vo Fromborku.

- Možno, - súhlasil som s omrvinkou pochybnosti. Ale už nebol čas na rozhovor. Blížili sme sa k autostráde do El-blągu, na ktorú sa červený mustang dostal veľkým oblú­kom a na naše prekvapenie zamieril k ruským hraniciam.

Treba povedať zopár slov o autostráde, aby sme celú vec vysvetlili.

Nemci naprojektovali stavbu obrovskej dvojprúdovej autostrády, ktorá spája Elbląg s Kráľovcom. Lenže usku­točnili iba časť tohto projektu, aj to nie v celom rozsahu. Autostráda má len jeden betónový pruh, od stavby druhé­ho sa upustilo.

Ako každá autostráda, ani táto nemá nijakú križovatku, všetky cesty ju pretínajú mimoúrovňovo, pod ňou alebo nad ňou špeciálne vystavanými viaduktami alebo mosta­mi. Z bočných ciest je príjazd oblúkmi, čo zväčšuje viditeľ­nosť a umožňuje bezpečne sa zaradiť do ruchu na auto­stráde, na ktorej možno vyvinúť veľkú rýchlosť.

Lenže autostráda Elbląg-Kráľovec je dnes celkom mŕtva, pretože rozdelením Pruska medzi Poľsko a Sovietsky zväz stratila svoj komunikačný aj vojenský význam. V poľskej cestnej sieti je nepotrebná, lebo ju pretína štátna hranica. Hraničné priechody sú na iných miestach, obyvatelia po­užívajú vedľajšie cesty, užitočnejšie, lebo spájajú dediny a osady.

Teda na tomto mieste sa našiel červený mustang. Po hranicu zostávalo ešte niekoľko desiatok kilometrov prázdnej autostrády. Začala sa ozajstná naháňačka.

Neviem, akú maximálnu rýchlosť dosahuje mustang. Ale už po niekoľkých minútach jazdy na autostráde som si všimol, že ručička tachometra sa dotýka čísla stošesťde­siat. Lenže to nebolo všetko. Mustang ešte naberal rých­losť. Blankytný opel začal zaostávať...

A vtedy sa stalo čosi také, čo z hrude slečny Ale vyrazi­lo radostný povzdych. Inžinier Zegadło zas takmer odpa­dol od údivu, len-len že nezišiel z autostrády a nepadol so svojím blankytným oplom do priekopy.

Už stošesťdesiatka vzbudzovala úžas slečny Ale. Žmur­kala očami a nedôverčivo hľadela na tachometer, lebo jej nešlo do hlavy, že by tá „kraksňa" mohla dosiahnuť takú veľkú rýchlosť. Ale ja som ešte väčšmi pritlačil plynový pedál.

Tristopäťdesiat konských síl motora ferrari 410 zrýchli­lo svoj beh. Tristopäťdesiat konských síl vyskočilo, akoby ktosi praskol bičom. V dvanástich valcoch živšie zaihrala krv motora - žltý vysokooktánový benzín. Dva karburáto­ry striekali benzín do valcov.

Stosedemdesiat. Dvesto... Dvestodesať... Dvestodvad-sať... Opel som predbehol tak ľahko, ako keď sa z kopca že­nie cyklista a predbieha človeka, ktorý ide peši. Aj červený mustang som predbehol tak, ako cyklista predbieha fur-manský voz.

130 Zbigniew Nienacki

- Ten váš vehikel, - vyjachtala slečna Aľa, - je tuším... začarovaný.

Keď som predbiehal mustang, hodil som okom na sleč­nu Anielku. Div divúci, nebola prekvapená ani zarazená. Mohol by som takmer prisahať, že na tvári sa jej zjavilo čo­si ako triumfujúci úsmev. „Azda ona zvíťazila?" prebleslo mi hlavou.

Lenže sotva sa môj vehikel našiel pred mustangom, za­zrel som červenú výstražnú tabuľu s nápisom: „Hraničné pásmo", a po chvíli, lebo sme šli závratnou rýchlosťou, uvi­del som bielo-červenú tabuľu s bielym orlom. Nápis na ta­buli hlásil: „Štátna hranica". Cestu prehradzovala bielo-čer-vená závora, pri ktorej stál na stráži hraničiar.

Keď zazrel dve autá rútiace sa šialenou rýchlosťou k hranici, strážca presunul samopal z ramena na prsia a veľmi jasným gestom položil ruku na pažbu. Mal dojem, že tie dve letiace autá, či vlastne ich majitelia, neberú ohľad na to, že je tu štátna hranica.

Stúpol som na brzdu, to isté urobila aj čiernovlasá sleč­na v mustangu. Zapískali pneumatiky kolies, moje auto trocha hodilo bokom, ale predsa som stihol zastať najme­nej štyridsať metrov pred závorou. Keď som sa obzrel, uvi­del som masku mustanga sotva dva metre za vehiklom. Vyskočil som z voza a pribehol som k čiernovlasej slečne. Nechcel som sa kochať jej krásnou tvárou. Šiel som po­môcť starčekovi, ktorého uniesli a ukryli pod dekou na zadnom sedadle.

Lenže to, čo som uvidel, prekonalo všetku moju pred­stavivosť. Cítil som sa, akoby ma ktosi zrazu oblial ved­rom studenej vody. Alebo akoby som za bieleho dňa zra­zu pri slnečnom svetle uvidel upíra, ktorý na mňa cerí zuby.

Za volantom červeného mustanga s úsmevom sedela slečna Anielka. A na zadnom sedadle pohodlne rozlože-

ný, s nohou prehodenou cez nohu, sedel Waldemar Ba-tura a s ľahostajnou tvárou fajčil cigaretu. Deka, pod kto­rou bol starček, ležala vedľa neho starostlivo zložená do štvorca.

Pri benzínovej pumpe sme všetci videli zviazaného star-čeka, všimli sme si jeho fúzy, pozorovali sme, že sa usilo­val dostať sa spod deky. Potom sa nám červený mustang ani na okamih nestratil z očí, boli sme mu v pätách. A predsa na trase od Fromborku po hranicu sa stal akýsi hókus-pókus a starček sa zmenil na Waldemara Baturu. Či to nestačilo na to, aby sme stratili reč?

A keď sme tak bez jediného slova stáli pri červenom mustangu a hľadeli na Waldemara Baturu, došiel blankyt­ný opel, z ktorého vyskočil inžinier Zegadło. Už ho nezau­jímal červený mustang, ba ani jeho pasažieri. Upútal ho iba môj vehikel.

- Pane! - zvolal prosebne. - Milý pane! Ukážte nám, čo má tá kraksňa pod kapotou... V živote som čosi také nevi­del. Tá rýchlosť! To tempo! Aký nádherný stroj, - takmer jačal od nadšenia, lebo nezvyčajne obdivoval autá.

Vrátil som sa k vehiklu a nadvihol som kapotu. Inžinier Zegadło si kľakol a zbožne rátal valce motora, jemne sa do­týkal karburátorov, káblov, ktoré napájali sviečky elektric­kým prúdom, hladkal dynamo, klinový remeň na dyname a na chladiči.

Medzitým Waldemar Batura odhodil masku ľahostaj­nosti. So zapálenou cigaretou v ústach vystúpil z červené­ho mustanga, vykročil smerom ku mne a povedal:

- Vedel som, Tomasz, že máš vynikajúce auto. Ale ne­myslel som, že je až také rýchle. Je to naozaj zázračná ma­šina. Nikdy nebudem riskovať naháňačku s tebou ani sa nebudem usilovať pred tebou utekať.

- Kde je starček? - zavrčal som. - Uniesol si pána Dą-browského. Čo si s ním urobil?

132 Zbigniew Nienacki

Waldemar Batura urobil grimasu, že sa mu moje slová nepáčia.

- Starček? Únos? Tomasz, ty si opitý? Videl si tu nejaké­ho starčeka?

„Svet je ilúzia," pripomenul som si slová majstra Cagli-ostra.

A Batura pokračoval: - Únos? Fuj! Tomasz, zabudol si, že ja takisto ako ty ne­

návidím brutálne násilie, cením si dôvtip a inteligenciu. Nemám vo zvyku nikoho unášať ani znásilňovať, aby robil niečo, na čo nemá chuť.

- Kde je starček? - zvreskol som. Waldemar Batura sa chápavo usmial. - Viem, ako si vážiš starobu, milý Tomasz. Preto ti po­

viem pravdu. Starčeka som neuniesol. Iba za odmenu, že mi povedal, kde rástol Diablov strom, ponúkol som mu dvojtýždňový pobyt v jedných kúpeľoch. Dal som mu na to peniaze a zadovážil som mu aj cestovný lístok.

Batura mrkol na hodinky a povedal: - Práve teraz z fromborského prístavu odchádza loď do

Krynice Morskej. Ale vôbec netvrdím, že starček odplával tou loďou. Pred desiatimi minútami zo železničnej stani­ce vo Fromborku odišiel vlak do Gdańska, odkiaľ je želez­ničné spojenie do Zakopaného, do Dolného Sliezska, do Międzyzdrojów i Kołobrzegu. Ale takisto netvrdím, že star­ček odcestoval ta. O päť minút odchádza vlak do Olsztyna. odkiaľ je dobré spojenie s Białystokom a ďalej sa možno autobusom dostať do prekrásnych miest pri suwalských jazerách. A Bieszczady? Azda by som mohol zabudnúť na módne Bieszczady? Prisahám ti, že o dva týždne sa starček zdravý a odpočinutý zjaví vo Fromborku a iste ti rád povie, kde rástol strom zvaný Teufelsbaum. Žiaľ, nič viac pre te­ba urobiť nemôžem.

Prehral som. Už druhý raz som prehral v zápolení s Wal-

demarom Baturom. Bol bystrejší než ja, prekabátil ma a te­raz stál na ceste a vychutnával moju porážku.

- Prepáč, milý Tomasz, - vravel Batura, - že som ťa do­behol a dostal sem. Ale musíš priznať, že som ťa sem ne-pozýval. Pochop moju situáciu: postavil si stráž pri starče-kovom dome. Ako sa mohol nepozorovane dostať na loď alebo vybrať sa na stanicu? Ako unesený starček som si ľa­hol pod deku na zadné sedadlo auta. Mohol som ťa ťahať za sebou do Elblągu, Malborku. Mohol som kľučkovať a meniť trasy. Lenže viem predsa, že žiješ zo skromného úradníckeho platu a riaditeľ Marczak ti neuhradí prejaz­dený benzín. Vzhľadom na tvoju finančnú situáciu sme šli len k hranici. A teraz sa v najlepšej zhode vrátime do Fromborku. Však, Tomasz?

Po týchto slovách sa Waldemar Batura uklonil slečne Ali, Zośke, mne i Baśkovi. Nasadol do červeného mustan-ga, ktorý sa obrátil a pustil sa smerom k Fromborku.

- Mali ste pravdu, - šepol Baśka, - Batura je geniálny zločinec.

Ako trpko chutí porážka! Spustil som hlavu a netešilo ma dokonca ani Zegadłovo nadšenie nad motorom vehik-la. Triumf nad Zegadłom bol ničím v porovnaní s trium­fom, ktorý získal Batura.

Baśka a Zośka sa pokúšali utešiť ma a vliať mi nádej: - Netrápte sa, pán Tomasz. Veď pán Dąbrowski nie je

azda jediným starým obyvateľom Fromborku. Iste tu žije ešte niekto iný, kto pozná miesto, kde stál königovský dom.

Slečna Aľa sa mi dotkla pleca a teplým hlasom pove­dala:

- Ak kedykoľvek budete potrebovať moju pomoc, príď­te, prosím, do úvozu pri Čertovej hore a potom chodní­kom po okraji lesa. Ten vás dovedie k dlhému baraku ohradenému drôteným plotom. Tam ma nájdete. Ale te-

134 Zbigniew Nienacki

raz vás prosím, aby ste mi vysvetlili záležitosť, ktorej som sa stala svedkom. Kto je ten Batura? Prečo fingoval, že uná­ša starčeka? Ako to, že nehľadáte poklad plukovníka Kö-niga, a súčasne ho hľadáte?

Na tieto otázky bolo treba odpovedať. Inžinier Zegadło bol ešte stále zaujatý prehliadkou motora v mojom vehik­li, a tak som mal čas, aby som Ali porozprával o vzácnych minciach a mojom podozrení voči Baturovi.

Nepredpokladal som, že pomoc, ktorú mi ponúkla, mô­že sa mi niekedy zísť. Ale aj tentoraz som sa mýlil.

J E D E N Á S T A K A P I T O L A

Po porážke • Trinásťročná vojna • Vzdorný bratranec • Ako sa Mazúri stali evanjelikmi • Kliatba

Viem rátať do dvadsať? • Svet je ilúzia • Strom zlých informácií • Kto sa topil pod vodovodom

Slečna Aľa i Krzysztof Zegadło odišli do „Krajiny strašného Esa". Baśka so Zośkou Valčíkovou sa vrátili do skautského tábora a ja som sa sám navečeral v jedálni turistickej uby­tovne. Ani som nezašiel do svojej izby, lebo som sa obával, že uvidím Cagliostra a hodím mu do tváre slovo „judáš". Veď to on vypočul náš rozhovor a oznámil jeho obsah Wal-demarovi Baturovi, ktorý ihneď zariadil starčekov odchod.

Trápil ma pocit porážky, chcel som si osamote premys­lieť jej príčiny, a preto som nešiel do izby, ale vybral som sa na prechádzku po Fromborku.

Bol večer. Nad brehom Vislianskeho zálivu nahlas a akoby zúfalo vrieskali čajky. Od Tolkmicka priplávala biela osobná loď a za chvíľu sa malý prístav rojil ľuďmi. Potom sa už k brehu blížili len plachetnice a jachty z miestneho oddielu a nad vodou sa niesli hlasité rozho­vory plachtárov.

Na ulice mestečka padal súmrak, zahaľoval námestia, kde kedysi stáli domy. Teraz tam boli len trávniky s pekný­mi záhonmi kvetov, o ktoré sa starali skauti.

Keď som sa vracal z fromborského prístavu ku kate­drálnemu návršiu, podľahol som nálade pekného večera. A hoci som sa usiloval nezabúdať na Königov druhý

136 Zbigniew Nienacki

úkryt, moje myšlienky odleteli k celkom iným, odľahlým veciam.

Možno to zavinilo majstrovské pero Henryka Sienkie-wicza a sugestívnosť jeho Križiakov, že v mysliach väčšiny ľudí rok tisíc štyristo desiaty sa spája s úpadkom križiacke­ho rádu a triumfom poľskosti v Prusku. Nie, nechcem zľah­čovať význam grunwaldskej bitky, lebo je pravdou, že ona prerazila rádu chrbticu. Ale historická pravda je aj to, že ví­ťazstvo pri Grunwalde Jagiełło nevyužil. Rehoľa bola ešte stále silná.

Trinásť rokov musel kráľ Kazimierz zápasiť s križiakmi, aby konečne zničil ich moc. Podľa torunského mieru v ti­síc štyristo šesťdesiatom roku križiaci museli vrátiť Poľ­sku Pomorze Gdaňskie, Povislie s Malborkom a Elblą-gom, ako aj Warmiu. Ale zostal im ešte zvyšok Pruska a v ňom Mazúrsko.

Kráľ Kazimierz sa rozhodol bojovať s križiakmi napriek silnej opozícii vo svojej korunnej rade, ktorú reprezentoval kardinál Zbigniew Olešnicki. A keď kráľ vybojoval víťaz­stvo, pápež naňho uvalil kliatbu. Formálne bola vyslovená na Pruský zväzok, ale súčasníci ju chápali na poľské kráľov­stvo, ba dokonca na osobu poľského kráľa. Po nejakom ča­se pápež musel kliatbu odvolať, lebo kráľ pohrozil zastave­ním poplatkov, ktoré pápež dostával z Poľska.

Križiacka rehoľa dožívala. Niekoľko desiatok križiakov, ktorí ešte vládli v rehoľnom panstve, malo už len najatých žoldnierov, ale na ich vydržiavame chýbali peniaze. Noví re­hoľní rytieri nepribúdali, lebo myšlienka boja s pohan-stvom zahynula prirodzenou smrťou - veď chýbali pohania, ktorých by bolo treba mečom obracať na pravú vieru. Rást­la aj nespokojnosť obyvateľstva, ktorému vládli križiaci. A v tejto situácii sa rehoľní rytieri rozhodli zvoliť za veľ­majstra knieža Albrechta Hohenzollerna. Bol synom Žofie Jagelonskej, sestry kráľa Zygmunda Starého, muža kráľov-

nej Bony. Knieža Albrecht patril medzi kráľových obľúben­cov, pretože bol známy svojou inteligenciou, učenosťou, kultúrou a vynikajúcim správaním. A mal v sebe toľko ne­meckej krvi, koľko poľskej.

Knieža Albrecht sa teda stal veľmajstrom, a keďže kri­žiacke územie sa po torunskom mieri stalo poľským lé­nom, Albrecht mal povinnosť skladať hold poľskému krá­ľovi. Obľúbený synovec sa vykrúcal z týchto holdov, ako len mohol, lebo išlo aj o peniaze, ktoré vazal musel odovzdávať lénnemu pánovi. Keď sa ujec, dosť zhovievavý voči svojmu synovcovi, jedného roka rozhneval a rozhodne zažiadal o hold, knieža Albrecht vyrazil so svojím vojskom proti Poľ­sku a vkročil na Warmiu. Administrátorom tamojšej kapi­tuly bol vtedy Mikuláš Kopernik, ktorý v tom čase sídlil v Olsztyne. Kopernik vyhlásil obranu olsztynského zámku a, ako sa ukázalo, veľký astronóm bol aj dobrým stratégom, lebo križiaci po neúspešných útokoch museli ustúpiť.

Zakrátko poľské vojsko pod vedením vojvodcu Mikołaja Firleja uštedrilo Albrechtovi rozhodujúcu porážku, po ktorej nastalo štvorročné prímerie medzi križiakmi a Poľskom. Knieža Albrecht na radu Martina Luthera rozhodol sa zho­diť mníšsky habit, prijal luteránstvo a rehoľné panstvo uro­bil svetským kniežatstvom. Prirodzene, uvedomoval si, že po prechode na evanjelickú vieru upadne do nemilosti u pápeža aj u nemeckého cisára, ku ktorému sa vždy utie­kal o pomoc proti Poľsku. Obrátil sa teda znova s prosbou k svojmu ujcovi Zygmundovi Starému, ktorý mu aj tentoraz prejavil láskavosť. Podujal sa obrániť svojho vzdorného sy­novca pred pápežovým i cisárovým hnevom. Vtedy sa knie­ža Albrecht so svojou suitou poponáhľal do Krakova a zložil kráľovi hold, ten slávny pruský hold zvečnený na Matejko-vom obraze. Privinutý k ujcovej hrudi, hojne obdarovaný a obsypaný priazňou, vrátil sa Albrecht do Pruska už nie ako veľmajster, ale ako svetské knieža. Križiaci zhodili ha-

138 Zbigniew Nienacki

bity a poženili sa. To isté urobili aj dvaja biskupi, sambský a pomezanský, a podľa ich príkladu farári aj knieža.

A tak jedného krásneho dňa sa mazúrsky ľud stal z ka­tolíckeho evanjelickým.

V týchto úvahách som sa dostal k ubytovni. Cítil som sa unavený.

V mojej izbe sa svietilo. Pri stole sedel Cagliostro a s ne­vinnou tvárou si vykladal pasians. Had, zvinutý do klbka, spal na poduške na mojej posteli a na Cagliostrovej posteli sa ihrali biele myšky. Králik v klietke nahlas chrumkal mrkvičku.

Naivná tvár Cagliostra, ktorého som považoval za zradcu a judáša, vo mne vzbudila strašnú zlosť. Pomyslel som si, že si robí zo mňa psinu, lebo sa tvárim, že neviem o tom, za akého drúka ma považuje.

Rozhodol som sa, že mu trocha pomútim rozum. - Majstre, - povedal som, rozhliadnuc sa, - nemáte do­

jem, že počas našej neprítomnosti sa ktosi vkradol do tejto izby?

- Nemám taký dojem. - Pokiaľ sa pamätám, mali ste desať škatúľ. A teraz vidím

len deväť. Čo sa stalo s tou desiatou? Toto tvrdenie na okamih majstra zaskočilo. Mal som

predsa na mysli škatuľu, ktorú v noci v prístave dal Walde-marovi Baturovi.

- Svet je ilúzia, - zívol, naznačujúc, že podceňuje moje slová. - Ste si taký istý, že viete rátať do desať?

- Skončil som vysokú školu, - odvetil som. - Nebola to síce Sorbonna ani Oxford, ale predsa sa mi vidí, že rátať do desať som sa naučil.

- Ach, - vzdychol, - ak sa nemýlim, študovali ste huma­nistický odbor. Matematika iste nie je vašou najsilnejšou stránkou.

- Zdá sa mi, že do desať viem narátať.

- A do dvadsať? - Zdá sa mi, že narátam aj do dvadsať. - Do dvadsať? - tváril sa začudovane. - Nikdy som vás

z toho nepodozrieval. Ale rátať do dvadsať je neobyčajne ťažké, a dokonca ani ja, hoci som skončil Sorbonnu a štu­doval som aj u tibetských mníchov, niekedy sa pomýlim, keď treba počítať až do dvadsať.

- Chcete ma preskúšať? - spýtal som sa a cítil som, že sa mi na hlave ježia vlasy.

- Veľmi rád preskúšam vaše schopnosti, - tvrdil. Vstal od stola, siahol do jednej škatule a vybral z nej malé vrecko a neveľkú tácku. Najprv mi podal vrecko a poprosil ma, aby som ho rozviazal a pozrel dnu.

- Vo vrecku sú mince, - povedal som. - Dvadsaťgro-šovky.

- Viete rátať, však? - uisťoval sa Cagliostro. - Prosím, te­da prerátajte mince tak, že ich budete vyberať z vrecúška. Najprv vyberte päť mincí.

Siahol som do vrecúška, vybral som z neho päť mincí a položil som ich na tácku.

- Prosím, teraz vyberte ešte päť mincí. Znova som položil na tácku päť mincí. Vrecúško už bolo

prázdne. - Koľko mincí bolo vo vrecúšku? Há? - chcel vedieť Ca­

gliostro. - Najprv som vybral päť mincí a potom tiež päť, takže vo

vrecúšku bolo desať mincí. - Prosím, dôkladne si prezrite vrecúško. Azda ste tam eš­

te nechali nejakú mincu, - prikázal majster. Nazrel som do vrecúška, potriasol som ním, ohmatal

som ho. Nebolo pochýb, že je prázdne. - Teda tvrdíte, že vo vrecúšku bolo desať mincí? - pove­

dal Cagliostro, keď mi bral vrecúško. - Veru áno. Päť plus päť je desať.

140 Zbigniew Nienacki

- To vás učili na vysokej? - zachichotal sa Cagliostro. Jediným rýchlym pohybom nasypal mince z tácky do

vrecúška. A po sekunde z toho istého vrecúška znova vysy­pal mince na tácku. Lenže teraz bolo na prvý pohľad vidieť, že mincí je oveľa viac.

- Prosím, prerátajte ich, - navrhol majster. Rátal som. Na tácke ležalo osemnásť mincí. - Teda päť plus päť vôbec nie je desať, ale osemnásť, -

povedal Cagliostro. Nasypal mince do vrecúška, zaviazal ho a potom všetko

dal späť do škatule. - Ešte stále ste si istý, že som mal desať škatúľ? - spýtal

sa ironicky. Prikývol som. - Viem, majstre, svet je ilúzia, pravda? A po chvíli, hľadiac mu chladne do očí, som dodal: - Jedného dňa vám urobím taký hókus-pókus, že pôjde­

te ešte raz študovať k tibetským mníchom. A teraz, majstre, ideme spať.

Po týchto slovách som jemne chytil užovku a zo svojej podušky som ju preložil na Cagliostrovu.

Vyzliekol som sa a vliezol som pod prikrývku. Zaspal som ihneď, hlboko a bez snov. Aké šťastie, že človek nemá dar predvídania budúcnosti a nevie, aké nástrahy mu osud pripravuje. Keby som o nich bol vedel, iste by som nebol ani oka zažmúril.

Zobudil som sa dosť zavčasu, oholil som sa a umyl. Maj­ster spal, a keď som ho pomykal za plece, zahundral, že chce spať až do obeda a kašle na raňajky.

Vybral som sa teda do jedálne sám, a keďže som od prí­rody veľmi spoločenský a rýchlo zabúdam na nepríjemnos­ti, hneď ako som videl osamelého Pietruszku, prisadol som si k jeho stolíku, pravdaže, až po otázke, či si môžem pri­sadnúť.

- Tak čo, prútikárstvo majstra Cagliostra prinieslo dobré výsledky? - spýtal som sa prívetivo.

Prehltol kus chleba s maslom, zapil ho čajom a odvetil mi, necítiac iróniu v mojom hlase:

- Prútik ukázal veľa miest, kde na Čertovej hore ležia v zemi nejaké kovové predmety, Ale ako vieš, archeológovia tam nedovolia lopatou ani zakopnúť. Napokon, toto už te­raz nemá význam. Druhý Königov úkryt sa nachádza niek­de celkom inde.

- Ach, tak predsa Diablov strom! - zvolal som víťazosláv­ne. - Dal si sa presvedčiť, že treba hľadať Diablov strom.

Až nadvihol obočie, taký bol prekvapený. - Čo to táraš, Tomasz! Diablov strom? Aký je to zasa čer­

tovský nápad? - Mám na mysli Diablov strom, ktorý rástol na dvore kö-

nigovského domu. Poklepal si prstom po čele. - Počul som iba o jednom strome: strom vedomia dob­

rého i zlého. Či radšej dobrých a zlých informácií. Ty, To­masz, máš zlé informácie. To je všetko, čo ti o tom môžem povedať. A pokiaľ ide o ten Diablov strom, radím ti úprim­ne, neusiluj sa zviesť ma na nepravú stopu. Vystríham ťa: dnes v noci príde sem riaditeľ Marczak, volal mi z Varšavy. Radím ti, pusť sa do sprievodcu po Fromborku, lebo iste bu­de chcieť skontrolovať, ako si ďaleko.

Touto správou ma zaskočil. Teda dnes v noci príde do Fromborku riaditeľ Marczak. Načo? Predchádzajúci deň som premárnil na bezvýsledné hľadanie druhého úkrytu Königovho pokladu. Čo mu odpoviem, ak sa ma spýta na sprievodcu?

Cítil som, že strácam pôdu pod nohami. Ale napriek to­mu som považoval za potrebné vystríhať svojho kolegu.

- Včera, - povedal som Pietruszkovi, - som ti vravel o svojom podozrení, že slečna Anielka, ku ktorej, ak sa ne-

142 Zbigniew Nienacki

mýlim, horíš láskou, spolupracuje s Waldemarom Baturom. Nazlostil si sa na mňa, a predsa dnes už mám istotu. Sleč­na Anielka riadila červený mustang, v ktorom sedel Wal-demar Batura. To ti už stačí?

Mal som ešte na jazyku príhodu s únosom starčeka, ale keďže nešlo o nijaký únos, iba Batura ma riadne dobehol, radšej som mlčal.

A Pietruszka bolestne pokýval hlavou. - Oj, Tomasz, Tomasz, ty neveriaci a nedôverujúci To-

masz. Ja, ako vravíš, horím láskou k slečne Anielke, a ty, ak sa nemýlim, k slečne Ali. Dnes pred raňajkami som si vy­šiel k stánku po cigarety. A vieš, čo som videl? Po ulici išiel červený mustang a riadil ho Waldemar Batura. Vedľa šofé­ra sedela v červenom mustangu slečna Aľa. Vystríham ťa, Tomasz. Tá slečna spolupracuje s Baturom.

Až mi dych vyrazilo, nemohol som zo seba dostať ani slo­va. Aľa v červenom mustangu Waldemara Baturu?

A zrazu som si uvedomil, že o slečne Ali neviem celkom nič.

Nevedno, prečo som tú peknú osôbku obdaril takou ob­rovskou dôverou. S Baturom spolupracuje Cagliostro i sleč­na Anielka. Je vylúčené, že to nerobí aj slečna Aľa? Bol som obklopený „baturovcami", a v tom bola príčina všetkých mojich porážok.

Vstal som od stola a ako opitý som šiel do svojej izby. Pustil som si vodu a strčil som hlavu do umývadla. Niekoľ­ko minút sa mi studená voda liala na rozpálenú hlavu. Až som napokon z postele začul hlas.

- Prepáčte, ale chcete sa utopiť v našom umývadle? Neodvetil som ani pol slova. Dôkladne som si vyšúchal

hlavu uterákom, pričesal som si mokré vlasy, zaklopal som na dvere izby astronóma pána P. a požiadal som ho o roz­hovor v súvislosti s prípravou turistického sprievodcu. Po­tom, až do poludnia, som chodil s pánom P. po frombor-

skom návrší a zápalisto som diskutoval o observatóriách Mikuláša Kopernika.

A po obede som vyše dvoch hodín rovnako krúžil po ka­tedrálnom návrší v spoločnosti historika pána S. a znova som zápalisto diskutoval o observatóriách Mikuláša Koper­nika.

Po tých dišputách - chýlilo sa už k večeru - som mal v hlave taký chaos, že som znova pocítil veľkú potrebu po­brať sa do svojej izby a strčiť hlavu pod vodovod. Našťastie v izbe nebol Cagliostro, ktorý by sa bol iste pokúsil dať mi umelé dýchanie.

144 Z b i g n i e w N i e n a c k i

Hľadanie Diablovho stromu • Čo videla Zośka Valčíková • Na stope zločinca • Noc v katedrále • Vchod do podzemia • Teufelsbild čiže Diablov obraz • Medzi truhlami a kostrami •

Pasca • Druhá skrýša plukovníka Königa

Celodenné hľadanie prinieslo dobré výsledky. Baśka so Zośkou našli niekoľko ľudí, ktorí bývali vo Fromborku ešte pred vojnou i počas nej. Všetci poznali rodinu Königovcov a ukázali im miesto, kde sa kedysi nachádzal ich dom, zni­čený v bojoch o mesto. Otec plukovníka Königa - ako vy­svitalo z ich informácií - bol na okolí známym murárskym majstrom, jeho syn urobil kariéru v smutne známej hitle­rovskej SS.

Zośka Valčíková ma doviedla na veľké námestie neďale­ko vodovodnej veže. Tam už na nás čakal Baśka.

- Kde rástol Diablov strom? - spýtal som sa a rozhliadol som sa po námestí.

Chlapec si vzdychol: - Toto, žiaľ, nikto presne nevie. Rástli tu akési staré stro­

my, ktoré dolámali delostrelecké náboje. Baśkova družina dôkladne vyzbierala tehly a vyviezla ich

na nákladnom aute. Potom celý terén vyrovnala, vysiala trá­vu a do dvoch dlhých záhonov posadila stovky pekne kvit­núcich sirôtok. Toto námestie - dôkaz pracovitosti skaut­skej družiny - získalo víťazstvo v akcii „Frombork 1001".

A teraz Baśka hľadel raz na pekné námestie, raz hádzal neistým okom na mňa.

D V A N Á S T A K A P I T O L A

- Ak to považujete za nutné, - vyjachtal konečne, - dalo by sa kde-tu vykopať diery na námestí a pohľadať Königov úkryt.

„A zničiť vašu prácu," pomyslel som si. Nesúhlasne som zavrtel hlavou.

- Nevieme, kde rástol Diablov strom. Hľadanie „naslepo" neprinesie nijaký výsledok. Nechajme to na magistra Piet-ruszku. On je tu na to, aby našiel Königove úkryty.

Toto rozhodnutie chlapca potešilo. Námestie vyzeralo veľmi pekne a už myšlienka, že by sa tu mali kopať diery, bola strašná.

- Tak ja už idem, - povedal náhlivo. - Dnes máme v tá­bore slávnostný nástup. Prídu nás navštíviť skauti zo su­sedného tábora.

Zostal som na námestí len so Zośkou, ktorá ako kroni-kárka družiny mala kopu volného času.

Ako zvyčajne, nevedela postáť na mieste. Zavrtela sa na jednej nohe, akoby naznačovala, že ma vyzýva do tanca. Myšlienka, že na námestí, kde rástol Diablov strom, by som mal tancovať valčík so Zośkou, videla sa mi taká komická, až som sa rozosmial. Moja dobrá nálada dievča zarmútila.

- Je dobré, že ste nevzali na seba hľadanie druhého úkry­tu, ale hádam len nemáte v úmysle sedieť vo Fromborku so založenými rukami?

- Ach, konečne chceš zažiť nejaké nádherné dobrodruž­stvo? - domýšľal som sa.

- No veru, - prikývla. - Musím mať o čom rozprávať, keď sa vrátim z prázdnin.

- Neboj sa. Dobrodružstvo príde k nám samo. Hľadaním pokladu nech sa trápi kolega Pietruszka, my si všimneme Waldemara Baturu. Ten človek mi nedá spávať, - tvrdil som prehnane, lebo doteraz som spával veľmi dobre. - Som si is­tý, že práve on sa skrýva za záhadou vzácnych mincí. Mu­sím ho odhaliť. Moje predpoklady sa potvrdili: Batura je vo

146 Zbigniew N i e n a c k i

Fromborku. Len, dočerta, kde? Kde je jeho skrýša? Ak máš trocha času, Zośka, obzri sa po Fromborku, a keby si Baturu uvidela, daj mi vedieť. Budem doma v ubytovni.

- Rozkaz! - zasalutovala. Stisla mi pravicu a valčíkovým krokom sa pobrala do tá­

bora pri zálive. Ja som vošiel do kníhkupectva neďaleko vo­dovodnej veže. Chcel som si kúpiť nemecko-poľský slovník, lebo mi zišlo na um ešte raz rozšifrovať to „Teufelb".

Slovník nemali, ale zaujali ma albumy s maliarskymi re­produkciami. Boli drahé, nie pre moje vrecko, tak som ich iba prezrel a hneď som šiel k ubytovni.

Spomenul som si na blížiaci sa príchod riaditeľa Marcza-ka a zasadol som k stolu, aby som si usporiadal poznámky z rozhovorov s astronómom a historikom. Nový turistický sprievodca po Fromborku musel predsa zachytiť najnovšie výsledky výskumov v tomto meste.

Pracoval som už dosť dlho, keď som začul klopanie. Po chvíli sa dvere odchýlili a do izby strčila hlavu Zośka Valčí­ková.

- Pred chvíľou som videla Waldemara Baturu, - oznámila. - Kde? - vyskočil som od stola. - V uličke pri katedrále. Stál tam, akoby niekoho čakal. Nechal som na stole otvorený zošit s poznámkami a spo­

lu so Zośkou sme ihneď vybehli z ubytovne. Našli sme sa v záhrade a odtiaľ sme šli po kamenných schodoch vedú­cich dolu na ulicu, ktorá bola na úpätí katedrálneho ná­vršia.

Bol už neskorý večer. Zastali sme na schodoch a hľadeli sme dolu na slabo osvetlenú uličku. Vo svetle pouličnej lampy som zazrel štíhleho muža. Áno, bol to Waldemar Ba-tura. Stál tam v koženom saku a fajčil cigaretu. Akoby na niekoho čakal. Azda na Cagliostra?

Zrazu pozrel dohora a uvidel nás na schodoch. Rýchlo hodil cigaretu na zem, pristúpil ju nohou a vykročil hore

uličkou, ktorá na tomto mieste, ako vieme, stúpala na ka­tedrálne návršie. Hneď sa nám stratil z očí, ale v nočnom ti­chu sme počuli zvuk jeho rýchlych krokov.

Vystopovať Baturovu skrýšu, mať možnosť pozorovať ho - práve po tom som už dávno túžil. Preto sme ho začali na­háňať, aby sme ho nestratili z očí.

Ale kým sme zbehli dolu schodmi, on už bol hore a zmi­zol za rohom osemuholníkovej veže v múroch okolo pev­nosti. Bolo nad slnko jasnejšie, že Batura má čosi na svedo­mí, keď vzal nohy na plecia, len čo nás zazrel.

Vybehli sme spoza nárožia a videli sme, že vošiel do hlav­nej brány pevnosti. Teda utekal na nádvorie fromborskej katedrály. Prečo práve ta a nie smerom do mesta?

Neuvažoval som nad tým, len som pridal do kroku. Do­stali sme sa so Zośkou k bráne a našli sme sa na katedrál­nom nádvorí.

Bolo tam veľmi tma. Mesiac visel nad zálivom, ale ob­rovský masív gotickej katedrály vrhal tieň na južnú časť ná­dvoria.

Chvíľu sme bezradne stáli a márne sme sa usilovali oča­mi preniknúť hustú tmu. Potom sme začuli akýsi zvuk od priechodu z kapitulára do katedrály. Zdalo sa nám, že ktosi ide popod oblúk a mieri do severnej časti nádvoria medzi katedrálou a severnou stranou pevnosti.

Nemal som pri sebe baterku a tma bola ako v rohu. Ka­tedrála bola zahalená do tmy a svietili iba okná múzea, kto­ré bolo umiestnené v biskupskom paláci. Svietilo sa aj v akejsi malej prístavbe pri múroch, pravdepodobne u kos­tolníka. Svetlo z okien padalo na zem len na niekoľko met­rov, ďalej už bola nepreniknuteľná tma. Šli sme takmer len podľa hmatu, až tma zhustla ešte väčšmi. Boli sme pod priechodom.

V severnej časti nádvoria bolo o niečo jasnejšie, lebo -ako som spomínal - mesiac svietil nad zálivom, a hoci vy-

148 Zbigniew Nienacki

soké obranné múry tienili jeho svit, mesačné svetlo sa od­rážalo od stien katedrály, splývalo dolu a trochu osvetľova­lo trávnik nádvoria.

Túto časť turisti navštevujú len zriedka, lebo tvorí akoby úzku uličku medzi múrmi a kostolom. Rastie tu vysoká trá­va, cez ktorú je vyšliapaný chodník. Uličku sme videli tak­mer do konca, až po pamiatkovým úradom chránené stav­by kúrií opreté o múry. Ak nás sluch neoklamal a Batura šiel práve sem, museli by sme ho vidieť. Aj keby bežal ako rýchlik, nestihol by zatiaľ obehnúť okolo mohutnej stavby.

Lenže Baturu nikde nebolo. Vrhli sme sa dopredu a obzerali sme sa na všetky strany,

predovšetkým sme dávali pozor, či sa niekto neschováva vo výklenkoch múrov pevnosti. Tých výklenkov tu bolo naozaj dosť a v každom z nich bola tma, v ktorej sa človek ľahko mohol zatajiť.

V jednom z výklenkov sme našli železné bočné dvere do katedrály. Zdalo sa, že sú zamknuté na sedem zámkov. Bu­dili dojem, akoby boli už roky nepoužívané. Ale Batura sa nemohol prepadnúť pod zem. Bolo ho preto treba hľadať aj tam, kde by sme normálne nehľadali.

Zośka chytila kľučku dverí. A tie sa odchýlili celkom ľah­ko, ba nehlučne, akoby ich závesy boli čerstvo naolejované.

Škrtol som zápalkou a uvideli sme úzku chodbičku, kto­rá viedla priamo do bočnej lode katedrály. Vošli sme, zá­palka mi hneď zhasla v prstoch.

A znova nás obklopila strašná tma. Veď si len predstavte do tmy zahalenú obrovskú sväty­

ňu chrámu. Cez úzke, vysoko umiestnené okná preniká len veľmi málo mesačného svitu, všetko je pohrúžené tak­mer v úplnej tme. Ak Batura vošiel sem - a o tom nebolo pochýb - hľadať ho tu by bolo neužitočnou stratou času. Boli tu stovky miest akoby vymyslených len preto, aby ukryli toho, kto sa ukryť chcel. Stĺpy, oltáre, výklenky mú-

rov, kaplnky, drevené lavice, presbytérium, kazateľnice, bočné lode, chór s organom. A ja som nemal ani baterku. Zápalky prenikali tmu len na niekoľko metrov. Keď zhasli, tma bola ešte väčšia.

Stáli sme v bočnej lodi a načúvali sme. Azda sa Batura niečím prezradí a začujeme zvuk jeho krokov.

Ale vo fromborskom chráme bolo také ticho, až v ušiach zaliehalo. Naše dýchanie sa zdalo strašne hlasité.

A v tej tme blikala iba červená lampôčka pred hlavným oltárom...

Už som bol rozhodnutý, že opustím katedrálu, zatvorím železné dvere, postavím sa k nim na stráž a Zośku vyšlem, aby pohľadala kostolníka alebo farára a oznámila im, že zlo­dej sa vkradol do katedrály. Lež kým vo mne toto rozhod­nutie dozrelo, takmer súčasne - Zośka i ja - všimli sme si slabé svetielko, ktoré prenikalo odkiaľsi z pravej strany v blízkosti hlavného oltára.

A hneď bez toho, aby sme sa dohovárali alebo dali si ne­jaké znamenie, vykročili sme opatrne týmto smerom. Prešli sme cez hlavnú loď a zistili sme, že svetlo preniká spoza od­chýlených železných dverí v stene. Azda sa Batura ukryl v nejakom bočnom priestore? Ale prečo za sebou poriadne nezatvoril dvere?

Zośka ich trocha väčšmi odchýlila. Zlovestne zavŕzgali akýmsi ponurým, nepríjemným škripotom. Uvideli sme neveľké odpočívadlo a úzke, dolu vedúce točité schody. Viedli hádam do krýpt v podzemí kostola. V malej nike, vý­klenku v stene, horel na odpočívadle zvyšok sviečky. Jeho žiara osvetľovala schody a prenikala až do hlavnej lode.

Srdce sa mi hlasno rozbúšilo. Boli sme na stope akejsi nezvyčajnej záhady. Schody do podzemia - viete si predsta­viť lepšiu šťastnú náhodu pre hľadača dobrodružstiev?

Ani chvíľu som neváhal. Stúpil som na odpočívadlo a vzal som z niky horiacu sviečku. Ja prvý a za mnou Zośka

150 Zbigniew Nienacki

Valčíková - krok za krokom sme schádzali po kamenných schodoch do podzemia.

Chodba so schodmi sa skrútila a svetlo sviece nám umožnilo vidieť dosť veľkú kryptu s polkruhovým stropom. Vypĺňali ju truhly. Stáli natlačené vedľa seba, tu i tam leža­li jedna na druhej. Väčšina z nich bola baroková. Jedna z truhiel, privalená ďalšími, ktoré boli na nej, bola nalome­ná a ukázala svoje vnútro - ľudskú kostru ceriacu žlté zuby.

V kúte krypty som uvidel pootvorenú truhlu, v ktorej bo­li pozostatky z tých truhiel, čo sa rozsypali. Bez ladu a skla­du tam ležali píšťaly, rebrá, lebky a vysušená mŕtvola aké­hosi kanonika so zvyškami zotletej čiernej reverendy.

Pod múrom bola opretá kamenná tabuľa, ktorá odpadla kdesi zo steny a preniesli ju sem. Z tabule hľadela vytesaná kostra, ukazovala prstom na nás a nápisom vravela:

„Tým si, čím ja som bol. Tým budeš, čím ja som." Náš dych hýbal plameňom sviečky, tiene, ktoré sme

vrhali, tancovali po stenách a strope krypty, zdalo sa, že to akési čierne postavy sa vykláňajú spoza truhiel a vábia nás k sebe.

- Preboha! Pozrite! - zjajkla Zośka a silne ma chytila za ruku.

Obrátil som hlavu tým smerom, kam hľadela. Pozerala na strašný obraz diabla, zamurovaný do steny

krypty. Bol to basreliéf, monštruózne škaredá tvár, ktorá pripomínala trochu človeka, trochu akési zviera s rohmi. Ten človekozver mal otvorené ústa a rehotal sa, ukazujúc riedke, ostré zuby.

Okolo basreliéfu som si všimol červenú ryhu, stopu po čerstvo odlúpanej omietke. Prednedávnom sa ktosi usilo­val vybrať basreliéf zo steny. Na zemi ešte ležalo kladivo a dláto.

- Čo je to? - spýtala sa zarazená Zośka. - Je to Teufelsbild, - povedal som. - Diablov obraz. Za

touto tabuľou s obrazom diabla je druhý úkryt plukovníka Königa.

- Teda vy ste našli druhý Königov úkryt? - radostne šep­kala Zośka.

- Ja? - mykol som plecami. A trpko som dodal: - Batura už doň nazrel, Zośka. A mňa sem naschvál doviedol.

- Čo to vravíte? Hneď zabehnem po chlapcov a po pána Pietruszku. Odhalíme poklad, - vravelo vzrušené dievča.

Smutne som pokýval hlavou. - Radšej sa obzri po nejakom pohodlnom mieste na spa­

nie. O chvíľu dohorí sviečka a potom zostaneme v tme. - Veď môžeme stadeto vyjsť. - Nie, Zośka. Pokiaľ dobre chápem situáciu, dvere z kryp­

ty sú už zamknuté. Sme v pasci. Neverila mi. Vzala mi z rúk zvyšok sviečky a rozbehla sa

hore schodmi. Po chvíli sa vrátila do krypty. - Máte pravdu, - zašepkala. - Ktosi za nami zavrel dvere.

A čo...? Čo bude teraz? - Zdá sa mi, že najpohodlnejšie nám bude v tamtom kú­

te, - povedal som. - A nik nás odtiaľto nepustí? - Jej strach bol čoraz väčší. - Ale čoby! Pustia nás. Zajtra ráno. Viem si predstaviť

pokračovanie tohto príbehu, - vyhlásil som ľahostajným hlasom.

- Kto nás tu zavrel? - Waldemar Batura. - Ale prečo? - Zakrátko sa to dozvieš. Poviem ti len jedno: vyviedol

nám podobný kúsok ako ten so starčekom. Podviedol nás a priviedol do podzemia, priamo do druhej skrýše.

- Veď to. Teraz môžeme do nej nazrieť. Tu leží kladivo i dláto.

- Ale hneď nám zhasne svieca. A okrem toho, Zośka, ide mu práve o to, aby som nazrel do skrýše. Ty mi budeš sved-

152 Zbign iew N i e n a c k i

kom, že som vôbec ani len nechytil kladivo a dláto a neusi­loval som sa vybrať zo steny Diablov obraz.

- To vôbec nechápem, - vzdychla si dievčina. - Vidíš tú červenú čiaru okolo kamennej tabule? Batura

tu už bol pred nami a Diablov obraz zo steny vybral. Som si istý, že úkryt je vyrabovaný, a s touto záležitosťou nechcem mať nič spoločné.

Vyzliekol som si plášť a pobral som sa do kúta ponurej krypty.

- Nie, tam nie! Tam je truhla a kostry, - jajkala Zośka. - Truhly a kostry sú tu všade, - tvrdil som upokojujúco.

- Neboj sa mŕtvych. Tí nie sú strašní a nič proti nám neku-jú. Ležia tu už stáročia a spia večným spánkom.

Zvinul som plášť a položil som ho do kúta krypty. Sadol som si naň a vedľa mňa si čupla Zośka. Dievčatko ma jed-nostaj držalo za ruku.

- Vy sa nebojíte? - spýtala sa konečne, aby prekonala vlastný strach.

- Nie, Zośka. Už som ti povedal, že mŕtvych sa nebojím. Sviečka pomaly dohárala. Zośka sa poobzerala po krypte. - To tu leží Mikuláš Kopernik? - spýtala sa. - Nie. Truhly sú zväčša barokové, a Kopernik žil v časoch

renesancie. Štýl doby sa odrážal aj v truhlách. Inakšie sú go­tické, inakšie renesančné a ešte inakšie barokové. Naprík­lad gotické truhly pripomínajú lichobežníkové škatule. A tieto, ako vidíš, majú jemné polkruhové oblúky.

- Tak naozaj sa nebojíte? - Nie. A ty? - Ja? - uvažovala. - Ja sa asi tiež nebojím. Veď som chce­

la prežiť dobrodružstvo. - A toto je najozajstnejšie dobrodružstvo. - Keď rozpoviem spolužiačkam o noci, ktorú som strávi­

la v krypte medzi truhlami a kostrami, nik mi nebude chcieť veriť, - uvažovala nahlas.

A vedomie, že o svojom dobrodružstve bude rozprávať kamarátkam, jej tuším dodalo trocha odvahy. Ale ruky sa mi nepustila.

Znova sme dlhšiu chvíľu pozerali, ako svieca dohára, ako sa zmenšuje plamienok knôtu a kryptu pomaly zahaľuje tma.

- Nesmiem sa báť tmy, - ozvala sa Zośka. - Môj otec je baník. Uhoľné bane sú ozajstným labyrintom tmavých cho­dieb. Baníci si nosia špeciálne lampy, ale predsa pol života trávia v podzemných štôlniach.

- Sú odvážni, však? - To sú. Veď im ustavične hrozí nebezpečenstvo. A ja

som dcéra baníka, tiež musím byť odvážna. - Tými slovami akoby si dodávala odvahu.

Zrazu sviečka zaškvrčala a zhasla. Azda to bolo aj lepšie, že sme už nevideli truhly, ktoré nás obklopovali.

Dookola panovalo úplné ticho, počul som aj údery vlast­ného srdca. Potom, keď nás prenikol chlad podzemnej krypty, vyzliekol som si sako a prikryl som ním dievča.

Zośka si položila hlavu na moje plece a stále ma držala za ruku. Sprvu mi ju silne stískala, neskôr stisnutie zoslab­lo. Domyslel som si, že zaspala.

No ja som dlho nemohol zaspať. Azda preto, že mi bolo zima?

Či som si zrazu uvedomil všetky chyby, ktoré som po­robil...

154 Zbigniew Nienacki

T R I N Á S T A K A P I T O L A

Neviem, ako dlho som spal. Zobudili ma kroky nad hla­vou. Ktosi, dokonca niekoľko osôb kráčalo po kamennej dlažbe nad podzemnou kryptou. Pozrel som na fosforesku­júce ručičky hodiniek: bolo takmer šesť hodín ráno. Tu, pri­rodzene, bolo stále tma ako v hrobe, veď to aj bola krypta.

Aj Zośka sa prebrala. - Bŕŕŕ, aká zima, - zapišťala a zachvela sa od chladu ka­

mennej krypty. Začuli sme škrípanie dvier, potom kroky na schodoch.

Blyslo svetlo a po chvíli vošli do krypty tri osoby: Pietrusz-ka, riaditeľ Marczak a starší, prihrbený muž, ktorý držal v ruke hrubú zažatú sviecu.

Uvideli nás sedieť pri stene krypty. Magister Pietruszka povedal:

- Nevravel som to, pán riaditeľ? Len čo som sa dozvedel od pána kostolníka, že sa mu stratil kľúč od podzemia, hneď som mal podozrenie.

Vstal som zo zeme a pretiahol som si skrehnuté údy. Po noci strávenej v nepohodlnej polohe som si cítil každú kos-tičku v tele.

Pristúpil ku mne muž so sviecou. - Prečo ste ukradli kľúč od podzemia?

Vyslobodenie z pasce • Pietruszka ma obviňuje • Čo bolo v druhom úkryte? • Päť zlatých kalichov •

Všetko sa obracia proti mne • Cagliostro sa pretvaruje • Riaditeľova topánka a had Petríček • Raňajky s riaditeľom •

Odkiaľ Kopernik robil pozorovania? • Svitlo mi v hlave • Zradná slečna

Magistra Pietruszku opanoval hnev. - Vidíte, pán riaditeľ? Tomasz sa tu mal zaoberať písaním

sprievodcu a nejakými svojimi úlohami, a on hľadá poklad. A ešte akými metódami? Pomocou krádeže.

Riaditeľ Marczak hľadel na mňa so strašne zmrašteným čelom.

- Vysvetlite nám to, pán Tomasz. Zívol som a ohmatával som si ubolené telo. - Kľúč som neukradol, - vyhlásil som. - Pán riaditeľ, vo

Fromborku vystrája Waldemar Batura a jeho banda. Včera večer som ho stretol. Šiel som za ním, aby som zistil, kde sa skrýva. Ľstivo ma zaviedol sem do podzemia a zamkol za mnou dvere. Preto som tu.

- Čo to tára? - pohoršoval sa Pietruszka. - Veď ste sám vi­deli, pán riaditeľ, že dvere boli otvorené a kľúč bol v nich.

- Boli otvorené? - začudoval som sa. - Chápem. To zna­mená, že pred vaším príchodom Batura dvere otvoril.

Pietruszka ukázal na Teufelsbild na stene a na dláto a kladivo, ležiace na zemi.

- Tomasz už stihol dostať sa do úkrytu. - Nie, - odporoval som. - Ničoho som sa ani nedotkol.

Keď sme sem vošli, dláto a kladivo ležali na zemi a okolo kamenného obrazu bola červená škára. Toto dievča je mi svedkom, - ukázal som na Zośku.

Riaditeľa Marczaka pri pohľade na zimou sa trasúce dievča pochytil hnev. Pohladkal Zośku po hlave a po­vedal:

- Že sa nehanbíte brať so sebou deti na nočné výpady! Preboha, aká je premrznutá!

- To bolo proti našej vôli, - rýchlo vysvetľovala Zośka. -Pán Tomasz to vôbec nechcel. Ktosi nás tu v podzemí za­tvoril. Pán Tomasz vraví čistú pravdu.

Pietruszka znova začal nahnevane gestikulovať. - Neverím! - kričal. - Ani slova neverím. Také mladé

156 Zbigniew Nienacki

dievčatá vedia krásne klamať. Aj ja, keď som chodil do ško­ly, som klamal ako najatý.

Riaditeľ Marczak nevyslovil svoju mienku, lebo, ako kaž­dý nadriadený, bol opatrný a nerobil unáhlené rozhodnutia.

- Zaoberajme sa radšej Königovým úkrytom, - navrhol. - Preto som sem prišiel. Teda toto je Teufelsbild, - dodal, pozerajúc na kamennú tvár diabla.

Magister Pietruszka chytil dláto a kladivo. Veľmi ochotne sa pustil do roboty, aby vybral kamenný obraz zo steny. Ne­bolo to ťažké, keď to už ktosi - dozaista Batura - urobil pred ním. Platňu s rytinou diabla sa podarilo vybrať zo steny bez väčšej námahy.

A v kamennej nike sme uvideli štyri pekné staré minia­túry. Jedna už na prvý pohľad vyzerala na výtvor známej Holbeinovej dielne. Vo väčšej škatuli, obalenej starými ne­meckými novinami, bol jedálenský servis zo sèvrského por­celánu. Úkryt vypĺňalo dvanásť umelecky zdobených strie­borných barokových svietnikov. Vedľa nich stálo päť strieborných omšových kalichov, urobených dosť primitív­ne. Všetky predmety okrem kalichov mali veľkú muzeálnu hodnotu.

- No, našťastie nič nezmizlo. Súhlasí to do bodky s Kö­nigovým súpisom, - tvrdil natešený Pietruszka. - Dúfam, pán riaditeľ, že v protokole o nájdení úkrytu sa zmienite o tom, že som ho našiel ja. Veď ja som vás ešte včera tele­fonicky informoval a poprosil som vás, aby ste prišli. Me­dzitým sa tu zjavil Tomasz. Lenže nie on, ale ja som našiel druhú skrýšu s Königovým pokladom.

- Tak to aj napíšem, - potvrdil riaditeľ Marczak a zapiso­val si do notesa protokol.

Nesmelo som poznamenal: - Kalichy mali byť zlaté a vysádzané drahokamami. Ale

sú strieborné a bez väčšej ceny. Také kalichy si bez ťažkostí zadovážite v predajniach starožitností.

- Čo zasa? - čudoval sa Pietruszka. - Ako vieš, že mali byť zlaté? Schovával si ich spolu s Königom?

- Nie. Ale nemyslím si, že by niekto ukrýval bezcenné ve­ci. Ako vieme, omšové kalichy bývajú zo zlata a niekedy sú zdobené drahokamami. Myslím si, že zlodej takého typu, ako bol König, naraboval a schoval zlaté kalichy.

- Lenže nemáš nijakú istotu, - tvrdil Pietruszka. - Chceš len zmenšiť môj úspech. Rád by si zasial nedôveru do ria­diteľovho srdca. Máš istotu, pokiaľ ide o tie kalichy, alebo nie?

- Nie, - odvetil som úprimne. - Nemám nijakú istotu. Ale viem, že ktosi tu bol pred nami a otvoril úkryt. A ne­urobil to pre nič za nič.

- Ale nemáš istotu, - nahnevane zopakoval Pietruszka. -Sú to len tvoje dohady.

- Len pokojne, páni, - chlácholil nás Marczak. - Ak má­te nejaké podozrenie alebo nároky, prosím, vybavte si ich neskôr. Teraz podpíšte tento protokol.

A dal protokol podpísať kostolníkovi, mne, Pietruszkovi, ba aj Zośke Valčíkovej. Sám ho tiež podpísal.

- Veľmi vás prosím, pán riaditeľ, - ozval sa Pietruszka, -aby ste do protokolu poznačili ako postskriptum, že na mieste objavenia pokladu sme našli Tomasza a toto dievča.

Riaditeľ Marczak to dopísal. Uvedomil som si, že takto sa Baturovi jeho bystrý zámer celkom splnil. Dostal som sa do pasce. Každé podozrenie, ktoré vyslovím, automaticky sa obráti proti mne. Nedokážem, že dláto a kladivo nepatrili mne a že som sa ani nedotkol Diablovho obrazu.

Chytil som Zośku za ruku a vyšli sme z krypty. Ach, ako radostne sme privítali slnečné lúče, ktoré sa rozlievali po katedrálnom nádvorí! Vyzeralo to, že bude krásny deň, nebo bolo blankytne modré, bez jediného mráčika. V ta­ké ráno každú pociťuje radosť, ale ja som sa nemal prečo tešiť.

158 Zbigniew Nienacki

Zośka to asi pochopila, lebo mi súcitne povedala: - Namočili ste sa do riadnej kaše. - To hej. Utrpel som knokaut v treťom kole. Podľa všet­

kých športových pravidiel musím opustiť ring. - A opustíte ho? - Nie. Veď nie sme v ringu. Musím získať to, čo si Batu-

ra prisvojil. Oprášili sme si zo šiat prach z krypty. Poďakoval som sa

Zośke za pomoc pri sledovaní Baturu, stisol som jej rúčku a poprosil som ju, aby o našej nočnej príhode porozprávala Baśkovi.

- Máte pre nás nejaké nové úlohy? - spýtala sa pri od­chode.

- Treba nájsť táborisko alebo dom, v ktorom býva Wal-demar Batura. Musím sa presvedčiť, či naozaj vymenil zlaté kalichy za strieborné, - povedal som.

- Ako to urobíte? - Neviem. Teda - zatiaľ neviem, - dodal som. Rozlúčili sme sa. Zośka šla do skautského tábora a ja do

svojej izby v ubytovni. Cagliostro ešte ležal v posteli, hoci už nespal. - Panebože, ako som sa o vás bál, - povedal. - Celú noc

vás nebolo. - Akýsi lotor ma zatvoril do podzemnej krypty v kated­

rále, - vysvetlil som. A porozprával som Cagliostrovi o nočnej príhode, hoci

mi bolo jasné, že on o nej vie rovnako dobre ako ja, lebo sa možno aj sám zúčastnil na nastražení pasce. Ale chcel som ho uistiť, že ešte stále neviem o role, ktorú vedľa mňa hrá.

- Prehral som, - priznával som si. - Moja česť utrpela, ale v podstate sa teším: poklad sa dostane do múzea.

- A nič sa z úkrytu nestratilo? - spýtal sa Cagliostro. - Všetko je v poriadku. Počet vecí, nájdených v skrýši,

zhoduje sa so súpisom, ktorý nechal König.

- V takom prípade aký zmysel mala tá zinscenovaná pas­ca na vás? - spýtal sa naivne.

- Myslím, že šlo o to, aby sme sa ešte väčšmi rozkmotri-li s magistrom Pietruszkom, - klamal som. Nechcel som to­tiž, aby Batura vedel, že ho podozrievam zo zámeny zlatých kalichov za strieborné.

- Je to veľmi pravdepodobné, - prisvedčil Cagliostro. Práve som sa oholil, keď na dvere izby zaklopal riaditeľ

Marczak. - Pozývam vás na raňajky, - povedal zlovestne. - A po­

tom sa s vami chcem porozprávať. To znelo ešte hrozivejšie. Predstavil som riaditeľovi Cagliostra, ktorý ešte stále le­

žal v posteli. - Majster čiernej a bielej mágie? - pokýval hlavou riadi­

teľ Marczak, akoby mi tým dával najavo, že v mojej terajšej situácii ma môže zachrániť iba kúzelník. - Magister Piet-ruszka mi vravel, že sa z vás stáva černokňažník.

- Známosť s pánom Cagliostrom má na svedomí vaša sek­retárka, - odvetil som.

- Ale čo? - čudoval sa riaditeľ Marczak. - Pána Cagliostra ste spoznali prostredníctvom pani Zośky? Nikdy by som ne­bol povedal, že moje oddelenie je azylom kúzelníkov. Len­že pokiaľ ma pamäť neklame, cirkusy majú na starosti o po­schodie vyššie.

V tej chvíli kdesi spod Cagliostrovej postele, spomedzi škatúľ, ktoré tam stáli, vyliezol had Petríček. Riaditeľ Mar­czak naňho pozorne hľadel, ale nedal na sebe poznať, že si hada všimol. Nešlo mu do hlavy, že by sa po izbe kultúrnych ľudí plazili hady, tak si radšej myslel, že sa mu to iba zdá.

- Svet je ilúzia, - povedal Cagliostro ako zvyčajne svoju obľúbenú formulu.

- Ach tak? - ozval sa riaditeľ Marczak. - Pokiaľ ide o mňa, mám v živote čoraz menej ilúzií.

160 Zbigniew Nienacki

Had sa plazil čoraz ďalej, teda čoraz bližšie k nohe riadi­teľa Marczaka. Akoby ho zaujímala riaditeľova topánka.

- Hm. Ehm, - dvakrát zahmkal riaditeľ. Ale tie známe riaditeľove hmkania, ktoré vyvolávali po­

plach medzi pracovníkmi jeho oddelenia, neurobili na hada nijaký dojem. Ďalej sa približoval k riaditeľovej to­pánke.

Riaditeľ Marczak to nevydržal. - Čo je to za zvera? - spýtal sa, len ťažko ovládajúc zne­

pokojenie. Neozval som sa. Tváril som sa, že som zaujatý oblieka­

ním čistej košele. Napokon, bol som k riaditeľovi obrátený chrbtom. Cagliostro sa tiež neráčil zaujímať o to, na čo ria­diteľ ukazoval. Pohodlne sa naťahoval na posteli a pozoru­júc strop, povedal:

- Niekedy sa človeku zdá, že čosi vidí, a predsa nič nevi­dí, že čosi chápe, a predsa nič nechápe. Pokiaľ ide o mňa, vidím na strope žltý fľak, pripomínajúci baziliška, toho roz­právkového netvora, ktorého pohľad usmrcuje. Ale predsa som rozumný človek a uvedomujem si, že to nie je bazili-šok, ale obyčajný žltý fľak.

- Ehm, - znova zahmkal riaditeľ Marczak. - Zdá sa mi, že čosi po mne lezie. Po chrbte, - dodal.

Obrátil som sa a pozrel som riaditeľovi na chrbát. - To je len myš, - vysvetlil som. - Hádam mi nechcete nahovoriť, že po mne lozia myši?

- nahnevane odsekol riaditeľ. - Svet je ilúzia, - zazíval Cagliostro. Medzitým myš prešla z riaditeľovho chrbta na riaditeľo­

vo plece. - A predsa čosi po mne lozí, - znova sa ozval riaditeľ. - Vravel som vám, že je to myš, - tvrdil som, zapínajúc si

gombíky na košeli. - Pri svojej nohe vidím hada, - desil sa riaditeľ.

- To je možné, - prehodil som ľahostajne. A začal som si zaväzovať kravatu.

Medzitým myš prešla z pleca na rukáv riaditeľovho saka. - Mali ste pravdu. Je to naozaj myš, - riaditeľ pozeral na

bielu myšku, ktorá sa mu prechádzala po rukáve. - A vaše slová sa mi videli neuveriteľné.

- Veď to, - nadviazal som na to, čo povedal riaditeľ. -Niekedy sa vám moje slová vidia neuveriteľné, ale potom vysvitne, že som predsa mal pravdu.

Riaditeľ Marczak sa pokúsil chytiť myš za chvostík, ale myška ušla na stôl.

Riaditeľ opatrne vstal zo stoličky a usiloval sa nezašliap-nuť hada.

- Radšej poďme na raňajky, pán Tomasz. Aj ako dieťa som nerád chodil do zoo.

Raňajky - podľa jazyka diplomatov - prebehli v milom a srdečnom ovzduší. Rozprávali sme sa o všetkom možnom a starostlivo sme sa vyhýbali téme Königových skrýš, slizkej ako hadia koža.

Konečne riaditeľ nevydržal a spýtal sa: - Ešte stále si myslíte, že som ako ten bohatý vdovec,

ktorý na hrob svojej ženy postavil kríž s jedenástimi dia­mantmi?

- Áno, pán riaditeľ. Pri objavení každej Königovej skrýše išlo o malý hókus-pókus. Zmizli tri nezvyčajne vzácne min­ce, ale súčasne nezmizlo nič. Stratilo sa päť kalichov, a pred­sa vieme, že sa nič nestratilo. Všetko súhlasí s Königovým súpisom.

- Podľa čoho tak usudzujete? - Videli ste predsa dláto a kladivo, aj červenú škáru oko­

lo Diablovho obrazu. - Ale v podzemnej krypte sme nestretli Waldemara Ba-

turu, ale vás, milý Tomasz. - Vravel som, že ma tam vlákali a zatvorili.

162 Zbigniew Nienacki

- Dvere do podzemia bolí otvorené, kľúč bol zastrčený y zámke.

- A nestačí vám informácia, že Waldemar Batura sa zdržiava vo Fromborku?

- Je to slobodný človek ako ja a vy. Môže sa zdržiavať, kde chce. Pripúšťam, že na vlastnú päsť hľadá Königove úkryty. Je to dovolené. Každý môže hľadať poklad. Problém je len v tom, ako sa zachová, keď skrýšu nájde. Kým len hľadá, nemôžeme ho nijako obviniť. Žiadam dôkazy.

- Budete ich mať, - povedal som dôrazne. - A teraz k veci, pán Tomasz. Pôjdeme na malú pre­

chádzku po Fromborku a vy mi rozpoviete, čo ste urobili vo svojom pracovnom čase.

Skočil som do svojej izby po notes s poznámkami a po­tom sme sa vybrali na katedrálne nádvorie. Sediac pod ko­šatým dubom, vyložil som riaditeľovi Marczakovi svoju predstavu nového turistického sprievodcu.

- Zhromaždil som informácie o ďalekej aj nedávnej mi­nulosti Fromborku a celej Warmie. Domnievam sa však, že najpodstatnejšia časť sprievodcu by mala byť venovaná Kopernikovi. Zdá sa mi, že bez toho, aby sme zmenšili kult kopernikovskej veže u turistov a celej poľskej spoloč­nosti, bude treba v sprievodcovi predstaviť stav súčas­ných výskumov v tomto smere. Ústna tradícia tvrdí, že Kopernik zo svojej veže sledoval pohyb hviezd a Mesiaca. Súčasný výskum dokazuje, že Kopernik musel mať iné observatórium.

- Prosím, pokračujte. Je to veľmi zaujímavé, - povedal riaditeľ.

- Začnime faktami, ktoré zistili súčasní vedci, - hovoril som, nevediac, že o chvíľu urobím aj ja nezvyčajný objav. Te­raz som s nadšením vykladal, vysvetľoval som poznatky, zí­skané od astronómov a historikov.

- Držiac sa ústnej tradície, pokúsili sa poľskí astronó-

movia pozorovať oblohu z kopernikovskej veže. Na ten účel postavili aj zvláštny balkón. A čo zistili? Astronóm P. jednoznačne tvrdí, že - pozrel som do notesa - pozoro­vanie z takého balkóna je z astronomického hľadiska úplne absurdné. Každý krok pozorujúceho alebo jeho po­mocníka by musel mať vplyv na zmenu uhla prístroja. A udržať prístroj vo fixnej polohe je jednou zo základných podmienok pozorovania.

- Odkiaľ potom Kopernik pozoroval oblohu? - Ten istý astronóm sa domnieva, že na observatórium

sa hodí druhá veža v tej časti múrov, teda v obrovskej ose-muholníkovej stavbe, teda v oktogóne, ktorý sa teraz opra­vuje. Práve tu, na oktogóne, okolo pôvodnej zvonice bolo dosť miesta, aby sa dali rozložiť astronomické prístroje. Me­dzi stenou veže a vnútorným múrom bola šesť metrov dlhá, rovná a solídne vystavaná terasa. Napokon, z kopernikov­skej veže sa dalo ľahko prejsť do oktogónu a Kopernik sa mohol bez ťažkosti dostať do observatória.

Z lavice, na ktorej sme sedeli, bolo jasne vidieť mohutnú siluetu osembokej veže. A vtedy mi svitlo v hlave. Až mi po chrbte prebehli zimomriavky. Cítil som, že som na stope nezvyčajnej záhady. Ešte chvíľu - a budem vedieť to, čo mi dlhý čas nedalo pokoja.

Ale riaditeľ Marczak pretrhol niť mojich úvah: - Len pokračujte, je to naozaj veľmi zaujímavé. Sústredil som sa teda a vykladal som, podchvíľou naze­

rajúc do svojho notesa: - Pri odhalení skutočného Kopernikovho observatória

nám pomôžu svedectvá jeho takmer súčasníkov. Koperni­kovo dielo O obehoch nebeských telies rozbúrilo mysle mnohých vtedajších učencov. V tisíc päťsto osemdesiatom štvrtom roku, teda pomerne krátko po Kopernikovej smrti, slávny dánsky astronóm Tycho de Brahe vyslal do From-borku svojho spolupracovníka, akéhosi Eliáša Cimbera, aby

164 Zbigniew Nienacki

pomocou už o niečo dokonalejších prístrojov, než akými disponoval Kopernik, urobil tie isté pozorovania a potvrdil, či Kopernik má naozaj pravdu. Tento Eliáš Cimber nechal po sebe podrobný denník o svojej činnosti vo Fromborku. Je prirodzené, že ak si niekto chce overiť cudzie pozorova­nia, robí ich na tom istom mieste, najmä ak má na to pod­mienky. Lenže tento Cimber, pán riaditeľ, ani len nevylie-zol na Kopernikovu vežu, ale svoje pozorovania robil v záhrade kanonika Ekharda z Kępna, ktorá - ako píše - „le­ží najbližšie k západnej strane vežičky, z ktorej vraj Koper­nik pozoroval oblohu."

- Pozoruhodné, - zamrmlal riaditeľ. - Veru, pán riaditeľ. Prečo Eliáš Cimber nevyliezol so svo­

jimi prístrojmi na vežu, ale pozoroval len zo záhrady kúrie kanonika Ekharda z Kępna? Preto, lebo na veži sa pozoro­vania robiť nedali. Hádam ani sám Kopernik to nerobil, a keď si uvedomíme, že kúria kanonika Ekharda predtým patrila Kopernikovi, je takmer na betón, že Cimber robil svoje pozorovania presne z toho miesta, kde aj Kopernik, teda z jeho záhrady. To ešte nie je všetko. Sám Kopernik vo svojom diele De revolutioníbus nekáže nikomu liezť na ve­žu, ale radí, aby sa na pozorovanie vybudovalo „pavimen-tum". A čo je to kopernikovské „pavimentum"? Nič iné, len podlaha alebo platňa ubitá z vápna, kameňa a piesku, po­ložená na základe urobenom z tehly a vápennej malty. Ako vyrátali naši vedci, také kopernikovské „pavimentum" mu­selo mať okolo dvadsať štvorcových metrov. Ťažko sa do­mnievať, že by Kopernik radil astronómom urobiť čosi, čo sám nemal. Treba predpokladať, že Kopernik si v záhrade svojej vonkajšej kúrie vybudoval „pavimentum" a možno ho používal aj Eliáš Cimber. Charakteristické je aj to, že po­čas nájazdu križiackych vojsk, keď sa Kopernik bránil v ol-sztynskom zámku, križiacke vojská zničili Kopernikov ďale­kohľad. Vieme, že križiaci vtedy nedobyli fromborskú

pevnosť, zničili len vonkajšie kúrie. Kopernikove prístroje sa teda nenachádzali v pevnosti na veži, ale vo vonkajšej kúrii. Lebo tam Kopernik robil svoje pozorovania.

- A kde je tá kúria? - V tom je ten háčik, pán riaditeľ. Do úvahy prichádzajú

tri kúrie: svätého Stanislava, svätého Michala a svätého Pet­ra. Ak predpokladáme, že Kopernik pozoroval oblohu z oktogónu, najbližšie na západ je kúria svätého Petra. Tam prebehli výskumy, ale stopy po tom „pavimente" sa nenaš­li. Ale ak sa budeme domnievať, že ide o najbližšiu kúriu na západ od kopernikovskej veže, potom by to mohla byť kú­ria svätého Stanislava. Teraz je tam turistická ubytovňa, kde bývam s Cagliostrom, jeho hadom, dvoma myškami a krá­likom.

- Toho králika som nevidel, - zavrtel hlavou riaditeľ. A potom rozvážne dodal: - O tom všetkom chcete písať v sprievodcovi? Nebude to turistov nudiť?

- Nemyslím, - odvetil som. - Zdá sa mi, že predovšet­kým mládež treba upozorniť na to, aké zaujímavé a vzrušu­júce sú vedecké výskumy, napríklad historické. Lebo na pr­vý pohľad sa zdá, že nie je nič nudnejšie ako prehrabávať sa v starých šalabastroch. A tu čo krok, to záhada. Keby ste ve­deli, ako veľmi práca historika pripomína prácu detektíva! Ako musí jednotlivé fakty a dokumenty dávať dokopy, aby konečne odhalil a dokázal pravdu: Kopernikov kanonický dom je kúria svätého Stanislava. A teraz, pán riaditeľ, vylo­žím vám stav výskumu hľadania Kopernikovho hrobu, -nabral som dych.

Ale riaditeľ ma prerušil: - Odložme to na neskôr. Už hodnú chvíľu okolo nás na

nádvorí krúži akási mladá slečna, ktorá nás jednostaj foto­grafuje a dáva vám akési tajné znamenia. Nevšímate si ich, lebo máte nos vo svojom notese. Ale ja mám oči otvorené, a preto som vaším nadriadeným, a nie naopak.

166 Zbigniew Nienacki

Rozhliadol som sa po nádvorí a vedľa Szembekovej ka­plnky som uvidel slečnu Aľu. „Zradkyňa," pomyslel som si a od zlosti som až zaškrípal zubami.

Riaditeľ Marczak vstal z lavičky veľmi dôstojne. - Ako vidím, nemárnili ste tu zbytočne čas, - povedal

dvojzmyselne. - Cítim únavu, lebo som celú noc cestoval vo vlaku a na svitaní som odhalil druhý Königov úkryt. Ľah­nem si teda na chvíľu v kúrii svätého Stanislava, kde mi za­obstaral izbu magister Pietruszka. O Kopernikovom hrobe mi poviete neskoršie.

Po týchto slovách sa riaditeľ uklonil a dôstojne vykročil k hlavnej bráne.

- Zradkyňa! - pohŕdavo som vmietol do tváre slečne Ali, ktorá podišla ku mne a sadla si vedľa na lavicu pod dubom, keď odišiel Marczak.

Zatvárila sa urazene a začala sa prehrabávať vo svojej taš­ke. Konečne vybrala čiernu škatuľku, ktorá sa podobala na malú vysielačku.

- Zradkyňa! - zopakoval som. - Ani nemáte čo povedať na svoju obranu.

Mykla plecami. - Uvažujem, či nemám privolať Eso, aby si to s vami vy­

bavilo. - Eso? - pohladkal som si rameno, lebo som si spomenul

na stisk oceľových rúk. - Ak to neurobím, tak iba preto, aby som nevyvolala vo

Fromborku zbytočnú senzáciu, - tvrdila. - Ale ani tak sa ne­nechám urážať.

- Spolupracujete s Baturom. Videli vás v červenom mus-tangu toho lotra.

- Ach, o to vám ide? - rozosmiala sa. - Naozaj si myslíte, že keby som bola Baturovou spolupracovníčkou, ukazovala by som sa v jeho aute? Včera ráno som šla do Fromborku na nákup. Práve šiel okolo Batura a ponúkol sa, že ma odvezie.

ŠTRNÁSTA KAPITOLA

Je Aľa zradkyňa? • Čudný návrh • Požičiavam si päť kalichov • Kto hľadá blchy • Výprava do „Krajiny strašného Esa" •

Pozor, nebezpečenstvo! • Čudný pes • Čo som uvidel na obrazovke • Baturovo tajomstvo •

Tretí zločinec • Päť zlatých kalichov • Batura sa vysmieva Tomaszovi • Hókus-pókus strašného Esa

168 Zbigniew Nienacki

Nemala som to využiť? To isté sa zopakovalo aj popoludní. Odviezol ma na svojom mustangu.

- Džentlmen, - uškrnul som sa. - Jasné, je to veľmi dobre vychovaný muž, - potvrdila. -

Pravdaže, uvedomujem si, že sa o mňa zaujíma preto, lebo nás videl spolu, keď sme stíhali jeho mustang. Zviezol ma, aby zistil, čo tu robím.

- Šli ste do Fromborku pešo? Azda sa pánu inžinierovi Krzysztofovi Zegadłovi pokazil jeho blankytný opel? - spý­tal som sa ironicky.

- Nie. Jednoducho pán inžinier Zegadło je navždy vy­čiarknutý zo zoznamu mojich ctiteľov. Je to človek, ktorý všetko posudzuje iba podľa zovňajšku. To, čo dobre vyzerá, mu imponuje. Lenže ja mám rada ľudí, ktorí nevenujú na­toľko pozornosť vonkajšku ako charakteru. Pre mňa nie je dôležitá naleštená karoséria auta, ale to, čo sa skrýva pod kapotou. Nezaujíma ma muž len preto, že je fešák, že má pekné vlasy, štíhlu postavu a dobre tancuje, ale dôležité je, čo má vo svojej lebeni. Koniec, zhasla fajka. Do blankytné­ho opla viac nesadnem.

Melancholicky som pokýval hlavou. - Aj ja som sa nechal zviesť nepodstatnými vecami, a pre­

to som po tretí raz prehral v boji s Waldemarom Baturom. Vyrozprával som Ali včerajšiu príhodu v podzemí kated­

rály. - Doplatil som na svoje mudrlantstvo, - vysvetľoval som.

- Zdalo sa mi, že som mimoriadne bystrý. Len čo som pri­šiel do Fromborku, hneď som bol na stope Čertovho vrchu a potom Diablovho stromu. Keby som si bol o sebe menej namýšľal, iste by som bol zakrátko prehliadol Baturovu tak­tiku podstrkávať mi stopy, ktoré ma mali zaviesť do slepej uličky. Ako som si mohol neuvedomiť, že je to pasca, keď Batura tak okato unášal starčeka? Ako som sa mohol ne­chať zaviesť do podzemnej krypty?

Slečna Aľa o čomsi hlboko uvažovala. V zamyslení si prs­tami šklbala pramienok vlasov.

- Vravíte, že v úkryte pravdepodobne bolo päť zlatých omšových kalichov zdobených drahokamami, ale našli sa strieborné? - opakovala si.

- Áno. Veď Batura sem neprišiel, aby sa kochal v krásach Fromborku.

Na tvári slečny Ale sa zrazu zjavil rozhodný výraz. - Pousilujem sa pomôcť vám, - oznámila mi. - Ale dajte

mi tých päť strieborných kalichov. - Načo? - Priveľa sa nevypytujte. Aj ja mám svoje tajomstvá. - Ale kde ja vezmem päť strieborných kalichov? Myslíte

si, že mi ich riaditeľ Marczak daruje? - Požičajte si ich od neho. Na potvrdenku. Veď ste tvrdi­

li, že nemajú veľkú cenu. - Dobre. Len ako zdôvodním prosbu, aby mi kalichy po­

žičal? - To je vaša vec. Ale keď mi dáte kalichy, máte možnosť

predložiť riaditeľovi Marczakovi žiadaný dôkaz. - Chcete mi poskytnúť dôkaz o Baturovej vine? Ako? - Nespytujte sa! - až dupla nohou. - Prineste mi päť strie­

borných kalichov! Vstal som z lavičky. - Musím sa porozprávať s riaditeľom Marczakom. Vybrali sme sa do turistickej ubytovne. Poprosil som sleč­

nu Aľu, aby počkala v mojej izbe, ktorú medzitým Caglios-tro opustil.

Ja som zaklopal na dvere riaditeľovej izby. Už asi zaspával, lebo mi otvoril v pyžame. - Čo je? - nahnevane zahundral. - Vravel som vám, že

som utrmácaný z cesty. - Chcel by som si vypožičať päť strieborných kalichov

z úkrytu.

170 Zbigniew N i e n a c k i

- Načo? - Mám podozrenie, že sú to falzifikáty vyrobené v súčas­

nosti. - Hlúposť. Myslím si, že sú z konca devätnásteho storo­

čia. Ich cena neprevyšuje sumu desaťtisíc zlotých. - Ale predsa by som si ich chcel prezrieť. Prikázali ste mi

predložiť dôkazy, a keď ich chcem nájsť, sťažujete mi hľa­danie.

- Ach, takto to staviate? No dobre. Požičiam vám tie kali­chy. - A zaviedol ma do rohu izby, kde v drevenej debne, zam­knutej na obrovskú zámku, ležali predmety z druhého Königovho úkrytu. Riaditeľ Marczak vyhľadal päť striebor­ných kalichov a podal mi ich.

- Mám vám podpísať potvrdenku? - Netreba. Dôverujem vám. Opustil som jeho izbu s piatimi omšovými kalichmi v ru­

kách. Na chodbe som stretol magistra Pietruszku. Vrhol po­dozrievavý pohľad na kalichy.

- Načo si ich vzal? - spýtal sa. - Chcem si ich prezrieť. - Prečo? - Zdá sa mi, že sú len postriebrené, teda prakticky bez­

cenné. - Mýliš sa. Dôkladne som si ich prezrel. Sú zo striebra.

Nemajú veľkú cenu, fakt, ale to nie je moja vina, že v tom­to prípade sa König ukázal ako hlupák. Napokon, ťažko sa čudovať. Nebol nijakým znalcom umeleckých diel, iba oby­čajným hitlerovským zlodejom, raboval, čo mu prišlo pod ruku. V jeho skrýšach nachádzame veci nesmiernej ceny aj bezcenné, nádherné mince aj obyčajné fenigy, vzácne mi­niatúry aj obyčajné omšové kalichy.

- Máš niečo proti tomu, aby som si ich aj napriek tomu prezrel?

- Nie, - mykol plecami a odišiel.

Vošiel som do svojej izby a postavil som kalichy na stôl. - Tu sú, - povedal som slečne Ali. A porozhliadol som sa

po izbe. - Bál som sa, že vás nájdem stáť na stole alebo na stoličke.

- Prečo? - Bývam v spoločnosti hada a dvoch bielych myšiek. - Juj, - zapišťala a tiež sa poobzerala po izbe. - Ale zdá sa mi, - dokončil som, - že Cagliostro vzal celú

spoločnosť so sebou. Slečna Aľa sa hneď upokojila. Sadla si na stoličku a uká­

zala na škatule pod Cagliostrovou posteľou. - Budem potrebovať takú škatuľu. - Patria Cagliostrovi... - Tým lepšie. - Ale to je krádež, - podotkol som. - Nie. To bude iba vypožičanie. Vrátim vám kalichy aj so

škatuľou. Vytiahol som spod postele škatuľu, v ktorej z času na čas

býval Petríček, vložil som do nej kalichy a podal som ju sleč­ne Ali.

- A čo teraz? - vyzvedal som. - Teraz idem domov, - oznámila. Vzala škatuľu pod pazuchu, kývla mi hlavou a vyšla

z izby. Zhlboka som si vzdychol. Chvíľu som mal dojem, že som

sa zasa dostal do nejakej šlamastiky. Lenže dlho som sa tým netrápil. Pustil som sa do niečo­

ho podľa mojej mienky sto ráz dôležitejšieho. Vyzbrojený baterkou vošiel som do pevnosti a vrátil som

sa stade až na obed. V jedálni som našiel riaditeľa Marczaka, ktorý obedoval

v spoločnosti magistra Pietruszku. Prisadol som si k ich sto­lu a požiadal som čašníčku o obed.

- Tak čo vaša expertíza? - spýtal sa ma riaditeľ Marczak.

172 Zbigniew N i e n a c k i

- Aká expertíza? - Kalichov. Veď ste si ich odo mňa požičali, - vyhlásil ria­

diteľ. - To áno. Prirodzene. - V takom prípade prosím, aby ste mi ich ihneď vrátili,

lebo debny s pokladom posielam do Varšavy. Zosmutnel som. Kde teraz vezmem kalichy? - Poklad chcete poslať poštou? Môže sa stratiť, - prejavil

som starostlivosť. - Len sa nebojte. Zabezpečil som debnám špeciálnu

ochranu. - Ehm, - neisto som zahmkal. - Kalichy budem ešte ne­

jakú chvíľu potrebovať. - Na expertízu ste mali dosť času. Napokon, dokončíte ju

vo Varšave. A teraz prosím, aby ste doniesli kalichy do mo­jej izby.

„Preboha, čo robiť?" vydesil som sa. Magister Pietruszka si iste všimol moje rozpaky, lebo so

zlostným úsmevom poznamenal: - Tomasz vo všetkom hľadá blchy, ale tu ich nenájde. Rýchlo som zhltol obed. Vyskočil som od stola a takmer

som vyletel z turistickej ubytovne. Nasadol som do vehikla - a vtom ku mne pribehol Baśka.

- Pán Tomasz! Pán Tomasz! - radostne volal. - Už viem, kde býva Batura. V stane pri ústí rieky Baudy, na malom piesčitom myse.

- Ach, teraz to už nie je dôležité, - odvetil som a naštar­toval som motor.

- Nie je dôležité? - zopakoval veľmi rozčarovaný. - A vie­te, akú vynikajúcu knižku som kúpil v kníhkupectve? „Ma­gické umenie" Alexandra Vadimova, známeho ruského ilu­zionistu. Prezrite si ju...

A podal mi hrubú knižku vo svietivom žltom prebale. - Požičaj mi ju, - poprosil som ho, lebo mi náhle čosi

vhuplo do hlavy. - Prezriem si ju a zajtra ti ju vrátim. Teraz mi však prepáč, veľmi sa ponáhľam.

- Nevezmete ma so sebou? - Nie, - zavrtel som hlavou. A dôležito som dodal: -

Idem, chlapče, do „Krajiny strašného Esa". Ak by som sa ne­vracal dlhší čas... - zajachtal som sa a mávol som rukou. -prepáč, ale viac ti nemôžem povedať.

- Čo za krajina? Aké eso? - vypytoval sa zvedavý chlapec. - Som viazaný prísahou mlčania. V „Krajine strašného

Esa" sme boli s Cagliostrom, ale aj on musí mlčať. Keby som sa dlho nevracal, daj sa dokopy s Cagliostrom. Azda nájde nejaký spôsob, ako mi pomôcť.

Po týchto slovách som vzal od Baśku knižku o magickom umení a vyrazil som na plný plyn dvanástich valcov môjho vehikla.

Rozhodol som sa, že v „Krajine strašného Esa" nájdem slečnu Aľu a vezmem jej päť strieborných kalichov. Načo som si ich, dočerta, požičal od riaditeľa Marczaka? Čo Aľa s nimi urobila?

Tieto otázky ma trápili. Ale do „Krajiny strašného Esa" nebolo ďaleko, ak berieme do úvahy rýchlosť môjho vozid­la. Už tu bol prvý most na Baude, druhý most, návršie a úvoz, v ktorom sme stretli Eso. Slečna Aľa spomínala, že ak sa chcem s ňou stretnúť, treba ísť cestičkou pri konci úvozu. Po nej sa malo prejsť cez les až k baraku, v ktorom Aľa bývala.

Prešiel som teda na koniec úvozu, zaparkoval som vehi­kel na okraji poľnej cesty, takmer pri lese, ktorý pokrýval návršie so starobylým hradiskom. Našiel som úzky chod­ník, ale kým som naň vykročil, opatrne som sa poobzeral.

Bol slnečný deň, vynikajúce počasie, nad hlavou som mal blankytnú oblohu, po ktorej sem-tam plávali biele ob­laky, podobajúce sa na vysoké vrchy pokryté snehom. Lete­li rýchlo, hore asi vial silný vietor. Ale na zemi bolo bezvet-

174 Zbigniew Nienacki

rie a obrovské tiesnivé ticho. Na polia padala horúčava au­gustového dňa, okraj lesa vábil príjemným chládkom. V le­se veselo štebotalo vtáctvo. Ale mne, ktorý som mal usta­vične na mysli stretnutie s Esom, nádhera tohto zákutia pripadala hrozná, ukrývala v sebe nebezpečenstvo.

Dlhšiu chvíľu som stál na okraji lesa, neosmelil som sa vniknúť hlbšie. Stále som mal dojem, že v lesnom prítmí sa ukrýva železné telo Esa a spoza húštiny ma sledujú sklené oči umiestnené na kupole. Myslel som na oceľové ruky, pri­pravené chytiť ma, len čo vstúpim na chodník. Keby som mal istotu, že v Ese sedí Aľa, smelo by som vykročil, Ale možno teraz Eso riadi niekto iný, a ten môže byť oveľa bez-ohľadnejší než Aľa.

Kto mohol sedieť v Ese? Napríklad pán inžinier Krzysztof Zegadło. Nepochyboval som o tom, že Aľa a Zegadło praco­vali spolu. Bolo teda pravdepodobné, že na zmeny alebo aj spolu jazdili na železnom Ese. Zegadło sa možno na mňa zlostí, že stratil sympatie slečny Ale. Nie, nechcem sa dostať do jeho rúk, lepšie povedané, do rúk Esa, ktoré on riadi.

A predsa som tu nemohol stáť večne. Riaditeľ Marczak čakal na päť strieborných kalichov, ktoré s ostatným pokla­dom chcel odoslať do Varšavy.

Ešte raz som sa zahľadel na blankytné nebo. A potom som si dodal odvahy a vykročil som po lesnom chodníku. Usiloval som sa ísť potichu ako Indián, pri každom še­leste som sa schoval za kmene stromov, a skôr ako som pokračoval v chôdzi, presvedčil som sa, že šelest nevyvo-lali pásy Esa.

Chodník sa kľukatil ako had Petríček. Raz vchádzal hlbšie do lesa, raz sa blížil k okraju. Nikde ani živej duše. Len dva razy som naďabil na červenú tabuľku s výstrahou: „Pozor! Nebezpečenstvo!" Na každej bola nakreslená lebka a dve skrížené kosti.

Napriek týmto výstrahám som ďalej kráčal po chodníku,

ale mal som malú dušičku. Pred akým nebezpečenstvom vystríhali tabuľky? Natrafím na míny? Či sa azda z krovia vy­norí iná potvora, rovnako strašná ako mnohooké Eso?

Mal som dojem, že čím ďalej vchádzam, les je hustejší, temnejší, nevľúdnejší. Zdalo sa mi, že aj vtáci sa odtiaľ od­sťahovali, lebo som nepočul nijaké švitorenie. „Vrátim sa?" mihlo mi hlavou. Lenže predstavil som si výraz tváre ria­diteľa Marczaka, keď mu poviem, že nemám strieborné kalichy. Pred očami sa mi zjavila triumfujúca a zlostne sa škľabiaca papuľa magistra Pietruszku. A to mi dodalo odvahu.

Urobil som ešte niekoľko desiatok krokov po chodníku, a zrazu sa predo mnou otvorila veľká lesná poľana. Upro­stred som uvidel dlhý plechový barak ohradený ostnatým drôtom. Nad barakom trčal mohutný stožiar s anténou.

V ohrade bola železná brána, ku ktorej viedol chodník. Nápis nad bránou oznamoval: „Stredisko výskumného od­delenia automatiky Polytechniky v G. Cudzím vstup prísne zakázaný!"

Brána v ohrade bola zamknutá na sedem západov. Mys­lel som si, že nájdem niekde gombík zvončeka, ale nič také som nevidel.

„Ako sa dostať do baraku?" uvažoval som a podišiel som bližšie k bráne.

Zrazu z malej búdky pri baraku vyskočil žltý pes. Pobehol niekoľko krokov k bráne a začal nahlas štekať. Pes bol veľký ako vlčiak, ale nepripomínal mi nijakú rasu. ktorú by som bol poznal. A behal tak akosi drevene, akoby na chodúľoch. Odstúpil som od brány, a pes hneď ustúpil do svojej búdy. Urobil som krok k bráne, on znova vyskočil. Brechal silno ako iné psy. Ibaže jeho brechot bol monotónny, vždy rov­naký, v jednej tónine.

Znova som odstúpil od brány, a on sa zastrčil do búdy. Priblížil som sa k bráne, on vyskočil a začal štekať.

176 Zbigniew Nienacki

- Dunčo... Dunčo... - prihovoril som sa mu. Nevrčal, nezachádzal sa od brechotu, ako to v podobných

prípadoch robia iné psy. Iba svojím monotónnym hlasom nahlas oznamoval obyvateľom baraku moju prítomnosť.

Pes bol umelý. Kedysi som čítal o elektronických zviera­tách. Ten pes bol práve taký. Z búdy ho vypudzovala foto­bunka, ktorá bola na bráne. Zvláštny mechanizmus, umiestnený v jeho bruchu, spúšťal magnetofónovú pásku s brechotom živého psa.

Trpezlivo som stál pred bránou v dosahu fotobunky. Elektronický pes štekal a štekal.

Konečne sa otvorili dvere baraku a v nich sa ukázala sleč­na Aľa v bielej zástere. Zaclonila si oči rukou, lebo priamo proti nej svietilo slnko. Pozrela smerom k bráne. Uvidela ma a stisla gombík vedľa dverí baraku.

Železná brána sa nehlučne otvorila. Vošiel som na územie výskumného strediska. Keď som

odišiel z dosahu fotobunky, pes hneď cúvol do svojej búdy. - Čo vás sem doviedlo? - spýtala sa Aľa. - Päť kalichov. Musím ich mať. Riaditeľ Marczak ich chce

dnes poslať do Varšavy. - Fíha, to bude ťažké, - zavrtela hlavou. - Napokon, sám

sa o tom presvedčíte. Podala mi ruku na privítanie a posunkom ma pozvala do

baraku. - Profesor, inžinier Zegadło a ostatný personál nášho

strediska odišli dnes do Varšavy na poradu, - vysvetľovala. - Som tu takmer sama.

- Takmer sama? Čo to znamená? - Je tu zopár automatov. Každý z nich má čosi z človeka.

A tak nemôžem povedať, že som tu celkom sama. - Kde sú moje kalichy? - spýtal som sa netrpezlivo. Neodpovedala. Vošli sme do veľkej miestnosti. Uvidel

som tri riadiace pulty s množstvom tlačidiel, riadiacich

pák, farebných svetielok, ktoré ustavične blikali. Všimol som si aj veľkú obrazovku televízneho monitora.

Aľa mi pristrčila kreslo. - Sadnite si a pozerajte, - rozkázala mi. Pristúpila k ria­

diacemu pultu. - Neprišiel som pozerať televízne vysielanie, - vyhlásil

som rozhodne. - Prosím, aby ste mi vrátili kalichy. - Len pozerajte. Tam sú, - ukázala na televíznu obra­

zovku. Sadol som si a zahľadel som sa na obrazovku monitora,

ale nevidel som kalichy, len rozbúrenú hladinu mora alebo veľkého jazera.

- Nie som zvedavý na vlastivedné vysielanie, - znova som podotkol.

Aľa pokrútila akýmsi gombíkom na riadiacom pulte a hneď sa ukázal iný obraz. Uvidel som piesočnatý mys a na ňom turistický stan. Vedľa stanu stál Baturov červený mus­tang. Po chvíli som uvidel aj Waldemara Baturu. Vyzlečený do plaviek ležal na piesku pri vode. Spoločnosť mu robila slečna Anielka, tiež v plavkách.

- Čo je to? Čo to vidím? - skríkol som. - Pozeráte na táborisko Waldemara Baturu. - Ale akým zázrakom ho vidím? - Poslala som Eso po koryte rieky Baudy, - vysvetľovala

Aľa. Eso je teraz ponorené vo vode. Nad hladinou je len ku­pola s očami, ktoré sú televíznymi kamerami a reflektormi. Eso nám prenáša obraz, ktorý vidí.

- Nechápem... - Ach, je to také jednoduché. Robíme pokusy s Esom.

Včera sme zisťovali, ako sa Eso správa vo vode, a poslali sme ho po koryte rieky Baudy. Televízne kamery Esa mi ukazovali obraz Waldemara Baturu. Videla som uňho päť zlatých kalichov.

- Teda vy ste nesedeli v Ese, keď sme ho stretli v úvoze?

178 Zbigniew Nienacki

- Prirodzene, že nie. Eso je riadené krátkovlnnou vysie­lačkou. Keď ste ho stretli, bola som tu, kde som teraz, a roz­právali sme sa na diaľku.

- Kde sú moje strieborné kalichy? - zopakoval som za-ťato.

- V Ese. V škatuli, ktorú ste mi dali spolu s kalichmi. - Čo s nimi chcete urobiť? - spýtal som sa znepokojený. - Ticho, - upozornila ma Aľa. - Počúvajte! Zapínam od­

počúvaciu aparatúru, inštalovanú na kupole Esa. Obraz na monitore ma fascinoval. K Baturovmu táboris-

ku prichádzal po poľnej ceste čierny wartburg. Vyskočil z neho akýsi mladík v tmavých okuliaroch.

Batura so slečnou Anielkou vyskočili, keď ho uvideli. - Ahoj, starec, - začul som hlas Waldemara Baturu, kto­

rý vítal mládenca z wartburgu. - Konečne, že si sa zjavil. - Dostal som tvoj telegram a ihneď som sa vybral na ces­

tu, - odvetil mládenec a pobozkal ruku slečne Anielke. -Stalo sa niečo vážne, že si ma zavolal?

- Získali sme päť zlatých kalichov. Musíš ich hneď vziať a zaviezť do Varšavy. Nemôžem ich tu schovávať, lebo To-masz je schopný vysliediť, kde táborím, a doviesť sem polí­ciu. Chcem byť čistý ako slza, chápeš?

- Jasné, - prikývol mladík. - Ukáž tie kalichy! Batura sklonil hlavu a s veľmi pokojným výrazom začal

hrabať v piesku pri svojom stane. Po chvíli vybral z diery le-penkovú škatuľu, presne takú, akú mal Cagliostro pod po­steľou. Rovnakú škatuľu dal Cagliostro Baturovi vtedy v no­ci na fromborskom móle. Tak už som vedel, čo bolo v tej škatuli. Cagliostro vtedy na mojom aute viezol Baturovi z Varšavy päť strieborných kalichov, ktoré iste získal od priekupníkov alebo priamo v obchodoch so starožitnosťa­mi. A tie strieborné kalichy podstrčil Batura namiesto zla­tých, ktoré ukradol z druhého úkrytu.

Teraz mal v tej istej škatuli zlaté kalichy.

- Pozri, - povedal mládencovi v tmavých okuliaroch, -každý z nich má stokrát väčšiu cenu ako tých päť striebor­ných, ktoré sme kúpili v starožitnostiach. Poriadne si ich obzri. Nieleže sú zo zlata, ale sú zdobené opálmi a zafírmi. Len si pomysli: toto všetko za päť strieborných kalichov!

Veľmi nerád, ale kvôli pravde musím teraz citovať Batu-rove slová.

- Nemyslel som si, - vravel Batura mladíkovi, - že To-masz je až taký hlupák. Nechal sa doviesť do pasce za rúč­ku ako malé decko. Teraz, hoci si iste domyslel, že ide o zá­menu, nemôže ani ceknúť, lebo každé podozrenie padá naňho.

- Si vynikajúci, - priznal mládenec. Ozvala sa slečna Anielka. Bola nafúkaná. - Zabúdaš, Waldek, že aj ja som ti raz pomohla dobehnúť

Tomasza. Premaskovala som ťa za starčeka. - Áno. Si geniálna, - súhlasil Batura a z vďačnosti po­

hladkal slečnu Anielku po ruke. - Päť rokov som pracovala vo filme ako maskérka, - hrdo

vyhlásila slečna Anielka. - Mám dobrú prax. - Tomasz je ťulpas, - zopakoval Batura. - A my máme

päť zlatých kalichov. Ešte dnes, ihneď ich treba dopraviť do Varšavy, aby tu, v mojom táborisku, nezostala po nich ani stopa. Musím byť pripravený na každú eventualitu. Tým skôr, že nás čaká ešte záležitosť s rubínmi.

- Waldek, dožič mi oddýchnuť si aspoň pätnásť minút, -rozosmial sa mládenec v tmavých okuliaroch.

- Anielka, urob nám po šálke čiernej kávy, - poprosil Ba­tura.

Schoval kalichy do škatule a škatuľu zaniesol do svojho stanu. Potom si trojica zlodejov sadla na druhej strane sta­nu, kde bol plynový varič, na ktorom slečna Anielka varila vodu na kávu.

Stan stál otvorom k rieke. Cez odchýlené plátenné dvier-

180 Zbigniew Nienacki

ka sme videli dovnútra - nafukovacie matrace a spacie vre­cia. A hneď pri vchode lepenková škatuľa.

Uľavene som si vydýchol. Uvedomil som si, že Batura sa nebude dlho tešiť zo svojej koristi. Za chvíľu sa vyberiem do Fromborku a pôjdem rovno na políciu. Poinformujem ná­čelníka b celej záležitosti a oznámim mu poznávaciu znač­ku wartburga. Ten telefonicky všetko oznámi do Varšavy a na okraji hlavného mesta mladíka v tmavých okuliaroch zadržia a jeho auto prezrú. Päť zlatých kalichov sa presťa­huje do depozitu polície až do vysvetlenia celej záležitosti.

Lenže všetko sa vyvinulo ináč. - Pozor! Urobím zázrak, - začul som hlas slečny Ale. -

Hókus-pókus, abrakadabra, ako iste vraví majster Ca-gliostro.

Slečna Aľa začala manipulovať tlačidlami na svojom ria­diacom pulte.

Tu treba presnejšie opísať to miesto, aby ste pochopili, čo sa udialo. Teda rieka Bauda má v tomto úseku dosť hlboké koryto a omýva vysoký breh. A práve na tomto vysokom brehu stál Baturov stan.

Na obrazovke monitora som spozoroval, že obraz sa pre­sunul, akoby sa Eso vynorilo z vody, ale Baturova banda ho nespozorovala, lebo ho kryl nielen stan, ale aj vysoký, pod-mytý breh. Hneď nato som na obrazovke uvidel dve želez­né ruky Esa a v nich Cagliostrovu škatuľu. Bola to tá istá škatuľa, ktorú som dal Ali s požičanými kalichmi. Železné ruky sa opatrne vsunuli do Baturovho stanu a po chvíli sa vrátili späť a zasa držali škatuľu. Ale nie je ťažké domyslieť si, že to už bola škatuľa so zlatými kalichmi.

- Preboha, čo ste to urobili? - zjačal som. - Vráťte im tie kalichy! Ja ich už dostanem iným spôsobom.

- Je neskoro, - odvetila Aľa. Pravdaže, už bolo neskoro na opakovanie výmeny škatúľ,

lebo Batura sa zdvihol zo svojho miesta za stanom.

Aľa rýchlo zatiahla akúsi páku na riadiacom pulte a Eso sa znova ponorilo hlbšie do vody, aby ho nebolo vidieť. Ba-tura sa iste chcel presvedčiť, či sú kalichy v stane. Nazrel dovnútra, potom vybral škatuľu a náhlivo ju podal mužovi v tmavých okuliaroch.

- No, už si si oddýchol. Hybaj do Varšavy, - rozkázal mu. Mladík mykol plecami, lebo to súrenie sa mu videlo zby­

točné. Rýchlo dopil kávu, vzal od Baturu škatuľu s kalichmi a starostlivo ich zatvoril do kufra wartburga.

Napäto som sledoval každý ich pohyb. Veď by bolo stači­lo, aby znova pozreli do škatule. Lenže im ani na um neziš­lo, že namiesto zlatých môžu v nej byť už len strieborné ka­lichy. Batura stanoval osamote, nablízku nebolo ani nohy. Iba vták by sa hádam bol mohol nepozorovane priblížiť k stanu.

- Uchmatli sme Tomaszovi päť zlatých kalichov, - jed-nostaj sa nadchýnal Waldemar Batura. - Teraz ešte vyme­níme rubíny, a môžeme sa spokojne vrátiť domov. Dávno som už nemal takú nádhernú korisť. Vyplatilo sa to, však?

- Veru, - prisviedčala slečna Anielka í mladík. Aľa sa rozhodla, že nadišiel čas privolať Eso. Sledujúc ob­

razovku monitora a krútiac gombíkmi na riadiacom pulte, viedla Eso späť z ústia Baudy. Na obrazovke som videl celú spiatočnú cestu Esa. S námahou, ale vytrvalo šlo korytom rieky, potom vyliezlo na breh a pomaly sa cez les blížilo k baraku.

Konečne sa na obrazovke ukázala brána výskumného strediska a zaštekal elektronický pes. Aľa stisla tlačidlo a otvorila bránu. Eso prišlo až k baraku. Ešte chvíľu, a želez­né ruky vybrali lepenkovú škatuľu s kalichmi a položili ju na prah baraku.

- Zoberte ich, - povedala Aľa. - A dajte ich riaditeľovi Marczakovi. Teraz máte dôkaz, že úkryt bol vyrabovaný.

Vyletel som pred barak, poklonil som sa Esu, chytil som

182 Zbigniew Nienacki

škatuľu a priniesol som ju do baraku. Otvoril som ju a po­stupne, maznavo som z nej začal vyberať zlaté kalichy.

- Ich vlastnou zbraňou ste ich porazili, - poznamenal som. - Oni vymenili kalichy, a vy ste tiež urobili výmenu. Oko za oko, ako sa vraví.

Slečna Aľa reagovala nezvyčajne skromne. - To Eso, nie ja. A Eso skonštruoval profesor, ktorému ro­

bím asistentku rovnako ako inžinier Zegadło. Musíte objať Eso za to, čo urobilo.

- Naozaj? - uvažoval som. A spomenul som si na jeho oceľové ruky. - Radšej by som objal vás, slečna Aľa...

Po týchto slovách som ju pobozkal na obe líca. Začer­venala sa a dokonca zašomrala, že zavolá Eso, aby ju ochránilo.

- Čomu slúži vaše Eso a aké pokusy s ním robíte? - spý­tal som sa konečne na to, čo ma zaujímalo od samého po­čiatku.

- Pracujem v automatike, ako hovorí aj názov strediska, zaoberáme sa konštrukciou rôznych automatov. Jedným z nich je práve Eso. Na čo slúži? Má mnohoraké využitie. Bu­de pracovať tam, kde je to pre človeka veľmi nebezpečné, napríklad v rádioaktívnom teréne. V budúcnosti azda auto­maty podobné Esu, ale dokonalejšie, poletia namiesto ľudí na iné planéty, aby tam robili výskumy. Prototyp takého au­tomatu bolo treba vyskúšať v najrôznejších terénnych pod­mienkach, a preto sme ho sem doviezli. To je celé tajom­stvo. Napokon, pracujeme aj na iných automatoch. Niektoré z nich sa môžu hodiť aj vám, múzejníkom, na za­bezpečenie muzeálnych zbierok. Máme tu napríklad auto­matickú zámku, ktorú možno otvárať a zatvárať pomocou fotobunky alebo aj pomocou vysielačky na diaľku. Stačí tú zámku pripevniť na dvere...

A ukázala mi neveľkú zámku, ktorá ma veľmi zaujala. Naozaj mohla zabezpečovať sály múzeí pred krádežami.

Veď na svete je dosť zlodejov, ktorí by sa radi dostali k vzác­nym umeleckým dielam v našich múzeách.

Potom ma slečna Aľa odprevadila až k bráne výskumné­ho strediska.

Šiel som chodníkom cez les, radostne som kráčal a pís­kal si. Krajina Esa mi už nepripadala strašná, ale prívetivá, plná zázrakov novodobej techniky.

Z času na čas som vybuchol smiechom. Predstavoval som si výraz mladíka v tmavých okuliaroch, keď po prícho­de do Varšavy otvorí škatuľu a uvidí päť strieborných kali­chov. Čo potom urobí? A uverí Batura tomu mladíkovi? Či ho obviní z podvodu?

Nič som si neželal väčšmi ako zvady medzi zločincami. Myšlienka na vzájomné obvinenia, ktorými sa budú často­vať, napĺňala ma triumfom.

Dokonca som aj zastal na chodníku a päsťou som po­hrozil smerom k Baturovmu táborisku.

- Počkaj! Ešte sa to neskončilo! - zvolal som.

184 Zbigniew Nienacki

P Ä T N Á S T A K A P I T O L A

Tajomstvo lepenkovej škatule • Riaditeľ Marczak a byrokracia • Problém s protokolom • Na vine je sviečka •

Ako sa robia magické kúsky • Triky s cigaretami a mliekom • Fígeľ s novinami • Cagliostrove rekvizity • Čo skrývalo irchové

vrecúško • Moje predsavzatie • Budem jasnovidcom

Zaklopal som na dvere izby riaditeľa Marczaka, a keď som začul basové „prosím", vošiel som a veľmi pyšne som postavil na stôl škatuľu s kalichmi.

- No, konečne ste ich doniesli, - zahundral riaditeľ. -Boli ste nezvestný tak dlho, že som musel poslať preč strážcu konvoja a odvolať dnešnú zásielku. Vlak do Varša­vy už odišiel.

- To nič, - usmial som sa. - Čas pracoval pre mňa. Na­zrite do tej škatule.

- Načo? Hádam ste nezamenili strieborné kalichy za hli­nené? Už som sa dosť na ne nahľadel. A vlastne, prečo ste si ich odo mňa požičali?

- Ale predsa len nazrite do škatule, - prosil som milo. Riaditeľ Marczak opatrne pristúpil ku škatuli, ktorá bo­

la na stole. - Nevyskočí z nej had alebo králik? - uisťoval sa. - Nie. - Ech, cítim, že raz ma zničí priveľká dôvera, ktorú vám

prejavujem, - vzdychol riaditeľ Marczak a veľmi opatrne otvoril škatuľu.

Od prekvapenia sa mu rozšírili oči. Zamrkal viečkami a potom vyjachtal:

- Veď sú to zlaté kalichy! - A vyzdobené drahokamami. Zafírmi a opálmi, vzácne

a veľmi staré omšové kalichy. Riaditeľ Marczak zmraštil čelo a stiahol obočie, že vyze­

ral ako prísny Mars. - Čo to má znamenať, pán Tomasz? - Chceli ste mať dôkaz. A tu je, pán riaditeľ. V úkryte bo­

li zlaté, a nie strieborné kalichy. Riaditeľ dupol nohou: - To je lož! V úkryte boli strieborné kalichy. Tak je to za­

písané v protokole. Lenže nezdržal sa, vybral kalichy a poobzeral si ich. - Sú pekné. Nádherné, - nadchýnal sa a maznavo ich

hladkal. - Veľmi stará, vynikajúca práca. A aké nádherné kamene...

Ale po chvíli znova na mňa prísne zazrel. - Kde sú naše strieborné kalichy? - Zamenil som ich za zlaté, - odvetil som s nevinným

výrazom. - Čo?! - rozhorčil sa riaditeľ. - Kto vám dovolil vymeniť ich? - Myslel som, že to bude lepšie pre naše oddelenie. Čo

je zlaté, je zlaté, pán riaditeľ. Vyrozprával som riaditeľovi, ako sa uskutočnila výmena

strieborných kalichov za zlaté. Jasné, že som musel vyzra­diť tajomstvo „Krajiny strašného Esa", rozpovedať mu o Ali a o našej známosti.

Riaditeľ Marczak pozorne počúval. Keď som skončil, ti­cho povedal:

- Viete, čo ste urobili podľa právnych noriem? - Získal som späť majetok spoločnosti a vrátil som zlo­

dejom ich majetok, - odpovedal som. - Nie. Okradli ste ich. Bez ich súhlasu ste vymenili zla­

té kalichy za strieborné. To sa nazýva krádež, pán Tomasz. A ja o tom nechcem nič vedieť.

186 Zbigniew Nienacki

- Prečo? Veď tie kalichy pochádzajú z Königovho dru­hého úkrytu.

- To by ste museli dokázať. Proti zločincom bolo treba začať pátranie. Zlaté kalichy nám mali vrátiť vyšetrovacie a súdne orgány, a nie vy. V zmysle právnych noriem ste zlodej, pochopili ste to konečne? A čo ja mám urobiť v tej­to situácii? - zúfalo pozrel na zlaté kalichy. - Veď v proto­kole mám zapísané, že v Königovom úkryte sme našli päť strieborných kalichov. Viete si predstaviť, ako teraz dove-ziem do klenotnice Národného múzea päť zlatých kali­chov namiesto strieborných?

- V takom prípade vezmem tie zlaté kalichy, zájdem za Waldemarom Baturom a zmierlivo vybavím celú záleži­tosť. Dám mu zlaté, a on hádam bude súhlasiť a vráti nám strieborné kalichy.

Zo stola som vzal škatuľu so zlatými kalichmi. Ale ria­diteľ Marczak vyskočil zo stoličky ako mladík. Chytil ška­tuľu a vytrhol mi ju z rúk.

- To už nie, pán Tomasz! Nepovažujte ma za takého hlu­páka! Tieto zlaté kalichy patria do národného pokladu.

Potom riaditeľ Marczak položil ruku na škatuľu a dô­stojne vyhlásil:

- Zabavujem ich v mene poľských múzeí. Pokiaľ ide o protokol, - dodal s lišiackym úsmevom, - myslím, že sa to už nejako vysvetlí. V krypte bola tma, sviečka len skúpo osvetľovala priestor, takže mohlo dôjsť k omylu. Lepšie je priznať sa k omylu, ako sa ďalej utápať v celej záležitosti. Fakt, pán Tomasz, je to čudné, ale zmýlili sme sa. Zdalo sa nám, že sme našli strieborné kalichy, ale predsa, ako do­dám v poznámke k protokolu: „Pri podrobnejšom skúma­ní sa zistilo, že strieborné kalichy sú zo zlata a vyzdobené drahokamami."

- Ale toto? - nazlostil som sa. - Veď je to kompromi­tovanie. Čo si pomyslia tí, čo budú čítať protokol? Že ne-

rozoznám striebro od zlata. Moja povesť znalca vyjde na psí tridsiatok. Protestujem proti takému riešeniu si­tuácie!

Ale riaditeľ Marczak ma ani len nepočúval. Vytiahol z vrecka protokol a dopísal poznámku, ktorú mi prikázal overiť podpisom.

- Už je to tak, - mädlil si ruky. - V krypte bola tma, a preto došlo k omylu. Pri podrobnejšej prehliadke sa uká­zalo, že strieborné kalichy sú zlaté.

Utrápený som podpísal dokument. - Je to ťažké, pán Tomasz, - pokrytecky vzdychal riadi­

teľ. - Errare humanum est, čiže mýliť sa je ľudské. Inými slovami, zmýlili sme sa, ale zavčasu sme vybŕdli z omylu. No v budúcnosti, - zahučal na mňa strašidelne, - v bu­dúcnosti, vravím, žiadam dôkaz o vine zločincov. Dúfam, že ako lojálny občan vyberiete sa teraz na políciu a prizná­te sa k výmene strieborných kalichov za zlaté a rozpoviete podrobnosti o celej veci.

- Prirodzene, - prisvedčil som. Medzitým vyšiel na chvíľu z izby a vzápätí doviedol ma­

gistra Pietruszku. Zlaté kalichy boli v lepenkovej škatuli na stole, teda Piet-

ruszka ich nemohol vidieť a nevedel, v akej záležitosti s ním riaditeľ Marczak chce rozprávať.

- Prosím, sadnite si, - ponúkol riaditeľ Pietruszku pre každý prípad. - A veľmi pozorne ma vypočujte, pretože vec, ktorú vám vyložím, je nesmierne delikátna.

- Chápem, - prikývol Pietruszka a zatváril sa veľmi vážne.

Riaditeľ pokračoval: - Ako viete, Tomasz ma požiadal, aby som mu požičal

na podrobnejšiu prehliadku päť kalichov, ktoré sme našli v skrýši...

- To nebolo treba, - náhlivo povedal Pietruszka, - Pre-

188 Zbigniew N i e n a c k i

zrel som ich a potvrdil som, že nemajú veľkú cenu. Sú to obyčajné strieborné kalichy z konca devätnásteho sto­ročia.

- Hm, - strašne zahmkal riaditeľ, nespokojný s Piet-ruszkovou výpoveďou. - Neprerušujte ma, ale pozorne po­čúvajte, pán magister. Lebo táto záležitosť, ak mám tak po­vedať, má celoštátny význam. Teda, ako sám viete, Tomasz si odo mňa tie kalichy vypožičal a po podrobnej prehliad­ke zistil, na svoje i moje prekvapenie, že kalichy sú zo zla­ta a vyzdobené drahokamami.

- Ale čo?! - Pietruszka vyskočil zo stoličky. - Veru, pán magister, - zopakoval riaditeľ. - Sú zlaté,

čo vám, ako objaviteľovi Königovej skrýše, dodá väčší lesk.

Vtom riaditeľ siahol do škatule. Vybral päť zlatých kali­chov a postavil ich na stôl priamo pred nos magistra Piet-ruszku. Ten na ne civel, meravý od prekvapenia.

- Sú zo zlata, prirodzene... - mrmlal si popod fúzy. -S drahokamami...

Napokon to nevydržal a piskľavo vykríkol: - Ale to nie sú tie isté kalichy! Pôvodné boli zo striebra! Riaditeľ Marczak naňho prísne zagánil. - Zo striebra, vravíte? Ešte stále zotrvávate v omyle? - Nič nechápem, - šepol magister Pietruszka, trocha za­

razený riaditeľovým hrozným tónom. - Vysvetlím vám ten omyl, - láskavo sa ponúkol riaditeľ

Marczak. - V krypte svietila len jedna sviečka, však? - Áno. - Teda tam bolo šero. - Áno. - Možno dokonca pripustiť, že v krypte bola takmer

tma. - Áno. - Teda v takých podmienkach sa ľahko možno mýliť.

Domnievali sme sa, že sme v krypte našli päť strieborných kalichov. Lenže pri dôkladnejšej prehliadke sa zistilo, že sú zo zlata a vyzdobené drahokamami.

Magister Pietruszka sa zamyslel. Po chvíli povedal: - Zdá sa mi, že máte pravdu, pán riaditeľ. Pre tmu sa

nám kalichy zdali strieborné, hoci boli zlaté. - Toto je uvedené v poznámke k protokolu, - rýchlo do­

dal riaditeľ a podstrčil protokol Pietruszkovi. - Teda pro­sím, aby ste to tu podpísali, pán magister.

Pietruszka nakreslil dôstojný podpis pod poznámku k protokolu. Potom si s úľavou zhlboka vydýchol.

- V takom prípade, - uvažoval nahlas, - odpadá aké­koľvek podozrenie, že ktosi predtým úkryt vyraboval. Pri­znám sa, že tie strieborné kalichy mi nešli do hlavy. Prečo by, dočerta, plukovník König schovával obyčajné striebor­né kalichy? Toto sa vysvetlilo naším omylom, a som preto veľmi spokojný.

Uvedomoval som si, čo si o tom všetkom myslí magis­ter Pietruszka. Bolo mu jasné, že zlaté kalichy pochádzajú z Königovho úkrytu a že boli vymenené za strieborné, kto­ré on našiel. Ale jeho namyslenosť nepripustila myšlien­ku, že skrýšu vyraboval Batura, a on len vďaka Baturovi na­trafil na stopu úkrytu. Domnieval sa, že ja som zamenil kalichy, a keď ma riaditeľ Marczak pritlačil k stene, vrátil som tie zlaté. A riaditeľ, pretože na mňa trpí, chcel potom celú záležitosť zahladiť, a preto doplnil protokol o po­známku.

Takéto podozrenie ma urážalo. Ale hra s Waldemarom Baturom sa predsa ešte neskončila. Vedel som, že na kon­ci musí vyjsť najavo, že som čestný. Presvedčí sa o tom aj magister Pietruszka. Dúfal som, že sa mi podarí dokázať mu, akou hračkou bol v rukách prešibaného zločinca.

Napriek tomu mi to nebolo po vôli. Opustil som izbu riaditeľa Marczaka a vybral som sa na políciu.

190 Z b i g n i e w N i e n a c k i

Prijal ma veliteľ oddelenia poručík Judziński, štyridsať­ročný muž, chudý a veľmi vysoký. Dlhé nohy mu trčali spoza stola.

- Prišiel som sa priznať ku krádeži, - oznámil som, len čo som vstúpil.

Premeral si ma, ale napriek môjmu očakávaniu nebol veľmi zvedavý.

- Prosím, sadnite si, - ukázal mi stoličku pred svojím pí­sacím stolom. - Koho a kedy ste okradli?

- Okradol som zlodeja. Vzal som mu zlaté kalichy, ktoré on ukradol, a vrátil som mu strieborné, ktoré mu patrili.

- Ach tak... - zahundral poručík. - Inými slovami vráti­li ste mu jeho vlastníctvo. To nie je trestné. To je dokonca chvályhodné, vracať ľuďom ich vlastníctvo. Medzi iným to robíme aj my.

- Lenže ja som to urobil proti jeho vôli. - Aha! To teda mení povahu veci, - skonštatoval. A po­

zrel na mňa, žiadajúc vysvetlenie. Rozpovedal som mu o minciach, o Königových úkry­

toch, o strieborných a zlatých kalichoch. Vážne počúval, usilovne si robil poznámky. Nakoniec som povedal:

- Môj nadriadený riaditeľ Marczak sa domnieva, že bez ohľadu na dobrý úmysel, ktorý ma viedol, spáchal som krádež, keď som vzal zlaté kalichy a nechal namiesto nich strieborné. Jedným slovom - okradol som zlodeja a teraz som prišiel, aby som sa priznal.

- Hm, - uvažoval poručík. A po chvíli dodal: - Riaditeľ Marczak má zo svojho hľadiska pravdu. Ale viete, pre nás krádež jestvuje potiaľ, pokiaľ z jednej strany máme toho, ktorý ukradol, a súkromnú osobu alebo inštitúciu, ktorá bola okradnutá. Vo vašom prípade sa nám prihlásil člo­vek, ktorý tvrdí, že ukradol. Ale jestvuje aj ten, ktorý bol okradnutý?

- Waldemar Batura, - odvetil som. Usmial sa. - Ste si istý, že keď sa naňho obrátime s otázkou, či mu

ukradli zlaté kalichy, potvrdí to? - Nie. Kúpil strieborné kalichy. A zlaté ukradol. Predsa

sa neprizná ku krádeži. - Inými slovami: chýba druhý element. A niet zlode­

ja, keď niet okradnutého ani predmetu, ktorý bol objek­tom krádeže. Ak Batura nepotvrdí, že mu zlaté kalichy ukradli, nie ste zlodejom. A na celú vec zabudneme. Jasné?

- Dobre, - zhlboka som si vydýchol. - Ale teraz vám poviem krátko a jasne: urobili ste zle.

Veľmi zle. Získali ste síce zlaté kalichy, ale pritom ste za-hladili všetky stopy Baturovho priestupku. Vaša výpoveď, ako aj výpoveď slečny Ale o tom, čo ste videli na obrazov­ke monitora, nemôže byť dôkazom o vykradnutí druhého úkrytu.

- Takže Baturovi sa táto krádež prepečie? - rozhorčil som sa.

- To nie, - zavrtel hlavou poručík. - Posvietime si na to­ho vtáčika. Ale aby sme ho strčili za mreže, musíme ho pri-chytiť pri čine. Myslíte si, že Batura sa bude usilovať vyra­bovať aj tretí úkryt?

- Áno. Tým skôr, že prišiel o zlaté kalichy. Napokon, ja už viem, kde je tretí úkryt, - vyhlásil som pyšne. - Ešte dnes to oznámim magistrovi Pietruszkovi, otvoríme ho a vyberieme z neho poklad Baturovi pred nosom.

Poručík dvihol ruky nad hlavu, akoby zastavoval auto. - Počkať, vážený pane. Len to nešite horúcou ihlou! - Máte nejaký návrh? - spýtal som sa. - Veru. Dokonca niekoľko. Dôverujte nám a nerobte nič

bez nášho vedomia. A teraz si podrobnejšie pohovorme o celej veci.

192 Zbigniew Nienacki

Tento rozhovor trval dosť dlho. Keď sme ho skončili, bol som už poriadne unavený. Vrátil som sa do svojej izby v nocľahárni. Keďže som Cagliostra nenašiel doma, na uvoľnenie som sa pustil do čítania knihy o magických tri­koch.

Prečo ma zaujala? Nie, nemal som v úmysle stať sa iluzionistom. Vedel

som predsa, že magické kúsky sa treba učiť celé týždne, ba niekedy aj dlhé roky. Ale chcel som spoznať Cagliostrovo tajomstvo. Zdalo sa mi, že v poslednom zápase s Baturom sa tak môžem ochrániť pred mnohými nepredvídanými vecami.

Trik s vyťahovaním myši či hada z vlastného vrecka alebo z cudzích vrecák záležal iba od šikovnosti prstov a odvracania pozorností toho, kto sa mal stať objektom triku. Ale či sa podarí každému, hoci aj po dlhom tré­ningu, nepozorovane strčiť komusi do vrecka myš alebo hada? Nie, tomu neverte. Na to treba zvláštny talent. Lepšie povedané - vyžaduje to svojské umenie. Podsta­ta triku je totiž v tom, že sa treba neobyčajne ovládať, odvrátiť pozornosť od vlastných prstov a pohybov, utlmiť protivníkovu pozornosť a odviesť ju celkom iným smerom.

Ako možno niekoľko cigariet vybrať z vrecka človeka, ktorý nefajčí a nenosí ich pri sebe? Akým spôsobom našiel Cagliostro cigarety v Baśkovom vrecku?

Zistil som, že Cagliostro mal vo svojom vrecku malú plochú škatuľku z vlnitého plechu. Bola skonštruovaná tak, že palcom bolo možno z nej rad-radom vysúvať ciga­rety. Trik záležal od zručnosti a odvrátenia pozornosti pri­zerajúcich sa. Najprv iluzionista ukazuje prázdne ruky, po­tom roztiahne vrecko toho, na kom predvádza trik. Vtedy musí bleskove siahnuť do vlastného vrecka, vybrať z neho plochú škatuľku a, ako sa vraví v jazyku iluzionistov, „pal-

movať" ju vo svojej ruke. Palmovať, to značí uložiť medzi prstami. Potom je to už ľahké. Pozornosť prizerajúcich sa je upretá na vrecko, v ktorom sa iluzionista prehrabáva. Keď strká ruku do vrecka, súčasne palcom vystrkuje ciga­retu zo škatuľky, potom ju vyberie a ukáže.

Možno dokonca aj chytať horiace cigarety vo vzduchu. Vtedy už musia byť v škatuľke zapálené. Iluzionisti to ro­bievajú zvyčajne vtedy, keď majú k dispozícii asistenta.

A fígeľ s vodou, ktorá sa stratila v novinách? Noviny sú zvlášť upravené. Medzi stranami majú pri­

lepené ploché igelitové vrecúško. Keď iluzionista listuje v novinách, nik si nemôže to vrecko všimnúť, pretože je nalepené na dve strany. Potom iluzionista noviny zrolu­je a súčasne roztiahne vrecko. Vodu nalieva nie do no­vín, ale do toho vrecka. Vytrasie... konfety, ktoré sú v druhom vrecúšku nalepenom medzi strany novín či časopisu.

Aký jednoduchý bol trik s rátaním mincí! Umožňovala ho tácka, na ktorú mi Cagliostro prikázal vykladať mince z vrecka. Tácka mala dvojité dno s priehradkami, v kto­rých bolo niekoľko mincí navyše. Keď Cagliostro vysypal peniaze z tácky do vrecka, súčasne vysypal aj mince z prie­hradiek. Preto bolo vo vrecku viac mincí.

Ležal som na posteli vo svojej izbe a až do neskorého popoludnia som čítal o kúskoch s magickou paličkou, so šnúrkou, s kartami, s holubmi a králikmi, ktoré sa náhle zjavujú a zasa miznú. Väčšina týchto kúskov záležala od zručnosti, iné si zasa vyžadovali špeciálne rekvizity, stolí­ky s prepadmi a tajným zásuvkami.

„To je zaujímavé," pomyslel som si, „má aj Cagliostro ta­ké rekvizity?"

Vstal som z postele a prikľakol som ku Cagliostrovej. Vytiahol som spod nej lepenkovú škatuľu.

A čo som našiel?

194 Zbigniew Nienacki

Zložený miniatúrny stolík mal zásuvku ukrytú pod vrchnou doskou. Zásuvka mala dve priehradky a - prepad. Našiel som aj džbánky s dvojitým dnom, priehľadné hrnčeky, ktoré sa dali strkať do seba. Našiel som niekoľko čudesných škatuliek s dvojitým dnom a so stenami, ktoré sa otvárali stisnutím nepatrnej pružinky.

A práve keď som prezeral takú škatuľku a pritlačil som pružinku, nečakane sa otvorilo dvojité dno a na dlážku vy­padlo irchové vrecko. V tomto vrecku z mäkko vyrobenej kože bolo desať rubínov.

Áno, desať falošných kameňov, akých je plno vo výkla­doch klenotníctiev. Ani jeden nestál viac ako pár sto zlo­tých.

Až mi naskočila husia koža na chrbte. To boli predsa ru­bíny, ktoré Batura mal v úmysle nechať namiesto draho­kamov v treťom Königovom úkryte. Azda Batura vie, kde je tretí úkryt? Alebo si zadovážil falošne kamene pre kaž­dý prípad?

Obzeral som si nepravé rubíny a husia koža pomaly ustupovala. Zrazu som sa potichu rozosmial.

Schoval som kamene do vrecúška a strčil som ho do škatuľky. Potom som všetky škatule pozorne zasunul pod Cagliostrovu posteľ.

Knižku o magických trikoch som strčil pod podušku a veselo si pískajúc, opustil som izbu.

Čas do večere som vyplnil osobnými záležitosťami. Najprv som navštívil kostolníka, ktorého som dlho pre­sviedčal o svojej nevine. Zdá sa mi, že moje vysvetľova­nie dosiahlo cieľ. Získal som si dokonca jeho dôveru až natoľko, že mi požičal kľúče od kopernikovskej veže a iných miestností fromborskej pevností, ktoré som si potreboval prezrieť, aby som mohol vypracovať sprie­vodcu.

Znova som navštívil policajné oddelenie, neskôr som

vošiel do svojej izby a po krátkej chvíli som ju opustil. Vrátil som kľúče kostolníkovi a až potom som išiel na večeru.

Riaditeľ Marczak večeral v spoločnosti Pietruszku, ktorý sa tváril veľmi mrzuto. Marczak mu vysvetľoval čosi, čo vzbudzovalo magistrovu nespokojnosť.

- Práve radím kolegovi Pietruszkovi, - vysvetlil mi Marczak, keď som požiadal o dovolenie prisadnúť si k ich stolu, - aby sa spojili detektívne schopnosti vás oboch, moji milí. Treba rýchlo ukončiť hľadanie Königových úkrytov.

- Veľmi rád, - odvetil som. - Ale ja nesúhlasím, pán riaditeľ, Našiel som dva úkry­

ty bez akejkoľvek pomoci, nájdem aj tretí, len mi dajte na to pár dní.

Riaditeľ Marczak grimasou vyjadril svoju nespokojnosť. - Riaditeľské povinnosti ma volajú do Varšavy, ale chcel

by som byť pri otvorení tretej skrýše. Cítim, že Tomasz už má akúsi stopu...

- Nechcem počuť o nijakých Tomaszových stopách, -Pietruszka si rukami prikryl uši. - Sklamal som vás, pán riaditeľ? Neodhalil som dve skrýše? Dajte mi ešte trocha času a voľnú ruku.

- No čo? - vzdychol si Marczak, - keď na tom tak tr­váte.

V hlbokej úvahe a s pohľadom upretým do stropu je­dálne som povedal:

- Zdá sa mi, že môj kolega Pietruszka už zajtra v noci nájde tretí Königov úkryt.

- Ako vieš, že už tak skoro odhalím úkryt? - čudoval sa Pietruszka.

- Ste azda jasnovidec? - podozrievavo na mňa zagánil riaditeľ Marczak.

- Občas mám dar predvídania budúcnosti. A teraz vi-

196 Z b i g n i e w N i e n a c k i

dím... - pokračoval som, jednostaj hľadiac do stropu, -...teraz vidím, ako magister Pietruszka zajtrajšej noci od­haľuje úkryt plukovníka Königa.

- To nie je možné! - vyskočil Pietruszka vydráždený slo­vami, ktoré považoval za posmech. - Vôbec nie som ani na stope úkrytu.

- Ale budeš. Zakrátko natrafíš na stopu, - vyhlásil som rozhodným hlasom.

A hoci ma až do konca večere zasypávali otázkami, ne­povedal som už ani slovo o tejto téme.

Riaditeľ Marczak sa hnevá • Zoči-voči nepriateľovi • Džentlmeni a protivníci • Čo potrebuje detektív •

Niekoľko slov o múzeách • Ako sa Pietruszka stal géniom • O potrebe kameňa múdrosti • Prvá chyba Waldemara Baturu •

Prosím o pomoc

Nad Vislianskym zálivom zapadalo slnko. Obrovská čer­vená guľa sa ukrývala za les, ktorý rástol na fromborskom návrší. Kopce od západu zatvárali horizont a klesali do vôd zálivu. Po rozvlnenej hladine sa rozplýval pruh tma­vočerveného svetla, biele čajky sadali na hrebene vĺn a hojdali sa na nich. Pozdĺž kosy plávala biela loď a z diaľ­ky pripomínala obrovskú labuť, ktorá má hlavu ukrytú pod krídlom.

Chladný vietor prinášal pach mora a vodných rastlín, po­brežné tŕstie ticho šumelo a na kamenné mólo prístavu na­rážala biela pena.

V takýto večer ma riaditeľ Marczak pozval na prechádzku do prístavu.

Chvíľu sme šli mlčky, pohrúžení do vlastných myšlie­nok. Došli sme až na koniec vlnolamu, k neveľkému majá­ku. Tam, s pohľadom upretým na ďalekú a sotva sa rysujú­cu kosu, mi riaditeľ povedal:

- Nemyslíte si, pán Tomasz, že by som mal zostať vo Fromborku dozajtra?

- Mám taký dojem, pán riaditeľ, - odvetil som úprimne. - A zajtra v noci Pietruszka odhalí tretiu skrýšu? - Áno, pán riaditeľ.

ŠESTNÁSTA K A P I T O L A

198 Zbigniew Nienacki

- Jasnovidectvo, všakže? Veď ani on sám o tom ešte nevie. - Ale ja o tom viem. - Poznal som istú osobu, ktorá hovorila rovnako tajom­

ne. Bol to majster Pyfello. Pred vojnou si dával inzeráty do novín ako jasnovidec a veštec z ruky. Neviete azda aj vy veštiť z ruky, pán Tomasz?

- Nemám nijaké nadprirodzené schopnosti. Jednodu­cho, doteraz Waldemar Batura predvídal každý môj pohyb a vedel sa podľa toho zariadiť. Preto som s ním až tri razy prehral. Lenže teraz viem ja, aké kroky podnikne on, ba roz­hodol som sa ich aj vyprovokovať.

- Mohli by ste ma do toho zasvätiť? - Nie, pán riaditeľ. - Nemáte ku mne dôveru? - Ach, nie preto. Obávam sa, že by ste mi nedovolili isté

ťahy, bez ktorých by som vám nemohol predložiť dôkazy o Baturovej vine. Okrem toho, nemôžem si odpustiť to po­tešenie vidieť výraz vašej tváre, keď sa konečne dostaneme do tretieho Königovho úkrytu.

- Ach tak? - rozhorčil sa riaditeľ. - Chcete sa zabávať na môj účet? To mám za to, že sa usilujem ustavične vás vyťa­hovať zo všelijakých šlamastík. Dobre mi tak. Už sa vás na nič nebudem spytovať.

Rozhnevaný riaditeľ urobil ešte krok smerom k vode a len-len že sa nezošmykol do mora po betónovom móle. Ešte že som ho zavčasu chytil za plece a zachránil pred ne­dobrovoľným kúpeľom. Vďačne na mňa pozrel, ale výhraž­ne povedal:

- Vaše podfuky, pokiaľ ide o Königov poklad, ma vôbec nezaujímajú. Od zajtra sa pustíme do sprievodcu po From-borku. Neprišli sme sem na to, aby sme dýchali slaný vzduch.

Potom ma pozval na kávu do neďalekej prístavnej ka­viarne.

Práve sme prichádzali k dverám, keď dorazil červený mustang a v ňom - Waldemar Batura a slečna Aľa.

- Ach, aké milé stretnutie! - s predstieranou radosťou zvolal Waldemar Batura. - Azda sa vo Fromborku deje čo­si až také vážne, že sem prišiel dokonca pán riaditeľ Marczak?

Riaditeľ zmraštil čelo a tváril sa, že nevie, s kým má do činenia.

- Prepáčte, my sa poznáme? - spýtal sa. - Áno, pán riaditeľ. Svojho času som dokonca u vás aj

pracoval. - Ach, spomínam si. Boli ste veľmi zlým pracovníkom. - To nie je pravda, pán riaditeľ. Iba plat sa mi videl pri­

malý. A potom sme sa stretli v istom starom kaštieli, kde bol ukrytý poklad slobodomurárov.

- Pamätám sa, - ponuro prisvedčil riaditeľ. - Za vlámanie sa do kaštieľa ste boli podmienečne odsúdený.

- Áno, - milo sa uklonil Waldemar Batura. - Lebo ja som ten preslávený Waldemar Batura, génius zla, postrach mú­zejníkov, prefíkaný priekupník so starožitnosťami. To mnou Tomasz straší malé deti.

- A čo vás doviedlo do Fromborku? - spýtal sa Marczak. - To isté, čo aj vás, pán riaditeľ. Königov poklad. Rozho­

dol som sa, že ho budem hľadať. - Königov poklad? - nahneval sa riaditeľ Marczak, ktoré­

mu Baturova bezočivosť zaťala do živého. Batura sa znova zdvorilo uklonil a povedal: - Ak nás už spája hľadanie pokladu, môžeme si spolu vy­

piť jednu kávičku. - Nás nič nespája, - nazlostil sa riaditeľ. - Skôr nás všet­

ko delí. Napokon, už zajtra celú vec definitívne uzavrieme. V tom okamihu riaditeľ s malou dušičkou pozrel na

mňa, lebo pochopil, že sa dal vyprovokovať a preriekol sa. Ale ja som prikývol a potvrdil:

200 Zbigniew Nienacki

- Áno. Pozajtra odchádzame z Fromborku a necháme ťa, aby si mohol pokojne hľadať.

- Iným slovami, treba sa domnievať, že zajtra nájdete tre­tí úkryt? - spýtal sa Batura a trocha mu opadol hrebienok.

Z červeného mustanga vystúpila aj slečna Aľa. Podišla ku mne a šepla mi do ucha:

- Šla som pešo z Fromborku a znova som ho stretla. Zviezol ma, pozval na kávu, a tak som súhlasila, lebo som si myslela, že možno z neho vytiahnem čosi o treťom úkryte.

- Chápem, - prikývol som. - A teším sa, že vás vidím. Chcem sa s vami poradiť v jednej vecí. Ale o tom až neskôr, dobre?

Medzitým riaditeľ Marczak spolu s Baturom už vošli do kaviarne. Aj my s Aľou sme šli dnu a hneď odo dverí sme videli magistra Pietruszku, ktorý sedel pri stolíku so sleč­nou Anielkou.

- Nech sa páči, sadnite si, - Pietruszka vyskočil zo stolič­ky, keď uvidel riaditeľa s Baturom, a pozýval ich k stolíku. Pietruszka, keďže pracoval na naše Správe len krátko, osob­ne Baturu nepoznal.

A Marczak hodil okom na slečnu Anielku, potom sa ob­zrel na Aľu a povedal:

- Blahoželám vám, moji kolegovia, máte dobrý vkus. Ho­ci sa priznám, že by som bol radšej, keby ste deň a noc, do­konca aj vo voľnom čase, mysleli len na služobné veci.

Zasadli sme si k stolíku všetci šiesti: Pietruszka, Anielka, Marczak, Batura, slečna Aľa a ja. Zakrátko sa na stolíku zja­vili šálky s čiernou kávou a veľká tácka so zákuskami. Roz­prúdil sa veselý, voľný rozhovor a iste nik, kto by nás zboku pozoroval, by netušil, že tu sedia nepriatelia, ktorí proti se­be urputne bojujú a v najbližších hodinách sa pustia do roz­hodujúcej bitky.

Najprv sme sa rozprávali o príjemných veciach, o počasí,

o kráse fromborského kraja, o dovolenkách. Potom sa slova ujal Batura a navrhol:

- Vypime si glg kávy na nezvyčajný úspech pána magis­tra Pietruszku. Ako sa svetom šíri, on našiel druhý Königov úkryt. Povedal mi to môj známy, kostolník fromborskej ka­tedrály.

- Ach, to je táraj, - skromne sa usmial Pietruszka. - Áno, je to pravda. Podarilo sa mi nájsť druhý úkryt.

Slečna Anielka nadšene pozrela na Pietruszku. - Ste geniálny, pán magister. Vedela som to od prvej

chvíle, keď som vás spoznala na fromborskej pláži. Pietruszka pri tomto komplimente až očervenel. - Ach, zveličujete. Prirodzene, dosiahol som istý úspech,

ale Tomasz kedysi získal ešte väčšie. - Naozaj? - pochybovačne sa spýtala slečna Anielka. -

Pán Tomasz vyzerá na človeka, ktorý sa ľahko dá oklamať. - Alebo vodiť za nos až na hranice, - doložil Batura. Iba ja a Aľa sme pochopili Baturovu narážku, a preto

sme sa rozosmiali. Niekedy sa rád smejem z vlastných chýb.

Nik iný tento vtip nepochopil. Pietruszka bol taký zauja­tý nadšením slečny Anielky, že sa cítil stredobodom celej spoločnosti.

Zatváril sa vážne a vyhlásil: - Žiaľ, čaká ma ešte nadmieru ťažká úloha: musím nájsť

tretí úkryt. Slečna Aľa šibalsky prižmúrila oči a priznala sa magis­

trovi Pietruszkovi: - Vždy mi imponovali ľudia s detektívnym talentom. Ja

som inžinierka a špecializujem sa na taký nezaujímavý od­bor, ako je automatika...

„To hej, nezaujímavý odbor," pomyslel som si pri spo­mienke na Eso a elektronického psa.

Aľa pokračovala:

202 Zbigniew Nienacki

- Nemohli by ste nám prezradiť, ako ste dospeli k svojim nezvyčajným objavom? Čo vás inšpirovalo?

Pietruszka sa uklonil slečne Ali a ostentatívne jej poboz­kal ruku.

Potom vzletne povedal: - Tak ako básnik, aj každý vynikajúci detektív musí mať

svoju múzu. Pre mňa bola múzou slečna Anielka. Práve v jej spoločnosti, akoby pod vplyvom jej krásy, mi zrazu vhupli do hlavy rozlúštenia oboch záhad. Však je to tak, slečna Anielka?

- Áno, - slečna Anielka prikývla a v očiach sa jej znova zračilo nadšenie.

Pietruszka ďalej spomínal na šťastné chvíle. - Pamätám sa, - pokračoval, - že nápad s fromborským

cintorínom a šifrou, ktorá ma doviedla k hrobke s pokla­dom, mi zišiel na um na pláži, keď sme sa zoznámili. Leža­li sme na slnku na piesku a hľadeli sme smerom ku kose. Bola horúčava, páľava. Slečna Anielka povedala, že túži byť teraz niekde v tieni a že také miesto je fromborský cintorín. A potom sa opýtala, ako sa na mapách označuje cintorín.

- Tak to bolo, - prikývla slečna Anielka. - A mne vtedy svitlo v hlave. Veď na Königovom pláne

bol obdĺžnik s krížikmi. Hneď som pochopil, že tu ide o fromborský cintorín.

- A druhý úkryt? - spýtala sa Aľa. - Stretol som slečnu Anielku na katedrálnom nádvorí.

Bola vystrašená. Spýtal som sa jej, čo sa stalo, a vysvetlila mi, že bola v podzemných kryptách a uvidela tam Diablov obraz, ktorý ju vyľakal. „Diablov obraz," pomyslel som si. „Veď je to Teufelsbild čiže Teufelb z Königovho plánu. A tak aj bolo.

S pochopením som pokýval hlavou. - Občas, - potvrdil som, - nezvyčajná náhoda pomôže

urobiť geniálny objav.

- Nie, to nebola náhoda, - nedal sa Pietruszka. - To bola chvíľa inšpirácie, za ktorú ďakujem slečne Anielke.

- Dúfam, - dodal som, - že ťa tá inšpirácia neopustí ani na ceste k tretiemu úkrytu.

Nastalo trápne mlčanie, ktoré prerušila slečna Anielka. - Pán magister Pietruszka, - povedala, - hádam prece­

ňuje moju úlohu v jeho nezvyčajných úspechoch. Ale je to príjemný pocit vedieť, že človek je niekomu múzou. A čo vy? - obrátila sa ku mne. - Neprezradíte nám žriedlo svojich úspechov?

Mykol som plecami. - V poslednom čase akosi nijaké nemám. Dokonca aj

viem, prečo nemám úspech. - Chýba vám múza, - veselo prehodila slečna Anielka.

Pietruszka, ktorý veľmi túžil ponížiť ma v očiach celej spo­ločnosti, povedal:

- Je to pravda, Tomasz nemá v poslednom čase úspech ako detektív. Ale ako odborný znalec je neprekonateľný.

- Naozaj? - Batura predstieral počudovanie. - Veru. Len si predstavte, že v druhom Königovom úkry­

te sme našli päť kalichov. Spočiatku sme sa domnievali, že sú to strieborné kalichy...

- A čo? A čo? - vyzvedal sa Batura. - Náš Tomasz ich vzal do rúk a poriadne si ich prezrel.

Zistil, že sme našli nie strieborné, ale zlaté kalichy vyzdo­bené drahokamami.

Na Batuřovej tvári som zazrel výraz podozrenia, ktorý sa zmenil na nepokoj.

- Je to všetko pravda, pán riaditeľ? - obrátil sa k riadite­ľovi Marczakovi.

Marczak si nahlas odkašľal. Potom vybral vreckovku, roz­ložil ju a poriadne do nej zatrúbil, akoby zrazu cítil, že má nádchu...

- V podzemnej krypte bolo šero, - vysvetlil - Preto sme

204 Zbigniew Nienacki

získali mylný dojem, že sme našli strieborné kalichy. Lenže Tomasz neskôr zistil, že sú zo zlata.

Batura sa zamračil. Nebolo ťažké domyslieť si, čo sa deje v jeho hlave, aké myšlienky mu v nej víria. Od tejto chvíle mlčal a podozrievavo na mňa zazeral.

Cítil som, ako ma Aľa pod stolom drgá kolenom. Veľmi sa nám chcelo smiať. Ale museli sme sa ovládať.

Zatiaľ magister Pietruszka, ktorému všeobecný záujem a pozornosť žien celkom poplietli hlavu, znova sa začal ba­viť na môj účet.

- Tomasza, - vykladal, - opustili múzy. Chýba mu inšpirá­cia. On, ktorý našiel poklad veľkostatkára Dunina, potopené nákladné auto so zbierkami múzeí, on, ktorý objavil slobo­domurársku lóžu, je celkom bezradný pri troch záhadách, ktoré zanechal plukovník König. Navyše sa spriatelil s veľmi podozrivým človekom, majstrom čiernej a bielej mágie Ca-gliostrom, a usiluje sa nahovoriť nám, že je jasnovidcom.

V tom okamihu som mu musel skočiť do reči, lebo som nechcel, aby sa Batura dozvedel, že na zajtrajšiu noc som Pietruszkovi predpovedal nájdenie tretej skrýše.

- Cagliostro, - ozval som sa, - ma naučil niekoľko uži­točných trikov. Podaktorí vedia vymieňať zlaté kalichy za strieborné, ja som sa naučil oveľa ťažšiu vec, strieborné vy­mieňam za zlaté.

- Čo tým myslíš? - spýtal sa Batura. Do debaty sa zamiešal riaditeľ Marczak. S riaditeľskou

vážnosťou povedal: - Milý pán Pietruszka, na našej Správe nemáme systemi-

zované miesto pre múzy, ktoré prinášajú inšpiráciu mojím pracovníkom. Tomaszovou úlohou nebolo hľadanie Köni-govho pokladu, ale vypracovanie turistického sprievodcu po Fromborku. Ak napriek tomu má schopnosť pradávnych al­chymistov a vie meniť striebro na zlato, čaká ho u nás veľa práce. Zišiel by sa nám aj kameň mudrcov, - dodal tajomne.

- Striebro meniť na zlato? - zopakoval Batura. - Prepáčte mi, páni, ale nemôžem podobným veciam uveriť.

Práve keď vyslovil tieto slová, vošiel do kaviarne poštár. Chvíľu stál pri dverách, rozhliadal sa. Uvidel Baturu a pri­

stúpil k nemu ráznym krokom. - Pokiaľ sa pamätám, voláte sa Waldemar Batura? - spý­

tal sa. - Áno. - Uvidel som vaše červené auto pred kaviarňou, a keďže

vám prišiel telegram z Varšavy, namiesto do vášho táboris-ka pri zálive prinášam ho sem.

Hneď nato podal Baturovi telegram. Waldek ho otvoril a prebehol očami.

Zrazu zbledol a vyvalenými očami prebehol po našich tvárach.

- Čo sa stalo? - znepokojila sa slečna Anielka. A vzala te­legram Baturovi z rúk.

Keď ho čítala, nediskrétne som jej nazrel cez plece a pre­behol som očami správu:

Doviezol som strieborné kalichy. Čo sa stalo so zlatými? Nič nechápem,

Stefan.

Zrazu Batura vstal zo stoličky. Zlostne na mňa zagánil. - Musím vás opustiť a súrne zavolať Varšavu. Dúfam, že

onedlho sa stretneme. - Posledné slová povedal výhražne. A rýchlym krokom opustil kaviareň. - Odveziete ma domov? - obrátila sa na mňa slečna Aľa. - Prirodzene, - vyskočil som zo stoličky. Keď sme opúšťali kaviareň, počuli sme magistra Piet-

ruszku, ktorý asi nepochopil veľa z toho, čo sa tu pred chví­ľou odohralo, ako nežne vraví slečne Anielke:

- Aj keď sa riaditeľ Marczak stavia proti múzam na našej

Správe, veľmi vás prosím, neopúšťajte ma. Pre mňa ste in­špiráciou a pri vás prichádzam na geniálne nápady. Čo by som si bez vás počal?

Na tvári riaditeľa Marczaka som videl obrovskú nespo­kojnosť. Vôbec nie preto, že nemá na Správe systemizované miesto pre múzy. Jednoducho, bol to múdry a bystrý člo­vek. Dokonale pochopil, ako to bolo s „objavmi" magistra Pietruszku.

- Viem si domyslieť, čo bolo v telegrame pre Baturu, - za­chichotala sa slečna Aľa cestou k ubytovni, kde som mal za­parkovaný vehikel. - Ten mladík z Varšavy došiel na výme­nu kalichov. Batura je schopný uveriť, že máte magickú silu.

- To je vaša zásluha, - odvetil som. - Vy ste uskutočnili tú zázračnú výmenu. Čo by som robil bez vás?

- Ó? - prekvapila sa slečna Aľa. - Už rozprávate ako ma­gister Pietruszka. Nechcete zo mňa urobiť svoju múzu?

- Ako ste počuli, naša Správa múzeí a pamiatkovej staros­tlivosti nemá také systemizované miesta. Ale rád by som vás ešte o niečo poprosil.

- Chcete zamestnať naše Eso? - spýtala sa. - Žiaľ, vopred vravím, že je to nemožné. Zajtra ho odvezú na našu základ­ňu v polytechnike. Obdobie skúšok sa skončilo.

- Aj vy odchádzate? - vyľakal som sa. - Nie, zostanem tu ešte niekoľko dní, aby som zlikvido­

vala naše záležitosti. Uľavene som si vydýchol a predniesol som jej svoju pros­

bu. Myslím si, že Batura by dal veľa za to, aby sa dozvedel akú.

206 Zbigniew Nienacki

S E D E M N Á S T A K A P I T O L A

Tajomstvo Kopernikovho hrobu • Kde je oltár? • Kto hľadá, nájde • Ultimátum pre Pietruszku •

Cagliostrova úpenlivá prosba • Slečna Aľa spĺňa moju prosbu Belasá obálka • Kto nemá rád iluzionistov •

Ukážky magických trikov • Osemnásť belasých obálok

l e n deň - ktorý, ako neskôr vysvitlo, bol bohatý na nezvy­čajne dramatické udalosti a priniesol rozhodné stretnutie so zločincami - začal sa veľmi nezaujímavo.

V noci pršalo a mrholenie neprestávalo ani ráno. Keď sa predpoludním trocha vyjasnilo, riaditeľ Marczak ma vytia­hol na prechádzku po katedrálnom návrší. Chcel poznať eš­te jednu fromborskú záhadu - tajomstvo hrobu Mikuláša Kopernika.

Najprv som riaditeľa zaviedol do obrovských priestorov katedrály a ukázal som mu na stene epitaf i miesto pred­pokladaného hrobu veľkého astronóma. Potom sme vyšli na nádvorie a znova sme si sadli na lavičku pod starým du­bom. Tu som mohol pokračovať vo výklade:

- Ako viete, pán riaditeľ, Mikuláš Kopernik zomrel vo Fromborku dvadsiateho štvrtého mája roku tisíc päťsto šty­ridsaťtri. Podľa povesti až na smrteľnej posteli dostal do rúk z Norimberku dovezený výtlačok diela De revolutioni-bus, ktoré neskôr vyvolalo také prevratné zmeny v mysle­ní. Chápali ľudia v jeho blízkosti, aký veľký človek zomie­ra? Nie. Podľa nich umrel iba jeden z kanonikov fromborskej kapituly, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že nevenovali starostlivosť ani dátumu jeho smrti. V kro-

208 Zbigniew Nienacki

nikách kapituly je namiesto dátumu smrti uvedený deň pohrebu. Až keď Kopernikovo meno získalo uznanie a slá­vu, rozhodol sa warmijský biskup Kromer venovať pamiat­ke Kopernika pamätnú tabuľu. Ale tridsaťosem rokov po astronómovej smrti už nebolo vo Fromborku nikoho, kto by vedel ukázať, kde je Kopernikov hrob, a nejestvovali o tom ani nijaké zápisy. A tak epitaf vmurovali na voľné miesto, dôstojné a čestné - na vnútornú stenu chrámu me­dzi druhým a tretím oltárom. A odvtedy sa vlastne začali všetky nedorozumenia, pretože ľudia, ktorí sa o veľa rokov neskôr zaujímali o hrob veľkého astronóma, boli tej mien­ky, že náhrobná tabuľa je umiestnená na tom mieste, kde Kopernika pochovali. Napokon v roku tisíc sedemsto trid­siatom piatom, keď stavali známu kaplnku biskupa Szem-beka, náhrobná doska sa stratila. Domnievali sa totiž, že stará tabuľa nie je dosť dôstojná pre veľkého astronóma, a rozhodli sa dať ta lepšiu. Ale ako sa to niekedy stáva, na tú dôstojnejšiu nebolo peňazí. A tak Kopernik dlhé roky nemal nijakú tabuľu.

- Veru, stáva sa to, - prikývol riaditeľ Marczak. - Medzitým vo svete rástol záujem o Kopernika. Roku ti­

síc osemstodva prišli do Fromborku dvaja predstavitelia Spoločnosti priateľov vedy - Tadeusz Czacki a Marcin Mol-ski. Pod novou tabuľou na stĺpe katedrály spozorovali v dlaž­be zatretú kamennú tabuľu. Mysleli si, že je to náhrobná doska Mikuláša Kopernika. Získali povolenie na otvorenie hrobu a našli tam ľudské pozostatky. Ako sa neskôr zistilo, neboli to kosti Mikuláša Kopernika, ale biskupa Fleminga, jedného zo zakladateľov fromborskej katedrály, ktorý zo­mrel o dvesto rokov skôr.

- Pokračujte, prosím, je to veľmi zaujímavé. - Nemeckí vedci šli za najstaršou stopou, teda rozhodli

sa odkryť hrob pod stenou, kde kedysi bol prvý Kopernikov epitaf. Po odstránení dlažby našli niekoľko starých truhiel,

röntgenom presvietili kosti a doviezli pozostatky do Krá-ľovca, kde ich neskôr pochovali. Expertíza nemeckých ved­cov, žiaľ, nebola nikde publikovaná, ale po čase sprievodco­via po zámku v Kráľovci vykladali návštevníkom, že pozostatky slávneho astronóma sú pochované tam. Lenže pravda je taká, pán riaditeľ, že Kopernikove telesné pozo­statky sú aj naďalej vo Fromborku. Tí, čo hľadali, si neuve­domili jednu podstatnú vec: vo Fromborku, ako je známe z dokumentov, bolo zvykom, že každý kanonik mal v kated­rále svoj vlastný oltár a po smrti bol pri tom oltári pocho­vaný. Inými slovami, tak ako pri Kopernikovom observató­riu, aj v tomto prípade bolo treba zistiť, ktorý oltár v chráme patril Mikulášovi Kopernikovi, a vtedy by sa hneď vedelo, kde hľadať jeho hrob,

- To je veľmi zaujímavé, - utrúsil riaditeľ. - Žiaľ, stále chýbal dokument, ktorý by poukazoval na

ten oltár. Historici ako detektívi hľadali čo i len najmenšiu stopu, aspoň jediný náznak, najdrobnejšiu zmienku. A ko­nečne...

- No čo? Čo? - V starom foliante s administratívnymi záznamami na­

šli poznámku, že istý kanonik menom Jan Zanau sa staral o oltár pri štvrtom stĺpe. V aktoch kapituly jestvovalo šest­násť listín, takzvaných kanonikátov, s menami kanonikov, ktorí nastupovali do funkcie po sebe. Podľa jednej listiny Jan Zanau bol Kopernikovým predchodcom. Po ňom astro­nóm dostal oltár aj miesto v lavici svätyne. Ak sa teda Jan Zanau staral o štvrtý oltár, bol to takisto oltár Mikuláša Ko-pernika a pri tom stĺpe najpravdepodobnejšie bol pochova­ný. Nájsť jeho pozostatky nebude také ťažké, lebo podľa do­kladov kapituly astronóma pochovali štyridsaťosem rokov po smrti jeho predchodcu, a až šesťdesiatpäť rokov po Ko­pernikovi pochovali ďalšie telo v blízkosti štvrtého stĺpu. Teda na tomto mieste v rozmedzí sto trinástich rokov bolo

210 Zbigniew Nienacki

Kopernikovo telo jediné, ktoré tu pochovali. Možnosti sú­časnej vedy dávajú nádej, že truhlu i Kopernikove kosti sa podarí identifikovať. Treba len zorganizovať príslušný ve­decký tím, získať povolenie cirkevnej vrchnosti a otvoriť dlažbu pri štvrtom stĺpe... Vtedy sa azda rozlúšti ďalšia zá­hada Fromborku.

Skončil som svoj výklad, ktorý som mal v úmysle zaradiť do turistického sprievodcu. Riaditeľ Marczak sa zamyslel. Možno už dával dokopy vedecký tím a hľadal financie po­trebné na toto bádanie. Po chvíli vstal z lavičky.

- Zajtra ráno sa musím vrátiť do Varšavy. Ste si istý, že do rána sa rozlúšti posledná záhada plukovníka Königa?

- Áno. Prisahám, - vyhlásil som dôrazne. Vrátili sme sa do ubytovne a vošli sme do jedálne, lebo

už bol čas obeda. Uvideli sme Cagliostra i magistra Pietruszku, ako obedu­

jú spolu pri jednom stolíku. Pietruszka chlípal polievku, ale jednostaj hádzal podozrievavé pohľady na Cagliostra, pres­nejšie povedané, pozorne sledoval majstrove vrecká s oba­vou, že z niektorého vystrčí hlavu had.

Keď nás Cagliostro uvidel, vstal a hlboko sa poklonil so slovami:

- Mám česť pozvať vás dnes na veľké iluzionistické pred­stavenie. Program sa začína o šiestej večer, pousilujem sa ukázať v ňom všetko, čo viem.

Zamyslený riaditeľ Marczak zamával rukou, akoby od se­ba odháňal dotieravú muchu.

- Nevyznám sa v magických trikoch. A nemám ich rád. Veru, nemám, - tvrdil kategoricky.

- A vy? - obrátil sa majster na mňa. V hlave sa mi rodil takmer diabolsky plán. - Ešte o tom pouvažujem, - odvetil som vyhýbavo. Sadli sme si k stolu. Riaditeľ oslovil Pietruszku veľmi roz­

hodným hlasom:

- Zajtra ráno sa vraciam do Varšavy. Prosím, aby ste do rána našli Königov tretí úkryt.

- Čo prosím? - Pietruszka až odstrčil tanier s polievkou. - To je nemožné, pán riaditeľ. Ešte nemám ani len stopu. Sľúbili ste mi voľnú ruku a trocha času.

Riaditeľ zavrtel hlavou. - Prestaňme sa hrať na slepú babu. Som si istý, že To-

masz pozná miesto tretieho úkrytu. Ak si neviete poradiť, pán Pietruszka, Tomasz vám pomôže. Škoda vo Fromborku strácať čas. Čakajú nás nové, vážne úlohy.

Pietruszka pozrel na mňa s odporom. - Tomasz, naozaj si rozlúštil záhadu tretieho úkrytu? -

spýtal sa ma. - Áno. - Nie, nechcem o tom vedieť! - zvolal Pietruszka. - Ja

chcem úkryt objaviť sám a prisahám, že to aj urobím. Len prosím, doprajte mi na to čas. Napokon, neverím, že To­masz odhalil tajomstvo. Má len isté predstavy, a to je pri­málo. Iste je znova na falošnej stope. A kvôli nemu mi dá­vate ultimátum, pán riaditeľ?

Vstal som od stola, odišiel som do svojej izby a vrátil som sa do jedálne so zalepenou belasou obálkou v ruke. Položil som ju na stôl vedľa taniera riaditeľa Marczaka.

- V tejto obálke, pán riaditeľ, - oznámil som, - je vysvet­lenie tretej záhady plukovníka Königa. V okamihu, ktorý budete považovať za vhodný, ju otvorte a choďte do skrýše po poklad. Ak medzitým magister Pietruszka nájde tretí úkryt, budem mať satisfakciu, že som bol na dobrej stope.

Marczak vzal obálku zo stola a strčil si ju do vrecka saka. - Dobre, - povedal milo. - Pán Pietruszka, dávam vám

šancu. Keby ste do zajtra rána nenašli úkryt, otvorím obál­ku, a ak Tomasz naozaj odhalil tajomstvo skrýše, odveziem poklad do Varšavy. Na dlhší pobyt vo Fromborku nemáme čas. Aj vás vo Varšave potrebujem.

212 Zbigniew Nienacki

Bez slova sme dojedli polievku. Pri druhom chode Ca-gliostro zopakoval pozvanie. Ale riaditeľ iba nahlas od­vrkol:

- Povedal som už kedysi Tomaszovi, že nemám rád vy­stúpenia s magickými trikmi.

- Ach, aké je to pre umelca nepríjemné, keď si niekto ne­chce pozrieť výsledky jeho námahy, - smutne vzdychol Ca-gliostro.

Magister Pietruszka celkom stratil chuť do jedla. Riadite­ľovo ultimátum ho dorazilo. Viem si predstaviť, ako trpela jeho ctižiadosť.

Už som mal na jazyku otázku o jeho múze. Chcel som ho potešiť správou, že aj tentoraz bude mať inšpiráciu, a to onedlho. Len som sa obával, že vzhľadom na svoje veľké ambície by chápal moje slová ako urážlivý výsmech.

Vrátil som sa do svojej izby a chvíľu po mne vošiel aj Ca-gliostro.

- Pán Tomasz, - majster prosebne zopäl ruky, - urobte niečo pre mňa. Riaditeľ Marczak má na ministerstve veľký vplyv a je dobrým známym riaditeľa estrádneho oddelenia. Už som vám vravel, že nemôžem nájsť stále zamestnanie. Ak sa riaditeľovi Marczakovi zapáčia moje kúsky, aspoň slo­víčkom to spomenie svojmu kolegovi z nášho oddelenia, a ja budem mať po všetkých starostiach.

- Dobre, - súhlasil som. - Pokúsim sa dostať riaditeľa na vaše dnešné vystúpenie.

Majster si pomädlil ruky, potom ma objal, stisol a po­vedal:

- Ak sa vám to podarí a dovediete riaditeľa Marczaka na moje vystúpenie, dám vám za odmenu... hada.

- Nie, nie! - zvolal som v rozpakoch. - Urobím to bez ná­roku na odmenu.

Myšlienka, že by som mal byť majiteľom hada, mi pri­padala taká hrozná, že som bol schopný nielen vzdať sa po-

kusu dostať Marczaka na Cagliostrovo vystúpenie, ale do­konca mu aj zabrániť, keby sa zrazu rozhodol ísť ta.

Začuli sme klopanie na dvere a po chvíli vošla Zośka s Baśkom. Doniesli mi pozvánku na večerný táborák.

Prezrel som si pozvánku. Nebolo v nej ani slovo o Cagli-ostrovom vystúpení. A mal vystupovať práve na tomto tá­boráku.

- Zaneste pozvánku riaditeľovi Marczakovi, - poprosil som Zośku aj chlapca. - Ale nespomeňte mu, že pri táborá­ku bude vystupovať aj kúzelník. Riaditeľ Marczak má skau­tov veľmi rád a iste pôjde na táborák. Záleží mi na tom, aby šiel, ale iluzionistov nemôže ani cítiť.

Obaja sa hneď vybrali do riaditeľovej izby. Cagliostra som nechal plného nádeje, že na jeho vystúpenie príde ria­diteľ Marczak, a ponáhľal som sa na katedrálne nádvorie.

Na lavičke pod košatým dubom už čakala slečna Aľa. Ma­la pri sebe dosť veľkú tašku.

- Tak čo? Čo je? - netrpezlivo som sa vypytoval. - Všetko som dokonale zariadila. Tu je aparatúra, ktorú

ste chceli, - podala mi ťažkú tašku. Zaklopal som na kostolníkove dvere a ukazujúc čierny

aparát, ktorý mi v taške priniesla Aľa, požiadal som o kľúč od veže pevnosti. Kostolníkovi som vysvetlil, že by som chcel urobiť niekoľko fotografických záberov do turistické­ho sprievodcu. O polhodinu neskôr som kľúč vrátil kos­tolníkovi a vybral som sa s Aľou na prechádzku po From-borku.

Uvedomoval som si, že je to posledný deň môjho poby­tu v tomto peknom mestečku. Zajtra sa s riaditeľom Mar-czakom a s Pietruszkom vrátime do Varšavy.

- Ste si istý, že všetko pôjde tak, ako ste naplánovali? -spýtala sa Aľa.

- Veď nemôžem neustále robiť len chyby, - rozosmial som sa. - Ak magister Pietruszka môže prežívať chvíle in-

214 Zbigniew N i e n a c k i

špirácií, aj ja môžem aspoň z času na čas prísť na nejakú dobrú myšlienku.

Mal som dobrú náladu. Ale cítil som vnútorný nepokoj. Netrpezlivo som pozeral na hodiny, čakajúc, kým nadíde večer, ktorý mal byť poslednou bitkou s Waldemarom Ba-turom.

Doteraz on rozdával karty a sebe nechával tie najlepšie. Dnes sme si vymenili úlohy. Ale naozaj?

Urobí to, čo chcem, aby urobil? Alebo v ňom zámena ka­lichov vzbudí nedôveru? Možno sa nedá chytiť do osídiel, ktoré som mu nastražil.

Uvažoval som: „Waldemar Batura, aj nedôverujúci a podozrievavý, musí

prijať karty, ktoré som mu podhodil. Nemá na výber. Piet-ruszka má čas len do rána. Ak ho teda Batura chce pred­behnúť, musí rýchlo bežať k tretiemu úkrytu. Lenže keď človek beží, ťažko sa mu pozorne hľadí pod nohy a ľahko sa môže chytiť do pasce."

Obloha nad Fromborkom sa vyjasňovala. Oblaky odlete­li k severu a ešte nejaký čas viseli na Vislianskou kosou. Svietilo slnko - ostré, horúce, augustové.

Aľa mi povedala, že Eso už odišlo špeciálnym naklad-niakom.

- A my? Uvidíme sa ešte niekedy? - spýtal som sa. - To predsa záleží od nás, nie? - odvetila. Prikývol som a usmiali sme sa na seba. Tá dievčina sa mi

veľmi páčila. Hneď po skončení polytechniky sa stala asis­tentkou veľkého vedca, a to ešte v takom zaujímavom od­bore. Mňa bavili umelecké diela, hľadanie pokladov a zmiz­nutých zbierok z múzeí, historické záhady a dobrodružstvá s nimi spojené. Ju zasa - automaty, elektronické mechaniz­my. A vôbec som nemal pocit, že je mi cudzia, naopak, na­šiel som u nej veľké porozumenie pre moje záľuby.

Pustili sme sa na ďalekú prechádzku, až na fromborské

kopce, odkiaľ bolo vidieť hrdú stavbu starej katedrály, kto­rá v sebe skrývala toľko záhad.

Pred šiestou sme sa vrátili do ubytovne. Pozval som Aľu na večeru. Večerali sme vo štvorici: Aľa, riaditeľ Marczak, Pietruszka a ja. Magister bol zamyslený, jedol dosť roztržito. Podľa jeho správania bolo možné usudzovať, že azda už je na stope rozlúštenia záhady tretieho úkrytu.

Marczak prijal pozvanie skautov. Keď som sa pýtal Piet-ruszku, či ide na táborák, pohŕdavo na mňa zagánil a my­kol plecom. Povedal mi, že sa má stretnúť so slečnou Aniel-kou. Možno čakal, že počas toho stretnutia dostane inšpiráciu.

Pobrali sme sa do skautského tábora neďaleko prístavu. Bolo tam už mnoho chlapcov a dievčat a prišla aj kopa po­zvaných hostí. Zośka s Baśkom nás zaviedli na čestné mies­ta v prvom rade.

Nebudem vám opisovať výstupy skautov, veď každý z vás, milí čitatelia, už sa na podobných vystúpeniach zú­častnil. Spomeniem iba to, že riaditeľ Marczak chcel vstať zo svojho miesta, keď konferencier ohlásil vystúpenie majstra Cagliostra, a takmer nasilu som ho musel zdržať.

- Čierna a biela mágia? - hundral riaditeľ. - Takými ve­cami kŕmiť našu mládež? Nesúhlasím s tým a protestujem!

Trochu sa upokojil, keď Cagliostro začal predvádzať svo­ju šikovnosť. Majster ukazoval ozajstné zázraky.

Na začiatku uviedol číslo s kartami, ktoré so zažmúrený­mi očami vyťahoval z kôpky podľa želania prítomných. Na žiadosť o trefové eso vytiahol trefové eso, keď žiadali piko­vú dámu, vytiahol z kôpky pikovú dámu. Potom ukazoval trik so šnúrou, ktorú pretínal magickou paličkou, a potom šnúru znova ukázal celú. Videli sme, že do škatule na stole strčil bieleho králika, zakrúžil nad ním paličkou, a králik zmizol bez stopy. A hneď nato z tej istej škatule vytiahol ha­da, potom myši. potom znova králika. Mali sme možnosť

216 Zbigniew Nienacki

vidieť aj číslo zvané „záhada skleného valca". Videli sme špagát prechádzajúci cez sklo, hodinársku opravovňu v cy­lindri, fakírsky prsteň, vreckovku, ktorá sa nedala zničiť. Nadchlo nás vystúpenie s názvom „stolček, prestri sa".

Triky boli také vynikajúce, že dokonca aj riaditeľ Mar-czak zabudol na svoj odpor voči iluzionistom a nadšene mu tlieskal. Možno by Cagliostro bol dosiahol svoj cieľ, to zna­mená, riaditeľ Marczak by bol zaňho stratil slovko u riadi­teľa estrádneho oddelenia, keby sa na konci majstrovho vy­stúpenia nebolo čosi prihodilo. Cagliostro vyhlásil, že ukáže publiku nádherný trik s listovými obálkami, a pozval k sebe riaditeľa Marczaka.

- Ja? Prečo ja? Pozvite si niekoho iného, - bránil sa riadi­teľ, keď naňho Cagliostro ukázal.

- Lebo ste neveriaci. Neveríte v moje zázračné schopnos­ti, - odvetil majster.

Mládež začala tlieskať a riaditeľ Marczak chtiac-nechtiac vstal zo svojho miesta a podišiel ku Cagliostrovi. Majster vy­bral z vrecka sedem rovnakých belasých obálok.

- Prosím, vážení diváci, - vyhlásil, ukazujúc obálky. - Vi­díte, že v ruke mám len sedem obálok. Položím ich pánu riaditeľovi do vrecka saka. Takto...

Cagliostro strčil do riaditeľovho saka sedem belasých obálok.

- Koľko obálok je v riaditeľovom vrecku? - Sedem! - zvolali skauti. - Osem, - povedal riaditeľ Marczak, lebo si spomenul na

moju obálku s rozlúštením záhady tretieho úkrytu. - Ani sedem, ani osem, - oznámil Cagliostro, - ale se­

demnásť. A požiadal riaditeľa Marczaka, aby vybral obálky. Mar­

czak siahol do vrecka a na svoje prekvapenie vytiahol z ne­ho až osemnásť obálok.

- Osemnásť, nie sedemnásť, - vysvetlil.

- Prepáčte, zmýlil som sa, - priznával Cagliostro. - Pán mal vo vrecku aj vlastnú obálku.

A vrátil riaditeľovi jednu belasú obálku. Bolo to posledné číslo vystúpenia majstra Cagliostra. Po­

tom nasledovali ukážky skautských hier. Táborák sa skončil o ôsmej večer.

V zástupe hostí sme opustili tábor a v trojici sme sa vy­brali do prístavnej kaviarne. Zośke a Baśkovi som kývol, aby šli spolu s nami.

Chystalo sa nové dobrodružstvo.

2T8 Zbigniew Nienacki

Presne o desiatej som v kaviarni pozrel na hodinky a po­vedal som riaditeľovi Marczakovi:

- Pán riaditeľ, nechceli by ste si vypočuť teraz v mojej iz­be zaujímavú rozhlasovú reláciu?

- Rozhlasovú reláciu? - znechutene zareagoval riaditeľ Marczak. - V poslednom čase rozhlas venuje veľmi málo pozornosti kultúrnym pamiatkam...

- Bude to relácia s názvom: „Ako vyrabovali tretí úkryt plukovníka Königa," - vysvetlil som.

- Ale toto? Tomasz, vy niečo kujete! Som presvedčený, že keby som pozrel do rozhlasového programu, takú reláciu by som tam nenašiel.

- Program rozhlasu uvádza len relácie na dlhých, stred­ných, krátkych a veľmi krátkych, teda ultrakrátkych vlnách. Lenže relácia, ktorú vám odporúčam, bude na superultra-krátkych vlnách.

- Sú aj také? - čudoval sa Baśka. Ukázal som na slečnu Aľu. - Táto milá slečna mi priniesla do izby špeciálny rádioprijí­

mač. Očakáva sa relácia na tému, ktorá nás všetkých zaujíma. Zośka Valčíková vstala zo stoličky a urobila tanečný krok.

Pritom nahlas zopakovala:

Veľmi čudná rozhlasová relácia • Jestvujú superultrakrátke vlny? • Rozhovor zločincov • Kde je poklad? • Vylúpené skrýše •

Čakáme na kostolníka • Udalosť na ceste do Tolkmicka • Čo bolo v belasej obálke • Vo veži • Pietruszka na stope •

Falošné, alebo pravé? • Posledná bitka

O S E M N Á S T A K A P I T O L A

- „Ako vyrabovali tretí úkryt plukovníka Königa?" Naozaj tak znie názov tej relácie?

- Pravdaže, - prikývol som. - Ideme, - rozhodol Marczak a privolal k nášmu stolíku

čašníčku, aby zaplatil za kávu a zákusky, ktoré sme zjedli. Rýchlo sme kráčali k ubytovni. Pridal som do kroku, lebo som si nebol istý, či tí, čo ma­

li vystupovať v relácii, nie sú o niečo rýchlejší, než som predpokladal, a či sa relácia nezačne skôr.

Vošli sme do mojej izby. Všetkých som usadil na stoličky okolo stola. Spod postele som vybral miniatúrny čierny roz­hlasový vysielač-prijímač. Slečna Aľa hneď začala krútiť gombíkmi, ale bolo počuť iba ľahký šum, ktorý oznamoval, že v éteri je ticho.

- Herci ešte nevošli do štúdia, - oznámila Aľa. - Takže to bude iba predstavenie, - utrúsil trocha rozča­

rovaný riaditeľ Marczak. - Skôr reportáž. Dúfam, že sa mi podarí naživo zachytiť

scénu vyrabovania tretieho úkrytu, - utešoval som riaditeľa. - Celkom nič nechápem! - zvolala Zośka. - Ale som pre­

svedčená, že to bude najprímovejšia relácia, akú som dote­raz z rozhlasu počula.

- Nie je to nejaký magický trik? - uvažoval Baśka. Tieto slová vyvolali riaditeľovo znepokojenie. - Že by to spoločné bývanie s Cagliostrom malo na vás až

taký vplyv, pán Tomasz? Odkedy som vo Fromborku, jed-nostaj pozerám na nejaké hókusy-pókusy. Vystríham vás. Ak tie nové iluzionistické zvyky budete chcieť zavádzať na našej Správe, nepočítajte s mojím súhlasom.

Dôstojný riaditeľ sa podozrievavo rozhliadol po izbe, oča­kávajúc, že spod postele vylezie had alebo vybehnú myšky.

Lenže sympatické zvieratá, ktoré som si stihol trocha ob­ľúbiť, asi boli s Cagliostrom. Majster čiernej a bielej mágie sa po svojom vystúpení pri táboráku ešte nevrátil.

- Pozor! - zvolala Aľa. - Čosi sa začína diať... V amplióne miniatúrneho rádioprijímača sme začuli hla­

sité zaškrípanie, akoby ktosi otváral hrdzavé železné dvere. Potom mužský hlas, ktorý bez ťažkostí bolo možno identi­fikovať ako Baturov, povedal:

- Zamkni dvere a zažni baterku, Cagliostro! Tretí úkryt je asi v pivniciach.

Vysielačka bola umiestnená v podzemí, kam zločinci smerovali. Blížili sa k aparátu, ich kroky boli čoraz hlas­nejšie.

- Posvieť na steny, - rozkázal Batura Cagliostrovi. Nastala dlhšia chvíľa ticha, iste svetlo baterky ohmatáva­

lo steny podzemia. Po chvíli sme začuli Cagliostrov hlas: - Nevidieť tu nič zaujímavé. Steny sú hladké, z tehál a ka­

meňov. - A tie železné vrátka od komína? - spýtal sa Batura. -

Nezdá sa mi, že by tu bol nejaký komín. A predsa hneď pri zemi sú dvierka na vyberanie sadzí. Treba ich otvoriť.

- Nemáme taký štvorhranný kľúč... - Skús kombinačkami. Začuli sme tiché zaškrípanie železa o železo. Potom čosi

zavŕzgalo. - Už sú otvorené, - uľavil si Cagliostro. - Ale komín je za­

valený tehlami. - Povyberaj tehly, - znova rozkázal Batura. Počuli sme dychčanie a niekoľko ráz čosi buchlo. Ktosi

hádzal tehly na kamennú dlážku. A po chvíli sa ozval Ca­gliostrov radostný hlas:

- Tu je! Waldek, tu je poklad! Leží za tehlami v komíne. Batura horúčkovito rozkazoval: - Pusť ma, Cagliostro! Teraz sa do toho pustím ja. Musím

nájsť škatuľku alebo vrecko s rubínmi. Iné veci necháme, tie nás nezaujímajú.

Po chvíli ticha znova zaznel Baturov hlas:

220 Zbigniew Nienacki

- Našiel som plechovú škatuľku od tabaku. Sú v nej dra­hokamy.

- Ukáž! Podaj mi ich sem! Znova ticho a potom Baturov hlas. - Áno, sú to rubíny. - Ukáž ich, - prosil Cagliostro. - Teraz niet času na pozeranie. O chvíľu sa vráti kostol­

ník, a hneď nato sa tu zjaví Pietruszka. Tu máš škatuľku. Vy­ber z nášho vrecka falošné rubíny, presyp ich do škatuľky a tie zo škatuľky prelož do vrecúška! Ja ešte pozriem do ko­mína.

Riaditeľ Marczak udrel päsťou do stola: - Darebáci! - zvreskol. - Zamieňajú kamene. Teraz sme počuli, ako strkajú tehly do komína, neskôr

zaškrípanie železa o železo. To iste Cagliostro zatváral ko­mín. Potom bolo počuť vzďaľujúce sa kroky a hlasné vŕzga­nie dverí.

Batura s Cagliostrom asi uvideli čosi alebo kohosi v otvo­rených dverách, lebo sme začuli hlasné:

- Prrreboha... Potom nastalo ticho. Relácia sa prerušila. V našej izbe zavládlo mlčanie. Boli sme svedkami obja­

venia a vylúpenia Königovho tretieho úkrytu. Bolo nám všetkým jasné, že takto bol vyrabovaný prvý aj druhý úkryt. Riaditeľovi Marczakovi som predložil dôkaz, ktorého sa tak usilovne domáhal.

Lenže div sa svete, Marczak tým vôbec nebol nadšený. Na čele sa mu zjavila strašná vráska.

- Pán Tomasz, vy ste vedeli, kde je tretí úkryt, však? -spýtal sa ma zlovestným tónom.

- Napísal som to a správu som vám odovzdal do úscho­vy, - povedal som bez najmenšieho strachu.

- Vedeli ste, kde je úkryt, - zopakoval Marczak. - Posta­vili ste tam nejakú vysielaciu aparatúru. Vedeli ste aj to, že

222 Zbigniew Nienacki

zločinci prídu a úkryt vylúpia. Inými slovami, vediac, že úkryt vylúpia, nielenže ste im to neprekazili, ale urobili ste si z toho divadielko, rozhlasovú reláciu, a vystavili ste štát­ny poklad nebezpečenstvu,

- Tie rubíny im vezmeme, - poznamenal som bezsta­rostne. - Ale práve vy ste umožnili zločincom odhaliť tretí úkryt.

- Ja? - nazlostil sa riaditeľ Marczak. - Vravím vážne, pán riaditeľ. S plnou dôverou som vám

zveril obálku, v ktorej bolo rozlúštenie záhady tretieho úkrytu...

Nedokončil som. V tom okamihu sa otvorili dvere izby a ako bomba, ktorá má o chvíľu vybuchnúť, vrútil sa dnu magister Pietruszka. Mal rozstrapatené vlasy a výzor šia­lenca.

- Viem! Viem! Viem! - hystericky kričal. - Rozlúštil som záhadu tretieho úkrytu. Osemuholník na Königovom plá­ne je predsa oktogón. Osemhranná veža fromborskej pev­nosti. Tam je tretí úkryt.

- Naozaj? - zlovestne sa spýtal riaditeľ Marczak. - Áno, pán riaditeľ. Bolo to geniálne jednoduché. Ale

práve také rozlúštenie najťažšie prichádza človeku na um. Slečna Anielka videla, že som zúfalý, a spýtala sa ma, ako je označený úkryt. Vysvetlil som jej, že na Königovom pláne je osem uhlov. „Osem uhlov," opakovala, „osem uhlov". A vte­dy som si spomenul na oktogón.

Magister Piestruszka sa odmlčal, aby nabral dych, a po­tom ukazovákom namieril na mňa:

- A teraz, pán riaditeľ, prosím, otvorte obálku, ktorú vám dal Tomasz. Presvedčíme sa, či došiel na rovnaké rozlúšte­nie záhady.

Riaditeľ Marczak bez slova siahol do vrecka saka a vybral z neho belasú obálku. Roztrhol ju a vybral lístok.

Bol to celkom čistý, biely lístok.

- Tak je to teda? - pohŕdavo na mňa pozrel Pietruszka. -Tomasz nás podviedol, pán riaditeľ.

Riaditeľ Marczak však nepovedal nič. Iste si spomenul na moje slová, že práve on ukázal zločincom, kde je tretí Kö-nigov úkryt. Rozpamätal sa na trik s obálkami, na ktorom sa zúčastnil pri táboráku. Od zlosti zhúžval lístok a papie­rovú guľku hodil do koša.

- Môže byť rozhlasové vysielanie dôkazom pre súd? - ob­rátil sa na mňa.

- Nie, pán riaditeľ. To bol dôkaz len pre vás. Aj keby sme boli to vysielanie nahrali na magnetofónovú pásku, ne­mohli by sme ju predložiť súdu, lebo magnetofónová páska nemôže byť usvedčujúcim dôkazom pri procese. Zločinci sa vždy môžu vyhovoriť, že mi len chceli urobiť radosť a na moju prosbu „odohrali" svoje roly.

Pietruszka nechápal náš rozhovor. - O čom to hovoríte? - spýtal sa. Riaditeľ obviňujúcim posunkom ukázal na malý rádio­

prijímač, ktorý ležal na stole: - Toto malé rádio vysielalo pred chvíľou reláciu o dvoch

zločincoch, ktorí sa vkradli do podzemia a vybrali z komína plechovú škatuľku s rubínmi. Namiesto nich ta položili fa­lošné rubíny.

- Má to niečo spoločné s oktogónom? - hlesol Pietruszka. Riaditeľ Marczak sa ťažko zdvihol zo stoličky. - Obávam sa, že áno. Obávam sa aj toho, že sme nedo­

cenili Tomaszov všestranný talent a schopnosti. Ukázalo sa, že okrem detektívnej žilky má aj režisérske nadanie.

- A klame, - dodal Pietruszka, spomenúc si na čistý lís­tok v belasej obálke.

Riaditeľ Marczak mávol rukou. - Poďme ku Königovmu úkrytu. A od vás, - hrozne za­

gánil na mňa, - očakávam, že získate späť pravé rubíny. Pietruszka zrozpačitel.

- Musíme počkať, kým sa vráti kostolník. Len on má kľúč od oktogónu. Žiaľ, kostolník dostal včera akýsi tele­gram a o pol deviatej odišiel loďou do Tolkmicka. Predpo­kladám, že sa do Fromborku vráti poslednou loďou, to bu­de o päť minút, - dodal, keď pozrel na hodinky.

Opustili sme ubytovňu a zamierili sme k prístavu. - To je teda vtip, - zachichotala sa Zośka. Baśka sa tváril rozpačito. - Ako získate späť pravé drahokamy? - trápil sa celkom

zbytočne. Aj Aľa sa mi prihovorila s úprimnými obavami: - Zdá sa mi, že ste prestrelili, Tomasz. Nemali ste dopus­

tiť, aby zločinci vymenili rubíny. Ako ich teraz získate? Bo­jím sa, že Batura už ušiel do Varšavy.

Pietruszka ešte stále ničomu nerozumel. - O čom to tárate? Čo má Batura spoločné s touto vecou?

Naozaj je až taký nebezpečný? Na mňa pôsobil veľmi sym­paticky.

Prechádzali sme uličkou pod fromborským katedrálnym návrším. Bola už noc, jasná a mesačná. Po rannom daždi a horúcom dni osviežená zeleň na stromoch opojne vo­ňala.

Od prístavu sa nieslo hlasné hučanie sirény. Práve sa blí­žila k mólu posledná loď z Tolkmicka.

- Počkajme tu, - navrhol riaditeľ. O desať minút neskôr zazneli v prázdnej uličke náhlivé

kroky prihrbeného muža. Prichádzal kostolník. Kráčal rých­lo, akoby ho hnal nepokoj. Niečo si nahnevane hundral po­pod fúzy.

Zastavili sme ho a vysvetlili mu, že potrebujeme kľúč od dverí oktogónu, lebo práve tam je tretí úkryt s pokladom.

- Kľúč? Kľúče? - odvrkol kostolník. - Len si predstavte, že som stratil kľúče od svojho bytu.

Keď nás viedol k svojmu domu v pevnosti, rozpovedal

224 Zbigniew Nienacki

nám čudesný príbeh. Dnes večer, okolo ôsmej, akýsi muž, ktorý sa vydával za doručovateľa, priniesol mu ceruzou na­písaný telegram tohto znenia:

Prosím, ihneď príďte v naliehavej veci do Tolkmicka. Ča­kám v prístave.

- Spýtal som sa doručovateľa, - vykladal kostolník, - či nevie, ako sa teraz dostanem do Tolkmicka. Odvetil, že o pol hodiny odchádza z prístavu loď. Obsah telegramu ma prekvapil, takže som bez dlhého rozmýšľania zamkol byt a vybral som sa do prístavu. Priplávali sme do Tolkmicka, vystúpil som a čakal som. Ale nikto ku mne neprišiel, stál som tam ako ťulpas. Prirodzene, že som sa najbližšou lo­ďou, ktorá, napokon, bola posledná, vrátil do Fromborku. Na spiatočnej ceste som zistil, že nemám kľúče od bytu, asi som ich niekde stratil.

- A keď ste nastupovali na loď, nepostrčil vás nejaký muž s briadkou? - spýtal som sa neočakávane.

- Myslíte tým iluzionistu? - začudoval sa kostolník. -Áno, bolo to tak. Postrčil ma, lebo sa náhlil na loď. Ale hneď potom sa z lode vrátil na mólo. Videli ste to?

- Nie, ale mám jasnovidecké nadanie. Viac sme sa kostolníka nespytovali. Nám všetkým,

okrem Pietruszku, scéna pri nástupe na loď bola celkom jasná. Cagliostro vytiahol kostolníkovi kľúče z vrecka, po­tom spolu s Baturom sa dostali do kostolníkovho bytu a „požičali" si kľúče od oktogónu. Napokon, preto potrebo­vali, aby kostolník odišiel do Tolkmicka. Pomocou fingova­ného telegramu ho dostali z domu. Telegram sfalšovať ne­bolo ťažko, na vidieku sa text vypisuje ceruzkou, stačí len vziať z pošty prázdnu blanketu.

Kostolníkove kľúče boli vo dverách jeho bytu. - Panebože, - čudoval sa kostolník. - Taký som bol roz-

226 Zbigniew Nienacki

rušený myšlienkou na to, čo ma čaká v Tolkmicku, že som z roztržitosti nechal kľúče v zámke.

Nikto z nás nepovedal ani slova. Aj táto vec nám bola jas­ná. Zločinci strčili kľúče do dverí, aby zatreli stopy svojho zločinu.

Kľúč od oktogónu visel na klinci v kostolníkovej kuchy­ni. Vzali sme ho a vykročili cez tmavý dvor do mohutnej osembokej veže.

Cestou k oktogónu sme stretli slečnu Anielku, Baturu a Cagliostra. Stáli obkľúčení niekoľkými policajtmi, ktorých viedol poručík Judziński.

- Čo sa stalo? - začudoval sa Pietruszka a podišiel k sleč­ne Anielke.

Mykla plecami. - Sme zatknutí. Je to akési nedorozumenie. - Naozaj? - ironicky poznamenal poručík Judziński. - Há­

dam páni, - obrátil sa na Baturu a Cagliostra, - nebudú po­pierať, že sme ich prichytili na mieste činu, pri vylúpení skrýše plukovníka Königa? Pokiaľ ide o vás, - znova pozrel na Anielku, - ste len ich spoločníčkou.

Do Pietruszku akoby udrel hrom. Nevedel zo seba dostať ani hlásku.

Riaditeľ Marczak ho buchol po pleci. - Poďme do oktogónu, - rozkázal. - Najdôležitejšie je

nájsť a vybrať poklad. Pietruszka akoby sa prebudil zo sna. S ohúreným výra­

zom tváre pristúpil k dverám oktogónu a otvoril ich. - Aj my sa pozrieme na ten poklad, - vyhlásil poručík Ju­

dziński a spolu s ostatnými policajtmi aj zatknutými vošiel s nami do veže.

Kostolník zažal hrubú sviečku a po točitých schodoch sme zišli do pivnice.

- Kde len môže byť úkryt? - nahlas rozmýšľal Pietruszka a obzeral si oblúkovitú klenbu dosť veľkej miestnosti.

- Komín. Nazrite do komína, - netrpezlivo súril riaditeľ Marczak a vzbudil tým Pietruszkovo nadšenie.

- Komín? Vy ste geniálny, pán riaditeľ. Tak bleskovo uhádnuť, kde je ukrytý poklad, - nadchýnal sa vydarený podriadený.

- Dobre, dobre, - zašomral riaditeľ. - Otvorte ten komín a vyberte poklad!

Kým sa Pietruszka pasoval so zámkom na dvierkach ko­mína, slečna Aľa zašla do kúta pivnice a schovala do tašky neveľkú vysielačku, schovanú pod dvoma kameňmi. Prí­stroj už splnil svoju úlohu a bol zbytočný.

- Tu je poklad! - zrazu šepol Pietruszka. A otvoril dvier­ka na komíne.

Bez slova sme s napätím hľadeli, ako strčil ruku do skrý­še v komíne a zaradom vyberal: plechovú škatuľku, štyri prekrásne strieborné relikviáre veľmi starého pôvodu, ako aj infulu s našitými drahokamami.

- Všetko súhlasí, - víťazoslávne oznámil Pietruszka - Nik sa nevlámal do úkrytu, nik z neho nič nevybral.

- A škatuľka? - zavrčal riaditeľ. Pietruszka otvoril plechovú škatuľku a začal rátať: - Jeden, dva... päť... osem... desať rubínov. Marczak mu nahnevane vzal škatuľku a bez toho, aby do

nej nazrel, vyhlásil: - Teraz sa nedám dobehnúť, pán Pietruszka! Tie rubíny

sú falošné. Pietruszka vzal škatuľku riaditeľovi a začal si kamene

prezerať. - Sú pravé, pán riaditeľ, - povedal po chvíli. - Trocha sa

v tom vyznám. Sú to pravé drahokamy. Riaditeľ Marczak znova vzal Pietruszkovi škatuľku. Ani

nenazrel dnu, začal ňou mávať, až kamene štrkotali ako hracie kocky.

- Tie rubíny sú falošné, pán Pietruszka. Batura ich zamenil.

228 Zbigniew Nienacki

Vzal som škatuľku z riaditeľových rúk, otvoril som ju a pozrel sa do nej.

A to, čo som povedal, zaznelo pre riaditeľa aj pre mojich priateľov ako výstrel z dela:

- Rubíny sú pravé, pán riaditeľ. - Čo? Čo vravíte? - vyjachtal riaditeľ. - Čo to? - začul som prekvapený Baturov hlas. - Pravé? - znepokojil sa Cagliostro. Prikývol som a otvorenú škatuľku som podal riaditeľovi. - Obzrite si ich, pán riaditeľ. Sú dokonale pravé. Lenže namiesto riaditeľa chytil škatuľku Batura. Žiados-

tivo do nej nazrel. Videl som, ako zamrkal od prekvapenia. Jednoducho ne­

veril vlastným očiam. - Sú pravé... - šepol a pozrel na Cagliostra. Majster mu

odpovedal rovnako zarazeným pohľadom. Riaditeľ Marczak vzal škatuľku od Baturu a len teraz si

začal poriadne obzerať kamene. - Veru, naozaj... - zašepkal. - Vyzerajú na pravé. Ako sa

to stalo, pán Tomasz? Veď sme predsa počuli rozhlasové vy­sielanie. Nechápem z toho ani zamak...

- Ani ja nechápem, - zmätene utrúsil Batura. Obrátil som sa na Cagliostra: - To vám, majstre, patrí vďaka za ten hókus-pókus. - Mne? - vystrašil sa Cagliostro. - Veru. Už včera som objavil Königov tretí úkryt. Vybral

som z neho pravé drahokamy a doniesol som ich do svojej izby. Tam som z vášho vrecúška, majstre, vybral falošné ru­bíny a namiesto nich som nechal pravé. Do škatuľky v ko­míne som zasa položil tie falošné. Zvyšok roboty ste už uro­bili sami, páni - poklonil som sa Cagliostrovi i Baturovi. -Vložili ste do úkrytu pravé rubíny a vybrali falošné. Svet je ilúzia, majster Cagliostro.

Riaditeľ Marczak sa chytil za hlavu:

- Preboha, ja sa zbláznim! Falošné, pravé, pravé, falošné. Kde napokon boli falošné a kde pravé rubíny?

S poručíkom Judzińským sme si vymenili chápavé po­hľady. Lebo práve on, na moje veľké prosíkanie, dovolil, aby som Cagliostrovi podhodil pravé rubíny. Odkedy som oznámil, že úkryty boli vylúpené, polícia jednostaj mala na očiach Baturu aj Cagliostra. Aj keby boli došli na tú zá­menu, nemali možnosť ujsť. Poručíka som požiadal o do­volenie vymeniť rubíny preto, lebo veľmi obľubujem, a niekedy sa mi aj vydaria, efektné scény na ukončenie dobrodružstva.

Medzitým riaditeľ Marczak narýchlo spísal protokol o otvorení skrýše. A keď mi ho dával podpísať, potichu za­šomral:

- Zachránili ste si kožu, lebo z úkrytu nič nezmizlo. Ale to vám nezabudnem, že ste zo mňa urobili trkvasa, ktorý nevie rozoznať pravé rubíny od falošných.

Ukázal som na horiacu sviečku v kostolníkovej ruke: - Je tu šero, pán riaditeľ. Dá sa povedať, že v tejto pivni­

ci je dokonca veľká tma. Takže ľahko môže dôjsť k omylu, však?

V Ý S L O V N O S Ť M I E N A N Á Z V O V

Anielka Balsamo, Józef Braniewo Bieszczady Cagliostro Czacki, Tadeusz Dąbrowski, Stefan Elbląg Judziński Łokietka, Władyslaw Mieszko Modrzzyński, Feliks Niedzielski Olsztyn Pasiek Pietruszka Sędziejowice Sienkiewicz, Henryk Szczytno Tomasz Wąbrzezno Wyczólkowski Zegadło, Krzysztof, Krzysiek. Krzysio

anielka balzamo, juzef braňevo bieščady kaľiostro čacki, tadeuš dombrovski, stefan elblong judziňski lokietka, vladyslav mieško modžyňski, feliks ňedžeľski olštyn paslenk pietruška sendžejovice śenkievič, henrik ščytno tomaš vonbžežno vičulkovski zegadlo, kšyštof, kšyśek, kšyśo

Z poľského originálu Pan Samochodzik i zagadki Fromborka (Oficyna Wydawnicza „WARMIA" s. c. siedziba v Olsztynie) preložil Peter Čačko. Redigovala Elena Račková. Obálku navrhla Viera Fabianová. Technická redaktorka Helena Oleňová. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2007 ako svoju 2395. publikáciu. Zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 978-80-551-1535-1

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval

som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili detektívne schopnosti. Po skončení štúdia ma

zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo

predovšetkým vyhľadávanie cenných umeleckých diel a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujímavejšie

príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok o pánu Tragáčikovi.

Tento príbeh privádza pána Tragáčika do historického mesta Frombork, kde má spolu s mladším kolegom

Pietruszkom nájsť poklad hitlerovského lupiča plukovníka Königa, ukrytý na troch miestach.

Pietruszka objaví prvú aj druhú skrýšu, ale ich obsah je neúplný. Vo Fromborku sa nachádza aj Waldemar

Batura, bystrý a dôvtipný historik umenia, ktorý sa usiluje čo najviac vyťažiť z ukrytých pokladov.

Ako sa pánu Tragáčikovi za pomoci mladých priateľov Zośky a Baśku a slečny Ale, výskumnej pracovníčky

inštitútu automatizácie, podarí odhaliť Baturov úmysel vykradnúť poklad vo Fromborku, to sa už dozviete

z napínavého príbehu.

www.ikar.sk